Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život, 6. kapitola

11.01.2010 (11:45) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1439×

6.kapitola

Celý čas sme sa rozprávali o nich. No skôr sme sa ich pýtali. Ani neviem kedy som ich prestala vnímať a nechala sa unášať Edwardovou prítomnosťou. Ale potom som začala premýšľať o mame. Ako si myslela, že chodím s Jacobom a ako sa ma snažila presvedčiť, že je to milý chlapec, že aká je z toho nadšená.  Ja som sa jej vtedy snažila vysvetliť, že zato, že spolu trávime viac času, lebo sa s ním cítim dobre, neznamená, že medzi nami niečo je. Mala som vtedy 15. Mamke som vtedy vysvetlila, že Jacob a ja sme ako brat a sestra, ale nechcela sa nechať odbiť. Stále snívala o tom, že mi bude pripravovať svadbu a Jacob sa jej zdal ako vhodný kandidát na ženícha.

„Bella. Haló vnímaš nás?“ Snažila sa moju pozornosť upútať Alice. Pozrela som sa na ňu a môj pohľad prešiel na Angelu ako sa ustarostene pozerá.

„Ehm... prepáč, zamyslela som sa.“

„To je v poriadku. Akurát sme sa bavili o tom, že tu nikoho nepoznáme a s Rosalie by sme radi išli nakupovať a či by ste sa ty a Angela k nám nepridali. Ang už súhlasila a teraz je to už len na tebe.“ Povedala Alice a usmiala sa na mňa. Pozrela som na Edwarda a jeho zamyslený pohľad smeroval na mňa.

„A kedy to má byť?“ Spýtala som sa.

„Túto sobotu. Súhlasíš?“

„Neviem či je to dobrý nápad.“

„No tak Bella. Poď bude zábava.“ Snažila sa ma presvedčiť Angela. Pozrela som na ňu a videla som v očiach prosbu.

„Tak dobre.“ Súhlasila som, povzdychla som si a podoprela si hlavu. Nikdy som nemala rada nakupovanie. Ale hádam to nebude až také zlé. Oči mi šľahli po táckach Cullenových. Jedlá mali nedotknuté. Zdvihla som pohľad a konečne sa na nich pozrela poriadne. Všimla som si, že Alice sa túli k Jasperovi a Rosalie k Emmetovi. To by bolo v poriadku. však nám povedali, že sú adoptovaní. Ale keď sú adoptovaní, prečo sa na seba tak podobajú? Všetci ako súrodenci? A dokonca aj doktor Cullen, ktorý je ich adoptívny otec. Všetci majú rovnaký odtieň očí, rovnakú farbu pleti. Začala som ich zamyslene pozorovať.

„Bella deje sa niečo?“ Spýtal sa Edward.

„Hmmm nie. Len som sa zamyslela nad sobotou. Alice a kde to chceš ísť?“ Zaklamala som a snažila sa to zahrať čo najpresvedčivejšie. Edward mi asi uveril, lebo sa pozrel na svoju sestru. Alice zažiarili oči ako malému dieťaťu, keď vidí vianočný stromček.

„Neviem. Asi do Port Angeles. Čo ty na to? Vraj je tam dobrý odchodný dom.“

A teraz som už úplne vypla, pretože Alice a Rosalie zatiahli do rozhovoru každého kto sedel pri stole o tom, čo všetko tam mali. Chalani začali rozoberať obchody s hudbou, hrami a doplnkami do auta a dievčatá, rôzne butiky a salóny.

„Bella mali by sme už ísť. Za chvíľu sa nám začne angličtina.“ Ozval sa vedľa mňa Edward. Po tichu som sa postavila a so sklonenou hlavou k zemi, aby som nezakopla sme po tichu šli do triedy.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“ Ozval sa ku mne Edward.

„Áno?“ Zdvihla som hlavu a pozrela sa mu do očí. Mala som pocit, akoby ma hypnotizoval. Nevedela som sa pozrieť nikam inam iba na neho.

„To som sa k tebe správal až tak zle, keď si si myslela, že ťa nenávidím?“ Sklonil hlavu a v tvári mal ospravedlňujúci pohľad.

„Ako vieš, že som si myslela, že ma nenávidíš?“

„Počul som to, keď ste odchádzali s Angelou po biológii. Šiel som kúsok za vami.“ Vtedy to triedy vošiel profesor a ja som mu ďakovala, že mu nemusím odpovedať. Musela som sa totiž aspoň tváriť, že sa sústredím na hodinu.

Konečne zazvonilo a ja som sa postavila z lavice, že chcem odísť. V tom ma zachytila jeho ruka. Akí sú všetci chladní a nemyslím o obraze, ale doslova.

„Neodpovedala si mi na otázku.“ Pozrela som na neho, ale hneď som svoj pohľad odvrátila.

„A čo si sa pýtal?“ Zopakoval mi svoju otázku.

„Nie, len ja si niekedy namýšľam veci, ktoré nie sú pravda.“ Usmiala som sa na neho.

„Prečo to robíš?“ Tak teraz som sa zarazila.

„Nerozumiem.“ Pozrela som na neho nechápavo, keď sme vyšli zo školy. To bola naša posledná hodina a mierili sme k môjmu autu. Všimla som si, že jeho súrodenci stoja neďaleko môjho auta, kde mali zaparkované svoje.

„Prečo sa usmievaš, keď to tak naozaj necítiš? Smutný úsmev ľudí iba odradí. Pomyslia si o tebe, že sa pretvaruješ.“

„Smutný úsmev“? Znova zarazene som na neho hľadela. Ani som si neuvedomila, že sme zastali.

„Áno. Takmer stále ho máš. To je taký úsmev pri ktorom sa ti nesmejú aj oči. Iba svoje pery vytvaruješ do napodobeniny úsmevu.“ Pri tých slovách strelil svojím pohľadom na moje pery.

„Vieš o tom, že keď sa usmievaš naozaj, viac ti to sluší?“ Usmial sa na mňa. Ja som len na neho nemo hľadela. Nebola som schopná slova.

„Prepáč, ale už budem musieť ísť.“ Otočila som sa a chcela som rýchlo odísť. Urobila som iba pár krokov a zastala som. Otočila som sa naspäť k Edwardovi a zacítila som ako ma pália oči od sĺz. Podišla som k nemu, zdvihla hlavu a povedala.

„Možno človek, ktorý taký úsmev používa nechce odrádzať ľudí.“

„A čo teda chce?“ Opýtal sa ma.

„A nie je to jedno?“

„Keď to nejaká osoba chce vedieť a nie je jej to jedno?“ Spýtal sa a v očiach som mu zbadala iskričky.

„Tak tá osoba na to bude mať možno príležitosť. Prepáč, ale teraz už vážne musím ísť. Už som mala byť niekde inde.“ Teraz som už vážne mierila k svojmu autu. Keď som nastupovala, už mi po tvári stekali slzy. Prečo by to chcel vedieť? Načo mu to bude? Naštartovala a vyrazila som.

Znova som prišla na cintorín. Prišla som k maminmu hrobu. Porozprávala som jej všetko čo sa mi udialo od kedy som tu nebola a potom som premýšľala o Cullenovcoch. Niečo mi na nich nesedelo.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život, 6. kapitola: