Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život, 2. kapitola

09.12.2009 (14:30) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1546×

2. kapitola

Na druhý deň som sa znova zobudila do daždivého dňa. Premýšľa som nad tým snom. Ktorou cestou by som sa vybrala, keby som naozaj sa ocitla v takej situácii? Nechala som sen snom a vošla som do sprchy. Nechala som na seba dopadať horúcu vodu. Potom som vošla do izby a obliekla si čierne tričko na ramienka, čiernu mikinu a čierne nohavice. Zišla som dole a rovno sa obliekla do bundy, vyšla som z domu a nastúpila do svojho auta. Raňajkovaním som sa nezdržiavala. Aj tak som na nič nemala chuť.

Vystúpila som z auta pri škole. Pravdaže som prišla medzi poslednými a utekala som do triedy na prvú hodinu a tou bola španielčina. Vošla som do triedy a obzrela sa, aby som našla Angelu. Ale urobila som zásadnú chybu. Zakopla som totiž o vlastné nohy a tak som sa pristála na zemi v celej mojej šírke a dĺžke rovno učiteľovi pri nohách.

„No tak Bella. Znova tá tvoja nemotornosť? Ale klaňať si sa mi nemusela za to, že meškáš. Utekaj na svoje miesto,“ uvítal ma Steve náš učiteľ španielčiny. Je to mladý chalan. Určite len teraz doštudoval. Ľudia si ho často mýlili so študentmi. Možno aj preto, lebo bol nimi stále obklopený, lebo ho každý mal rád. Cez hodiny s nami stále vtipkoval, ale zároveň nás toho aj mnoho naučil. Kým neprišiel na našu školu, tak som v španielčine nevedela povedať ani ň. Ale pri ňom sa to zmenilo.

„Bella, čo sa tak kyslo tváriš? Nebodaj kvôli mojej poznámke. Alebo začína zlý deň?“ spýtal sa ma Steve, pravdaže v španielčine

„Pravdaže to nebolo kvôli tvojej poznámke. Ale s tým dňom si mal pravdu. Len už nech je koniec,“ odpovedala som mu, taktiež v španielčine. Tikala som mu. Nemal rád, keď mu študenti na hodinách vykali. Ale pravdaže keď stál na chodbe s niekým iným, tak sa mu vykať muselo. Brali sme to tak, aby nemal problémy a keďže o neho nikto nechcel prísť, tak sme to aj dodržiavali.

„Neboj. Veď už ide víkend a v ďalšom týždni sa môžeš tešiť na nových spolužiakov,“ zasmial sa.

„Akoby ma toto zaujímalo,“ odpovedala som mu nevrlo.

„Vynikajúco Bella. Ako vždy. Pravdaže myslím tvoju španielčinu. Pred tým ako si tu ehm vbehla, som akurát hovoril tuto mládeži, že dnes budeme mať dialógy. A keďže ty tu nemáš partnerku a viedla si dialóg so mnou, tak máš áčko. A prajem príjemný deň. Teraz sa môžeš venovať čomu len chceš,“ usmial sa na mňa a niektoré dievčatá ma išli vraždiť pohľadom. No čo už. Tak som sa teda vrátila do svojho sveta.

Deň prebehol cez akéhokoľvek úrazu a celkom pokojne. Akurát som zistila, že Angela a Ben sú chorí a neprídu pravdepodobne ani budúci týždeň do školy. Dajako to budem musieť zvládnuť.

Prišla som domov a nevedela som čo budem robiť. Tak som znova išla na cintorín. Vyhodila som zvädnuté kvety na maminom hrobe a dala tam čerstvé a relaxovala som tam. Predstavovala som si, že sedíme s mamkou na lúke a rozprávame sa. Nechali sme nech naše tváre bozkávajú slnečné lúče a my plánujeme víkendový výlet spolu s otcom. V tom ma prebral telefón.

„Ahoj Bells. Čo robíš?“ ozval sa Jakov hlas.

„Som na cintoríne. Prečo?“

„Chcel som sa spýtať, či by si neprišla k nám. Niečo by sme spolu podnikli.“

„Dobre. A kedy?“

„A čo trebárs teraz?“ spýtal sa Jacob.

„Jasné. Už idem.“

A tak som strávila celý zvyšok dňa u Jacoba. Jacob bol pre mňa najlepší kamarát. Skoro ako brat. Bol tu stále pre mňa. Pomáhal mi prísť na iné myšlienky a doslova ma držal pri živote. Stále vedel keby ho potrebujem a kedy to zvládnem sama. Ale o všetkých mojich  myšlienkach som mu nehovorila. Mal dosť problémov so svojimi kamarátmi. Sú totiž v poslednej dobe nejakí divní. Nevie mi povedať prečo sa tak chovajú, ale vidno na ňom, že ho to trápi. Pamätám si ako sme boli mladší. Mala som možno 10 rokov a Jacob 9. Billi a ocko šli chytať ryby a my sme sedeli u nich doma a Jacob mi rozprával ich staré legendy. Dobre sme sa na nich zabávali. Potom sme z nich hrali scénky. V duchu som sa pousmiala.

„Čo sa smeješ Bells?“ spýtal sa Jacob pobavene.

„Ale nič. Len tak.“

„Iba blázon sa smeje bez príčiny,“ povedal Jake a zasmial sa.

„Spomínala som na to, ako sme sa hrali na tie legendy. Pamätáš?“

„Jasné, že sa pamätám. A môj otec ma skoro zabil keď zistil, že som ti o tom povedal. Keby tam vtedy nevbehol tvoj otec, tak vážne by ma uhnal na smrť,“ povedal Jacob a spolu sme sa zasmiali našim spomienkam.

„No vidíš. Takto si krajšia, keď sa ti smejú aj oči. Mňa si nikdy neoklamala, keď si hovorila, že ti nič nie je. Tak čo sa deje? Vieš, že mne môžeš veriť,“ cítila som mu z hlasu, že ho to trápi. Pozrela som na neho a zakrútila hlavou.

„To nič. To prejde. Vážne. Som v poriadku, len spomínam viac ako by bolo zdravé,“ povedala som mu a smutne sa usmiala.

„Dobre teda. Nebudem ťa nútiť. Ale keby niečo, tak cestu k nám poznáš,“ pri tých slovách na mňa žmurkol a ďalej sa k tomu nevracal.

Keď som prišla domov, ľahla som do postele ako mŕtva a zaspala som skôr ako sa moja hlava dotkla vankúša. Túto noc sa mi našťastie nič nesnívalo.

A bol tu víkend. Povedala som si, že ani nevyleziem z postele, ale nakoniec som z nej vyliezť musela. Upratala som celý dom a v sobotu večer sa snažila pozerať nejaké filmy, ale nevedela som sa sústrediť a tak som to vzdala a šla spať. V nedeľu na obed prišiel Jacob a celý zvyšok dňa až do skorého večera sme pozerali komédie a smiali sme sa na nich. Aspoň jeden z mála pekných dní.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život, 2. kapitola: