Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 28. kapitola

11.03.2018 (12:00) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1722×

Edit: Článek neprošel korekcí

„Nejaký mladý muž z dvojky si vyžaduje tvoju prítomnosť,“ žmurkla na mňa Mia a ja som sa vybrala k boxu so závesmi. Dúfala som, že tam bude nejaký pekný a bohatý muž. Nasadila som zvodný úsmev, ladne vplávala dnu a sadla si na operadlo kresla k mužovi, keď som vtom zbadala jeho tvár. Edward.

Chcela som vykríknuť, ale na ústa mi pritlačil dlaň a umlčal ma. Pokúšala som sa vzpierať, no moja snaha bola márna, pretože ma druhou rukou držal okolo drieku. Náhle sa jeho pery ocitli na mojej hrudi, zavzdychala som. Tušil, čo na mňa platí. Jeho ľadový dotyk ochladzoval moju rozhorúčenú pokožku, vyvolával mi na tele zimomriavky, zažal malý ohník v mojom lone. Spočiatku som sa bála priznať si to, ako veľmi mi chýbal.

Strhol zo mňa podprsenku, láskal moje prsia ústami, až som sa prehla ako luk. Ruky sa mi automaticky zaplietli do jeho bronzových vlasov. Vzpínala som sa pod jeho dotykmi a bozkami, z úst mi unikali stony. Ochutnával každý kúsok mojej pokožky, keď ma zrazu zbavil nohavičiek, rozopol si nohavice a prudko do mňa vnikol, že som od rozkoše vykríkla. Pritiahla som si jeho tvár k svojej a pobozkala tie medové pery, jemné a poddajné. Bozky mi okamžite dravo oplácal, jazykom sa dostal do mojich úst. Začal si ma na sebe vyzdvihovať a ja som mu vyšla v ústrety. Udával tempo, postupne ma unášal do výšin...

Nečakane sa odtrhol od mojich pier a silno ma pohrýzol ostrými zubami do krku. Z hrdla sa mi dral výkrik...

Prebudila som sa a dúfala, že som nekričala či nestonala zo spánku. Rýchlo som dýchala, pričom som sa snažila dostať ten sen z hlavy, ale nedokázala som ani len oka zažmúriť, lebo som si hneď spomenula na noc a sen. Je možné, že by ma Edward našiel?

Opatrne som sa postavila a išla na toalety, kde som sa napila vody z umývadla a opláchla si tvár studenou vodou. Nevrátila som sa však do svojej izby, namiesto toho som zastala pred dverami 1E a tíško zaklopala. Možno už spí. Keď sa nikto neobjavil, otočila som sa na päte, no vtom sa dvere otvorili.

„Izzy?“ opýtala sa ma rozospato Mia. „Čo sa deje?“

Sklopila som pohľad. „Nedokážem zaspať. Ešte aj v sne ma to prenasleduje.“ Chvíľu na mňa s ľútosťou pozerala, keď mi zrazu povedala, aby som počkala. Vošla som do jej izby, v ktorej panoval chaos a bodrel. Oblečenie mala kade možne, na stolíku mala porozhadzované šminky a na zrkadle prilepenú fotku. Pozrela som sa v prítmí bližšie. Bolo to malé dievčatko s tmavými kučeravými vláskami – jej dcéra.

Prehrabávala sa v skrini, až niečo našla a podala mi to. Bola to fľaštička s tabletkami. S nedôverou som sa na ňu pozrela a ona mi z očí vyčítala moju nevypovedanú otázku.

„To sú prášky na spanie. Daj si len dve tabletky a do pár minút zaspíš, uvidíš,“ jemne sa pousmiala. Poďakovala som sa jej a na toaletách zapila vodou dve malé biele tabletky. Urýchlene som sa vrátila na izbu, aby som neodpadla a nezaspala na chodbe, kde by ma mohol hocijaký cudzí človek nájsť.

Ľahla som si do postele a než som sa nazdala, fľaštička mi vypadla z ruky a ja som zaspala.

Zobudila som na nejaký zvuk. Klop, klop, klop...

Rozospato som otvorila oči a pomaly si uvedomovala, že mi niekto klope na dvere. Tvrdo som spala, ani raz som sa nezobudila, dokonca som si nespomínala na žiadne sny. Postavila som sa, pričom osoba za dverami neprestávala klopať.

„Už idem,“ zamrmlala som, prešuchtala sa ku dverám a len čo som ich odomkla, dnu vtrhla Mia. Prekvapene a rozospato som zažmurkala. „Čo tu robíš tak skoro ráno?“

Zasmiala sa. „Skoro ráno? Zlatíčko, veď už je jedna hodina poobede.“ Následne mi podala papierový téglik a sáčok s nejakým logom. „Bola som sa najesť s Emmou von, a tak som ti doniesla raňajky. Dúfam, že máš rada šišky.“

Nakukla som do sáčka a do nosa mi udrela sladkastá vôňa. V tégliku na mňa čakala káva s cukrom a mliekom, čo na mňa dobre odhadla.

„Páni, ďakujem. Nemusela si si robiť starosti,“ usmiala som sa na ňu a sadla si na posteľ, pričom som si už odhrýzala z jednej šišky. Bola ešte teplá a s fantastickou jahodovou náplňou. Pery som mala od cukru, načo sa Mia začala smiať a ja tiež. Rýchlo som si ich oblizla. Chutili božsky!

„Vieš...“ Odmlčala sa. „Pochopím, ak chceš skončiť.“

„Skončiť?“ zamumlala som s plnými ústami.

Nepríjemne sa ošívala. „No predsa po včerajšku. Už sa niečo také párkrát stalo a dievčatá ďalší deň odišli, pretože tá práca je podľa nich nebezpečná.“ Zamietavo som pokrútila hlavou a zhltla kúsok šišky.

„Ja ale neplánujem odísť. Včerajšok nebol práve... najpríjemnejší, ale pokiaľ si dám pozor, všetko bude okej.“ Pousmiala som sa stále trocha otrasená po včerajšku, odpila som si z kávy a pustila sa do druhej šišky.

Mia sa zatvárila prekvapene, no hneď nato sa usmiala. „Skvelé! Dnes musím ísť za Lolou a skúsim jej predložiť tvoj návrh.“ Žmurkla na mňa a postavila sa odchod. „Kebyže sa už neukážem, príď o piatej do klubu.“ Rozlúčila sa, zavrela za sebou dvere a ja som osamela. Pozrela som sa na mobil, ktorý skutočne ukazoval už takmer pol druhej. Netušila som, že som tak dlho spala, pričom sme v noci prišli na byt skôr než včera.

Ostávali mi viac než tri hodiny času a ja som nemala čo robiť. Preto som sa postavila pred zrkadlo, pomaly a precízne som si namaľovala oči a na tvár naniesla mejkap. Postupne som sa v tom zdokonaľovala, za čo som bola na seba hrdá, onedlho nebudem potrebovať nikoho pomoc, aby som bola prekrásne namaľovaná. Už len sa naučiť nanášať očné tiene, ale s tým som momentálne experimentovať nechcela.

V skrini som sa dlhšie prehrabávala a skúšala som rôzne kombinácie. Napokon som si obliekla čierne kraťasy, voľnejšie biele tričko s potlačou a tú novú červenú bundičku, ktorá ma včera v obchode doslova očarila. K tomu som si obula tenisky, aj keď by sa mi viac hodili lodičky, uprednostnila som pohodlie.

Napriek tomu, ako som sa snažila zdržiavať, som mala ešte veľa času, preto som si vzala kabelku a opustila byt. Vonku svietilo slnko, celkom som si užívala, ako mi slnečné lúče zohrievali pokožku. Bol už september a čoskoro o takomto krásnom a teplom počasí budem môcť iba snívať.

Pomalým krokom som sa vybrala do klubu. Netušila som, či tam niekto bude, ale za skúšku predsa nič nedám. Možno tam budú nejaké dievčatá, s ktorými by som sa mohla zoznámiť a príjemne porozprávať. Pokiaľ by boli aspoň sčasti také milé ako Mia.

Zaklopala som na železné dvere a čakala. Myslela som, že sa už nikto neobjaví, keď sa dvere otvorili a neznáme dievča ma vpustilo dnu, pričom ani na chvíľku o mne nezapochybovalo. Buď ma poznala z predošlých dvoch dní, alebo na ňu urobil dojem môj odev.

Chcela som si zložiť veci do šatne, keď som začula hudbu. Klub predsa nemohol byť otvorený, je ešte priskoro. Nedalo mi to, prešla som k dverám so závesom a so záujmom nakukla dnu. Na pódiu tancovali dievčatá, no tentoraz nemali na sebe kostýmy, keďže iba nacvičovali. Znova bolo na čele to blonďavé dievča menom Ellie, ktoré malo nádhernú farbu hlasu. Na všetko od baru dozerala Lola.

Nemohla som od nich odtrhnúť zrak, preto som vstúpila dnu, aj keď ma Lola možno vyženie. Dvere však neboli zamknuté a nikde som nevidela nápis Vstup zakázaný. Dievčatá ladne pohybovali telami, ktoré boli ich hlavnou zbraňou.

„Výborne, dievčatá,“ zatlieskala Lola, načo sa ozval nadšený dievčenský výskot. „Ale pre istou znova.“ Následne upozornila jedno dievča na drobné chybičky, jej hlas sa rozliehal veľkou tichou miestnosťou. Nato sa pieseň pustila odznova.

Nepatrne som sa pohla, čo si všimla Lola, ktorá na mňa mávla rukou, pravdepodobne sa jej nechcelo prekrikovať hudbu a spev. Rýchlo som k nej podišla.

„Čo ťa sem tak skoro privádza?“ Kútikom oka sa na mňa pozrela, no potom sledovala každučký pohyb dievčat. Len som pokrčila ramenami a spolu s ňou sledovala vzrušujúcu šou. Hneď ako skončili, Lola ich pochválila a ony spokojne odišli. Napriek tomu sa nepohla, no ja už som chcela ísť, keď sa na mňa otočila.

„Je mi ľúto, čo sa včera odohralo. Nemusíš sa báť, pán Foster do tohto klubu už nikdy nevkročí,“ ubezpečila ma. Čiastočne sa mi uľavilo, ale nemusí byť predsa jediný, kto sa mi snažil dostať do nohavičiek. Trocha som sa obávala ísť niekedy znova do boxu, ale zopakovala som si svoju mantru. Nesmiem zlyhať. Už nikdy viac sama nevkročím do boxu bez ochrankára pri závesoch.

„Neplánujem skončiť. Pokiaľ som vám teda nenarobila problémy...“ Odmlčala som sa.

Zasmiala sa. „Problémy? Pán môže byť rád, že naňho nepodáme žalobu. Ak by si však na tom trvala, nie som proti.“ Iba som pokrútila hlavou, nechcela som zachádzať do extrémov. V podstate k ničomu nedošlo. Našťastie. „Mimochodom, bola za mnou Mia. A povedala mi o tvojom zaujímavom návrhu.“

S tichým nádychom a nadvihnutým obočím som sa na ňu pozrela. Určite mi musela vyčítať moju otázku z očí. Boli len dve možnosti, ako by mohla zareagovať. Buď môj návrh zamietne a bude sa z neho smiať, alebo ho predsa len zváži. Celkom rada by som sa k tým dievčatám pridala, aj keď som videla, ako usilovne museli cvičiť, akú majú kondičku.

„Zlatíčko, nie je to také jednoduché, ako si myslíš.“  Povzdychla si. „Nie všetky dokážu tancovať. Musí v nich byť ten elán, tá vášeň...“

Skočila som jej do reči. „Nehovorím, že sa musia zapojiť všetky. Ale bolo by dobré, ak by ich bolo viac. Ak budú ochotné cvičiť, môžu prísť tiež na skúšku. A vy by ste zvážili, kto z nich sa na to hodí.“ Čakala som, či na mňa náhodou nevybehne, možno som hovorila až príliš.

„Len aby ma to nestálo veľa námahy a napokon by to bolo nanič,“ zamrmlala a obrátila sa. Malá dušička vo mne sa však nevzdávala.

„Viete,“ ozvala som sa opäť, „len mi prišlo blbé, ako tam ostatné dievčatá postávajú. Nehovorím, že musia upútať tak ako tanečnice. Myslíte, že by to mužov nepotešilo?“ Chvíľku mlčala otočená chrbtom ku mne, no potom si našla ďalší dôvod, prečo by mala byť proti môjmu návrhu.

„Bolo by potrebné zakúpiť viac rovnakých kostýmov a to by bolo finančne náročné.“ Ani to ma však neodradilo.

„Nemusia mať predsa oblečené to isté. A tie, čo nebudú na pódiu, môžu mať oblečený svoj zvyčajný odev.“

Zhlboka sa nadýchla a otočila sa ku mne. „Na všetko nájdeš riešenie, však?“ Napriek tomu sa jej na perách pohrával úsmev a mne to nedalo, a tak som sa nevinne usmiala. „Skúsim nad tým ešte porozmýšľať a opýtať sa ostatných. Nič však nesľubujem.“ V jej očiach som však videla ten oheň, ktorý vzplanul pri tejto novej idei.

S poďakovaním, nad ktorým pretočila oči a zasmiala sa, som sa vrátila na chodbu a zamierila do spŕch. Mala som ešte dostatok času a bola som nabudená možným úspechom, možno môj nápad bude napokon skvelý a prispeje k prosperite tohto klubu.

Pod tečúcou vodou som sa snažila ochrániť tvár, keďže sa mi nechcelo maľovať odznova. Nebola som tu však jediná, tanečnice sa sprchovali a nadšene rozprávali o ich ďalšom vystúpení, vyčítali si drobné chyby a radili si. S nastraženými ušami som načúvala, ale nič zaujímavé som sa nedozvedela. Akurát to, že nejaká Lea má problém urobiť dokonalý mačací chrbát a Daisy rozštep.

V jemnom ružovom župančeku som sa pobrala do prázdnej šatne, uložila si veci a začala si prezerať spodnú bielizeň. Netušila som, ktorú farbu si zvoliť, či si vziať korzet,... Všetko navzájom muselo ladiť. Napríklad, ku košieľke sa široké podväzkové pásy veľmi nehodia. Rukami som preberala rôzne kúsky jemné na dotyk. Keď tu na mňa žmurkol krásny čierny korzet, ktorému som nedokázala odolať.

Napriek tomu, že som sa spočiatku obávala o odhalené prsia, podprsenková časť bola spolovice čipkovaná a spolovice vystužená, a tak moje poprsie vyzeralo o čosi plnšie. V strede korzetu sa zvrchu až po spodok vinulo imitované zaväzovanie. Brucho mi zakrývala nepriehľadná hodvábna látka, iba na bokoch boli čipkované ornamenty. Rovnako na tom boli aj nohavičky. Už som si len vzala čierne samodržiace pančuchy a vysoké topánky rovnakej farby a mohla som sa obzrieť.

Keď som sa otočila k zrkadlu, div mi oči nevypadli z jamiek. Moje telo lákalo k dotyku, vyzerala som nesmierne zvodne. Chýbala už len čerešnička na torte. Sadla som si ku kozmetickému stolíku a na pery si natrela výrazný červený rúž, ktorý by mal vydržať celý večer bez rozmazávania. Aspoň to na ňom bolo napísané.

Dnu vošlo viacero dievčat, ktoré na mne mohli oči nechať. Cítila som na sebe ich závistlivé pohľady, no našla sa aj jedna milá duša.

„Dnes ti to svedčí, cica.“ Neznáme dievča na mňa žmurklo a zviazalo si zlatisté pramene do gumičky a schovalo ich pod čiernou kučeravou parochňou.

„Ďakujem,“ odvetila som s úsmevom, čo dievča pochopilo inak, než som zamýšľala. Sadla si na stoličku pred zrkadlom vedľa mňa a upravovala si účes. Následne ku mne natiahla ruku a predstavila sa.

„Som Nancy, ale tu som ako Cher. Také meno sa vraj hodí k tej parochni,“ zasmiala sa, čo mi rozšírilo úsmev na tvári. Prijala som jej ruku hľadiac do jej úprimných čokoládových očí.

„Bella, tu známa ako Izzy.“ Netušila som, že mi Cher bude takou skvelou spoločnosťou. Zhovárali sme sa, pričom som jej pomohla naniesť očnú linku a ona mi na oplátku s tieňmi vykúzlila dymové líčenie. Pracovala tu len mesiac, aj všetky ostatné tu boli krátko. Málokto tu ostával rok či viac. Jedine Mia to tu tiahla dlhé roky s Lolou. Rozprávala aj o tom, že jej ani nestihla prischnúť prezývka žubrienka a už ju získala niektorá iná. Strednú skončila už pred rokom, ale rodičia jej odmietli zaplatiť vysokú, kým si nenájde prácu a bývanie. Tak sa dostala tu, aby si zarobila.

Ešte od žiadnej som nepočula, že by tu pracovala kvôli tomu, že ju to baví. Všetky sú tu iba kvôli peniazom rovnako ako ja. Časom ich to prestane baviť, a keď majú dosť zarobené, odídu. Tento kolobeh klubu prospieva, pretože muži nechcú vidieť dokola tie isté ženy. Netuším, ako dlho sa tu udržím alebo ako to zvládnem. Možno to bude iba niekoľko týždňov, ba mesiacov, možno celý rok. Takisto netuším, koľko si potrebujem zarobiť. Pokiaľ ma bude Mia často brávať na takéto nákupy, sporenie mi pôjde pomalšie. Musím si každý deň odložiť bokom aspoň štvrtinu zárobku, aby som sa časom mohla posunúť ďalej. Kam však zostáva nezodpovedanou otázkou.

Keď sme s Cher boli hotové, postavili sme sa a vykročili v ústrety dnešnému večeru.

Dnes to bola doslova pohoda lahoda. Nikto na mňa nič neskúšal a zarobila som si pomerne dosť. S pokojným svedomím som sa pred polnocou vybrala do šatne, kde som narazila na Miu, ktorá sa upravovala pred zrkadlom. Všimla si ma, usmiala sa a opýtala sa ma na večer, keďže sme na seba ani raz nenarazili.

„Som rada, že to šlo v pohode. Ja tu ešte ostanem asi hodinku alebo dve.“ Štetcom si jemne naniesla púder na tvár. Začala som sa prezliekať, pričom som nemala problém s tým, že tu nie som sama. Akosi som si na to začala zvykať.

Napriek tej pohode som bola uťahaná, až som si zívla. „Neviem sa už dočkať postele.“ Nato sa Mia zasmiala, popriala mi dobrú noc a odišla späť do klubu. Vzala som si kabelku, rozlúčila sa s Cher, ktorá sa taktiež začala prezliekať, a vybrala som sa preč, keď ma na chodbe zastavila Lola. Sprvu som na ňu vyplašene hľadela. Azda som urobila niečo zle?

Ústa sa jej však roztiahli do jemného úškrnku. „Rozprávala som sa s dievčatami a... Skutočne sa našli niektoré, ktoré súhlasili s tvojím návrhom. Zajtra o jednej bude skúšobný nácvik, podľa toho to ešte zvážim.“ Od náhleho návalu radosti som ju objala, načo prekvapene zažmurkala.

„Uvidíš, že to stojí za to!“ zaštebotala som, rýchlo ju pustila a so širokým úsmevom na perách som sa vybrala z klubu von, Lola ani nestihla zareagovať. Táto informácia mi dodala energiu potrebnú na presun z klubu do bytovky. Len čo som vošla do izby, zamilovane som sa pozrela na posteľ, ale s povzdychom som sa vybrala do spŕch, kde som zo seba zmyla mejkap a cigaretový pach, ktorý sa mi usadil vo vlasoch. Po umytí však opäť voňali ako lesné ovocie.

Unavená, akoby som zabehla maratón, som padla do postele a takmer okamžite zaspala. Predtým mi však do mysle zablúdila spomienka na Edwarda a on sa tak opäť stal súčasťou môjho sna...

Kto by mohol tušiť, že jeden môj zblúdilý nápad môže získať taký úspech. Na ďalší deň o jednej prišlo do klubu asi dvadsať dievčat, z čoho bola Lola celkom prekvapená. Všetky sme sa poctivo snažili, cvičili sme niekoľko dní, než sme mohli tancovať spolu s tanečnicami. Boli sme síce v ústraní a nestrhávali sme pozornosť na seba, ale aj tak si každú z nás niekto všimol. Zároveň táto nová zmena prilákala do klubu väčšie množstvo mužov.

Je pravda, že je to namáhavé a každý deň musíme aspoň hodinu cvičiť, ale nie je to nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Mala som síce každý deň plány od rána do noci, raz či dvakrát som dokonca dokázala vtesnať do môjho harmonogramu aj nákupy s Miou a Cher. Po týždni som však bola taká vyčerpaná, že som do klubu išla iba na hodinu. Nemala som nejaký trvalý pracovný pomer – pokiaľ sa to vôbec pracovným pomerom dalo nazvať –, ktorý by určoval môj pracovný čas. Ak prídem, tak prídem, ak nie, tak nie. Všetko bolo už len na mne.

Dokonca po pár dňoch od môjho začiatku v klube prišlo nové dievča a ja som sa tak zbavila prezývky „žubrienka“, z čoho som bola nadšená, aj keď som si začínala zvykať.

Pomaly sa končil tretí týždeň, v klube som sa cítila ako doma. Postupne som spoznala viac dievčat, s ktorými som si rozumela a občas s nimi zašla na obed. Dvadsiateho tretieho septembra som zarazene pozerala na dátum a uvedomovala si, že Jess by oslávila dvadsiate narodeniny. Nedostala som však žiadne informácie od polície, preto bolo veľmi pravdepodobné, že už nie je medzi živými.

V ten deň som si urobila voľno, nešla som ani do klubu, iba som ostala na izbe a spomínala. Plakala som za všetkým, čo som stratila. Cnelo sa mi za Jess, túžila som spoznať svoju mamu, začínali mi chýbať sestry a srdce sa mi zvieralo pri každej myšlienke na Edwarda. Túžila som mu zavolať, počuť jeho medový upokojujúci hlas, ale hneď som si spomenula na to, kto a čím je – Warlow, upír. Sestrám som sa neodvážila ozvať, pretože som netušila, ako by zareagovali a čo by som im vlastne povedala.

Nikomu som sa s tým nezdôverila, teda okrem Mii, ktorá ma chápala, a tak ma nechala celý deň osamote. Ďalšie dni však prebiehali ako ostatné. Pospala som si do desiatej, upravila sa, vybrala sa do mesta na obed s Miou, Cher alebo iným dievčaťom z klubu, o druhej zašla na nácvik a od piatej až do polnoci si zarábala v klube – to bol taký môj typický deň.

„Dáš si jednu?“ ponúkla ma Mia škatuľkou cigariet, keď som sa s peňažným úlovkom vrátila k baru.

„Že váhaš!“ Obe sme sa zasmiali, následne som si vzala cigaretu a zapálila ju. Chuť tabaku sa mi príjemne rozlievala na jazyku. Snažila som sa neťahať dym do pľúc, aj keď neviem, či to má význam, keď dýcham vzduch presýtený cigaretovým dymom.

Očami sme preskúmavali naše teritórium a vyhľadávali nejaký voľný kúsok. Toľko bohatých mužov v jednej obrovskej miestnosti... Občas ma lákala vidina peňazí, ktoré mi ponúkali za sex, ale nedokázala som si predstaviť, že by som to dokázala robiť s niekým iným ako s Edwardom. Jeho som však musela vypustiť z hlavy, bol už minulosťou. Aj tak som sa k prostitúcii neznížila.

Dofajčila som cigaretu a ladným krokom sa vybrala pomedzi stoly a snažila sa nájsť niekoho osamelého. Pri každom sedela nejaká žena, až som myslela, že pokus vzdám a vrátim sa späť k baru, keď tu som uvidela muža otočeného chrbtom ku mne. Sedel ďalej pri stole v jemnom tieni. Okamžite som sa vybrala smerom k nemu. Mal tmavé blonďavé vlasy ostrihané nakrátko, ale nie úplne, taký zlatý stred.

V mysli som už mala vsugerované, čo mám robiť. Zvykla som si usmievať sa, pohadzovať s vlasmi a nechať mužov, aby sa ma dotýkali. Lola mala pravdu, časom som to už takmer nevnímala.

Bola som u neho blízko, a tak som sa usmiala, jemne ho pohladila na ramene a pocítila známy chlad. Spočiatku som si to neuvedomovala.

„Krásny večer prajem. Čo si dáte?“ Naklonila som sa k nemu, a keď ku mne zdvihol pohľad, srdce mi vynechalo jeden úder. To nie je možné... Preboha. Nie, nie, nie, nie. Presťahovala som sa do veľkomesta a aj tak som narazila na to, čoho som sa bála, z čoho som mala nočné mory.

Dívali sa na mňa dve zvláštne jantárové oči, ktoré mali blízko k zlatej farbe. V momente mi bolo jasné, s čím mám tú česť. Mohlo mi to už napadnúť pri tom chlade sálajúceho z jeho tela. Ja hlúpa, prečo som sa k nemu vôbec vybrala? Zozadu však nebolo badať rozdiel, ktorým by sa odlišoval od človeka.

„Nič, ďakujem. Ja... Chcem sa iba rozprávať.“ Jeho hlas bol krásny, zamatový, až mi prebehli zimomriavky po chrbte.

Nedokázala som sa pohnúť. Akokoľvek som túžila vziať nohy na plecia, akoby som razom mala nohy z olova. Onemená som naňho hľadela a rozmýšľala, čo by sa stalo, keby som začala kričať. Nikto by mi neuveril, že je upír. Ešte by ma zavreli na psychiatriu. Môže však hocikedy zaútočiť a ja som by som skončila ako prvá obeť.

Zvažujúc moje šance na útek som cítila, ako mi srdce prudko naráža o hrudný kôš. Do hlavy mi zablúdila spomienka na tesáky zabárajúce sa do môjho hrdla. Duševne som sa snažila upokojiť hlbokým nádychom a výdychom. Musím uvažovať a jednať racionálne.

„Skutočne si nič nedáte?“ Bola som rada, že mi ani len nepreskočil hlas. Namiesto toho bol pevný, odhodlaný a nebojácny, až som sa v duchu na seba hrdo usmiala. Nemôže tu na mňa predsa zaútočiť, inak by sa prezradil. Potom by sa musel zbaviť všetkých svedkov, čo by preňho možno nepredstavovalo problém.

Povzdychol si a jeho pohľad spočinul na nápojovom lístku. „Poprosím si Cuba Libre. Ale sľúbte mi, že sa vrátite.“ Opatrne sa mi pozrel do tváre, akoby v sebe hľadal odvahu, a v očiach sa mu zračila... bolesť? Smútok? Sklamanie?

„Sľubujem,“ šepla som neuvážene a už aj sa vybrala k baru. V mysli som mala zmätok. Prečo som mu na to vôbec kývla? Tušil, že si od neho chcem držať odstup najmenej niekoľko metrov? Z diaľky som sledovala jeho chrbát, ale on sa ani len neotočil, nesledoval ma, či niekam zmiznem. Mala som šancu odísť do šatní, no istá časť môjho ja sa chcela vrátiť. Tá časť, ktorá ho považovala za atraktívneho mladého muža a ktorá prahla po peniazoch. Upíri sú predsa nesmrteľní, takže za desiatky či stovky rokov si dokážu našetriť veľa peňazí.

Nohy ma doviedli až k baru, kde som si vypýtala drink pre pána a dvakrát vodku. Rýchlo som do seba vyklopila panákov, z čoho sa mi mierne zatočila hlava. Snáď mi to dodá vytúženú odvahu, aby som pri ňom dokázala sedieť, za čo by som mala dostať veľa peňazí. Netuším ale, ako zareagujem na jeho dotyky. Budú mi pripomínať Edwarda alebo mi prídu cudzie a odpudivo chladné?

Spolu s drinkom som sa vracala k tomu upírovi zoškrabúvajúc vo svojom vnútri posledné zvyšky odvahy. Hrdo som zdvihla hlavu a nasadila naučený úsmev, s ktorým som pred neho postavila drink. Už-už som si plánovala sadnúť k nemu na opierku potláčajúc istý druh odporu, keď mi pokynul na kreslo vedľa neho.

„Sadnete si, prosím? Skutočne sa potrebujem vyrozprávať. Nemusíte nič hovoriť, len ma skúste vypočuť.“ V jeho hlase bolo počuť zadržiavanú bolesť. So zarazeným výrazom som si sadla do kresla, prvýkrát niekto nestál o moju tesnú blízkosť.

Upír, ktorý sa mi potrebuje s niečím zdôveriť. Až sa mi chcelo smiať, ako absurdne to znelo. Napriek tomu som si udržiavala neutrálny výraz. V mojom vnútri zatiaľ panovala menšia bitka. Jedna časť sa až otriasala pri slove upír, zatiaľ čo druhá naňho očarovane hľadela. Musela som uznať, že je skutočne pekný, ale takí sú všetci upíri – nadprirodzene krásni.

Mal krátke tmavé blond vlasy, alabastrovú pleť akoby vytesanú z kameňa a tie oči mal podobné ako Edward, no v niečom boli odlišné, boli tmavšie a bolo v nich niečo iné, čo som nedokázala identifikovať. Pery mal užšie a tvár oválnejšiu ako... Dokelu, nesmiem toľko myslieť na Edwarda, nesmiem tohto upíra s ním porovnávať, lebo takto ho nedostanem z hlavy, keď som ho už zo života vyškrtla.

Zvíťazila moja druhá časť, ktorá jeho kúzlu úplne prepadla. Cítila som, ako strach zachádza do úzadia. Jeho jantárové oči ma lapili do pasce a ja som sa už od neho nedokázala odtrhnúť. Musel mať v sebe nejaké kúzlo, ktoré ma tak dokázalo opantať.

Zamračil sa. „Možno mi to nebudeš veriť, ale iba pred pár dňami som bol obyčajným mužom, ktorý sa chystal na vysokú školu, keď ma niekto prepadol. Bol to upír, ktorý ma premenil na také isté monštrum.“ Jeho tvár sa skrútila do bolestnej grimasy, až som mala chuť natiahnuť k nemu ruku a vyhladiť mu vrásky na čele. „Nechcem zabíjať, aj keď nesmierne túžim po krvi, radšej budem trpieť. Pokúšal som sa zabiť, ale nejde to. Akoby som bol nesmrteľný. Celé je to také divné, prednedávnom som mal ešte sny o vysokej, práci a rodine a náhle sa to všetko rozplynulo.“

Tvár si schoval do dlaní a mňa tým oslobodil od moci jeho pohľadu. Nanešťastie, nejaké jeho kúzlo na mňa stále pôsobilo. Chcela som ho objať, utíšiť ho, akokoľvek mu pomôcť. Necítila som ani štipku strachu. Razom namiesto krvilačného monštra predo mnou sedel utrápený mladý muž, ktorý mal život iba pred sebou. Pokúsil sa o samovraždu, pretože nenávidí to, čím je.

Natiahla som k nemu ruku a opatrne ho pohladila po paži, načo sebou trhol a prekvapene sa na mňa pozrel.

„Ako sa voláš?“ opýtala som sa ho jemne. Zažmurkal na mňa ako na zjavenie.

„Christian,“ vypadlo z neho. Jemne som sa usmiala, čím som sa ho snažila povzbudiť.

„Nesmieš to tak brať, Chris. Chápem, že je pre teba ťažké prijať, čím si, ale určite sa to dá nejako zvládnuť. Nemusíš sa zabíjať, veď máš celý život pred sebou.“ Netušila som, či naňho moje slová vôbec zaberú.

„A ty sa ako voláš?“ Akoby ani nepočúval, čo som vravela.

„Izzy.“ Natiahla som k nemu svoju ruku, načo sa najprv zarazil, ale následne ju prijal a jemne si so mnou potriasol. Dlaň mal studenú ako ľad, a zamatovo jemnú. Neprebehla mnou však žiadna elektrina, nijaký impulz.

„Ty mi veríš, Izzy?“ Naďalej sa tváril šokovane, akoby som ho niečím prekvapila. Iný by na mojom mieste určite zareagoval inak, ale ja som už od začiatku vedela, čo je zač. Asi čakal, že ho vysmejem. „Neposielaš ma na psychiatriu?“

Zasmiala som sa, no vzápätí som zvážnela. „Nikam ťa neposielam. Verím ti.“ Prekvapene sa nadýchol a oprel sa do kresla.

Ďalej sme sa zhovárali, pýtala som sa ho na život predtým, kam chcel ísť študovať a podobne. Spomienky na ľudský život mal nejako zahmlené. Napriek tomu túžil zájsť za rodičmi, ale nemohol, hneď by si na ňom všimli tie nezvyčajné zmeny. O upíroch som vedela možno o čosi viac ako on. Nevedela som však, ako dlho vydržia bez jedla – teda bez krvi –, ako prebieha premena na upíra, ale vedela som, že aj upír môže zapadnúť medzi ľudí. Veď už som niekoho takého poznala. Až na svoju krásu nevyčnievajú z radu.

Akosi som úplne prestala vnímať, čím je, a pri rozhovore s ním som sa uvoľnila. Nevyzeral na to, že by sa mi chystal ublížiť, a každému jeho slovu som verila. Netuším, čo u mňa vzbudilo takú dôveru. Mala som pocit, akoby na mňa nejako pôsobil, žeby mal nejakú schopnosť? Pff, to znie absurdne.

„Čo keby,“ začala som, „som ti pomohla začleniť sa medzi ľudí? Aby si viedol takmer normálny život?“

V úžase nadvihol obočie. „To by si vážne urobila?“ Keď som prikývla, ústa sa mu roztiahli do dych berúceho úsmevu. Bol doslova okúzľujúci.

„Počkaj ma vonku na ulici, do dvadsať minút som pri tebe.“ Postavila som sa a rozhodla sa vybrať k baru, no vtom mi do ruky vtisol bankovky, načo som sa naňho pousmiala a odišla k baru. Mia sediac na vysokej barovej stoličke držala v ruke cigaretu a premeriavala si okolie. Barmanke som dala tretinu z peňazí. Nečakala som, že mi ich dá až toľko.

„Už idem, pridáš sa?“ opýtala som sa jej, keď som sa chystala na odchod.

„Už? Ja nie, ešte aspoň hodinu ostanem.“ Povzdychla si a prepočítala si peniaze, ktoré dnes zarobila. „Zajtra musím zaplatiť alimenty.“ Oči sa jej zaleskli a mne hneď bolo jasné, že myslí na svoju dcérku. Kiežby som jej vedela nejako pomôcť, aby ju získala do svojej opatery. Aspoň v niečom sa mohla na mňa spoľahnúť.

„Keď budeš potrebovať požičať, vieš na ktoré dvere máš zaklopať.“ Žmurkla som na ňu, načo sa usmiala. Rozlúčila som sa a pobrala sa do šatní, kde som sa rýchlo prezliekla do čiernych úzkych riflí, čierneho čipkovaného tielka a červenej koženej bundičky, ktorú som si zapla až po krk, keďže v nočných hodinách teplota vonku klesala. Pozdravila som sa dievčatám, ktoré sa upravovali v šatni, načo všetky zareagovali. Tento klub mi celkom prirástol k srdcu a rovnako aj dievčatá.

Vonku ma skutočne čakal Chris. Sprvu som sa zľakla kombinácie samoty, tmavej uličky a upíra, ale na hlavnej ulici bolo omnoho viac svetla. Dodala som si odvahu a vyšla na ulicu pred klub, kde sa o stenu opieral on. Len čo ma uvidel, pousmial sa.

„Počuj, mávam každý deň celkom nabitý plán, ale mohli by sme sa tu zajtra o jedenástej stretnúť, pokiaľ ti to vyhovuje.“ Podala som mu papierik, na ktorý som v šatni načarbala svoje telefónne číslo.

S úsmevom prikývol. „Dobre, tak zajtra o jedenástej.“ Následne som sa otočila a s pomerne dobrou náladou sa vrátila na byt. Osprchovala som sa, umyla si zuby a zaliezla do postele, kde ma dohnali spomienky z dnešného rozhovoru s Chrisom.

Bol upírom iba krátko, niekoľko dní. Chcel sa začleniť do spoločnosti, ale bál sa toho, a preto radšej ostával zavretý v byte. Hovoril, že je preňho ťažké byť v miestnosti s veľkým množstvom ľudí, ale klub bol tak presýtený cigaretovým pachom a alkoholom, že to ľahšie zvládal.

Vtom mi do mysle zablúdila myšlienka. Čo ak ten upír, ktorý ho premenil, bol Edward? Netušila som, ako to prebieha. Stačí ako ho upír pohryzie alebo je to nejaký rituál? Netušila som ani to, koľko upírov sa po svete pohybuje, keď ja som mala to šťastie stretnúť už piatich.

Prevrátila som sa na bok, pevne zomkla viečka a snažila sa zaspať napriek dvom upírom, ktorí mi okupovali myseľ.

Po siedmich mesiacoch je tu nová kapitola. Snáď sa nájde niekto, kto si na túto poviedku ešte spomína. Budem vďačná, ak zanecháte komentár, či sa vám kapitola páčila. :)

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 28. kapitola: