Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 17. kapitola

17.11.2010 (17:30) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1342×

17. kapitola

Prišli sme k nim. Ich dom bol hlboko v lese za mestom. Bol nádherný. Moderný, ale aj tak útulný. Vošli sme dnu a videla som, že jedna stena je celá presklená. Vstupná hala bola priestranná a vďaka tomu oknu aj svetlá. Hneď sa vedľa nás objavila Alice a jemne ma objala.

„Ahoj, Bella! Že ste si ale dali na čas. Ako myslím to s vami dvoma. Už som si začínala myslieť, že ma moje vízie klamú.“ Zasmiala sa. Vedľa nej sa objavil Jasper.

„Ahoj, Bells!“ Pozdravil ma a usmial sa na mňa.

„Áaaaaaaaaaa! Emmett si ty normálny? Že sa pýtam! Okamžite tie myši vyhoď z domu! Ak sa ich nezbavíš, prisahám, že odídem ja od teba!“ Počuli sme Rosalie, ako kričí a zbehla zo schodov. Všetci sme sa smiali, ale keď sme ju zbadali, tak sme sa snažili tváriť vážne.

„To nie je normálne! On si myslí, že naša spálňa je bez života, tak doniesol asi päťdesiat myší. Toto si už vážne prehnal! Och, ahoj, Bella,“ povedala a usmiala sa na mňa.

„Ale no tak, láska! Veď sú také krásne. A majú ťa dokonca aj radi. Len by si pri nich nemusela toľko kričať. Zľakli sa ťa, totiž to. Och, čau, Bells.“ Objavil sa vedľa naštvanej Rose a pri tom mal v rukách obrovskú debnu.

„A okrem toho sú to škrečky a nie myši,“ povedal Emmett a tváril sa ako dieťa, ktoré našlo túlavého psíka a prosí rodičov, že nech si ho môže nechať.

„Emmett, ja by som urobila to, čo vraví. Už som ju videla, že balí kufre a nič ju nezastaví. Teda len v prípade, že si ich necháš.“ Zapojila sa do toho Alice a poklopala si po spánku. Emmettovi ovisli kútiky úst, ale už odnášal tú debnu preč.

„Ďakujem ti, Alice,“ povedala Rose a žmurkla na ňu. Alice urobila to isté.

„Ahoj, Bella! Konečne ťa spoznávam aj osobne. Ja som Esme, Carlislova manželka a matka týchto tu, niekedy nepodarkov.“ Uškrnula sa na svoje deti, podišla ku mne a objala ma. Vyzerala nádhere. Ako anjel. Ale nie tak ako môj anjel. V duchu som sa usmiala.

„Hej, mami,“ povedala Alice a tvárila sa urazene.

„Teší ma pani Cullenová! Máte prekrásny dom. A Vaše deti nie sú nepodarky. Nemusíte sa báť.“ Usmiala som sa na ňu a Edward ma už ťahal na gauč, aby sme si tam sadli.

„Prosím ťa, hovor mi Esme. A podľa toho, ako teraz Emmett vyvádzal pochybujem o tvojich slovách,“ povedala a zasmiala sa.

„No tak, ja som už tu. Tak mam, prosím, neohovárajte,“ ozval sa Emmett. Posadali sme si. Edward si sadol na kraj kresla a ja som si sadla vedľa neho. Celý čas sme sa držali za ruku. Vedľa mňa si sadla Alice a na opierku k nej Jasper. Emmett si sadol na kreslo pre jedného a stiahol na seba Rose. Tá sa na neho pozrela, pozdvihla obočie, postavila sa a sadla si oproti mne na zem. Carlisle a Esme sa posadili na kreslo pre dvoch z pravej strany od Edwarda. Esme sa na mňa srdečne usmievala a stále, keď ma Edward pohladkal alebo sme sa na seba len pozreli, videla som na nej, že žiari šťastím a keby mohla, tak lieta od šťastia. Carlisle mal ale na tvári smutný úsmev, keď nás sledoval.

Začali sme sa rozprávať o všetkom možnom. Rozprávali mi vtipné historky z ich života. Väčšinou sa Jasper, Emmett a Edward doberali, keď bolo povedané niečo na nich. Alice sa nadšene pridávala a hovorila na všetkých všetko, na čo si len spomenula, a niekedy niečo aj prikrášlila, ako som usúdila z hádky, ktorá po takomto prípade stále vznikla. Bol to nádherný deň. Toľko som sa nenasmiala už veľmi dávno. Cítila som sa tam ako doma. Ako pri svojej vlastnej rodine. Povedala som si, že prečo som ich stretla až teraz. Teraz, keď už je možno neskoro. Edward si asi všimol, že som nejako posmutnela a prestala vnímať.

„Čo sa deje, Bells? Cítiš sa zle?“  pýtal sa ustarane.

„Nie, to je v poriadku. Len som sa nad niečím zamyslela.“

„A nad čím, ak smiem vedieť?“ opýtal sa a v očiach mal frustrovaný pohľad, ako sa mi snažil čítať myšlienky.

„Teraz nie,“ povedala som mu a usmiala som sa.

Teraz som sa už vážne sústredila. Znova som počúvala každé slovo a všetky svoje myšlienky som zahnala. K večeru mi Esme uvarila vynikajúce talianske cestoviny. Nechcela som, aby si robila starosti a snažila som sa ju presvedčiť, že nie som hladná, ale zradil ma môj žalúdok, ktorý začal protestovať, proti mojím slovám.

„No tak, Bells! Musíš predsa jesť. Musíme si ťa pred našou večerou poriadne vykŕmiť, aby sme sa nasýtili aj my,“ povedal Emmett a nato dostal od všetkých šiestich Cullenových po hlave. Od Edwarda najsilnejšiu. Netváril sa, že by tú silu ľutoval.

„Dobre. Som ticho. To tu nikto nerozumie vtipom?“ začal šomrať a odsunul sa od nás ďalej, a hral sa na urazeného.

Edward, Jasper, Emmett a Carlisle potom začali hrať hry, a ja som si s Esme, Alice a Rosalie sadla tak, aby som na nich videla.

„To je také úžasné, že ste vy dvaja spolu. Vieš o tom, že to bolo s Edwardom na nevydržanie, kým ste sa nezačali priateliť? A nemusíš mi ďakovať za to, že som ho presvedčila, aby ti o nás povedal pravdu,“ povedala a usmiala sa na mňa.

„Alice. Ja som tu,“ zavrčal na ňu Edward.

„No a? Má mi to vadiť?“ Ako odozva na jej slová na ňu letel vankúš a Alice a Edward sa začali spoločne smiať.

„Alice, ale ja som zase počula, že to bolo na nevydržanie s tebou. A ako to myslíš, že si ho presvedčila, aby mi to povedal?“ Bránila som Edwarda.

„Videla som tvoju reakciu, keď si sa ho na to opýtala. To ja som mu volala,“ odpovedala mi a zatvárila sa samoľúbo. Ja som jej teda poďakovala a ďalej sme sa bavili o všetkom možnom. Alice sa ma dokonca snažila presvedčiť, aby som urobila oslavu narodenín, ale odmietla som to a Edward jej zakázal niečo pripravovať, keď to ja nechcem. Takto sme sa zabávali až do večera.

„Poď. Odveziem ťa domov, Bella. Musíš byť unavená,“ povedal Edward a chcel ma vytiahnuť z kresla, keď si ho zavolal Carlisle, že sa s ním potrebuje porozprávať.

„Carlisle, teraz nie. Prídem, keď Bella zaspí,“ odpovedal mu Edward načo Carlisle prikývol, že rozumie. So všetkými som sa rozlúčila a ďakovala im za nádherný deň, a Esme za úžasnú večeru.

„To je v poriadku. Aspoň sme tú kuchyňu konečne využili,“ povedala a usmiala sa na mňa ako matka na svoje dieťa. Až ma zabolelo pri srdci, ale hneď ma znova zalial pocit radosti. Pozrela som na Jaspera a on sa na mňa usmial. Kývla som na neho hlavou s úsmevom, že mu ďakujem.

„A ospravedlňujem sa vám, ak som rušila alebo otravovala.“

„Áno, to ti nikdy neodpustíme! Zato budeš musieť vyviesť niečo Edwardovi, samozrejme, že spolu so mnou,“ odpovedal mi Emmett a znova dostal po hlave, ale tentokrát iba od Rosalie.

„Bella, vôbec si nám neprekážala. Skôr naopak. Sme radi, že si prišla.“ Nato ma Edward už ťahal z domu a nasadli sme do môjho auta.

„Neostaneš pri mne na noc?“ opýtala som sa, keď naštartoval.

„Ale áno. Iba na chvíľu odbehnem za Carlislom a vrátim sa. Ani nebudeš vedieť kedy odídem. Sľubujem ti,“ povedal, usmial sa na mňa a znova ma pobozkal, načo mi srdce vynechalo jeden úder. Znova sa zasmial.

Dorazili sme ku mne domov a ja som hneď vošla do sprchy. Vošla som do izby už prezlečená do teplákov a trička, ľahla som si k Edwardovi, ktorý už ležal na posteli. Oči mal zavreté. Vyzeral, akoby spal. Neotvoril oči aj keď vedel, že už som tam. Zabalil ma do deky a objal ma. Pobozkal ma na pery, šeptom mi zaprial dobrú noc a začal spievať tú skladbu, čo mi spieval aj minulú noc. Zaspala som veľmi skoro. Takmer okamžite.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 17. kapitola: