Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 26. kapitola

16.04.2017 (13:30) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2156×

Večer som predsa len išla do baru, no s iným úmyslom. Zastavila som na opačnej strane cesty a dívala sa na červený neónový nápis nad barom. Pred dvomi mesiacmi som sem prišla s malou dušičkou, aby som získala prácu, a dnes sa jej idem dobrovoľne vzdať.

Cestovnú tašku som nechala na sedadle a vystúpila som do chladného večera. Do siedmej ostávalo ešte štvrť hodiny. Vedela som, že tam momentálne nájdem Sam a snáď nie aj Annu. Je pravda, že sa ku mne správala posledný týždeň ohľaduplne, ale stále som si ňou nebola taká istá.

Dvere neboli zamknuté, tak som vošla dnu, no nebolo tu nikoho, preto som zamierila rovno do jej pracovne. Tam som ju aj skutočne našla. Zaklopala som na otvorené dvere, aby som ju veľmi nevyľakala. Napriek tomu nestihla skryť na tvári prekvapenie.

„Ahoj, Bella. Deje sa niečo?“ Jej typická otázka, ktorá zaznela kedykoľvek, keď som za ňou prišla. Ďalej sa venovala svojej práci s papiermi, ale hádam ma počúvala aspoň na pol ucha.

„Musím sa s tebou vážne porozprávať.“ To ju donútilo zdvihnúť pohľad od papierov a venovala mi celú svoju pozornosť. Najradšej by som túto prácu neopustila, bola som s ňou spokojná, ale musela som zmiznúť niekam preč. Nie príliš ďaleko, ale zároveň do mesta, kde sa dokážem skryť pred kýmkoľvek.

„Končím,“ povedala som priamo. Na chvíľku sa zdalo, že ani nie je prekvapená.

„Dnes?“ opýtala sa, na čo som prikývla.

„Musím odísť... preč. Hneď teraz.“ Chápavo pokývala hlavou. Ako by to vôbec mohla chápať? „A... Chcela som sa spýtať. Nevieš, kde by som mohla nájsť novú prácu a bývanie?“ Bola to márna snaha, ale za pokus nič nedám. Netušila som, kam sa mám vybrať.

Zamyslela sa. „Skús Seattle, tam určite niečo nájdeš. Držím ti palce.“ Jemne sa pousmiala. Úsmev som jej úprimne opätovala. Veď bez nej by som tu ani nebola, to ona mi dala prácu, keď som nijakú nemala, keď som potrebovala peniaze.

„Ďakujem ti. Za všetko.“ S tým som sa s ňou rozlúčila a opustila jej pracovňu. Poslednýkrát som si prezrela interiér baru, v ktorom som strávila noci posledných mesiacov a stretla Edwarda...

„Prepáč,“ ozvala sa mi za chrbtom Anna a ja som od ľaku nadskočila. Vynorila sa znenazdajky. „Nechcene som si vypočula tvoj rozhovor so Samanthou a teda viem, že zháňaš prácu.“ Nadvihla jedno obočie a ja som nechápala, kam tým smeruje.

Za barovým pultom našla útržok papiera, na ktorý začala niečo rýchlo písať. Následne mi ho podala. „Choď na túto adresu, budovu ľahko nájdeš. Zaklop na zadné dvere v malej uličke, nájdi Lolu a povedz jej, že ťa posiela Carmen.“ Nechápavo som na ňu hľadela. Snaží sa mi vari skutočne pomôcť? „Ver mi, ten podnik je pomerne slušný. Možno to však na teba bude priveľa. Ale skús tomu dať šancu, zarobíš tam dobré peniaze.“

Jedným očkom som sa pozrela na útržok papiera. Fallen Angels? Chcela som sa zasmiať. Už len ten názov znel ako nejaký striptízový klub.

„Vážne ti chcem pomôcť. Raz som tam pracovala, a keď som si našporila dosť peňazí, odišla som. Aspoň to skús.“ Pousmiala sa, pohladila ma po paži a zaželala mi veľa šťastia, než som opustila bar. Sadla som si do auta za volant a uprene hľadela na adresu na papieriku.

Seattle. Napriek tomu, že tam býva Edward, je to obrovské mesto, v ktorom nebude mať šancu ma nájsť. Nadýchla som sa a rozmýšľala, či je to dobrý nápad. Nemala som iné nápady, kam by som mohla ísť. Nutne potrebujem peniaze. S myšlienkou, že stretnúť ho je veľmi nepravdepodobné, som naštartovala auto a vydala sa na viac než dvojhodinovú cestu.

Edward:

Vošiel som dnu a zabuchol za sebou dvere. Všetky šťastné ľudské myšlienky mi liezli na nervy celú cestu domov, ani motor auta ich nedokázal prehlušiť. Prečo som mal možnosť byť šťastný iba takú krátku chvíľu?

„Ahoj! Kde si bol?“ Katy sa vynorila spoza rohu, no v momente keď ma zbadala, ustrnula. Vďaka jej myšlienkam som sa nemusel pozerať do zrkadla, stačilo, že som sa videl jej očami. Namiesto šťastného s vrúcnym úsmevom som tam stál zničený, zlomený, v očiach sa mi zračilo toľko bolesti ako nikdy.

„Preboha, čo sa stalo?“ Ako prvé jej napadlo, že sa Bella so mnou rozišla, keď sa o mne dozvedela pravdu. Dával som si dve a dve dokopy...

„Ty,“ zasyčal som ľadovým hlasom. „Ty si jej to povedala!“ V sekunde som ju schytil za krk a pritlačil ju o stenu. „Prečo si jej to povedala?“ kričal som, od zúrivosti som jej stláčal hrdlo. „Kvôli tebe ma opustila! Nenávidí ma!“

Nutne potrebovala kyslík, rukami sa snažila zmierniť môj stisk. V mysli sa jej zjavil výjav spred niekoľkých desaťročí, keď prvýkrát zabila ľudí a ja som ju našiel v tmavej uličke, ako sa kúpe v ľudskej krvi s tromi mŕtvolami okolo seba. Vtedy som sa neovládol, ovládali ma moje pudy. Zahryzol som sa jej do krku a takmer som ju zabil.

Rýchlo som ju pustil a hodil sa do náprotivnej steny. Sľúbil som, že jej už nikdy neublížim a teraz som ten sľub porušil. Bol som tým, ako ma nazvala Bella. Som netvor.

Katheryn sedela na zemi oproti mne, kašľala a chytala dych, pľúca ju boleli od náhleho prísunu kyslíka.

„Edward,“ povedala trhane. „Ja som Belle nič nepovedala. Skutočne, prisahám.“ Znovu sa rozkašľala a ja som mal chuť ublížiť si za to, že som si čo i len na chvíľu myslel, že to mohla urobiť ona. Bola mi ako dcéra, síce ma nepočúvala vždy, ale mali sme medzi sebou zvláštne puto, dôverovali sme si, boli sme ako skutočná rodina.

„Prepáč. Prepáč. Mrzí ma to. Nechcel som...“ Odmlčal som sa. „Sľubujem, už sa ťa viac nedotknem. Prepáč mi to.“ Už po druhý raz som ju takmer zabil. Človek jej ublížiť nemôže, nič ostré neprebodne jej pokožku, až na upírie zuby.

Som len bezcitný tvor, ktorý si nezaslúži žiť. Môj život stratil zmysel v momente, ako ma Bella znenávidela a opustila. Rešpektoval som to. Ak ma viac nechce vo svojom živote, budem rešpektovať jej prianie.

Odvrátil som sa od Katy, pretože pri každom pohľade na ňu som si pripomínal, čoho som bol schopný. Poloupíri sa zotavovali omnoho rýchlejšie než ľudia, preto som bol rád, že o pár minút už bola v poriadku. Prešiel som k presklenej stene a zadíval sa na slnko zapadajúce za horizontom, spomínajúc na večer s Bellou, kedy sme takto spolu stáli a ja som ešte premýšľal, aké by to bolo byť človekom. Už nikdy nebudem sledovať západ slnka s ňou.

„Je mi to ľúto,“ odkašľala si, „to s Bellou.“ Mykol som sebou a pozrel na Katy, ktorá sa opatrne blížila ku mne. „Netuším, odkiaľ to vie, ale ja som jej nič nepovedala, ver mi.“ Zaspomínala na všetky rozhovory s Bellou, ani raz jej nepovedala, čím som, aj keď jedenkrát to chcela s vtipom nadhodiť.

„Veľmi ma mrzí, že som o tebe zapochyboval.“ Sklopil som pohľad, lebo som sa jej nedokázal pozrieť do očí. Obrátil som sa späť k Seattlu. „Neviem, či má tento život ešte nejaký zmysel,“ pošepol som. Cítil som, ako Katy za mnou náhle znehybnela, dych sa jej zastavil.

Vtom ma prudko chytila za pažu a donútila ma, aby som sa k nej otočil čelom. „Neopováž sa vyviesť nejakú hlúposť!“ V mysli si predstavovala, ako spácham nejaký prehrešok a dobrovoľne sa nechám zabiť Volturiovcami.

Jemne som sa pousmial. „To som vravel väčšinou ja tebe.“

„Oci,“ vo veľkých očiach sa jej zaleskli slzy, „vieš ako to myslím. Nesmieš ma opustiť, nechcem ostať sama.“ Tuho ma objala, obopla okolo mňa svoje drobné ruky a natisla sa na mňa. „Prosím.“

Pohladil som ju po rozpustených havraních vlasoch a pritisol si ju bližšie. Na hrudi som cítil jej teplý dych, čo mi pripomenulo, ako som ju držal v náručí ako malé bábätko s jasnozelenými očami a širokánskym úsmevom. Vtedy som ešte netušil, ako veľmi mi prirastie k srdcu, napriek tomu, že nie som jej skutočný otec. Našiel som ju osamotenú, uplakanú v domčeku v lese. Jej mama mala doslova rozpárané brucho, akoby ho čosi zvnútra roztrhlo. Nemohol som ju tam len tak nechať, nemal sa kto o ňu postarať. Nebol som si istý, do akého veku bude rásť, či zostarne a zomrie. Časom som sa však všetko dozvedel, na všetko sme spolu nejako prišli.

Trocha som sa od nej odtiahol. „V tom prípade bude lepšie, ak sa presťahujeme.“ Bude najlepšie, ak opustím mesto, kde by mi ju všetko iba pripomínalo. Musím odtiaľto odísť.

Pozrela na mňa s tvárou mokrou od sĺz. „Kam?“ opýtala sa pošepky.

„Kamkoľvek len chceš.“ V hlave sa jej vynárali rôzne mestá, ako Las Vegas, Vancouver, Rio de Janeiro... Široko sa usmiala a znova sa na mňa natisla.

„Mám ťa rada, oci.“

Vtisol som jej bozk do vlasov. „Aj ja teba, Katy.“

Bella:

Cesta bola vyčerpávajúca, trvala mi až tri hodiny, keďže som neočakávala toľko áut na cestách. Doprava v Seattli bola komplikovaná, a keď mi motor auta na križovatke zhasol, vodiči za mnou trúbili ako blázni.

Napriek tomu, mesto bolo neskoro večer úchvatné. Bolo to niečo úplne iné, než som bola zvyknutá. Je pravda, že už som tu vďaka niekomu bola, ale takto sama som si viac užívala pohľad na množstvo obchodov, reštaurácií, nákupných centier, barov či iných podnikov. Musela som nájsť malé potraviny, kde som si kúpila mapu, aby som sa dostala na danú adresu.

Prejsť cez celé mesto mi trvalo viac než hodinu. Napokon som zastala pred omnoho väčším podnikom, ako bol Bar N9NE, na ktorom sa vynímal obrovský neónový nápis Fallen Angels so ženou. Dopekla, kam ma to Anna poslala?

Auto som nechala zaparkované ďalej, pretože pred budovou nebolo žiadne voľné miesto. Aspoň to vyzerá ako vychytený podnik. Vystúpila som a zašla do malej bočnej uličky pri podniku, kde bola tma ako v rohu. Ak by dvere neboli mierne osvetlené, ani by som ich nenašla. Papierik som rýchlo pokrčila a vopchala do vrecka bundy.

Zhlboka som sa nadýchla a snažila si dodať odvahu, pretože som si stále nebola istá, čo ma dnu môže čakať. Zaklopala som na železné dvere a čakala. O pár sekúnd sa pootvorili a von vykukla mladá žena s tmavými vlasmi po ramená a ofinou v rúžovom saténovom župančeku. Za ňou sa rysovala mohutná postava bodyguarda.

„Čo tu pohľadávaš?“ opýtala sa, s nadvihnutým obočím si ma premerala a potiahla si z cigarety.

„Ehm, potrebujem ísť za Lolou. Posiela ma Carmen.“ Netušila som, kto je Lola – Anna bola pravdepodobne Carmen –, ale zdá sa, že to zabralo, pretože žena otvorila dvere, aby som mohla vkĺznuť dnu. Bola to malá tmavá chodbička, na ktorej konci sa črtalo svetlo.

Nasledovala som ženu v župančeku a vysokých topánkach po rôznych chodbách s dverami, jedny so zlatým nápisom Šatňa boli pootvorené a ja som zahliadla viacero mladých žien v župančekoch či spodnej bielizni, ako sa maľujú a upravujú pred kozmetickými stolíkmi so zrkadlami. Preboha, ak je toto striptízový klub, okamžite končím.

Vyšli sme po schodoch na poschodie, kde žena zaklopala na dvere a vošla dnu.

„Vediem ti novú žubrienku od Carmen,“ zvolala na niekoho a ja som vstúpila dnu. Za mohutným dreveným stolom sedela žena, mohla mať okolo štyridsať, ktorá bola pravdepodobne...

„Ahoj, žubrienka, ja som Lola,“ postavila sa a podávala mi ruku. Mala krátke blond vlasy zastrihnuté zarovno s bradou, výrazne modré oči a postavu ako lusk.

„Bella,“ predstavila som sa a prijala ruku. Prešla okolo stola a podrobne si ma prezerala.

„Mia,“ mávla na ženu rukou, „môžeš zatiaľ ísť, keď tak ti privediem našu novú členku.“ Usmiala sa na mňa, a len čo Mia opustila miestnosť, začala sa okolo mňa prechádzať ako sup okolo svojej koristi. „Dáš si, prosím, dole bundu?“ Nutne som potrebovala dobre platenú prácu, preto som ju poslúchla, nech to znamenalo čokoľvek.

Urobila ďalšie kolečko a potom sa postavila predo mňa a zamyslene si založila ruky. Premeriavala si moju tvár, poprsie aj zvyšok tela. Kurva, toto musí byť striptízový klub. Bola by som schopná tancovať okolo tyče pred množstvom úchylných mužských pohľadov, len aby som zarobila veľké peniaze?

„Hm, máš úzke boky, nie veľmi guľatý zadoček a neveľké poprsie. Zato tvoja tvár.“ Prstami mi zľahka prešla po hranách sánky. „Svojou anjelskou tváričkou opantáš každého chlapa. Postavu máš krásne štíhlu, takže tie drobné nedostatky sú nepodstatné. Len rozmýšľam, kam by si sa hodila.“ Odmlčala sa. „Vieš tancovať?“

„Nie,“ pokrútila som hlavou. Radšej poviem pravdu, akoby som mala klamať a potom sa pred všetkými strápniť.

„Nevadí. Poď, zavediem ťa za Miou, aby ťa dala do poriadku. Môžeš začať už dnes?“ Vybrala sa k dverám, ale keď som neodpovedala, zastala a obrátila sa ku mne.

„Čo je toto za podnik?“ opýtala som sa, aby som nebola šokovaná z toho, kam ma potom pošlú. Stále som si nebola istá, či tú prácu chcem prijať, ale je rozdiel medzi tým, čo chcem a čo súrne potrebujem.

Zasmiala sa. „Och, žubrienka, Carmen ti nič nevysvetlila?“ Znova som pokrútila hlavou, tak na mňa kývla rukou a ja som ju nasledovala. Vyšli sme z miestnosti, dole po schodoch a potom rovno po širšej tmavej chodbe k dverám. Pootvorila ich, odhrnula tmavočervený záves a nechala ma nazrieť dnu.

Bola to obrovitánska miestnosť, skôr ako hala, do ktorej by sa zmestilo aj tisíc ľudí. Bola slabo osvetlená, no môj zrak si po chvíľke privykol. Vľavo pozdĺž steny stál bar s tromi zručnými barmankami. Bolo tu množstvo nízkych stolov s kreslami, štvorcové boxy, väčšie, menšie, so závesmi aj bez. Vo vzduchu sa vznášala vôňa alkoholu, cigariet a parfumu, z reproduktorov sa rinula príjemná hudba. Boli tu samí muži, ktorých obskakovali mladé ženy v erotickej spodnej bielizni. Niektoré sedeli pri mužoch, dokonca im sedeli na kolenách, muži ich obchytkávali a ony sa len usmiali, zasmiali alebo si to nevšímali. Preboha...

„Vidíš to pódium?“ zašepkala Lola a ukázala na koniec miestnosti. Najprv som si ho nevšimla, no v tme sa črtalo pomerne veľké pódium. „Tam sa každý večer odohráva tanečné vystúpenie, ale to nebude tvoja parketa, keďže tancovať nevieš.“ Zasmiala sa a ukazovala ďalej. „Momentálne máme tri barmanky, takže v tomto posilu nepotrebujeme. Ty by si mala úlohu čašníčky. Roznášaš drinky a nejaké bonusy k tomu.“

Zavrela dvere a v prítmí sa na mňa pozrela. „Nie sme striptízový klub, toto je úplne iná úroveň, ako si už mala možnosť vidieť. Toto je klub, moje dieťa, v ktorom muži nájdu to pravé orechové. Ak ťa to, čo si videla, odradilo, môžeš odísť.“ Ruky si založila na prsiach a nespúšťala zo mňa pohľad. Keď som však nič nehovorila, otočila sa a chcela odísť späť do svojej kancelárie.

„Čo bude v náplni mojej práce?“ Po mojej otázke sa zastavila a obrátila sa späť. Nevedela som, či je táto práca pre mňa, či by som zvládla premávať sa pomedzi mužov tak naľahko odetá. Stále to však vyzeralo lepšie ako tanec pri tyči.

„Budeš roznášať nápoje, usmievať sa na našich zákazníkov a pokiaľ by si chcela prepitné, z ktorého pôjde tretina klubu, necháš ich, aby sa ťa dotýkali, no iba do istej miery, tu žiaden sex či fajky nie sú povolené. Čo však robíš mimo tejto budovy, je mi ukradnuté. Môžeš s nimi spať alebo stať sa ich platenou spoločníčkou, ak ti ponúknu takú možnosť.“ Snažila som sa všetko vstrebať. Nemusím s nikým spať ani nič, pokiaľ nechcem.

„A ak nechcem, aby sa ma dotýkali?“ Lola sa nad mojou otázkou zasmiala.

„Zlatíčko, to sa ma na začiatku pýtali viaceré. Ale uvidíš, kvôli peniazom si zvykneš, ani si toho nebudeš vedomá.“ Na sekundu sa odmlčala. „Berieš alebo nie?“

Hlboký nádych a výdych. „Áno.“

Usmiala sa. „V tom prípade, vitaj medzi nami. Môžeš si vybrať svoje meno.“

„Meno?“ Nechápavo som stiahla obočie.

„Tu, predsa, nepoužívame naše skutočné mená. Tu sme niekým úplne iným. Pokiaľ dievčatá nechcú, aby ich niekto spoznal, nosia parochne či kontaktné šošovky. Ale po tejto práci bažia.“ Otočila sa a mávla na mňa rukou, aby som ju nasledovala. „Dovediem ťa za Miou. Keď si nevieš vymyslieť meno, urobím to za teba ja. Tak, aké meno tu ešte nemáme?“ Hlboko sa zamyslela, pričom kráčala po chodbe. „Hmm, ty budeš...“

„Izzy?“ vyhŕkla som náhle. Aspoň v niečom mala tá prezývka od Victora výhodu, mohla som ju tu použiť ako svoje krycie meno.

Obrátila sa na mňa so širokým úsmevom. „Perfektné! Teraz choď tu do týchto dverí za Miou, ona ti zvyšok vysvetlí.“ Už-už chcela odísť, no okrem práce ešte niečo potrebujem.

„Nevieš, kde by som mohla nájsť bývanie?“

„Našim anjelikom, samozrejme, ponúkame skromné ubytovanie. Mia ti po práci dá kľúč.“ Naposledy na mňa žmurkla a postrčila ma do otvorených dverí. Bola to tá šatňa, v ktorej sa mladé dievčatá a ženy pripravovali. Mia si ma v okamihu všimla a ujala sa ma.

„Poď, najprv ťa dáme do poriadku a zbavíme tohto hrozného oblečenia.“ Až som sa desila toho slova zbavíme. Budem mať na sebe iba spodnú bielizeň, v ktorej ma doteraz videl len jeden muž, no dnes ich bude omnoho viac. Ani som nechcela vedieť koľko.

Mia ma zaviedla do spoločných spŕch. Odopla som si náhrdelník s modrým srdiečkom a odložila ho od vrecka bundy. Podala mi osušku a voňavý sprchový gél a ja som sa rýchlo osprchovala. Zabalená v krátkej osuške som sa vrátila k Mii, aby som si aspoň na chvíľu obliekla moje oblečenie, no razom ma zastavila.

„Na to ani nemysli, tu máš župan. Pôjdeme do šatne, kde ti nájdeme niečo normálne a trocha ťa skrášlime.“

Vzala som si od nej rovnaký ružový županček, aký mala aj ona, rýchlo si ho obliekla a zaviazala. Siahal mi do polovice stehien. Cítila som sa až priveľmi odhalená, okrem tej jednej vrstvy látky som bola úplne nahá. A takto podobne to bude vyzerať počas dnešnej noci, ba tej látky bude menej.

V šatni ma ostatným predstavila Mia ako Izzy. Niektoré ma milo privítali, iné sa iba obzreli a ignorovali ma ďalej. Mia ma doviedla až k vešiakom a skrinkám, ponad rameno sa na mňa pozrela a potom sa začala prehrabávať v množstve spodnej bielizne, rôznych korzetoch a negližé. Čo ma to len čaká...

„Dúfam, že som odhadla dobre. Tridsať šestka a veľkosť košíkov B?“ Iba som mlčky prikývla. „Keďže usudzujem, že v svoj prvý večer nechceš byť veľmi odhalená, tu máš korzet, nohavičky a pančuchy. Potom ti ešte nájdeme vhodné topánky a upravíme ťa.“

Podala mi biely čipkovaný korzet, ktorý bol taký priehľadný, že som si mohla vziať rovno len podprsenku, biele nohavičky aj samodržiace pančuchy. Rýchlo som sa začala obliekať, aby ma nikto nevidel nahú, ale bolo to márne, tu som nemala súkromie. S Miou sme našli vysoké biele lodičky, ktoré mi boli o kúsok väčšie, ale o to pohodlnejšie sa v nich chodilo, aj keď boli riadne vysoké.

Následne ma usadila na stoličku pred kozmetický stolík. Pozrela som sa na seba a zháčila som sa. Vyzerala som ako nevesta, ktorá sa chystá okoreniť manželovi svadobnú noc. Och môj bože, dnešná noc nemôže dopadnúť dobre. Tok mojich myšlienok však prerušila Mia tým, či chcem parochňu a šošovky. Začala som uvažovať, či niečo z toho potrebujem. Nikoho v tomto meste nepoznám, takže mi to bolo jedno.

Len čo ma Mia nalíčila a upravila mi vlasy, znova som sa na seba v zrkadle pozrela. Už som to nebola ja, vôbec som sa na seba nepodobala. Mala som červený rúž, výrazne namaľované oči a krásne vlnité, takmer až kučeravé vlasy vďaka kulme. Musela som uznať, že som stála za hriech. Na krk mi nastriekala trochu parfumu a bola som hotová.

„Dnes budem dnu s tebou, keby si náhodou nevedela čo a ako.“ Vyzliekla si župan, pod ktorým mala fialovo-čiernu priesvitnú košieľku a čierne nohavičky. Cez to si prehodila rovnako tenký a priesvitný čierny županček.

Spolu so mnou sa vybrala preč zo šatne a po chodbe k dverám so závesom. Ako prvá vkĺzla dnu ona a až za ňou ja. Po pár sekundách si moje oči privykli na slabo osvetlenú miestnosť. Pach cigariet bol ešte intenzívnejší, až ma začal páliť v nose. Mia sa oprela o barový pult a prečesala okolie pohľadom.

„Vždy si nájdi voľný stôl, muža, ktorý čaká na svojho anjelika. Napríklad tam.“ Ukázala na jedného osamelého tridsaťročného muža. Bol celkom pekný. „Choď za ním, vykúzli ten najkrajší úsmev a opýtaj sa ho, čo si dá. Ak budeš mať problémy, mávni na mňa rukou.“ Jemne ma postrčila a ja som sa vybrala jeho smerom.

Začala som si uvedomovať, ako ľahko som oblečená, koľko je tu ľudí, koľko párov očí ma takto uvidí. Nemala som sa na toto nechať nahovoriť. Pokúšala sa ma zmocniť panika, ale momentálne som jej to nemohla dovoliť. Musím sa upokojiť, uvoľniť a usmievať sa. Vystrieť sa, vypäť hruď a pohodiť zvodne vlasmi a možno dostanem prepitné bez dotykov.

Opatrnými krokmi som došla k jeho stolu a vtom na mne spočinul pohľadom. Milo som sa na neho usmiala.

„Dáte si niečo?“ opýtala som sa a bola som vďačná, že mi nezlyhal ani nepreskočil hlas.

Lišiacky sa na mňa usmial. „Teba.“ Prechádzal po mne pohľadom zhora nadol a naspäť. Bože, ako z toho môžem vycúvať? Už som sa chystala zdvihnúť ruku a mávnuť, keď mi na um zišlo niečo omnoho lepšie.

Zasmiala som sa a pohodila vlasmi. „Okrem toho?“ Načiahol sa a rukou ma pohladil po stehne. Mala som nutkanie myknúť sa, zdvihnúť ruku alebo rovno utekať. Nesmiem však zlyhať. Nesmiem zlyhať. To bola moja nová mantra, ktorú si budem musieť často opakovať.

„Dones mi fantasticky vychladenú whisky.“ Žmurkol na mňa, spustil ruku a nechal ma odísť. Kráčala som pomaly, vystretá so zdvihnutou bradou, a snažila som sa hýbať bokmi. Musím vyzerať zvodne.

„Dá si fantasticky vychladenú whisky,“ zopakovala som, čo odo mňa požadoval. „A mňa.“ Mia sa uchechtla, povedala niečo barmanke a opäť mi venovala pozornosť.

„Mala si mávnuť, že potrebuješ pomôcť...“

„Zvládam to, ale ďakujem za ochotu.“ Pousmiala som sa na ňu.

Hlavou kývla smerom k tomu mužovi. „Zdá sa, že je zatiaľ nadmieru spokojný. Len tak ďalej pokračuj. Pokiaľ chceš dostať viac, skús si k nemu sadnúť, dotýkaj sa ho a nechaj, nech sa dotýka on teba. Ale pokiaľ ti vystačí málo, odnes mu to a vráť sa ku mne.“ Podala mi pohár s whisky a ja som cestou k mužovi uvažovala, že to vypijem, aby som sa dokázala úplne uvoľniť. Potrebujem viac peňazí, no nechcela som žiadne cudzie dotyky. Nadýchla som sa a pokúsila sa vzchopiť.

S úsmevom som mu podala pohár, z ktorého si ihneď odpil. Teraz, prikázala som si v duchu. Posadila som sa na operadlo kresla, prehodila jednu nohu cez druhú a pravú ruku si oprela ponad jeho hlavu. Jeho oči zabehli k môjmu dekoltu a následne k zvyšku tela, až sa vrátil k mojej tvári. Stále som sa usmievala a voľnou rukou ho pohladila po odhalenom predlaktí.

„Čo tu hľadá taká kráska?“ Znova si odpil a jeho ruka náhle spočinula na mojej nohe. Chcela som odtiahnuť jeho ruku, ale zopakovala som si svoju mantru a snažila som si nevšímať, ako sa jeho ruka posúva vyššie.

Na otázku som zareagovala otázkou. „Čo tu hľadá taký okúzľujúci muž sám?“

„Snaží sa utiecť pre manželkou, prácou a všetkým, čo naňho čaká vonku,“ povzdychol si.

„V tom prípade si na správnom mieste.“ Začala som sa pohrávať s jeho kravatou.

„Som na najúžasnejšom mieste,“ súhlasil. Zhovárala som sa s ním, smiala sa, robila som čokoľvek, len aby bol spokojný a aby som dostala viac prepitného. Pri odchode sa spýtal na meno: „Ako sa voláš, zlatko?“ Naklonila som sa blízko k nemu.

„Izzy,“ pošepkala som mu do ucha a pobozkala ho na líce.

„Výborne, žubrienka,“ pochválila ma Mia, keď som sa k nej vrátila. Vzala mi peniaze, z ktorých odobrala tretinu a tú dala barmanke do pokladne. Zvyšok mi podala späť.

Zamračila som sa. „Nie som žubrienka.“

„Žubrienkou budeš dovtedy, kým nepríde niekto nový.“ Žmurkla na mňa. „Vidíš, na prvýkrát ti to išlo skvelo. Tie peniaze si zatiaľ odlož do pančuchy alebo niekam inam.“ Rýchlo som ich poskladala a zastrčila za pančuchu.

„Čo teraz?“ opýtala som sa pozerala sa na stoly, či neuvidím nejakého osamelého muža čakajúceho na spoločnosť.

„Vyčkávaj, kým sa naskytne príležitosť.“ A tak som čakala. Keď mi Mia ponúkla niečo na pitie, s radosťou som si vzala ochutenú vodku. Možno to takto bude pre mňa ľahšie. Nesmiem sa ale priveľmi opiť, inak by som mohla spadnúť a zvaliť niekoho.

„Načo sú tie boxy so závesmi? Lola vravela, že sex je zakázaný...“

Mia sa zasmiala. „Neodohrávajú sa tam žiadne orgie, neboj. Sú na to, ak chce muž väčšie súkromie alebo viac spoločnosti. Alebo sú tam viacerí zhovárajúci sa muži, zatiaľ čo každý má pri sebe jedného anjelika. Samozrejme, je to skvelé miesto na bozkávanie a obchytkávanie, za čo dostaneš omnoho viac.“

Z barového pultu si vzala škatuľku cigariet, jednu si vybrala a zapálila. Vyfúkla kúdol dymu, ktorý sa dostal až ku mne a jemne som zakašľala.

„Dáš si?“ ponúkla mi, ale ja som odmietavo pokrútila hlavou. Uškrnula sa. „Raz predsa len ochutnáš a zistíš, aké je to uvoľňujúce.“ O tom veľmi pochybujem. Nikdy som neplánovala ani neplánujem dotknúť sa cigariet a zničiť si svoje zdravie. „Vieš o tom, že takto vlastne pasívne fajčíš? Tým, že tu stojíš a dýchaš tento vzduch presýtený cigaretovým dymom.“

„Takže je už zo mňa fajčiarka alebo čo?“

Pozrela sa na mňa s úsmevom na perách. „Teoreticky áno. Začínajúca fajčiarka.“ A znova si potiahla z cigarety. Odvrátila som od nej zrak a hľadala svoju možnú príležitosť zarobiť si peniaze.

Keď v tom k nám pribehla mladá žena v tyrkysovom čipkovanom korzete, ktorá mohla byť mojou rovesníčkou. „Mia, potrebujem pomôcť. Na päťke sú dvaja muži, ale žiadna nie je voľná.“ Hystericky gestikulovala, pričom jej kučeravé blond vlasy neposedne poskakovali.

„Pokoj, Lexie. Tu si vezmi našu žubrienku – Izzy.“ Postrčila ma smerom k Lexie, ktorá dlho neotáľala, vzala ma za ruku a ťahala ma smerom k boxom so závesmi. Vyplašene som pozrela na Miu, ale tá na mňa iba žmurkla. Dopekla, len tak ma hodila do jamy levovej!

„Keďže si nová, v skratke ti to vysvetlím. Sú tam dvaja muži a bojím sa, že sa ich rozhovor zvrhne a pozabíjajú sa, preto potrebujú rozptýlenie. Dotýkaj sa ho, musíš ho upútať, aby bol tebou zaujatý.“ Bolo na nej vidieť, aká je nepokojná. Určite tu nebola dlho, keď tak panikárila.

Nastavila na tvári úsmev, odhrnula závesy a vplávala do boxu. Nasledovala som ju, pričom som sa snažila zvodne usmievať. Dnu sedeli dvaja muži v kreslách, ktorí mali minimálne štyridsať. Neboli škaredí, práveže celkom príťažliví. Podľa drahých hodiniek a cigár v ruke som usúdila, že títo problém s peniazmi nemajú. Možno sú nejakí podnikatelia.

Lexie si vzala na starosť muža vpravo, ktorý mal vlasy popretkávané šedými prameňmi. Mne teda ostal muž s dlhšími vlasmi čiernymi ako uhoľ a podmanivými hnedými očami. Sledovala som Lexie, ako prechádza okolo muža a sadá si na operadlo kresla. Hladila ho po paži a usmievala sa, ale on si ju veľmi nevšímal. Horlivo diskutoval s mužom vľavo o nejakom obchode.

Ladnými krokmi som prešla ku kreslu vľavo a rovnako, ako Lexie, som si sadla na operadlo snažiac sa upútať mužovu pozornosť. Opakovala som všetko po Lexie, pretože som netušila, čo iné robiť.

Ich diskusia sa vyostrovala, keď sa náhle prudko postavili, až takmer prevrhli stolík. Lexie na mňa hystericky pozrela, bola v koncoch. A ja som na tom nebola o nič lepšie. Začali na seba hlučnejšie rozprávať, a preto som zaimprovizovala.

Postavila som sa tesne pred muža čelom k nemu. Rukami som prešla po tmavomodrej košeli, pod ktorou sa črtala pomerne pevná hruď. Pod mojím dotykom sa jemne mykol a sklopil zrak, aby mi pozrel do tváre, keďže bol takmer o hlavu vyšší. Zatlačila som mu rukami do hrude, načo sa usadil späť do kresla. Ani na sekundu odo mňa neodtrhol zrak. Otočila som sa a sadla si mu do lona, chrbtom sa natisla na jeho hruď. Vlasy som si prehodila na jednu stranu a pootočila hlavu smerom k nemu. Jedným očkom som pritom skontrolovala Lexie, ktorá ma kopírovala.

Rukami som mu prešla po stehnách a následne som sa celá otočila tak, že som nohy mala prekrížené a prehodené cez operadlo, no naďalej som mu sedela v lone, aj keď teraz som skôr pololežala. Jednou rukou som prechádzala po jeho hrudi zahalenej košeľou, zatiaľ čo druhou som ho pohladila po líci pokrytom jemným strniskom. On ma ľavou rukou držal na chrbte, aby som nespadla, a jeho pravá ruka spočinula na mojich stehnách.

Mal príjemnú vôňu a pekný úsmev. A ten oheň, ktorý mu blčal v očiach... Aj som prestala vnímať, ako rukou putuje po mojom tele, po mojich bokoch až k prsiam. Myšlienka peňazí, ale aj jeho hnedé oči ma upokojovali. Začala som ho bozkávať na krku, pričom môj rúž nezanechával odtlačky. Náhle sa jeho ruka ocitla na mojom zadku, ktorý jemne stlačil. Spomenula som si na chvíle, keď sa ma takto dotýkal Edward, keď mi tie dotyky boli príjemné, a tak som sa snažila nevšímať si jeho teplú dlaň na mojom tele.

Perami som putovala až k jeho ušnému lalôčiku, do ktorého som ho jemne pohrýzla. „Poď,“ pošepkala som, „pôjdeme sa prejsť.“ Pomaly som sa postavila, keď ma zahliadla Lexie ležiaca v rovnakej polohe ako ja pred chvíľou. Nenápadne som jej rukou naznačila, aby ostala. Potom som chytila muža za ruku a viedla ho von z boxu smerom k barovému pultu. Ponad rameno som sa na neho pozrela, usmiala sa a pohodila vlasmi. Snažila som sa kráčať vyrovnane a pritom hýbať bokmi.

Od barmanky som si vypýtala ochutenú vodku a whisky s ľadom. Len čo položila na pult poháre, sadla som si na barovú stoličku a podala whisky mužovi, ktorý po mne stále prechádzal pohľadom. Odpil si a pristúpil ku mne bližšie, až som cítila teplo sálajúce z jeho tela.

Sklonil hlavu ku mne. „Čo keby sme teraz niekam zašli? Alebo by si mi mohla niekedy robievať spoločnosť. Čo ty na to?“ V preklade sa ma pýtal, či nechcem byť kurva na jednu alebo viacero nocí.

Aj keď ma lákala vidina určite veľkého množstva peňazí, šľapku som zo seba nechcela spraviť. Už len to, čo som dnes robila v tomto podniku, bolo nemravné a nesprávne. Vyklopila som do seba pohár vodky a obrátila sa k nemu.

„Prepáč, ale toto telo nie je na predaj.“ Pousmiala som sa. Najprv sa zatváril sklamane, no naklonil sa ešte viac, až mal pery tesne pri mojom uchu.

„To je veľká škoda, zlatko,“ zachrapčal. Dopil whisky a prázdny pohár položil na pult.

Naklonila som hlavu nabok. „Volám sa Izzy.“

„Izzy,“ ochutnával moje meno na jazyku. „Vieš, kde ma nájdeš.“ Uškrnul sa, vytiahol z vrecka bankovky a vtisol mi ich do dlane. Následne sa otočil na odchod a ja som predychávala, čo sa to práve odohralo.

„Dnes boduješ,“ zastavila sa pri mne Mia a dívala sa na peniaze, ktoré som držala v ruke. Podala som jej ich, aby odobrala tretinu pre klub a zvyšné mi vrátila. Za dnešok som zarobila už stodvadsať dolárov. A to som obsluhovala len dvoch mužov.

Onedlho k nám prišla Lexie. „Preboha, ani nevieš, aká som ti vďačná, Izzy. Bez teba by sa tam pravdepodobne pobili a ja by som mala z toho problémy. A prišla by som o peniaze.“ Prudko ma objala, až som zostala prekvapená. Keď sa odo mňa odtiahla, usmiala sa. „Na dnešok toho už mám dosť, tak sa majte.“ Rozlúčila sa a zmizla vo dverách za závesom.

„Myslím, že sa tu udržíš dlhšie, než som spočiatku predpokladala.“ Žmurkla na mňa Mia a mne to nedalo a široko som sa usmiala. Možno to predsa len nebude taká hrozná práca, ako som si myslela.

Dúfam, že sa vám kapitola aspoň trošku páčila. Neviem, koľko ľudí ešte číta túto poviedku. Budem teda vďačná za každý komentár. :)

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 26. kapitola: