Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 14. kapitola

09.06.2010 (20:30) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1493×

14. kapitola

Prišla som k nemocnici a môj zlý pocit sa ešte zdvojnásobil. Vyšla som k doktorovi a zaklopala.

„Ďalej.“ Vyzval ma, aby som vošla. Vstúpila som a zbadala, ako za stolom so sklonenou hlavou sedí doktor Reed a pozerá do papierov a pred stolom v jednom kresle sedeli ďalší muži. Obaja boli doktori. Doktor Reed dvihol hlavu od papierov a pozrel sa smutne na mňa. Otočili sa aj tí dvaja a videla som, že je to doktor Cullen. Ale toho druhého som nepoznala. Všetci sedeli a smutne sa na mňa dívali.

„Bells, dievčatko, posaď sa.“ Posadila som sa na kraj vedľa doktora Cullena a striedavo pozerala na tých troch doktorov.

„Bella, viem čo ti je. Mám pre teba zlé správy,“ povedal a moje zlé obavy sa naplnili.

„Bela, máš rakovinu pľúc. V pokročilom štádiu. S doktorom Cullenom a doktorom Marksom sme sa dohodli, že ti okamžite nasadíme liečbu. Ale nie som si istý, či zaberie. Nie vždy sa rakovina v takom štádiu v akom ju máš ty, podarí vyliečiť. Ale šanca tu je.“ Pozeral na mňa a ja som nebola schopná jediného slova. Vyschlo mi v krku.

„Bella, budeme robiť všetko pre to, aby sme ťa vyliečili,“ ozval sa tento raz doktor Cullen.

„Bella, doktor Cullen je vynikajúci lekár. Preto som aj jeho poprosil o pomoc. Síce nie je onkológ, ale je najlepší. Ale pre istotu s nami bude spolupracovať aj doktor Marks. On sám navrhol tu Carlisla.“

„Aká je šanca, že sa vyliečim?“ Znova som našla svoj stratený hlas.

„Nechcem ti zbytočne klamať a budiť v tebe zbytočné nádeje. Šanca nie je ani štyridsať percentná. Ale zase nie je mizivá,“ povedal doktor Marks.

„A keď liečba nezaberie, koľko mi ešte ostáva?“

„Bells, takto by si nemala premýšľať. Mala by si myslieť pozitívne. Aj to dokáže ovplyvniť liečbu,“ povedal mi doktor Reed otcovsky.

„Mňa iba zaujímajú obe varianty,“ povedala som mu a pozrela sa na doktora Marksa.

„Možno niečo aj cez dva roky. Keď budeš dodržovať to, čo ti budeme hovoriť. Vtedy je možnosť, že to bude aj dlhšie,“ povedal doktor Marks a všimla som si, ako ma všetci skúmajú pohľadom. Ani sa im nečudujem. Veď som tú správu prijala celkom pokojne.

„A aká bude liečba?“

„Najprv by sme ti urobili CT vyšetrenie, aby sme vedeli aký veľký je nádor a kde všade sa nachádza. Podľa toho by sme sa rozhodli či by sa operoval alebo by sme hneď nasadili chemoterapiu.“ Tento krát mi na otázku odpovedal doktor Cullen.

„Na to vyšetrenie sme ťa už objednali. Mohlo by to byť tento piatok o 12:00? Bolo to jediné voľne miesto a potrebujeme vyšetrenie urobiť čo najskôr,“ ozval sa doktor Reed.

„V poriadku. Takže v piatok o 12:00. Ak je to teda všetko, môžem už ísť?“ opýtala som sa. Doktor Reed mi prikývol.

„Ale príď za mnou o 11:45. Pôjdem tam s tebou, dobre? Ahoj, Bells.“ Prikývla som, pozdravila som sa im a išla som preč. Nastúpila som do auta a mierila som na cintorín.

Vystúpila som z auta a zahĺbená do svojich myšlienok som mierila k maminmu hrobu. Keď som k nemu prišla, zvalila som sa na zem a začala plakať.

„Mami tak dlho ťa prosím, aby si ma vzala za sebou. A teraz sa to deje. Možno sa nevyliečim. Teraz keď som zistila, že život vie byť aj krásny, keď som si priznala, že som sa zaľúbila a podľa toho, že ako sa Edward správal dnes keď bol u nás si myslím, že aj on ku mne toto cíti, mám zomrieť? Keď sme si konečne k sebe začali hľadať cestu. Vieš, že ťa ľúbim a chcela som ísť za tebou, ale už nechcem. Konečne som začala ako tak žiť a mám zomrieť?“ Cez vzlyky som už nevedela rozprávať, tak som ďalej ležala na zemi a plakala. Plakala som nad tým, že konečne sa mi splnilo to o čo som toľko žiadala. Ale najhoršie na tom bolo to, že už som to nechcela. Ani neviem ako dlho som tam plakala, keď ma zrazu objali tvrdé a studené ruky. Pozrela som sa na dotyčnú osobu a zistila som, že je to Edward. Veľmi jemne, ale zato pevne ma zobral na ruky a niesol do môjho auta. Položil ma na miesto spolujazdca a sám si sadol na miesto šoféra. Zapol kúrenie. Až vtedy som si uvedomila aká mi bola zima. Celá som sa triasla a bola som mokrá. Ani som si nevšimla, že vonku prší. Vtedy Edwardovi zazvonil telefón. Zdvihol ho a veľmi rýchlo a potichu do neho hovoril. Ešte stále som plakala, ale začala som sa upokojovať. Položil mi svoju ruku okolo ramien a pritiahol si ma k sebe bližšie. Pozrela som na neho a videla v jeho tvári bolesť. To ma donútilo prestať plakať.

„Edward, prečo sa tak tváriš?“ spýtala som sa ho. Žeby mu už Carlisle povedal čo mi je? Alebo si to prečítal v jeho myšlienkach?

„Pretože ty sa trápiš, ja neviem prečo a neviem ako ti mám pomôcť.“ odpovedal mi a pozrel sa na mňa.

„Ako si vlastne vedel kde som?“ spýtala som sa ho ďalšiu otázku.

„Alice ťa videla vo vízii na tom cintoríne. Myslel som si, že ťa stihnem, tak som hneď za tebou išiel do nemocnice, ale Carlisle mi povedal, že si pred chvíľou odišla. Zistili ti niečo? Je to vážne?“ Videla som v jeho tvári obavy.

„Tvoj otec ti to nepovedal?“ opýtala som sa zmätene.

„Nie. Povedal mi iba, že on nemá právo mi o tom povedať. Že to máš jedine ty. A poctivo si strážil myšlienky a išiel mi oproti, aby sa ubezpečil, že sa to nedozviem z myšlienok niekoho iného. Ale že keď ťa nájdem a nebudeš na tom najlepšie, mám ťa doviesť k nám domov.“

„Čože? My ideme k vám? Nie to nie. Odvez ma domov. Môžeš tam so mnou ostať, ale nejdem k vám.“

„Hádam sa už konečne bojíš.“

„Nie, nebojím. Ale necítim sa na návštevu. A okrem toho vyzerám hrozne a nechcem otravovať.“

„Takže ty by si sa nebála siedmych krvilačných upírov okolo teba, ale toho čo by si o tebe mysleli?“ Krútil nechápavo hlavou. Ale viac sa k tomu nevracal. Otočil auto a zamieril ku mne domov. Znova dvihol telefón a niečo hovoril.

„Bella, Carlisle ťa príde na chvíľu pozrieť, dobre?“ povedal Edward a už sme zastavovali pred mojim domom. Obišiel auto a otvoril mi dvere. Chcel ma vziať na ruky, ale ja som mu povedala, že to je dobré, že to zvládnem aj sama. Ale keď sa mi podlomili kolená, tak ma aspoň podoprel. Vošli sme do domu a rovno sme zamierili do obývačky.

„Bella, ľahni si. Donesiem ti niečo?“ spýtal sa Edward.

„Netreba. Pôjdem sama.“

„V žiadnom prípade. Čo ti donesiem?“

Zakrútila som hlavou a postavila sa.

„Edward idem sa osprchovať. Hneď som späť. Keď chceš počkaj tu. Bola by som ale rada, keby si ostal.“ Pozrela som na neho a chcela som sa usmiať, ale nedokázala som to.

Vyšla som hore, osprchovala sa a prezliekla. Dala som na seba čierne tepláky a čierne tričko s dlhými rukávom. V tom som stále spala. Zišla som dole a počula som hlasy.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 14. kapitola: