Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život, 13. kapitola

22.05.2010 (14:15) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1594×

13. kapitola

Vyšla som pred budovu a šla som k autu. Tam ma znova chytil záchvat kašľa a na vreckovke ostalo trocha krvi. Vreckovku som hneď vyhodila do koša v aute a išla som domov. Cestou som bola myšlienkami mimo. Mala som zlé tušenie, že to bude niečo vážne. V tom mi myšlienky zablúdili k Edwardovi. Zistila som, že mi jeho spoločnosť chýba. Premýšľala som nad tým všetkým, čo sa to so mnou deje. Nikdy som tak často na nejakú osobu nemyslela. Teda ak nepočítam mamu, alebo otca. Zatáčala som už na našu ulicu, keď som si uvedomila tú krutú pravdu. Zistila som, že som sa do Edwarda zaľúbila. Áno som skorá, keďže sa mi o tom aj snívalo, ale len teraz som si to bola schopná povedať sama sebe. Nechcela som, aby to tak dopadlo. Vedela som, že ma to bude bolieť. Zamierila som k nášmu domu a zaparkovala som. Vystúpila som a utekala do domu, lebo pršalo. Vošla som dnu a začala som si pripravovať jedlo. V tom niekto zaklopal na dvere. Doslova som k nim utekala. Rozrazila som ich a zakopla som. Zrazu som visela v Edwardovej náruči. Iba sa na mňa pozrel a zasmial sa tým krásnym smiechom. Vošiel do domu a položil ma na zem. Oči mu šťastne žiarili. Všimla som si v nich lásku. Láska? Nie to si iba nahováram.

„Ahoj. Napadlo mi, že vyskúšam či máš konečne normálne reakcie, či sa ma už budeš báť. A okrem toho so sa chcel uistiť, že si v poriadku.“ Uvedomila som si, že znova na neho hľadím ako na zjavenie. Ale veď on zjavenie bol. On bol anjel. Zatrepala som hlavou.

„Nie nevadí. Ale som tu iba na chvíľu. Potom sa musím vrátiť do nemocnice.“

„A už zistili čo ti bolo v sobotu?“ opýtal sa a znova som videla tú starosť.

„Nie. Preto sa tam mám vrátiť. Neskôr by mali byť výsledky.“ V duchu presviedčala samú seba, že som v poriadku.

„Edward, prečo za mnou toľko chodíš?“ opýtala som sa skôr ako som si mohla uvedomiť, že ako to mohlo pre neho vyznieť.

„Prosím?“ opýtal sa zarazene.

„Neuraz sa, ale prečo niekto ako ty, trávi čas s niekým, ako som ja?“ Bože prečo som ja nedržala jazyk za zubami.

„Vadí ti, že som tu?“ opýtal sa a v očiach mal bolesť.

„Nie nevadí. V skutočnosti som rada,“ zašepkala a sčervenala som.

„Mám ti odpovedať úprimne?“

„Áno, ak môžeš,“ povedala som a otočila som sa mu chrbtom.

„Sám som sa na to pýtal. Ale snažil som sa od teba držať ďalej, lebo som sa bál, aby som ti neublížil, ale nejde to. Nepáčilo sa mi, že si smutná a nikto nevie ako ti má pomôcť. A zistil som, že s tebou chcem tráviť čas. Možno mi neveríš, ale pre mňa si zaujímavá až príliš. A okrem toho, ma Alice skoro niekoľko krát zavraždila za to, že som jej zakazoval sa s tebou priateliť,“ povedal a v hlase som mu cítila ťažko zadržiavaný smiech.

„Prečo si jej to zakazoval?“

„Lebo som mal dojem, že sa s nami ani rozprávať nechceš. Ale potom som zistil, že je to iba kvôli mne, tak som sa začal správať normálne. A okrem toho som na nich žiarlil, že oni by sa s tebou mohli rozprávať a ja nie. Prepáč mi to.“ Znova ma skúmal pohľadom. Tváril sa, akoby sa na niečo sústredil, ale nevyplácalo sa mu to. Bol sklamaný.

„Takže si sa so mnou začal priateliť iba preto, lebo to chcela Alice?“ spýtala som sa a v hlase som nedokázala skryť hnev. Prečo sa so mnou zahadzoval, keď o moju prítomnosť ani nestál?

„Nie. Tak to nie je. Však som ti už povedal, že som to chcel aj ja. Ale ako som ti už povedal, nebol som si istý, či ti ublížim alebo nie. Nechcel som riskovať.“

„A teraz už máš istotu, že mi neublížiš?“ Nerozumela som.

„Nie, ani teraz si nie som istý, ale začínam zisťovať, že čím viac som s tebou, tak tým je do jednoduchšie. A ešte k tomu mi pomáha aj to, že vôňa tvojej krvi nie je až taká lákavá, keďže berieš nejaké lieky. Cítim ich totiž z teba,“ odpovedal na otázku v mojich očiach.

„Načo ich vlastne berieš?“ opýtal sa ma a očami sa do mňa vpíjal.

„To je hádam jedno, nie?“

„Bella ja som ti povedal svoje tajomstvo. Mohla by si mi povedať aj svoje nie?“ Otočila som sa na neho a pozrela sa mu do očí. To som robiť nemala. Srdce sa mi rozbehlo znova akoby som bežala maratón. Rýchlo som sa otočila a povedala mu, že možno na to bude príležitosť.

„Bella mám odísť?“ spýtal sa.

„Nie to nie. Prečo by si mal?“ povedala som rýchlejšie ako som chcela. On si to všimol, lebo sa zatváril, že ho niečo trápi. Už v tichosti som dovarila jedlo a začala jesť. Jeho som nenúkala. Veď včera mi povedal, že oni ľudské jedlo nejedia.

„Pretože mám pocit, že si nejaká nervózna, keď som s tebou.“

„Áno to som. Ale nie preto, prečo si myslíš,“ odpovedala som mu a ďalej jedla, kým ma on skúmal pohľadom zo stoličky ktorá bola presne oproti mne. Určite som bola celá červená.

„A prečo teda si zo mňa nervózna?“ opýtal sa ma a ďalej ma sledoval. Na tvári sa mu objavilo sklamanie. Určite sa mi zase snažil dostať do hlavy.

„To je jedno Edward. A nesnaž sa mi dostať do hlavy. Aj tak sa ti to nepodarí.“ Pri týchto slovách som na neho vyplazila jazyk.

„Teraz sa už ponáhľam. Chcem mať tú nemocnicu čo najskôr za sebou. Ďakujem ti veľmi pekne, že si za mnou prišiel.“ Pozrela som na neho usmiala sa a znova sa topila v jeho očiach.

„To je v poriadku. Nechceš, aby som ťa tam odniesol?“

„Nie to je v poriadku.“ S týmito slovami som sa otočila a šla som k dverám pri ktorých už stál aj Edward. Pomohol mi obliecť sa do bundy a otvoril mi dvere. Vyšli sme von do daždivého dňa. Prišiel k môjmu autu, ja som ho medzi tým odomkla, otvoril mi dvere a usmial sa na mňa, že mi srdce na chvíľu prestalo biť. Akoby to počul, usmial sa ešte viac a oči mu zaiskrili.

„Tak ahoj Bella. A prajem príjemný zvyšok dňa.“ Zavrel dvere na mojom aute a zamieril k svojmu.

„Edward počkaj!“ zakričala som na neho a vystúpila som. Zastal, otočil sa a vrátil sa ku mne.

„Môžem sa ťa ešte niečo spýtať?“ Iba prikývol a úsmevom ma vyzval, aby som pokračovala.

„Počuješ aj moje srdce?“ Oči mu divne zažiarlili, keď som vyslovila tú otázku a mne sa ešte rýchlejšie rozbehlo srdce. Keď to počul, usmial sa ešte viac a prikývol. Ja som sa začervenala, chytila sa za hruď a zašepkala smerom k srdcu, že je zradca.

„Nie Bella to nie je. Je to ten najkrajší zvuk aký môžeš počuť. A preto si ho váž. Ak nie pre seba, tak kvôli mne, pretože pre mňa je zvuk tvojho srdca ako rajská hudba,“ povedal chytil ma za ruku a dal mi ju preč zo srdca.

„Môžem mať na teba ešte jednu otázku?“

„Pravdaže.“

„Prídeš dnes večer? Keď sa vrátim z nemocnice.“ Znova sa usmial.

„Ak si to želáš, tak áno.“ A s týmito slovami sa otočil k autu.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život, 13. kapitola: