Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 19. kapitola

21.11.2010 (10:45) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1294×

19. kapitola

„Dobré ráno," ozval sa mi do ucha ten najdokonalejší zvuk. Edwardov hlas.

„Ďakujem,“ poďakovala som mu a pozrela som sa na budík. Fajn. Takže ešte mám čas na sprchu a naraňajkovať sa. Pobozkala som Edwarda, vzala som si veci a šla som do kúpeľne. Pustila som na seba vodu a relaxovala. Snívalo sa mi o mame. O dni, keď zomrela. Ale bol tam jeden rozdiel. Pred tým, ako ju zrazilo to auto mi povedala, že môžem žiť. Premýšľa som nad tým, čo povedala. Áno. Mohla som žiť. Ale to by som musela byť upír. A to nemôžem od nich žiadať, aby sa stali mojou rodinou. Veď čo keď to necítia tak ako ja? Nepoznám ich dlho, ale pre mňa už sú rodina. Carlisle je pre mňa ako druhý otec. A Esme? Spoznala som ju iba včera, už pre mňa bola druhou matkou. Znova ma premohol kašeľ. Ale teraz som vykašľala viac krvi ako kedykoľvek doteraz.

„Bella, si v poriadku?“ Nemohla som sa ozvať k Edwardovi, ktorý na mňa volal. Vedela som, že keď sa mu neozvem, vtrhne dnu, tak som okolo seba obmotala uterák. Vo chvíli, keď som to urobila vyrazil dvere, objal ma a utekal so mnou do izby. Nevedel, čo má robiť, tak som mnou iba čakal, kým to neprejde a nedýchal pri tom. Keď som sa upokojila, pozrela som sa na neho a videla v očiach bolesť. Rýchlo som utekala naspäť do kúpeľne, obliekla som sa, otvorila som tam okno a rýchlo som utekala dať ten uterák do práčky, ktorú máme v pivnici. Keď som vyšla hore, videla som, ako Edward umýva dlážku. Cítila som vo vzduchu riedidlo. Podišla som k nemu a položila mu ruku na tvár. Vo vzduchu už nebolo cítiť nič iné iba riedilo a ani krv tam už nikde nebola. Pozrel na mňa a ešte stále mal v očiach bolesť. Jemne ma objal a zdvihol ma do náručia. Zišiel so mnou dole a položil ma na gauč. Chcela som sa postaviť, ale naznačil mi, že mám ostať sedieť. Radšej som ho poslúchla. Aj tak som sa musela upokojiť, lebo som sa nevedela poriadne nadýchnuť. Ležala som na gauči a mala som zavreté oči.

„Bella, naraňajkuj sa. A potom pôjdeme za Carlisleom,“ povedal mi a keď som otvorila oči videla som, ako si sadá za klavír. Začala som jesť. Bolo to nejaké sladké pečivo s mliekom. V duchu som mu ďakovala. Nevedela som, ako by som jedla, keď ma bolí celý hrudník niečo suché. Namáčala som si to pečivo, až kým nebolo mäkké, a tak som ho zjedla. Začal hrať. Spoznala som v tom tú skladbu, ktorú mi spieva stále pred spaním. Dojedla som a chcela za sebou upratať, ale Edward ma predbehol. Upírskou rýchlosťou vbehol do kuchyne a poumýval za mnou tanier a pohár.

„Edward, prečo máme ísť za Carlisleom?“ opýtala som sa ho, keď mi pomáhal do vetrovky.

„Aby ti nejako pomohol.“ Prebleskla mi hlavou sarkastická poznámka, že či mi dá lieky proti kašľu.

„Edward, nepomôže mi, kým nie sú výsledky.“ Zakrútila som hlavou.

„Poďme radšej do školy.“ Kým môžem, pomyslela som si v duchu.

„Si si istá?“ V hlase mal obavy.

„Určite. Veď už som v poriadku.“ Pozrela som na neho a usmiala sa. Nebol s tou odpoveďou spokojný, ale nenamietal.

Prišli sme ku škole a naklonil sa ku mne.

„Bella, keby ti bolo zle alebo hocičo iné, stačí mi to povedať, dobre?“ Po týchto slovách ma pobozkal. Keď sa odo mňa odklonil, bola som schopná iba prihlúplo klipkať očami. Zasmial sa a vystúpil z auta, aby mi pomohol vystúpiť. Dnes sme šli do školy jeho autom. Keď dievčatá videli, ako vystupujem z jeho auta, zabíjali ma pohľadom a úplne sa zastavili. Chlapci tiež iba nemo hľadeli. Edward sa na mňa pozrel, usmial sa na mňa, čím mi dodal odvahu, chytil ma okolo pása a vyšiel so mnou na školský pozemok.

„Dobré ráno, Bella. Ešte stále si si to s tou oslavou nerozmyslela?“ Priskočila ku mne Alice a hneď sa na mňa usmiala. Jasper, Rose a Emmet sa k nám za chvíľu pridali, a všetci sa na mňa usmiali.

„Nie, Alice, nerozmyslela som si to.“ Sklonila hlavu a tvárila sa, že je sklamaná.

„Ahojte. Bella, už si v poriadku? Zistili ti niečo?“ Vrhla sa na mňa Angela a objala ma. Ben bol hneď za ňou.

„Áno, Angela už vedia, čo mi je. Ale nechcem to teraz rozoberať. Poviem ti to potom na obede.“ Vošli sme do školy. Všimla som si, že keď sa ma to Angela pýtala, Rose, Emmet a Jasper pozreli na Edwarda. Alice ho zase celý čas ignorovala. Akoby tam ani s nami nebol. Ale uvedomila som si ešte niečo. Každý sledoval mňa a Edwarda. Bolo mi to nepríjemné, ale pomyslenie na to, že Edward je pri mne ma upokojilo. A na viac on je na tom ešte horšie. On totiž musí počúvať aj ich myšlienky. Edward odprevadil mňa a Alice do triedy. Mali sme ju totiž spoločnú. Pred tým, ako som vošla ma ešte pobozkal a zaželal mi veľa šťastia. Otočil sa a išiel na svoju hodinu. S Alice sme si sadli do našej lavice. Už v prvý deň si totiž sadla ku mne.

„Bella, ako sa cítiš? Si v poriadku?“ opýtala sa ma Alice a z pohľadu som jej mohla vyčítať, že vie o tom, čo mi je.

„Edward vám to povedal?“ opýtala som sa jej. Tak preto sa tak pozreli na Edwarda, keď sa ma na to Angela pýtala.

„Povedzme to tak, že som mala víziu, ktorá ho donútila nám niečo vysvetliť a na základe toho bol prinútený nám o tebe povedať.“ Sklonila som hlavu a prikývla, že rozumiem.

„A čo si videla?“

„To nie je na mne, aby som ti to vysvetľovala. Musí ti to povedať on.“ Bolo na nej vidno, že ju to trápi.

„Alice, čo sa stalo včera u vás, keď odo mňa v noci Edward odišiel? Videla som, ako si ho ráno ignorovala a on bol celý čas, kým sme neprišli ku škole ticho, a skoro vôbec so mnou nerozprával. Vyzeral, akoby nad niečím rozmýšľal.“ Zdvihla na mňa pohľad a v očiach sa jej zaiskrilo.

„Len nech rozmýšľa. Možno dostane rozum a zistí, že niekedy riešenie, o ktorom si myslí, že nie je správne, je práveže to pravé. A to možno pre všetkých,“ povedala a na tvári sa jej zrazu objavil neprítomný výraz.

„Alice? Alice!“ Začala som s ňou triasť, keď v tom sa prebrala.

„Alice, čo si videla?“ Pozrela na mňa a uškrnula sa.

„Vedela som, že Edward počúva, tak som mu niečo pripomenula tým, čo som ti teraz povedala a on sa rozhodol, že ma zabije. Ale ešte nevie ako.“ Znova strnula a ja som vyľakane na ňu hľadela.

„A už sa rozhodol. No tak Edward. Mal by si to vedieť aj lepšie,“ povedala a temne sa zasmiala. Ešte stále som mala vyľakaný výraz, keď sa na mňa Alice znova otočila.

„No tak, Bella. Nemyslel to vážne. Takým sme si už prešli, a ako vidíš, sme všetci živí. No svojim spôsobom," povedala a zasmiala sa. Vtedy náš tichý rozhovor skončil, lebo do triedy vošiel profesor.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 19. kapitola: