Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stroskotaní 18. kapitola

21.08.2013 (19:45) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1557×

„Ahoj, John,“ pozdravila som ho cez telefón.

„Och, Noemi, prečo mi voláte až teraz? Ste v poriadku? Kde ste?“ chrlil zo seba.

„John, John, upokoj sa, áno? Som v poriadku, nebol čas na to, aby som ti zavolala. Nemôžem ti nič povedať, je to... súkromné. Doma všetko v poriadku?“

„Prečo mi nemôžete nič povedať? Ha? Chcete, aby som sa zbláznil? Nič o vás nikto nevie a ja som v koncoch.“ Prekrútila som oči. Sedela som na verande, zababušená dekou, pretože bola riadna kosa a všade naokolo bol sneh. Bola to jedna svetlá chvíľka, kedy som bola sama, konečne, doma bola len Esmé, všetci ostatní šli na lov, aj Edward, taktiež konečne.

„Je to súkromné, vážne sa o mňa nemusíš báť, som v poriadku, mám sa úžasne. Ide tu o niečo iné, teda, súvisí to aj s tým, prečo som tak dlho nebola doma.“

„Neumierate, však? Kvôli tej vašej chorobe.“

„No, John, dúfam, že nie.“ Zasmiala som sa. „A nie je to choroba, netrpím žiadnym vírusom, ničím takým. Znova ťa uisťujem.“

„Takže sa vrátite?“

„Ako to zvládaš?“ vyhýbavo som sa opýtala.

„Dá sa to, samozrejme, vždy sa nájde nejaký zádrhel, ale zvládam to. Ale želám si, aby ste boli už doma.“

„Bohužiaľ, John, tak skoro to nebude.“

„Ako to?“ pýtal sa zaskočene. Započula som vrzgot dverí. Esmé. Pomaly si ku mne prisadla.

„Prídem o pol roka, presne od tohto dňa. Nič viac ti nepovime, ale ver, že to skončí tak, že ostatné klany sa už viac neopovážia spochybňovať nás.“

„Prečo mi nič nepoviete?“

„John, iba tebe dôverujem, ale dôveruj aj ty mne. Ak sa ťa budú pýtať niečo ohľadom mňa, povedz, že prídem... a to skoro, ale dovtedy to musíš zvládnuť za takých podmienok, aké sú.“

„To viete, že zvládnem.“

„Tak o polroka, dovtedy ma nekontaktuj, prosím.“

„Ako si želáte, dovidenia.“ Mobil som pomaly oddialila od ucha a zvesila.

„Si si istá, že to prežiješ,“ povedala Esmé.

„Áno,“ odpovedala som, aj keď to nebola otázka. Esmé ma chytila za ruku.

„Si silná a verím v to, že máš pravdu. Urobíme všetko preto, aby si s nami ostala, si naša rodina, moja nová dcéra.“ Pohladil ma po vlasoch.

„Ďakujem, že ste ma tak prijali, poznáš ma len pár mesiacov a už mi hovoríš také veci.“

„A myslím ich vážne. Edwarda mám rada ako každé svoje dieťa, ale bol mojim prvým synom a tak dlho čakal na lásku. A keď ju konečne našiel, odišla. Bellu mám rada, vždy k nám bola láskavá, ale je ťažké vidieť, ako sa tvoje dieťa mení a ubíja.“ Jej oči hovorili za všetko, vždy pre ňu bola prvoradá rodina, milovala tak vrúcne, že to podľa mňa ani nešlo.

„Teraz má teba a navyše aj to malé, čo v tebe rastie, žije a bude žiť len pre vás. A vďaka tebe, keď už bude po všetkom, budeme znova šťastní. Nie, my budeme určite ešte šťastnejší.“

„Snáď vás nesklamem.“ Stisla som jej ruku.

„Nedovolíme ti odísť, nie pred tým, ako s nami budeš žiť minimálne sto rokov.“ Zasmiala sa a ja s ňou.

„Nachvíľu sa vzdialime a ony sa nám už smejú,“ poznamenal Jasper.

„Na tento smiech by som sa pozeral stále.“ Pobozkal ma Edward. Carlisle taktiež pobozkal Esmé.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa ma.

„Zatiaľ dobre, ale drobec začína mať hlad.“ Pohladila som si brucho.

„Ja po to zájdem,“ zatrilkovala Alice.

Všetci sme sedeli pohromade a rozprávali sa o všeličom, bolo mi prosto skvele. Cítila som, že k nim patrím a vyslala tichú modlitbu Bohu, aby mi dovolil byť s nimi ďalších pár rokov, či desaťročí. Edward mi stisol ruku silnejšie.

Prepáč, ale milujem vás až príliš, tak sa uisťujem z každej strany.

Jeho stisk povolil. Alice sa objavila hneď vedľa mňa a podala mi pohár s krvou. Tá ich rýchlosť ma vždy prekvapuje.

„Ďakujem, Alice.“

„Niet zač.“ Sadla si na Jaspera.

„Tak a ako sa bude volať drobec?“ opýtala sa.

„Neviem, Edwardovi sa nepáči nič, čo navrhnem.“

„To nie je pravda, ona jednoducho odmieta, aby sa dievčatko volalo podľa nej.“ Odfrkol si, ako keby som bola idiot.

„A ako budeš v budúcnosti vysvetľovať, že sa voláme tak isto?“ videla som ako buble a snaží sa vymyslieť nejaký argument.

„Braček, má pravdu, vymysli niečo iné.“

„Tak dobre, máš pravdu.“ Pobozkal ma na ruku.

„Alice?“ opýtal sa jej Jasper. Keď som na ňu pozrela, v tvári mala nepríčetný výraz, vízia.

„Sú tu.“ Usmiala sa.

„Kto?“ opýtal sa Carlisle.

„Emmett a Rosalie,“ odpovedal Edward. Odrazu ma chytila panika, v hrudi som cítila úzkosť. Bola som zvedavá na Rose, ale zároveň som mala strach zo stretu s ňou aj s Emmettom.

„Ostaň sedieť.“ Edward sa predo mňa postavil v ochrannej pozícii. Po jeho stranách Alice a Jasper. Videla som Carlisla s Esmé kúsok vpredu. Odrazu sa pred nimi objavil Emmett, nebol taký, akého som si ho pamätala. Teraz sa usmieval viac, pripadal mi šťastnejší, veselší, silnejší, zamilovanejší. Objal sa s Esmé aj s Carlisleom. Videla som, ako ju drží za ruku, no na ňu som nevidela. Emmettove ústa sa pohybovali, ale nepočula som ani slovo.

„Cítiš ju?“ opýtal sa Edward.

„Zvládneš to?“ znova sa pýtal. No odpovede som nepočula, boli príliš ďaleko mojim ušiam.

„Budem ich čítať, ak bude treba, tak zasiahnem.“ Bolo mi jasné, že sa dohadujú o mne a o mojom bezpečí, no príjemné mi to nebolo.

Edward odstúpil a mne sa umožnil pohľad na ňu. Obzerala som si ju od hlavy až po päty a nemala som slov. Bola... bola, jednoducho vyzerala ako anjel. Niet divu, že si Emmett vybral ju. Nemohla som sa s ňou rovnať. Pozrela som na Edwarda, ten zatínal zuby.

Nevšímaj si to, prosím. Sú to iba posledné omrvinky žiarlivosti.

Prikývol a tvár sa mu uvoľnila, no ja som hlavu opäť otočila k nej. Nohy mala dlhé, postavu, ktorú by jej závidela každá žena, pery plné a veľké, črty ostré, ale ženské, očí výrazné, priam mačacie a vlasy ako hodváb. Smiešne sa podobala Jasperovi, pretože aj jeho vlasy boli husté a žiarili ako Slnko. Vedela by som sa na ňu dívať hodiny.

Odrazu sa pomalým krokom približovala ku mne. Prešiel mnou chlad, keď som si uvedomila, že jej očí nie sú zlaté, ale červené. Ale sedela som pokojne s dlaňou na bruchu a čakala.

„Môžem?“ prekvapila ma, keď jej ruka smerovala k môjmu bruchu. Jej hlas bol ešte dokonalejší a tak som len prikývla. Odhrnula som si tričko a jej studená ruka sa jemne dotkla mojej pokožky. Usmiala sa, keď pocítila, ako sa dieťa pohlo, no nie natoľko, aby mi ublížilo.

„Bude mi to chýbať, už teraz mi to chýba,“ povedala smutne. Prikryla som jej ruku tou svojou, prekvapene na mňa pozrela.

„Moje dieťa bude potrebovať niekoho, kým sa zotavím, pomohla by si mi s ním?“ jej očí sa rozžiarili.

„Snáď ti vyplní dieru v srdci.“

„Už teraz vyplnilo.“ Z radosti ma objala, ale tak silno, že som pomaly prestávala dýchať.

„Rose!“ zakričal Edward. A už ju odo mňa odháňal.

„Nechaj ju, zvládla to.“ Zamračila som sa naňho. Stála len kúsok odo mňa. Jej krása ma ohromovala a ja som sa až hanbila. Vyzerala som ako keby som sa neumývala najmenej tri dni, vlasy v štipci a rozlietané, kruhy pod očami, aj na človeka som bola odporná.

„Krásna.“ Edward ma pobozkal do vlasov. Otočila som k nemu hlavu a rukou mu prešla po línii čeľuste.

„Ste spolu úžasní,“ povedal Emmett a ja som sa zarazila. Bolo to prvý krát, čo som sa mu pozrela do očí. Nemo som na neho hľadela a nevedela čo povedať, čo urobiť. Očkom som pozrela na Rose, tá sledovala Emmetta a potom mňa. Určite vedela o všetkom, čo sa medzi nami odohralo a o to som sa cítila horšie.

„Budeme dnu,“ povedal Carlisle a tým dal najavo všetkým, aby sa premiestnili dnu, okrem mňa a Emmetta.

„Noe?“ Edward vyslovil moje meno neisto, chcel sa uistiť, či to zvládnem.

„Budeš na blízku?“ Prikývol. Stisla som mu ruku a už ho nebolo.

Krásna Rosalie však ostávala. Netušila som, čo si o mne myslí, ešte stále. A navyše, hneď po zoznámení chcem ostať sama s jej partnerom, bývalou láskou. Musela byť v šoku.

„Prosím, Rose.“ Jemne dvakrát prikývla hlavou, pozrela na mňa a odišla do domu.

Keď sme už ostali len my, zhlboka som sa nadýchla. Emmett si prisadol ku mne a moje srdce odrazu bilo rýchlejšie. Pozerali sme si do očí, mala som chuť plakať, v hlave sa mi vynorili všetky spomienky, chcela som kričať, aký je to idiot a zároveň sa mu ospravedlniť, že som idiot ja. Bože, ako som mu chcela vraziť.

Edward, nechoď, zvládam to.

Keď som sa upokojila, chcela som niečo povedať, no odrazu ma objal. Objímal ma jemne, dával pozor na moje brucho a na mňa. Cítila som jeho vôňu, no nešalela som za ňou tak, ako predtým. Položila som mu hlavu na rameno a oddychovala.

„Chýbala si mi,“ povedal.

„Aj ty mne.“ Odtiahla som sa a chytila ho za ruku.

„Ako ti je?“

„Držím sa. Raz je to lepšie, potom zasa horšie. Krv mi pomáha.“

„Krv?“ čudoval sa.

„Čakám upíra, čo si čakal?“ zasmiala som sa.

„Prepáč, že som tu nebol.“

„A čo by si urobil? Mám okolo seba množstvo úžasných upírov, ktorí mi pomáhajú. Skáču ako ja pískam.“ Zasmiala som sa znova a on so mnou.

„Rose je krásna,“ povedala som vážnejšie.

„Je.“ Vyzeral zasnene, láska z neho sršala len pri vyslovení jej mena. „Nebola šťastná.“ Zamračila som sa, pretože som nechápala o čom hovorí.

„Kvôli tomu, že nemôže mať deti. Ale teraz, vďaka tebe som na nej videl úsmev. Usmiala sa len raz a to vtedy, keď ma prvýkrát zbadala.“

„Som rada.“

Emmettov pohľad skĺzol na brucho. Podvedome som si ho objala rukami. Bábo bolo pokojné a ja som ďakovala Bohu za to.

„Bolí to?“

„Niekedy,“ priznala som.

„Počul som, že ti zlámalo kosti.“

„Len raz, rebro.“ Obväz som už na sebe nemala, Carlisle ho zložil pred pár dňami. Emmett položil ruku na moje brucho, potom druhú.

„Budem ho milovať ako svoje,“ povedal. „Je mi jedno, ako to je, aj keď mi Edward odtrhne hlavu.“ Zasmial sa.

„Prečo?“ nechápala som.

„A prečo by nie? Bol som v tom, že je moje a aj keď nie je, zbožňovať ho môžem a ochraňovať tiež. Navyše si myslím, že Rose na tom bude rovnako.“

„Ešte, aby som sa k svojmu dieťaťu vôbec dostala.“ Zasmiala som sa.

„V to dúfam.“ Pri jeho slovách som cítila množstvo významov. Hlavný bol ten, ktorý sa týkal môjho života.

„Ja neumriem, chápeš to? Nemôžem,“ nástojila som na svojom.

„Chápem a nič iné si ani neželám.“

„Svoje dieťa uvidím, toľko som si s vami Cullenovcami preskákala, že teraz sa ma už nezbavíte.“ Možno to vyznelo humorne, no ja som to myslela skôr ako vyhrážku a pevné rozhodnutie.

„Nebojíš sa?“

„Samozrejme, že áno.“ Odfrkla som. „Ale to nič nemení na tom, ako to je.“

Moje srdce sa dostalo do normálu, už nebilo tak rýchlo a nebilo ani tak, ako keď som bola s Edwardom. S Emmettom sme sa na seba usmievali a vedela som, že náš vzťah bude iný. Vedela som, že nám na sebe bude záležať, nech sa deje čokoľvek. Vedela som, že nie sme len priatelia, dokonca ani najlepší a nie sme ani súrodenci. Sme ako jeden, ako celok, sme všetko dokopy. Pritúlila som sa k nemu a položila mu hlavu na plece. Jeho hlava spadla na tú moju.

„Mám pre teba darček,“ povedal po pár minútach ticha.

„Vianoce sú až o týždeň,“ pripomenula som.

„Tak dostaneš potom ešte jeden.“ Veľmi jednoducho to vyriešil.

„Ale ja pre teba nemám nič. Veď ja pre nikoho nemám nič.“ Panika u mňa narastala rapídne. Doteraz som si to ani neuvedomila. Oni sa o mňa starajú, dávajú mi všetko a ja pre nich nemám ani len darček! Odrazu ma zaliala vlna pokoja. Jasper, ako stále.

„Viem, že sa také dary dávajú až po pôrode, ale chcem ti ho dať už teraz.“ Zacítila som závan vetra a odrazu sa mu na nohách objavila obdĺžniková krabička. Už z názvu, ktorý bol ozdobným písmom napísaný na vrchu, som vedela, že to bude šperk a určite nie lacný. Odtiahla som sa od neho a pozrela naňho odmietavým pohľadom. No on si to vôbec nevšímal.

„Vôbec to nebolo ľahké, bol to tlak. Alice na moje výbery dôsledne dozerala a jej telefonáty boli veľmi časté. Netušil som o čom hovorí, veď ja som tie veci, ktoré zavrhla, ešte ani nevidel.“ Rozhodil rukami. „A Edward? Ten mi nedovolil, aby bol môj darček drahší ako ten jeho, bol som v koncoch. Ale raz, keď sme šli s Rose na malú prechádzku, aby si trénovala svoje ovládanie, len náhodu som ho zazrel a navyše sa žiadny telefonát od jedného alebo druhého nekonal, takže som ho kúpil.“ Podal mi krásnu lesklú čiernu krabičku. Keď som ju držala v rukách, hovorila som si, aké to je všetko nádherné, aj bez týchto drahých vecí, ako ma majú radi a ja im to neviem nijak oplatiť.

„Ako ti to vrátim?“ pýtala som sa, pretože som vážne nevedela.

„Ty nie si pri zmysloch!“ vysmieval sa mi. No ja som sa tvárila vážne a tak povolil. „Budeš s nami žiť veľmi, veľmi, veľmi dlho, niečo sa nájde.“ Zasmial sa.

Odhodlala som sa otvoriť ju a skoro mi spadla sánka. Bol v nej náramok, krásny. Bolo to... to najkrajšie, čo som dostala. Síce, doposiaľ som nedostávala nič, áno, od rodičov, ale myslím do chlapa, nikdy som nič nedostala od chlapa. Náramok vyzeral, akoby ani nebol z kovu, bol taký jemný a zároveň oslňujúci. Preplietaná ruža, ktorá bola stredobodom, vyzerala ako skutočná. Bol nádherný.

„Ďakujem.“ Vrhla som sa mu okolo krku, teda, v rámci svojich možností.

„Budúca mamička predsa musí byť krásna.“ Obidvaja sme sa z chuti smiali, až pokým ma nepichlo v bruchu.

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stroskotaní 18. kapitola: