Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 15. kapitola

26.06.2010 (17:30) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1556×

15. kapitola

http://www.youtube.com/watch?v=ZmsNhcxKUcI&feature=related

Vošla som do kuchyne a pri stole sedeli Carlisle a Edward.

„Dobrý večer, doktor Cullen,“ pozdravila som ho a šla si po vodu.

„Prosím, oslovuj ma Carlisle. Nie som tu ako doktor,“ povedal a usmial sa na mňa. Ja som mu úsmev opätovala a sadla si vedľa Edwarda.

„Edward, choď, prosím ťa, na chvíľu domov. Esme ťa tam kvôli niečomu potrebuje. Potom sa pokojne vráť. Teda ak s tým Bella súhlasí.“ Pozrel na mňa a ja som prikývla. Tak sa Edward postavil a odišiel. Chvíľu bolo ešte ticho. Carlisle sa pozeral von oknom. Potom sa ozval.

„Bella, ako sa cítiš?“ opýtal sa ma a pozorne, ale starostlivo ma sledoval.

„Bolo mi už aj lepšie,“ odpovedala som mu a usmiala sa na neho.

„Vážne je len taká malá šanca na to, aby som sa vyliečila?“ opýtala som sa na to, čo ma najviac ťažilo.

„Bohužiaľ... áno.“

„Ale vy by ste ma vedeli zachrániť.“ Preblesklo mi hlavou.

„Prepáčte. Občas poviem to, čo by som nemala.“

„Bella, ak sa mám priznať, sám som nad tým uvažoval, keď som sa dozvedel tvoju diagnózu. A doktor Reed ma výslovne žiadal, aby som ťa zachránil. Ale toto nezáleží na mne, ale na tebe. Teraz máš, dá sa povedať, na výber. Ale Edward by mi to neodpustil. O tom sa musíš porozprávať s ním,“ povedal.

„Nechceš niečo na upokojenie?“

„Nie, ďakujem. Už som v poriadku.“

„Vieš, čo ma zarazilo? Zobrala si tú správu celkom pokojne. Čím to je?“ povedal a skúmal ma pohľadom.

„Tú diagnózu som preto zobrala tak ľahko, lebo od smrti mojej matky som si každý deň priala, aby som zomrela. Až kým som nespoznala vás.“ Pri tých slovách som sa začervenala.

„Až pri vašich deťoch som mala pocit, že naozaj začínam žiť.“

„Aj napriek tomu, že mi sami sme mŕtvi? Ale aj tvoja reakcia na to, že sme upíry bola neuveriteľná. Edward mi to totiž povedal. Tú tvoju reakciu. A musím povedať, že bol z toho nadšený. Miestami mal pocit, že iba sníva,“ povedal Carlisle a usmial sa na mňa.

„Tušila som to od prvého dňa, keď ste sem prišli. Ako nie, že ste upíry, ale že niečo je na vás zvláštne. A postupne som spoznávala Alice, Jaspera, Emmeta, Rosalie a Edwarda. A ich správanie ma v tom len utvrdilo. Boli to také nepatrné veci, že si ich človek všimne, iba keď vie, že na čo sa má zamerať. A okrem toho, poznám legendy o chladných bytostiach,“ povedala som a uškrnula som sa, stále zahľadená do stola. Sedeli sme tam asi pol hodinu a rozprávali sa, keď v tom do domu vošiel Edward.

„Dobre, Bella. Ospravedlň ma, ale ja už pôjdem. A keby si čokoľvek potrebovala, tak stačí poprosiť Edwarda a on ma zavolá, áno?“ Prikývla som a rozlúčili sme sa. S Edwardom sme prešli do obývačky a tam sme si sadli vedľa seba.

"Bella, čo sa deje?“ Vtedy som sa rozhodla.

„Edward, poviem ti teraz všetko. Ako si si určite všimol, na cintoríne som ležala vedľa hrobu mojej mami...“ Rozprávala som mu všetko. O tom, ako moja mama zomrela, že som to videla na vlastné oči, že som bola na zrútenie, že som sa neraz chcela zabiť a skoro sa to aj stalo, ale zastavila ma v poslednej chvíli myšlienka na otca. O tom, že mi každý hovoril, aby som vyhľadala odbornú pomoc, ale nemohli sme si to dovoliť, tak som sa pred otcom tvárila, že som silná a zvládam to a tým som pomáhala aj jemu. Že otec sa po smrti mami, keď bol už na tom lepšie, zameral viac na svoju prácu, aby to zvládol utiahnuť a vďaka tomu ho povýšili, ale vďaka tomu bol čoraz menej doma. Povedala som mu o liekoch, ktoré mi dal teraz nedávno doktor Reed, aby som sa cítila lepšie.

„Pomohli mi. Naozaj sa lepšie cítim. Teraz, keď je už skoro koniec, sa mi znova vrátila chuť do života. Aj vďaka vám. Ale najmä vďaka tebe. Neviem prečo, ale je to tak.“ Pri týchto slovách som sklonila hlavu. Edward ma ani raz neprerušil. Iba ticho a nehybne počúval.

„Mám rakovinu pľúc v pokročilom štádiu. Nemám ani polovičnú šancu, že sa vyliečim.“ Vtedy som na neho znova pozrela a videla som tú obrovskú bolesť v jeho očiach. Znova mi z očí začali tiecť slzy, ale sledovala som ho. Videla som, ako aj jemu z očí vyšli slzy a za nimi hneď ďalšie a ďalšie. Udivilo ho to a jednu si zotrel a pozrel sa na ňu. Vtedy mu už tiekli jedna za druhou. Ale ešte stále nie tak silno ako mne. Plakali sme obaja, ale aj tak sme sa stále na seba pozerali. Zotrel si slzy, naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Jemne sa obtrel svojimi perami o moje, ale pobozkal ma. Pri tom dotyku som cítila, akoby mnou prešiel elektrický prúd, prestala som dýchať a srdce sa mi rozbehlo takou rýchlosťou, že som myslela, že to nevydrží a prestane biť už teraz. Chytil moju tvár jemne do svojich dlaní a so zavretými očami sa oprel svojim čelom o moje. Sedeli sme tam tak obaja. Naše oči zavreté.

„Konečne som našiel zmysel mojej existencie a dozviem sa, že môj svet umiera. Dokázala si so mnou urobiť nemožné. Plakal som a upíry vraj plakať nemôžu. Keď sa na mňa usmeješ, niekedy ma premôže pocit, že keby to bolo možné, tak moje srdce sa znova rozbúši. Vrátila si mojim dňom svetlo. Čo svetlo, ale keď som ťa prvý krát videl, ostal som slepý. Tak si osvietila môj svet. Dokonca som uveril aj tomu, že aj upíry môžu byť šťastní. Stala si sa mojím anjelom, ktorý mi vrátil chuť žiť. Stala si sa mojím svetlom, ktorý mi osvetľuje cestu v tom mojom temnom svete. Sľubujem ti, že tu budem s tebou až do konca. Budem trpieť s tebou. Keď budeš šťastná, budem šťastný s tebou. Budem ti zotierať slzy z tvojej tváre a budem ti vytvárať úsmev na tvojej tvári stále, keď budem vedieť. Donútim tvoje oči, aby sa aj oni smiali. Urobím tvoje posledné dni tými najšťastnejšími, aké si kedy zažila. Nedovolím, aby si mala príležitosť znova si klásť otázku, že kvôli čomu máš ešte žiť. Nedovolím nikomu, aby ti ublížil. Budem ťa niesť na rukách deň aj noc, keď budeš chcieť, aby ťa nič nebolelo. A keď budeš mať pocit, že už nevládzeš, budem ťa držať za ruku a budem ti dodávať silu, aby si to zvládla. Pretože ťa milujem a nikdy ťa neopustím. Teda, ak to chceš aj ty.“ Pri poslednej vete sa mi pozrel do očí a ja som znova začala plakať a tak ako sľúbil mi ich jemne zotieral prstami.

„Prečo plačeš? Nechceš to?“

„Chcem. Aj ja ťa ľúbim,“ povedala som mu a cez slzy som sa na neho usmiala. Šťastne sa na mňa usmial a začal mi bozkami stierať slzy. Zdvihol ma na ruky a vyniesol ma do mojej izby. Tam ma položil na posteľ, pobozkal ma a chcel odísť.

„Nemohol by si tu ostať na noc?“ spýtala som sa ho. Usmial sa na mňa znova tým úsmevom, čo mi berie dych, prikývol, zabalil ma do deky a ľahol si vedľa mňa. Pritúlila som sa k nemu a on ma objal. Položila som mu hlavu na rameno.

„Dobrú noc, láska moja,“ povedal, pobozkal ma na čelo a začal mi hmkať nejakú skladbu. Ja som sladko zaspala.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 15. kapitola: