Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 21. kapitola

12.12.2010 (12:15) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1154×

21. kapitola

Teraz už zvyšok dňa prebiehal vážne bez najmenších problémov. Mali sme už len poslednú hodinu a to zemepis. Pretrpela som to už omnoho lepšie, pretože bol pri mne Edward. Po tom incidente s Jess a Lauren sa všetci zhodli, že ma už nikdy nenechajú samú. Celú hodinu sme mali ruky pod lavicou a on mi svojimi prstami prechádzal po dlani mojej ruky. Bol to úžasný pocit. Nedokázala som sa na nič iné sústrediť, iba na to, ako sa ma dotýka a spôsobuje mi tým väčšie muky ako si vôbec dokáže predstaviť. Nie je možné, aby tento anjel bol pre mňa. Nie je možné, aby ma také dokonalé stvorenie ako je on, ľúbilo tak, ako ja jeho. Nie. Ja som ho neľúbila. Ja som ho milovala. Aj za ten krátky čas sa stal láskou, ani nemôžem povedať, že môjho života, lebo môj život je na to veľmi krátky. Keby som bola upír, tak ako on, tak by som mohla povedať, že je láskou celej mojej existencie na tomto svete. Pozrela som na neho a videla som, ako na mňa láskyplne hľadí. Ako na najjemnejší a najkrajší kvet aký kedy videl. Usmiali sme sa na seba a hľadeli si do očí. Našťastie netrvala hodina tak dlho, aby si profesor všimol, že nedávame pozor. Išli sme k jeho autu, otvoril mi dvere na mieste spolujazdca, pomohol mi nastúpiť a on si sadol na miesto šoféra.

„Láska, čo by si povedala na taký malý výlet?“ Otočil sa na mňa, pobozkal ma a šibalsky sa na mňa pozrel. Prikývla som. Nemohla som odolať. Kto by nechcel urobiť po vôli takému stvoreniu ako je on, keď vám, doslova, pomáha žiť? A keď ho milujete tak ako ja? A ešte k tomu, keď túžite po tom, aby bol šťastný? Kým som ja bola zahĺbená do svojich myšlienok, Edward zatiaľ naštartoval a smeroval si to mimo Forks.

„Edward? Nepovedal si malý výlet?“ opýtala som sa s obavami, kde nás to vlastne berie.

„Ale no tak, Bella. Nejdeme ďaleko. Za chvíľu sme tam.“ Uisťoval ma a pobozkal ma na chrbát ruky, za ktorú ma celý čas držal. Tak ako sľuboval, za chvíľu sme zastavili. Vystúpil z auta a tak, ako vždy, mi otvoril dvere. Vystúpila som a zhrozila som sa.

„Edward, si si istý, že chceš ísť na výlet do lesa so mnou? Máš pocit, že v poslednej dobe som málo padala?“ Pozrela som na neho s pohľadom, či je normálny.

„Ničoho sa neboj. Budem ťa niesť. Ale musíš mi sľúbiť, že si tvár schováš za mojím chrbtom, aby si nedýchala v ten rýchlosti. Nechcem aby si si namáhala pľúca. A ešte niečo. Nie je to prosba, ale upozornenie. Maj radšej zatvorené oči,“ povedal a usmial sa na mňa. Prikývla som a on si ma vyzdvihol na chrbát. Urobila som tak ako mi kázal. Zavrela som oči a tvár som si skryla za jeho chrbát.

„Môžeme ísť?“ opýtal sa a v hlase mu bolo cítiť, že sa usmieva.

„Áno.“ Zrazu som počula ako okolo nás píska vietor, akoby sme leteli. Vedela som akí rýchli vedia byť upíri. Veď som to videla, keď som bola u nich. Ale radšej som neotvárala oči, aby som to zistila z môjho pohľadu. V priebehu niekoľkých minút Edward zastavil a zložil ma na zem. Zatackala som sa, ale zachytil ma skôr ako som stihla spadnúť. Otočil ma a ja som zbadala, že stojíme na nádhernej lúke. Bola vytvarovaná do dokonalého kruhu. Akoby s takým zámerom aj sadili stromy. Rástlo na nej množstvo kvetov rôznych farieb. Tráva bola vysoká asi po kolená a vlnila sa do rytmu vetra. Bola taká čarovná. Pridávalo jej na kráse aj to, že tu slnko svietilo. Nedokázala som sa ani pohnúť z miesta. Edward sa ku mne naklonil.

„Si pripravená na to, aby som ti ukázal, prečo nechodíme medzi ľudí, keď je slnečno?“ Prikývla som.

„Tak, ak mi veríš, zavri oči a otvor ich, až keď ti poviem.“ Znova som len prikývla a zavrela som oči. Cítila som ako okolo mňa prešiel ľudskou rýchlosťou. Povedal, že môžem otvoriť oči. Otvorila som ich a doslova som nemo zízala na to, čo som videla. Edward stál odo mňa asi dva metre. Košeľu mal na niekoľko gombíkov rozopnutú. Všetka jeho pokožka, ktorú mu nezakrývalo oblečenie, doslova žiarila. Akoby mal na sebe milióny malých, vybrúsených diamantov. Ale týmto opisom som ho urazila. Nebolo to ani to. Teraz bola tá lúka naozaj čarovná. Trpezlivo čakal, čo urobím. Uškrnula som sa, keď som si uvedomila, že ešte stále čaká, kedy od neho zo strachu utečiem. Ale toho sa nedočká. Urobila som jeden váhavý krok, lebo som nevedela s určitosťou povedať, či chce, aby som prišla k nemu. Keď sa na mňa žiarivo usmial, vedela som, že mám pokračovať. Tak som podišla k nemu. Chytil ma za ruky a na trávu položil svoju bundu. Gestom mi naznačil, nech si na ňu ľahnem a tak som aj urobila. Ja som si ľahla na chrbát a on si ľahol vedľa mňa tak, že mal svoju hlavu položenú na mieste, kde som mala srdce, a jemne ma objal. Videla som ako zavrel oči. Začala som ho hladiť po hlave a užívala som si tú chvíľu. Neskôr som sa mu začala bezmyšlienkovite hrabať prstami medzi vlasmi, ale stále som ho pri tom pozorovala.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 21. kapitola: