Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 25. kapitola

08.03.2017 (18:00) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1262×

Nemohla som spať. Akokoľvek som chcela, snažila som sa nebdieť, no len čo som zažmúrila oči, dohnali ma moje obavy. Nedokázala som sa zbaviť predstavy Edwarda s desivými karmínovými očami a vycerenými tesákmi ako sa mi vrhá po krku. Bránila som sa, kričala a prosila, ale až vďaka môjmu kriku som precitla do reality.

Rukou som si prešla po krku, necítila som žiadne zranenie, ale i tak som sa musela obzrieť v zrkadle, aby som tomu uverila. Tie sny boli také skutočné... Po tele mi prebehol mráz. Stále som cítila tú tupú bolesť, keď sa mi ostrými zubami zahryzol do krku.

Och... Skryla som si tvár do dlaní a snažila sa zbaviť tých predstáv. Kiežby mi sestry nič nepovedali. Nemusela som mať nočné mory a nedozvedela by som sa pravdu o Edwardovi. Alebo o Warlowovi? Neviem však, čo by bolo lepšie. Žiť v klamstve, s kým vlastne chodím, alebo sa teraz kvôli tomu trápiť?

Jediným som si bola istá. Edward je upír. Krvilačný tvor, ktorý zabíja ľudí a živí sa ich krvou. Musel sa extrémne ovládať, aby ma za ten čas nezabil. No čo ak je možné, že ma počas spánku pohrýzol a napil sa len troška? Ach, to je predsa absurdné.

Prešla som do kuchyne, kde som si pripravila horúci čaj. Do nosa ma udrela vôňa lesného ovocia, ktorá na chvíľu otupila moje zmysly. Na chvíľu som prestala myslieť, no o pár sekúnd ma začali prenasledovať spomienky Edwarda.

Je skutočne možné, že všetko len predstieral, aby sa dostal do nášho sveta a získal nesmrteľnosť? Po celý ten čas mi klamal? Nespočetnekrát mi vyznal lásku, stále sa ma dotýkal, bozkával ma, miloval sa so mnou. A všetko len preto, aby sa pomocou mňa dostal do nášho sveta? Nechcela som tomu uveriť.

Zošuchla som sa na zem a pritiahla si kolená k hrudi. Srdce ma bolelo, cítila som sa, akoby som sa mala čochvíľa rozpadnúť. Prišla som o Jess, pred piatimi rokmi o mamu a teraz som poznala pravú Edwardovu tvár.

Prečo?

Nadránom sa obloha rozjasnila, ale po slnku ani stopy. Bola som nevyspatá, vystrašená a nevedela som, čo mám robiť ďalej. Mám mu zavolať a rozísť sa s ním? Mám s ním prerušiť akýkoľvek kontakt? Mohol by však prísť za mnou. Vedel, kde bývam a pracujem, nemohla som sa pred ním jednoducho skryť.

Keď mi pípol mobil a prečítala si správu od Edwarda, bola som v koncoch, panikárila som. Pýtal sa, či môže za mnou prísť. Chodila som sem a tam, snažila som sa vymyslieť nejakú dôveryhodnú odpoveď, aby som sa s ním nemusela stretnúť. Nedokázala som si predstaviť, ako by som zareagovala, keby za mnou prišiel. Bála som sa ho.

Srdce mi splašene bilo, razom sa mi dýchalo ťažšie. Sadla som si na gauč a roztrasenými prstami vyťukávala odpoveď.

Dnes budem so sestrami. Neskôr sa ti ozvem.

Bol utorok, takže som mala celé dva dni voľno. Pochytil ma strach, že príde za mnou domov, preto som radšej skutočne zavolala sestrám. Po pár zvoneniach sa ozvala Esme.

„Ahoj, som rada, že voláš. Alebo sa niečo stalo?“

Nadýchla som sa. „Nie. Len... Rozmýšľala som, či by sme dnes nemohli ísť cvičiť.“ Aby som sa mohla vyhnúť svojmu upíriemu frajerovi, ktorý mi o sebe klamal a tajil predo mnou množstvo podstatných informácii a ktorý je možno Warlow.

„Samozrejme!“ vyhŕkla nadšene. „Stretneme sa pri strome alebo máme po teba prísť?“

„Prídem ku stromu. Tak o hodinku?“

„Dobre, tak teda o deviatej. Maj sa.“

Ukončila som hovor a všimla si novú správu, ktorá mi prišla pravdepodobne počas hovoru.

Dobre. Chýbaš mi. E

Z môjho vnútra sa vydral pridusený vzlyk. Sama som bola zmätená, nevedela som sa vyznať vo svojich pocitoch. Chcela som byť s ním, no zároveň som sa ho bála. Nenávidela som ho za to, že mi klamal. Milujem ho aj naďalej? Na túto otázku som si nedokázala odpovedať.

Môže láska len tak zaniknúť, ako aj vzniknúť? Čo je to vlastne láska?

„Tak rady ťa vidíme!“ Alice sa mi vrhla okolo krku ako kliešť. Preniesla na mňa pozitívnu energiu, až som sa musela zasmiať. Esme s Rose ma následne tiež objali. Objatia mi momentálne chýbali. Ony boli jediné, komu som ešte verila. Aj keď mi určite o sebe veľa nepovedali, nezazlievam im to, pretože nemôžu mi vyrozprávať celý svoj život, tak ako aj ja ten môj. Viem o nich všetko v skratke.

Po dlhej dobe som sa znova ocitla v našom svete. S radosťou som sa bosými nohami prechádzala po jemnej tráve, koruny stromov nás chránili pred priamym slnkom. Cítila som sa taká voľná, ľahká, ale zároveň silná a plná energie. Akoby som bola vodou. Užívala som si to...

Keď sme začali precvičovať moje schopnosti, sestry ma s obdivom pochválili.

„Páni, ide ti to skvele!“ pochválila ma Esme, zatiaľ čo Alice nadšene tlieskala. O tom, čo sa mi v ľudskom svete podarilo s riekou, som sa im nepochválila. Niet divu, že mi tu všetko ide tak ľahko.

Po čase sme si urobili prestávku a ľahli si do trávy. Pohľadom som sa zastavila na ich obrúčkach, pripomínajúc mi môj momentálny vzťah. Nemám na výber, nemám sa s kým iným poradiť a určite majú viac skúseností, keď sú už aj vydaté.

„Môžem sa vás niečo opýtať?“ Hľadela som na mohutné koruny stromov.

„Iste,“ odpovedala Rose príjemným hlasom. Bolo mi lepšie sa zhovárať takto, bez nadviazania očného kontaktu.

„Ehm... Čo by ste na vašom mieste urobili, keby vám priateľ klamal?“ Po mojej otázke nastalo ticho prerušované len žblnkotaním vody a čvirikaním vtákov.

Esme bola prvá, ktorá sa odhodlala na odpoveď.„Ako veľmi klamal? Záleží, či to bolo len nejaké drobné klamstvo alebo ťa podviedol.“

„Dajme tomu, že v niečom veľmi dôležitom. Podstatnom.“ Donútila som sa posadiť a všimla si, že aj moje sestry sa už nerozvaľujú na tráve.

„Nemôžeš sa zachovať podľa nás. Ty musíš vedieť, čo je správne.“ Rose sa na mňa na chvíľu pozrela a potom odvrátila zrak. Alice iba pretočila očami nad Rosinou odpoveďou, no usmiala sa, keď prehovorila ku mne.

„V podstate má pravdu. Ale skús sa na to pozrieť s viacerých hľadísk a hlavne uvažuj s chladnou hlavou, aby si neskôr neľutovala svoje rozhodnutia.“

Zahľadela som sa smerom k potôčiku a snažila sa nájsť odpovede na svoje otázky.

So sestrami som cvičila ešte niekoľko hodín, aj keď mi to prišlo celkom zbytočné. Mám predsa veľkú moc, načo mi teda precvičovať? Ale bola som rada, že som mohla opustiť byt a zároveň sa vyhnúť Edwardovi. Pri každej myšlienke naňho mi skrútilo od strachu žalúdok. Čoskoro sa s ním budem musieť minimálne porozprávať cez mobil a ja som si stále nebola istá tým, čo mu vlastne poviem.

„Napadlo nám,“ začala Esme, len čo sme sa vrátili do ľudského sveta, „že by sme ti niekoho predstavili a ukázali náš dom.“ Slnko už zapadlo a pomaly sa začínalo stmievať. Rada by som išla kamkoľvek, len nie do bytu. Tam by ma mohol nájsť.

„To je skvelý nápad,“ usmiala som sa, no videla som na nich, že sú nervózne. Čoho sa báli? Že sa mi nebude páčiť ich dom? Alebo mi nebudú sympatickí ich manželia?

Esme s Rose išli svojím terénnym autom napred a ja s Alice sme ich mojím nákladiačikom nasledovali. Alice nastúpila ku mne, aby ma mohla navigovať, keby sa mi stratilo čierne auto z dohľadu.

Cesta do Forks nám zabrala niečo okolo hodiny. Čakala som, že pôjdeme do mesta, ale ony išli po diaľnici popri hustých ihličnatých lesoch. Takmer som minula odbočku, po ktorej sa vybrali, ale Alice ma včas upozornila. Majú dom v lese? Na okraji mesta? Uf, to by som sa bála.

O niekoľko minút lesnú cestu vystriedala príjazdová cesta vysypaná štrkom. Už cez čelné sklo som si všimla obrovskú krásnu vilu, no keď som vystúpila z auta, pohľad naň bol ešte krajší. Bola trojposchodová, prevažne presklená, kde tu sa objavilo drevo. Do lesa dokonale zapadala.

„Esme túto vilu navrhla a vďaka tomu sa zoznámila s Carlisleom,“ prezradila mi Alice pošepky. Z toho som usúdila, že Carlisle je Esmin manžel. Ešte viac som s úžasom obdivovala túto stavbu. Nemohla som uveriť, že toto celé dokázala navrhnúť moja sestra. A to som ešte nevidela interiér.

Doviedli ma dnu, kde som mohla oči nechať na dokonalej obývačke s krbom, koženým gaučom a plazmovou televíziou. Všetko bolo nádherne zladené. Kuchyňa bola rovnako krásna, tmavohnedé kuchynské skrinky s čiernou pracovnou doskou.

„Nemám slov. Skutočne si zariadila aj interiér?“ pýtala som sa mojej nadanej sestry.

Esme sa jemne začervenala a zasmiala. „Áno.“ Hlavu som vytáčala do strán, ako som si všetko obzerala. Možno by som k nim mohla chodievať na návštevu. Prišla mi ďalšia správa od Edwarda, tak som mu rýchlo napísala odpoveď.

Ahoj, som veľmi vyčerpaná, možno ostanem u sestier cez noc. Zajtra ti zavolám.

Vedela som, že mu nebudem môcť stále iba písať. Bude sa dožadovať telefonátu a stretnutia. Teraz som sa tým však nechcela zaoberať, chcela som stráviť príjemné chvíle so sestrami. Sadli sme si do obývačky, kde mi rozprávali ako sa zoznámili so svojimi manželmi.

O Esme som to už vedela, ale aj tak som si rada vypočula jej príbeh. Rose sa stretla s Emmettom v lese a od toho momentu z nej nemohol spustiť oči. A Alice spoznala Jaspera vďaka svojím sestrám. Všetci traja boli čiastočne príbuzný.

„Sú rodina, tak ako my. Len sa, prosím, nezľakni.“ Esme sa pousmiala a následne sa pozrela niekde ponad moju hlavu. Otočila som sa tým smerom a...

„Preboha,“ vyhŕkla som a už aj som stála na nohách. Pri schodoch vedúcim na vyššie poschodia stáli traja vysokí a mohutní muži so zlatými očami. Upíri.

„Nemusíš sa báť, neublížia nám,“ snažila sa ma uchlácholiť Alice, no márne. Srdce mi divoko búšilo a myseľ naplno pracovala. Spomínala som si na všetko, čo mi včera povedali. Sú to upíri zabíjajúci ľudí kvôli krvi. A naša krv ich láka ešte viac. Ako sa nemám báť?!

„To snáď nemyslíte vážne!“ Utekala som, aj keď som vedela, že sú rýchli, mohli by ma poľahky dohnať. Počula som hlasy mojich sestier volajúc moje meno, ale nezastavila som sa. Vybehla som z domu až k môjmu autu, ktoré sa mi podarilo na prvý pokus naštartovať.

Musela som sa odtiaľto dostať čo najskôr. Na nič som nečakala a lesnou cestou si to mierila späť ku diaľnici. Trochu sa mi uľavilo, keď som zahliadla ceduľu oznamujúcu, že opúšťam Forks. Celou cestou domov som premýšľala. Moje sestry vedia o tom, čím sú ich manželia, no aj tak sú s nimi. Možno to vedeli od prvej chvíle, možno im to časom povedali alebo spoznali upírske črty. Ale asi im o tom neklamali, netajili to.

Bolo až iróniou, že všetky štyri sme chodili s upírmi. Ony si ich dokonca aj vzali a viedli normálny život. Vlastne, aké je to žiť s upírom? On nestarne, zatiaľ čo my áno. Neprekáža im to? Raz predsa zomrieme, ale oni budú žiť ďalej. Ako sa s tým dokázali zmieriť?

Toľko nevypovedaných otázok. Až sa mi z nich začala krútiť hlava, preto som stiahla okno a chladný večerný vzduch mi vyhnal nepríjemné myšlienky z hlavy.

Keď som uvidela budovu z červených tehál a nezazrela čierne Volvo, vydýchla som si. Zatiaľ mi všetko vychádza podľa plánu. Ešte zajtra sa mu budem musieť nejako vyhnúť, ale neviem ako. So sestrami sa pravdepodobne nestretnem... A nikto iný mi nezostal. Neviem, či by som sa dokázala s nimi stretnúť. Ako by som sa na ne dívala? Správali by sa rovnako? Určite by mi začali dohovárať, že nie sú nebezpeční.

Spomenula som si na Sam, ako ma upozorňovala na Edwarda. Je možné, že by o ňom niečo vedela? Ale odkiaľ? Bežne ľudia spoznajú upíra? Asi len ja som taká neinformovaná. Rozhodne sa jej to však pozajtra spýtam. Stačí mi prežiť zajtrajšok a štvrtok do večera mimo bytu, aby som sa vyhla jednému upírovi. Nevedela som, či mu mám naďalej odpisovať na správy, alebo hrať mŕtveho chrobáka.

V byte som ako prvé vyhľadala sprchu. S radosťou som sa vyzliekla a vliezla pod horúci prúd vody. Silou vôle som ovládala vodu, aby každá kvapôčka dopadala na mňa a uvoľňovala tak moje stuhnuté svaly. Dokázala som prestať myslieť a odpočinúť si.

V posteli ma však opäť dohnali myšlienky ohľadom upírov a sestier. Prečo nemôžeme byť prosto obyčajní ľudia? Prečo to nemôže byť také jednoduché?

Zobudila som sa ráno už o siedmej. Opäť som nedokázala pokojne spať kvôli nočným morám. Stále to bolo o upíroch. Raz ma naháňal po lese Warlow, až ma dohnal zabil a stal sa tak nesmrteľným. Sprvu mal tvar zatienenú, no pri precitnutí do reality som v ňom spoznala Edwarda.

Chcela som aspoň na chvíľku zabudnúť na Edwarda, a preto som otvorila dvere opustenej izby. Vošla som dnu a opatrne si sadla na Jessicinu posteľ. Po pár minútach som sa rozplakala. Chýbala mi, neskutočne sa mi za ňou cnelo. Chcela som sa jej vyrozprávať, potrebovala som jej radu, jej utešujúce slová, no nebola tu. Opustila ma.

Už po niekoľkýkrát som si zapla jej notebook a pustila videá, ktorými som si pripomínala jej prítomnosť. V duchu som sa pýtala, čo by mi na to povedala ona. Čo by povedala, keby som jej povedala pravdu o mojich schopnostiach a o Edwardovi? Čo by mi poradila?

Skúšala som si predstaviť, ako sedí pri mne a díva sa na mňa vyplašenými modrými očami, pričom sa snaží všetko nejako vstrebať. No nedokázala som predpovedať jej odpoveď. Človek nevie, čo od nej môže očakávať.

Vtom mi zapípal mobil oznamujúc novú správu. Od koho iného mohla byť, než od Edwarda. Pýtal sa, kedy sa uvidíme. Nadýchla som sa a neodpísala nič. Nesmiem sa však zdržiavať tu v byte, kde by ma mohol nájsť. Môžem sa ísť kamkoľvek schovať, ale jedine vo svete živlov budem dokonale ukrytá.

Ak by sa mi podarilo vyhnúť sa mu najbližšie dni, počas ktorých by som si našla novú prácu a presťahovala sa, bolo by to pre mňa oslobodenie, únik pred pravdou. No momentálne musím odtiaľto vypadnúť. Odložila som Jessicin notebook a s poslednými slzami v očiach opustila jej izbu. Rýchlo som sa prezliekla do riflí a fialového trička s dlhým rukávom. Pre istotu som si zobrala aj bundu, peniaze a mobil, aj keď pri vstupe do nášho sveta mi všetko zmizne.

Neobťažovala som sa s raňajkami, len som rýchlo zbehla po schodoch von z bytovky a nasadla do auta. Dúfala som, že sa tu čochvíľa neobjaví čierne Volvo. Mohol predsa hocikedy prísť. Nanešťastie som mala problém so štartovaním a panika vo mne začala narastať.

„No tak, naskoč,“ šepkala som autu a otáčala kľúčikom v zapaľovaní. Na miliónty pokus sa ozval hluk motora, až som si s úľavou vydýchla. Vydala som sa na známu cestu a onedlho opustila Port Angeles. Presne som si pamätala, kde mám zaparkovať, aby som našla ten správny strom. Dokázala som to intuitívne vycítiť.

Trvalo mi to vyše hodiny. Na oblohe sa zhlukovali tmavé baldachýny mrakov, akoby malo každú chvíľu začať pršať. Kým som stihla zaparkovať na okraji cesty, aby moje auto nezavadzalo, na kapotu dopadla prvá kvapka, za ktorou nasledovala ďalšia a ďalšia. Vystúpila som a moja myseľ automaticky zareagovala a všetky prichádzajúce kvapky odohnala. Pozrela som sa na chvíľu hore na dážď, ktorý sa spustil, no ja som tam stála so suchým oblečením a vlasmi.

Za pár sekúnd som našla strom, ktorým som sa teleportovala do sveta živlov. Len čo som pod sebou ucítila mäkkú, jemnú trávu, pousmiala som sa. Bola som v bezpečí.

Nevedela som však, čo mám robiť, a tak som sa bezcieľne prechádzala. Keď som začula šum potôčika, vydala som sa smerom za ním. Žblnkot vody ma príjemne upokojoval. Sadla som si na breh a ponorila nohy do vlažnej vody. Silou vôle som si z vody vytvorila akýsi prístrešok. Jednotlivé kvapôčky sa v slnečných lúčoch kúpali a vytvárali nado mnou diamantový závoj.

Zahľadela som sa do vody a premýšľala, či mi Edward vyvolávala, či mi píše ďalšie správy, či sa ma pokúša nájsť. Rýchlo som potriasla hlavou. Na chvíľu som dokázala zabudnúť, čím Edward je a už mi chýbal. Hneď ma avšak dohnali predstavy ostrých zakrvavených zubov a bola som rada, že som sa tu ukryla. Vytvorila som si okolo seba z vody kryt, akoby ma mohol pred čímkoľvek ochrániť.

Pokoj, Bella, tu sa nemôže dostať. Sám našťastie nie.

Vtom som pocítila akúsi neviditeľnú silu, ktorá tlačila na moju moc. Môj úkryt sa rozdelil na dve časti, aj napriek mojej nevôli. Prudko som sa zvrtla a uvidela tie modré oči.

­„Rád ťa vidím,“ uškrnul sa Victor, ktorého som prvýkrát stretla asi pred mesiacom. Pohodil čiernymi vlasmi a založil si ruky na hrudi, pričom si z tváre nezmyl ten protivný úškrn. „Izzy.“ V sekunde mi bolo jasné, že ovláda vodu, bol to on, kto potlačil moju silu.

„Nevolám sa Izzy,“ zasyčala som.

Zasmial sa. „Dračica Izzy. Vari sa nevoláš Isabella?“ Nadvihol jedno obočie a mňa tým nesmierne vytáčal.

„Čo odo mňa chceš?“ Nečakala som ani na odpoveď, postavila som sa a chcela odísť, ale zrazu predo mnou vyrástla vodná stena. Možno čakal, že som slabšia, ale jedinou myšlienkou som jeho stenu zničila a kráčala preč. Čoskoro ma však dobehol a tento krát sa mi do cesty postavil on.

Bol odo mňa vyšší, no nie až tak veľmi, ako Edward. Pristúpil o krok bližšie, až nás delilo len niekoľko centimetrov. Začal si natáčať prameň mojich vlasov na prst, pričom som zahliadla v jeho očiach iskričky.

„Chcem ťa lepšie spoznať.“ Bože, ten je ale neodbytný. Odstrčila som jeho ruku a odstúpila.

„A čo ak nemám záujem?“

Nato sa ku mne naklonil, až som si na chvíľu priznala, že sa mi páči a je príťažlivý. Mal príjemnú vôňu, zmes ihličia, živice a mäty. Kebyže na chvíľu stratím rozum, dokázala by som podľahnúť jeho šarmu. Dokázala by som ho nechať, nech ma zovrie v náručí a pohladí moje pery tými svojimi. Napriek tomu, že som si zachovávala chladnú hlavu, on tak zjavne neurobil.

Než som si stihla uvedomiť, čo sa chystá urobiť, chytil mi tvár do dlaní a pobozkal ma. Jeho pery boli teplé a jemné ako jarná tráva a chutili ako leto. Zaliala ma horúčava, no iba na krátky okamih. Prudko som ho strčila do hrude a cúvla o niekoľko krokov.

Díval sa na mňa zvláštnym pohľadom s iskričkami v očiach. Len čo sa mu ústa roztiahli do toho prihlúpeho úškrnu, vlepila som mu facku. Moja dlaň ma jemne pálila a nechala na jeho líci červený odtlačok.

„Idiot,“ zasyčala som, než som zmizla medzi stromami. O niekoľko sekúnd som však za sebou začula rýchle kroky a už ma aj chytil za ruku.

„No tak, Izzy,“ pošepol, za čo som mu chcela uštedriť ďalšiu ranu na tvár, no moju druhú ruku zachytil včas. Vytrhla som si ruky z jeho zovretia a prepichla ho zlostným pohľadom. „Viem, že sa ti to páčilo.“

Takmer som zaškrípala zubami. „Za prvé, nevolám sa Izzy, ale Bella. A za druhé, ja už niekoho mám.“ Musela som sa ovládať, aby som sebou netrhla pri spomienke na Edwarda.

Len čo nastalo ticho, jeho úsmev povädol. Nedbala som však na to, ako sa cíti, bolo mi to jedno. Vedela som, čo je zač a o čo mu ide. Vybrala som sa čo najrýchlejšie preč od neho. Cítila som na sebe jeho pohľad, až som mu nezmizla z dohľadu. Mala som chuť niečo rozbiť, vraziť mu ďalšiu facku, zoškriabať mu ten úsmev z tváre, čo sa mi čiastočne podarilo.

Predo mnou sa spomedzi stromov vynorila cestička, ktorú som si pamätala, pomocou ktorej sme sa dostali k domom a ku kostolu. Možno som si ju splietla s inou, ale vybrala som sa po nej smerom doprava. Bola som rada, že som za sebou nepočula kroky.

Onedlho sa spoza stromov vynorili malé domčeky sťa malé chalúpky obložené kameňmi. Boli rozmiestnené v rôznych vzdialenostiach a z hlavnej cestičky viedli ďalšie k mnohým chalúpkam ukrytých za stromami. Pred každou z nich sa črtala drevená tabuľka s vyrezaným menom. Zahla som pri prvej možnosti doprava, kde sa predo mnou objavovali ďalšie malé domčeky. Nenašla som žiadne rovnaké, každá sa niečím líšila od ostatných. Na konci cestičky sa črtala nádherná rozprávková chalúpka so šedými kameňmi. Zastavila som sa pri nej a srdce sa mi na chvíľu zastavilo.

Na tabuľke sa vynímalo rodina Swanová. Ako oparená som sa dívala na domček stojaci predo mnou. Domček, ktorý patril mojej rodine, mojim sestrám. Mojej mame. Prstami som sa dotkla vyrezaných písmen v dreve. Pomalými krokmi som prešla k dverám. Trochu som sa začudovala, že neboli zamknuté. Opatrne som ich otvorila a vstúpila dnu, zalial ma neznámy druh pokoja. Izba mi bola povedomá, no na tomto mieste som predsa nikdy nemohla byť.

Vľavo bola malá kuchynka s jedálenským stolom rozžiarená svetlom prenikajúcim cez okno. Rovno bola chodbička s niekoľkými dverami. Vpravo sa nachádzala bledočervená sedačka a vedľa nej stál drevený regál s množstvom kníh. Na stene za gaučom boli rámčeky s fotografiami. Okamžite som sa pohla smerom k nim.

Dívali sa na mňa povedomé usmievavé tváre. Naklonila som sa bližšie k nim a postupne rozoznávala detské tváre mojich sestier. Kde tu s nimi bola mladá žena so svetlými hnedými vlasmi a rovnakými zelenými očami. Čím boli sestry staršie, tým viac vrások mala tá žena na tvári. A tou ženou bola ich mama. Moja mama.

Pichlo ma pri srdci. Tak veľmi som ju túžila spoznať, no už som tú šancu nemala. Pohľadom som zablúdila k najstarším fotkám, kde som, na môj divu, bola aj ja. Aspoň som sa domnievala. Všetky štyri sestry sedeli postupne od najstaršej po najmladšiu na gauči a nad nimi sa skláňala mamina usmievavá tvár. Vyzerala som tam ešte veľmi malá. Alice ma pre istotu držala, aby som nespadla. Nemohla som uveriť, že to malé dieťa s krátkymi hnedými vláskami som ja. Dotkla som sa končekmi prstov fotky, pričom sa mi zrak zahmlieval s prívalom sĺz.

Sadla som si na gauč a v duchu sa pýtala, prečo mi o našom domčeku nepovedali sestry. Prečo mi klamali? Ako som im po tom všetkom mohla ešte veriť? Nikto mi neostal, všetci sa akoby obrátili proti mne. Kiežby tu so mnou bola Jess.

Tak veľmi som túžila, aby si sadla ku mne a povedala, že všetko bude dobré. Chcela som počuť jej chlácholivý hlas, cítiť jej hrejivé objatie.

„Všetko bude v poriadku, som tu predsa pre teba,“ ozval sa vedľa mňa šepot a ja som uvidela Jessicu sediacu vedľa mňa s vlnitou ryšavou hrivou a jemným úsmevom odetú v žltom volánovom tričku a rifliach. Dych sa mi zadrhol v pľúcach, no než som sa nazdala, rozplynula sa.

Bolo mi ešte viac do plaču. Ľahla som si na gauč a nechala slzy rinúť sa na povrch. Možno raz ten plač utíši môj neskonalý smútok.

Zaspala som. Prudko som sa posadila a rozhliadla sa okolo seba. Stále som bola sama a vonku to vyzeralo rovnako. Ústa som mala vyprahnuté, a preto som si mysľou vyčarovala džbán s vodou a pohárom. Hltavo som pila osviežujúcu vodu a premýšľala, ako dlho som si zdriemla. V tomto svete beží čas trikrát rýchlejšie než v tom ľudskom.

Len čo mi posledná kvapka dopadla na jazyk, postavila som sa a náhlila s preč z domu. Čo ak som spala viac než osem hodín? Možno budem meškať do práce, čo som momentálne nepotrebovala. V lese som hľadala jazierko. Pobehovala som sem a tam, musela som sa odtiaľto dostať a zistiť skutočný čas.

Pokúsila som sa upokojiť moju roztržitú myseľ a riadila sa inštinktom, vďaka ktorému sa mi jazierko podarilo nájsť. Onedlho som vyliezla zo stromu a rozhliadala som sa po lese rozjasňujúcom sa s ranným úsvitom. Ráno. Dúfala som, že je iba štvrtok a nie piatok.

Rukami som si prešla po tvári až do vlasov a pomaly sa upokojovala, keď tu som začula svoje meno.

„Bella!“ lesom sa ozýval zamatový hlas plný zúfalstva. Nie, to sa mi muselo iba zdať, určite mám iba halucinácie od hladu. No ten hlas sa ozýval znova a čoraz bližšie. Ako ma mohol nájsť?

Pochytila ma panika, nevedela som, čo mám urobiť. Vrátiť sa späť do sveta bolo až príliš riskantné a ja som nechcela ohroziť svoju rodinu a ostatné živly, nechcela som ich hodiť Warlowovi rovno pod nos. Preto som sa rozbehla. Bežala som, čo mi sily stačili, čo najďalej od toho stromu. Nesmiem prezradiť viac.

V pľúcach ma od námahy pichalo, nohy ma boleli a postupne oťažievali. Keď som zrazu narazila do niečoho pevného, niečoho, čo ma zachytilo, čo oboplo okolo mňa ruky. Vykríkla som. Teraz mi však krik nepomôže.

Vymanila som sa z chladného zovretia a rýchlo som ustupovala od toho monštra, ktoré som len prednedávnom neskonale ľúbila. Edward stál pár metrov predo mnou s rukami v obrannom geste. Tak dlho som sa desila tohto stretnutia, snažila som sa ho oddialiť, no napriek tomu tu stojím s ním v lese, bez pomoci.

„Bella,“ prihováral sa mi jemným hlasom. Pohol sa smerom ku mne.

„Nepribližuj sa,“ zachraptila som. Nepočúvol ma, a preto som to zopakovala omnoho hlasnejšie, až mi hlas vyskočil o pár tónov vyššie. Bála som sa, netušila som, čo so mnou urobí. Zabije ma? Bude ma vydierať, mučiť, až kým mu nepoviem pravdu?

Srdce mi bilo ostošesť, aj keď som už nebežala, a v ústach som mala hotovú púšť po mojom atletickom výkone.

Edward sa tváril nanajvýš prekvapene. „Nemusíš sa ma báť. Bella, prosím...“

„Nemusíš hrať to divadlo. Viem, čo si zač. Netvor.“ Posledné slovo som si zašepkala skôr pre seba, ale pravdepodobne to počul. Bolelo ma to, napriek všetkému ma bolelo vidieť, ako ho to slovo ranilo. V hlave som si musela zopakovať, o čo mu ide, musela som si spomenúť na sny, v ktorých sa mi zahryzol do krku. „Klamal si mi. Celý ten čas...“ Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nechcela som myslieť na chvíle prežité s ním.

„Bella...“ Opäť som mu nedala šancu prehovoriť. Takmer som sa nechala lapiť do pasce jeho pohľadu, no okamžite som si spomenula, prečo má takto zafarbené dúhovky. Zabíja nevinných ľudí.

„Nemusíš mi nič vysvetľovať, viem všetko.“ Jedným som si však nebola istá. Je skutočne Warlowom? Musí byť.

Než som sa nazdala, kráčal smerom ku mne pomalými krokmi. „Prosím, daj mi šancu...“

Moje podvedomie zareagovalo skôr a snažilo sa ma ochrániť vodnou stenou. Aj cez ňu som videla jeho približujúcu sa siluetu.

„Nenávidím ťa,“ vypadlo zo mňa neuvážene. Tie dve slová dokázali, aby ustrnul v pohybe. Warlowa som nenávidela za to, čo urobil a čo chce urobiť. Zobral mi mamu. „Už ťa v živote nechcem vidieť.“ Čo však zmôžu slová? Pozná ma, vie o mne všetko, môže ma ďalej sledovať. Ak sa mi podarí ujsť, musím sa odsťahovať do nejakého veľkomesta a prestať navštevovať svet živlov. Možno mi potom dá skutočne pokoj. Stále tu však zostávala možnosť mučenia. Len to nie, prosím...

„V poriadku,“ jeho mrazivý hlas sa mi dostal pod kožu. Vodná stena padla, akoby niekto narušil jej statiku. Stál ďaleko odo mňa na druhom konci lúky. Posledný raz sa nám stretli pohľady, až mi stislo srdce, a zmizol v lese za ním.

Obzrela som sa a uvedomila si, že stojím na tej lúke. Na lúke, kde sme mali prvé rande, kde sme sa prvýkrát milovali. V hĺbke duše ma ničili výčitky. Všetky vyslovené slová ma boleli, no zároveň mi spadol kameň zo srdca. Ale ako je možné, že ma len tak nechal na pokoji?

Utekala som preč z lúky plnej spomienok, po lícach sa mi liali slzy. Prečo plačem, keď som sa na toto pripravovala niekoľko dní? Možno už navždy som sa zbavila Warlowa, no zdalo sa mi to až nemožné.

Vďaka intuícii som sa dostala von z lesa a našla svoje auto, v ktorom som cestu do Port Angeles preplakala. Pri bytovke z červených tehál som zastavila približne o dve hodiny, keďže som z času na čas musela zastaviť na okraji cesty kvôli zahmlenému videniu od sĺz. Prezrela som si svoju tvár v spätnom zrkadle. Oči som mala červené ako králik.

Vystúpila som z auta a po slnku neboli ani stopy. Vedela som však, že je ešte skoré ráno. Ak mi teda mobil oznamoval správny čas. Našťastie bol štvrtok a do práce som mala ísť až o vyše desať hodín. Nevedela som, či dnes pôjdem vôbec pracovať, alebo rovno odídem hľadať niekam novú prácu a bývanie. Najlepšie by bolo nájsť oboje v jednom.

Len čo som vstúpila do bytu, pripomenulo mi to žiaľ za Jessicou. Tak veľmi som ju potrebovala... Už bola dlho nezvestná a nádej na jej nájdenie klesala každým dňom viac.

Naraňajkovala som sa a následne som sa začala baliť. Vybrala som si cestovnú tašku, do ktorej som si naukladala všetko oblečenie a kozmetiku. Bola poloprázdna, keďže som toho veľa nemala. Všetko som robila ako robot, akoby som bola duchom neprítomná, čo som vlastne aj bola.

Nájomníkovi som napísala ďakovný list, keďže za mňa zaplatil podnájom za posledný mesiac, a vložila ho do obálky spolu s kľúčom. V Jessicinej izbe som si naposledy pozrela jej videá, jej usmievavú tvár, vypočula som si jej krásne znejúci hlas. Teraz mi neostal nikto, vôbec nik.

Dúfam, že ma neukameňujete za to, že som rozdelila naše hrdličky. :( Snáď sa vám kapitola aspoň trošku páčila a budem rada, ak zanecháte komentár. :)

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 25. kapitola: