Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stretol som anjela 1. kapitola

25.03.2012 (19:45) • GuardianAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1304×

Pred školu som prišla celkom skoro, veď, kto by už zablúdil v takom malom meste, ako je Forks? Po celej ceste boli vyvesené ceduľky s názvom „Stredná škola Forks“.

Svoje červené autíčko som zaparkovala tesne pred vchodom do školského areálu. Samozrejme, nikto tu nevedel o mojom príchode. Aj napriek tomu, že je to tak malé mesto. Nikto nevedel, kto je tu nový, nikto. Ani anjeli nevedia, čo majú v pláne anjeli z najvyššej rady.

Ako som vystupovala z môjho milovaného autíčka, všetky pohľady sa upreli na mňa. Neviem, akým zázrakom, ale čítanie myšlienok a dobrý čuch mi ostali. To musel zariadiť môj brat. Nemyslite si, že v nebi sú všetci bratia a sestry, no v podstate áno, ale my sme pokrvní súrodenci.

Miesili sa tu rôzne pachy, od tých úplne obyčajných, až po upírie a dokonca aj vlčie. Niekde tu musia buď bývať, alebo sem na školu chodí ešte neprejavený psíček. Keď už spomíname tie pachy upírov, práve ma zasiahol ten najsilnejší a pre mňa veľmi známy.

Rodina Cullenovcov práve prišla. Ja som už stála pred schodiskom do vestibulu školy. Počula som túžobné povzdychy mojich budúcich spolužiačok. A samozrejme sa to neobišlo ani bez upretého pohľadu na mňa.

Pozeral sa ma mňa a mne to vôbec nebolo príjemné. Nevedela som, čo robiť. Proste vymytý mozog. Otočila som sa a stretla sa s jeho karamelovým pohľadom. Pozeral na mňa so súcitom, smútkom a vinou. Nevydržala som ten jeho pohľad. Otočila som sa a kráčala do kancelárie riaditeľa. Nepočula som myšlienky spolužiakov. Svoj dar som vedela kedykoľvek vypnúť, a to bolo pre mňa len plus. No to, čo povedala Alice, sestra Edwarda, ma úplne zaskočilo.

„Neboj, Edward, to sa vyrieši.“ Táto veta z jej úst ma úplne vykoľajila, predsa len - je to jasnovidka, ale veď ona vidí iba budúcnosť, keď sa niekto rozhodne a ja som sa rozhodla. Aj napriek tomu, že ho nenapraviteľne milujem, musím sa mu vyhýbať, ako to len bude možné. Dúfam, že mi s ním nedajú žiadnu hodinu, inak neviem, ako dokážem dodržať moje predsavzatie sa mu vyhýbať, aby mal vlastný život, aby už nemal nič dočinenia s anjelmi. No, samozrejme, strážneho anjela mať bude. Len sa mu neukáže tak ako ja. Bude ho chrániť v utajení. Dúfam, že nezískal takého Aurola. Ten už stratil mnoho ľudí a nechcela by som, aby sa Edwardovi niečo stalo.

Musím sa mu vyhýbať, ako to len bude možné. Nemôžem dopustiť, aby začal ku mne chovať také isté city, aké cítim ja, keď som pri ňom. To utajovanie celých sto rokov ma ubíjalo a bude ma to ubíjať aj ďalších pár rokov, pokiaľ nezomriem.

Nesmie sa dozvedieť, čo k nemu cítim. To by nedopadlo dobre. Hneď, ako doštudujem, budem sa musieť odsťahovať a zabudnúť naňho. Áno, takto to bude najlepšie.

Určite sa pýtate, prečo nemôže zdieľať také city ako ja. No je to jednoduché. Je to z princípu, anjel sa nemôže dať dokopy so svojím chráneným. To je v prípade anjela, no to sa dávno nestalo, keďže máme veľmi všímavú najvyššiu radu. Ale s padnutými anjelmi je to úplne rovnako. Nemôžeme sa zapliesť so svojimi bývalými  chránencami. To by sme spadli ešte nižšie ako na Zem, a to je peklo. A museli by sme slúžiť Satanovi, čo nie je až také zlé, no čo by na to povedala moja rodina, ktorá je ešte v nebi? Strešne by sa za mňa hanbili. Nie, že by sa teraz nehanbili, no stále je to lepšie, ako slúžiť Satanovi.

A ako je to s tým zaľúbením? No to je tiež celkom jednoduché. Keď sa raz zamiluje, či už normálny, alebo padlý anjel, je to navždy a funguje to, ako amorov šíp. Keď už sa jeden zamiluje do jedného, aj ten druhý sa zamiluje. A to ja nemôžem dopustiť. Nesmie ku mne chovať tieto city. Ale čo keď sa to už stalo?

„Nie to sa nemohlo stať!“ okríkla som samu seba. Ale čo ak? Tieto slová nemám rada. Čo ak? Čo ak sa do mňa tiež zamiloval? Čo ak ma nenávidí? Čo ak ho už nikdy neuvidím. Čo ak mu budem až priveľmi voňať? Čo ak, čo ak...

Ani som si to nestihla uvedomiť a už som klopkala na dvere sekretárky riaditeľa školy.

„Ďalej!“ ozvalo sa spoza dverí a ja som ich nedočkavo otvorila. Za stolom sedela staršia šedivá pani s milým úsmevom a zhovievavým pohľadom. Ako náhle ma zbadala, vedela, kto som a prečo som sem prišla. Začala sa prehrabávať v rôznych papieroch a niečo nezrozumiteľné si šomrala popod nos. Zvedavo som sa na ňu pozerala a čakala, čo vytiahne spomedzi tých papierov.

Zodvihla hlavu a víťazne sa usmiala. „Tu je!“ prebehlo jej hlavou a ja som sa na tom musela potichučky zachechtať. Tak táto ženská sa mi páči. S touto pani - budem mať určite dobrý vzťah.

„Vy budete asi slečna Isabella. Ja som pani Grenová, sekretárka pána Grena,“ pousmiala sa a pokračovala, „riaditeľ vás už očakáva, och a pozor, dnes sa nezobudil s dobrou náladou,“ dodala a spiklenecky na mňa žmurkla. To bude asi pani manželka riaditeľa. Usmiala som sa a podišla k ďalším dverám, tentokrát už k riaditeľovým.

Ani som nestihla zaklopať a dvere sa v sekunde otvorili rýchlosťou blesku a z nich vykukla hlava staršieho pána v obleku a pevne uviazanej kravate okolo krku.

„Miláčik, prosím ťa...“ nestihol dopovedať, lebo si ma všimol hneď vedľa seba. Milo sa usmial a podával mi ruku. „Ja som Gren, riaditeľ tohto ústavu,“ povedal so smiechom v hlase a potiahol ma smerom do jeho kancelárie. „Posaďte sa prosím, ja som za okamih pri vás,“ stihol ešte povedať, skôr, ako zatvoril dvere z vonku svojej kancelárie. Netrvalo dlho a z reproduktoru na stene sa ozval nahnevaný hlas pána Grena: „Mike Newton - nech sa okamžite dostaví do riaditeľne!“

„Zlatko, prosím ťa, donesieš mi kávu do kancelárie? Ja sa pokúsim čo najskôr vyriešiť slečnu, čo prišla, a potom sem pošli Newtona.“ Cmuk! Ozvalo sa z kancelárie sekretárky a hneď na to sa otvorili dvere do riaditeľne. Pán Gren sa pohodlne usadil do kresla a začal preberať papiere, čo si so sebou doniesol.

„Takže, slečna Light. S takým menom som sa ešte nestretol, a to mi verte ja som tých mien ale videl. Ale kvôli tomu tu nie ste.“

„Áno, ja som vám už poslala prihlášku do školy pred troma dňami. Chcela by som sem nastúpiť do predmaturitného ročníka.“

„Aha, no jasné. Už si spomínam. Vy ste sa sem prisťahovali len pred nedávnom, tak vás tu vítam. Ako sa vám to tu zatiaľ páči?“

„Ďakujem, je tu krásne. Veľa zelene, čerstvý vzduch a milí ľudia.“

„No isteže - a čo vás donútilo sa presťahovať práve sem? Mladí ľudia skôr vyhľadávajú veľkomestá, ktoré sú zaliate slnečnými lúčmi a kde je veľa zábavy. Nie daždivé mesto, kde slnko svieti, tak dvakrát do roka.“

„Viete, ja som precestovala už mnoho krajín a pre tentokrát som sa nevedela rozhodnúť, tak som to skúsila risknúť. Roztočila som glóbus a tam, kde som položila prst, tam som sa presťahovala, a to je práve Forks.“

„Aha, no, to potom asi veľmi rada riskujete, čo?“

„Aj áno. Nemám rada ničnerobenie.“

„No, tak to ste potom na správnom mieste. Dajú sa tu robiť krásne túry po horách, neďaleko je jazero, pri ktorom sa dá stanovať a rôzne iné aktivity.“

„To som rada, že tu žijete takým aktívnym životom,“ povedala som už so smiechom v hlase.

„No áno,“ povedal už tiež so smiechom v hlase, „ale vráťme sa k štúdiu. Predpokladám, že chcete normálne denné štúdium a mohli by ste nastúpiť hneď zajtra, ak vám to vyhovuje. No nemyslite si, že takto sa pýtam každého študenta, ale predsa len, vy ste tu iba štyri dni a pokiaľ nemáte všetko vybavené, tak vám dám čas.“

„Nie, to nie je nutné. Ja mám už všetko vybavené. Takže môžem nastúpiť hneď zajtra ráno.“

„To je vynikajúce. Tak sa zajtra ráno ešte zastavte v kancelárii a doneste mi, prosím, vysvedčenia z minulej školy, aby som mohol založiť ich kópie do vašej novej zložky. Váš nový rozvrh hodín vám dá ešte dnes moja sekretárka a knihy tiež dostanete dnes, aby ste sa s nimi nemuseli vláčiť zajtra.“

„Ďakujem vám veľmi pekne. Takéto rýchle prijatie som ešte nezažila. „Dovidenia zajtra.“ Postavila som sa zo stoličky, potriasla si rukou s pánom Grenom a odišla do kancelárie sekretárky. Tá ma už čakala s úsmevom na tvári a papiermi v jednej ruke.

„Mike, môžeš ísť do riaditeľne. Pán Gren ťa už čaká,“ povedala chlapcovi sediacemu hneď oproti nej.

Bol vysokej a svalnatej postavy. Mal blond vlasy a modré oči, ktorými ma prenikavo skenoval. Postavil sa a namyslene zodvihol hlavu dohora. Ja som prekvapene vytiahla obočie, takmer až na samý vrch čela. Keď prechádzal okolo mňa, neodpustil si ma preskenovať od hlavy až po päty a zakončil to hlasným hm...

Nevydržala som to a otočila sa mu chrbtom. Ten to využil a plesol ma po zadku. Prekvapene som vypískla a otočila sa na neho s rozzúreným pohľadom. Z jeho úst sa ozvalo nechutné: „Vrrr...“  No radšej pokračoval v ceste do riaditeľne.

„Jeho si nevšímajte. Je to školský playboy. Ešte sa nenašla taká, ktorá by ho skrotila, alebo pred kým by mal rešpekt,“ vysvetlila mi pani Grenova a podala mi papiere, čo budem potrebovať na zajtra. Knihy mi dala hneď vo vedľajšej miestnosti, a tak som mohla vyraziť na cestu domov, pohľadať moje neexistujúce vysvedčenia z minulých škôl.

Tak ja vám ďakujem za komentáre v predchádzajúcej jednorázovke. Samozrejme, počítam s nimi aj v tejto časti. A nehnevala by som sa, keby ich bolo omnoho viac. Vopred ďakujem.

GuardianAngel 

 Prolog

Autor: GuardianAngel, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stretol som anjela 1. kapitola: