Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 24. kapitola

19.12.2016 (11:45) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1475×

Dni plynuli a plynuli. Vlastne som nevnímala, koľko už ubehlo dní, ani som netušila dnešný dátum. Vnímala som iba striedanie dňa a noci. Na Edwardovi som videla, aký je zúfalý. Určite som musela vyzerať ako troska. Postupom dní, keď sa mi polícia neozývala, prestávala som mať chuť do jedla, ledva som sa vládala pohnúť.

Občas som Edwarda poslala preč, potrebovala som byť aj chvíľu sama. A nechcela som, aby ma videl takú zničenú. Snažila som sa pri ňom občas usmiať a rozprávať, ale keď som osamela, mohla som plakať, koľko som len dokázala. Mohla som kričať, nadávať a nariekať.

Jessica bola stále nezvestná. Každým ďalším dňom klesala šanca na jej nájdenie. Keď som bola nesmierne zúfala a zašla na policajnú stanicu, videla som na očiach vyšetrovateľov, že strácali nádej. A rovnako som ju strácala aj ja. Vtedy mi povedali, čo jediné zistili. Krv na mieste vodiča patrila Jess.

Všetko naznačovalo tomu najhoršiemu scenáru. Mali rôzne teórie, čo sa mohlo stať. Prvou, že bola pod vplyvom omamnej látky, ublížila si a ušla do lesa alebo... skočila z mosta. Druhá teória – mala psychické problémy a vzala si život. Všetky ďalšie boli podobné prvým dvom. Lenže nedávali mi zmysel. Jess nemala problémy, aspoň nie také, že by kvôli nim urobila niečo také. Musí existovať nejaké logické vysvetlenie, čo sa vlastne stalo a kde v skutočnosti je. Doposiaľ však na to nikto neprišiel.

Vyzrela som z okna a hľadela na odchádzajúce Volvo. Na chvíľku sa mi zdalo, že som zazrela malé žlté auto, ale keď som si pošúchala oči, zistila som, že to bola iba vidina. Stále som čakala na jej návrat.

Musím tam ísť.

Mala som vhodnú príležitosť, keďže Edward ma nechal osamote. Prezliekla som sa do riflí, trička a hrubšej mikiny. S blížiacou sa jeseňou bolo počasie pochmúrnejšie, letné oblečenie som mohla odložiť hlboko do skrine. Ignorujúc hlad som opustila byt a zbehla po schodoch. Vonku sa mi pod oblečenie dostával nepríjemný chladný vietor, až som rozmýšľala, že sa vrátim. Lenže potrebovala som sa pozrieť na miesto, kde mala podľa všetkého zmiznúť Jess.

V aute som zapla kúrenie, ktoré ako-tak zohrialo moje neustále studené ruky. Celú cestu som premýšľala nad Jessicou. Už sú to týždne. Kde len je? Pátrala by som po nej, keby som našla nejakú stopu, lenže ona akoby sa prepadla pod zem. Akoby sa rozplynula.

Zhlboka som sa nadýchla, pevne zovrela volant a pokúšala sa neplakať, keď som zazrela starý most. Jej auto už bolo odtiahnuté a miesto sa zdalo byť nevinné, ako keby sa tu nič neudialo, ako keby tu nikto nezmizol. Akoby mi neukradlo kamarátku.

Vystúpila som z auta bojujúc s čoraz mrazivejším vetrom, chcel ma vtlačiť späť do auta, ale vzoprela som sa a kráčala smerom k mostu. Každým krokom boli moje nohy trasľavejšie. Toto je miesto, kde možno zomrela Jess. Srdce mi divoko búšilo, no dych som mala plytký. Most mierne zavŕzgal, len čo som naň vkročila.

Prstami som prechádzala po zábradlí, ktoré možno ako posledné okúsilo jej dotyk. Nie! Žije, je zdravá a určite sa vráti. Kvôli mne. Vráti sa.

Došla som do stredu mosta a zadívala sa pod seba na búrlivú rieku. Jej šumenie a žblnkotanie sa ma snažilo upokojiť, no v mysli sa mi zjavila predstava rieky unášajúcej telo mojej priateľky. Cúvla som pár krokov a narazila chrbtom do zábradlia, ktoré ma chránilo pred pádom. Čo ak ju nezachránilo? Je možné, že by to urobila naschvál?

Stále je tu však možnosť, že je stratená niekde v lese. Neviem, čo je však pravdepodobnejšie.

Klesla som na studený kov a prestrčila nohy cez otvory, hompáľali sa vo vzduchu dvadsať či tridsať metrov nad riekou. Nevedomky mi slzy začali tiecť po tvári a vďaka vetru mi ešte viac ochladzovali tvár. Ruky som obopla okolo tyčí v zábradlí, čelo si oprela o ľadový kov a zadívala sa na vodu.

Uniesla si ju? Vzala si si moju kamarátku? pýtala som sa v duchu rieky. Odpoveďou mi bol iba šum.

Bože, čo to mám za nápady! Rozprávať sa s riekou? Už som sa načisto zbláznila. Prudko som sa postavila neodtrhávajúc pohľad od vody.

„Prečo?“ vzlykla sa som. Voda naďalej žblnkotala, akoby sa nič nestalo. Akoby sa nič nedialo. „Prečo?“ vykríkla som a voda sa zdvihla až ponad moju hlavu. Silou vôle som ju premrštila cez most ako prívalovú vlnu, ale mňa sa ani nedotkla, prešmykla sa okolo mňa. Len most pod tým náporom hlasno zavŕzgal. „Kde je? Kam zmizla?“ Moje otázky však zostali nevypovedané.

Mala som pocit, že svet okolo mňa na chvíľu utíchol a čosi sa mi snaží prihovoriť, no to už som sa hnala po moste späť k autu. Nasadla som na sedadlo vodiča a hlavu nechala klesnúť na volant.

Nevedela som, či mám v sebe naďalej živiť nádej. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa už nevráti, nech je kdekoľvek. Či živá, či mŕtva. Možno skutočne skočila z mosta, ale mohla to prežiť a vynoriť sa kilometre odtiaľto. No vo vode nič nenašli, ani nikde inde. Doslova sa po nej zľahla zem.

Utrela som si oči do rukáva a oprela sa chrbtom o sedadlo. Čo mám ďalej robiť?

Domov som prišla našťastie skôr než Edward. Nechcela som mu nič povedať o tom, kde som bola. Nemusí to vedieť.

Len čo som prešla bránou, odniekiaľ sa vynoril postarší zavalitý pán.

„Vy ste to dievča, čo bývalo s Jessicou?“ spýtal sa. Pri jej mene mnou nepatrne trhlo.

Odkašľala som si. „Áno. Som Isabella Swanová.“

„Počul som, čo sa jej stalo. Pre všetkých je to ťažké, no ja nemám na to, aby som platil nájom aj za vás. Nájomná zmluva bola so slečnou Hambyovou teda zrušená, ale môžem s vami podpísať novú.“

Preboha. Nastalo to, čoho som sa obávala. Vysťahovanie. Netušila som, koľko Jess platila za nájomné, ja som jej prispievala, ako som len mohla. No ja sama na toto nemám, ostalo mi príliš málo dolárov.

„A... Na koľko vychádza mesačné nájomné?“ Snažila som sa zakryť nervozitu v hlase, ale asi sa mi to nepodarilo.

Pán si povzdychol. „Sedemstopäťdesiat dolárov.“

„Dokedy sa mám vysťahovať?“ Aj keby som sa okamžite vrátila do baru, nestačilo by to. Za prvý mesiac práce som dostala okolo šesťsto dolárov. Nepomohlo by mi ani zvýšenie platu. Okrem nájomného by som potrebovala peniaze minimálne na jedlo a benzín. A občas aj na oblečenie či drogériu.

„Do dvoch týždňov.“ Videla som na ňom, že s tým nemôže nič urobiť, ani keby chcel.

Len som prikývla a so zvesenými ramenami sa pobrala hore po schodoch. Odomkla som dvere od bytu a vošla dnu. Už o dva týždne budem musieť odovzdať kľúče. Budem musieť opustiť miesto, kde som toho toľko zažila za ten čas, čo som sa sem presťahovala. A teraz sa budem musieť odsťahovať nevedno kam.

Posadila som sa na gauč a prehľadávala denník hovorov. Plno zmeškaných hovorov od Esme, ktoré som ďalej ignorovala. Nemala som síl ísť za nimi či do sveta živlov. Možno časom sa k nim vrátim, ale momentálne som to nemala v pláne.

Našla som číslo, z ktorého mi volala Sam. Vytočila som to číslo a priložila si mobil k uchu. Po niekoľkých zvoneniach sa ozval jej hlas, nepočula som ju už dosť dlho.

„Och, Bella. Ahoj. Deje sa niečo?“ Deje sa všetko.

„Ahoj, nie. Vlastne... Chcem sa ťa niečo spýtať.“ Nastal čas na zmenu. Nemôžem pokračovať v ležaní v posteli alebo na gauči. Musela som sa pohnúť aspoň o krôčik ďalej.

„O čo ide?“

Nádych, výdych. „Kedy sa môžem vrátiť do práce?“

Musí byť jasnovidec. Len čo som ho pustila cez bránu, zadíval sa na mňa skúmavým pohľadom a na čele sa mu utvorila hlboká vráska. Niečo tušil, možno som bola príliš čitateľná, ale nič nepovedal. Nič, až kým sme nevošli do bytu.

„Bella, deje sa niečo?“ položil mi otázku, ktorú som očakávala.

Oprela som sa o kuchynskú linku a pokrútila hlavou. Bola som taká rada, že mi nedokázal čítať myšlienky... Mne nie. Ostatným áno. Ak majiteľ bytovky čo i len na chvíľku pomyslel na mňa, Edward vedel všetko.

„Skutočne? Nechceš mi niečo povedať?“ Nadvihol obočie, no nie tak provokatívne. Stále sa tváril zachmúrene. Otočila som sa k nemu chrbtom, len aby som nemusela pohliadnuť do jeho očí, tých zlatých jazier. Začala som umývať už umytý riad, ale bolo mi to jedno, potrebovala som sa niečím zamestnať.

„Do dvoch týždňov sa musím odsťahovať,“ prehovorila som napokon, našťastie mi nezlyhal hlas. Stále som si nedokázala predstaviť, že opustím tento byt a už sa sem nebudem môcť vrátiť. Bude to, akoby som opustila aj to posledné, čo mi po Jess zostalo.

„Bella,“ šepol zamatovým hlasom, z ktorého sa mi roztriasli kolená. Privrela som oči a hubkou silnejšie drhla keramický tanier. Neotáčala som sa. „Bella.“ Jeho hlas sa ozval tesne za mnou. Následne jeho ruky zovreli tie moje a zabránili mi v doterajšej činnosti. Upustila som tanier do umývadla s nevôľou som sa otočila k Edwardovi. Bála som sa, že pri pohľade do jeho očí sa v okamihu rozplačem, preto som sa dívala na zem.

„Chceš tu zostať? Zaplatím nájom, to nie je problém.“ Aj keď jeho návrh bol lákavý, pokrútila som hlavou. „Alebo chceš ísť ku mne?“ Znova som záporne pokrútila hlavou. Akokoľvek boli jeho ponuky vábivé, nemohla som ich prijať. Ani jednu z nich.

Opäť zašepkal moje meno, no ja som sa vymanila z jeho zovretia a odstúpila o niekoľko krokov.

„To od teba nemôžem prijať.“ Nemôžem od neho toľko žiadať. Neurobil pre mňa toho už dosť? „Ja... Vrátim sa do práce a niečo si nájdem.“

„To nemusíš...“

„Možno,“ prerušila som ho, „mi to pomôže. Veď vieš, vrátiť sa do starých koľají.“ Stále sa tváril akosi zachmúrene, preto som podišla k nemu a pohliadla mu do očí, razom sa mi rozbúchalo srdce. „Vážim si všetko, čo pre mňa robíš. Do vysťahovania sa ešte rozhodnem.“

Postavila som sa na špičky a natiahla sa k bozku. Pritisla som pery na tie jeho, chladné, jemné, ale pevné. Po pár sekundách mi začal bozky oplácať a po dlhých, nekonečných dňoch som pocítila príval túžby, keď si ma jednou rukou pritlačil k sebe a druhou mi zašiel pod tričko. Z úst mi unikol vzdych.

Bozky boli čoraz intenzívnejšie, ale musela som sa odtiahnuť. Hodiny na stene ukazovali tri minúty pred pol siedmou, takže už bolo načase sa ísť vychystať.

„Onedlho musím ísť do práce,“ pripomenula som mu. Vybrala som sa do svojej izby, kde som sa prehrabovala v kôpke oblečenia. Pichlo ma pri srdci. Jess mi vždy vyberala, čo si mám obliecť, so všetkým mi poradila. Teraz som na to zostala sama.

Zvolila som čierne úzke rifle a krátky top, ktorý mi siahal tesne nad pupok.

„Už dnes?“ začula som jeho hlas z chodbičky. Nato vošiel do dverí, práve keď som sa prezliekala.

Nespočetnekrát ma videl dokonca aj nahú, no predsa len som sa začervenala. Cítila som na sebe jeho lačný pohľad a moje telo razom obliala horúčava. Chýbali mi jeho dotyky, jeho ruky blúdiace po mojom tele. Nie že by sa ma posledné týždne nedotýkal, len to nebolo také túžobné.

Rýchlo som sa obliekla, lebo by som sa dnes do práce ani nedostala, a kútikom oka zazrela svoj odraz v zrkadle. Na moment som ustrnula. Bola som iná. Pokožku som mala bledšiu a kosti mi začínali vyčnievať. Pochudla som.

Vystúpil z dverí a nechal ma prejsť do kúpeľne, kde som si rýchlo učesala vlasy a naniesla trošku maskary na mihalnice, čo bol obrovský risk. Snáď sa dnes nerozplačem.

Oprel sa o stenu na chodbe. „Mám ísť s tebou?“ Pozrela som sa na neho a usmiala sa.

„Budem rada.“ Chytila som ho za ruku a spolu sme odišli do baru. Odviezol nás svojím autom, na čo som nenamietala. Chvíľu počas cesty autom som mala pocit, že skutočne sa môj život vracia do starých koľají. Ale bola to len ilúzia. Všetko bude inak. Budem musieť zmeniť bývanie a v prípade, že nenájdem nič v tomto meste, tak aj prácu, ktorá sa dnes hľadá ťažko.

Zastavil neďaleko mne známej budovy s neónovým nápisom Bar N9NE. Čo ak to dnes nezvládnem? Čo ak sa psychicky zrútim? Možno si nespomeniem ani na recepty nápojov.

Edward mi stisol ruku a povzbudzujúco sa na mňa usmial.

„Ak nechceš, nemusíš tam ísť. Môžeme sa vrátiť domov.“

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. „Zvládnem to.“ S jemne sileným úsmevom na perách som vystúpila z auta a vybrala sa smerom k baru. Dnu ma už čakali Anna aj Sam. Dokonca sa na mňa Anna usmiala a kývla hlavou. Až ma to prikovalo k zemi. Nikdy sa ku mne ani na chvíľu nechovala pekne.

„Poviem ti, tá nová bola čistý postrach. Hrôza.“ Naoko sa striasla a zasmiala sa.

„Vitaj späť,“ pozdravila ma Sam. Bola som pomerne rada, že som znova v bare. Aj mi chýbalo miešanie nápojov. Len čo som chytila fľaše do rúk, vedela som čo a ako. Za pultom som sa cítila celkom ako doma.

Pripomínalo mi to časy, kedy som bola dokonale šťastná. Počas dňa som bola so svojou kamarátkou alebo sestrami a večer som chodievala do baru a stretávala sa so svojím priateľom. Ako sa to len dokázalo za taký krátky čas obrátiť. Ostal mi už len Edward a časom sa možno začnem stretávať so sestrami. Mohla by som sa im už ozvať, ale... Akosi som nemala chuť sa s nimi rozprávať. Boli síce mojou rodinou, no Jess aj Edward mi boli bližší, ony boli stále také záhadné. Veľa som o nich nevedela.

Do baru sa postupne hrnuli ľudia a medzi nimi aj môj priateľ. Bola som šťastná, že je tu. Dodávalo mi to pocit istoty. Musím dnešok zvládnuť, aby som mu dokázala, že sa mi vodí lepšie. Musela som sa zároveň pohnúť, našporiť si a pokúsiť si nájsť nové bývanie v Port Angeles.

Celý večer prebiehal bez problémov, ale s blížiacou sa polnocou som bola čoraz unavenejšia. Moje ruky však pracovali ďalej a automaticky pripravovali drinky, ktoré odo mňa Anna potrebovala. Naďalej bola ku mne milá, možno časom by sme mohli byť aj kamarátky. No, kamarátky asi nie, ale mohli by sme spolu vychádzať dobre.

Keď hodiny odbili tri hodiny ráno a bar opúšťali poslední zákazníci, s úľavou som si vydýchla. Konečne pôjdem domov a pospím si aspoň desať hodín. Táto noc ma poriadne vyšťavila, nebola som už zvyknutá byť o takej hodine bdelá.

Edward sa pri odchode zastavil pri mne. „Počkám ťa v aute?“

Iba som prikývla a hľadela na jeho chrbát miznúci v tme na ulici. Dúfala som, že nebude počuť Samine myšlienky, lebo by odhalil, čo som sa jej pýtala. A skutočne som ho nechcela zaťahovať do mojich problémov ohľadom bývania.

Zaklopala som na dvere kancelárie a po hlasnom Ďalej! som vošla dnu a zatvorila za sebou.

„Viedla si si skvele, Bella. Mala som o teba obavy.“ Pousmiala sa na mňa a zdvihla svoje fialové oči od papierov.

„Och, ďakujem.“ Odkašľala som si. „Nevieš, či je tu niekde lacné ubytovanie? Nejaký malý byt, stačí jednoizbový.“

Zamyslela sa a po chvíli pokrútila hlavou. „Netuším. Skús sa pozrieť na internete. Môžem sa niekoho popýtať a zajtra ti dám vedieť.“ Poďakovala som sa a vyšla z kancelárie. Ešte som sa pozdravila Anne a odišla som do chladnej noci.

Aj nasledujúce noci som chodievala do baru. S každým ďalším dňom sa blížil deň vysťahovania. Ostával mi už len jeden týždeň. Všetky byty, ktoré som našla ja alebo Sam, boli pridrahé. Nevedela som, čo urobím. Ak nenájdem nič, budem sa musieť nasťahovať k Edwardovi. To by som musela odísť z práce. Každý deň cestovať niekoľko hodín tam a späť? Teda, takmer každý deň.

Možno je v Seattli väčšia šanca na nájdenie si práce. Dobre platenej práce. Len by mi chýbali Sam aj Anna.

Túto noc Edward nebol v bare. Zdal sa byť unavený, mal tmavé kruhy pod očami, a keď sa ma pýtal, či môže ísť niečo vyriešiť s Katy, až mi bolo do smiechu. Prečo by nemohol? Veď bol skoro stále so mnou. Aspoň bola táto noc pre mňa výzvou, či to zvládnem aj bez jeho povzbudzujúcich pohľadov a úsmevov.

Zvládla som to. Úplne bez problémov. Bola som zo seba nadšená a s pomerne veselou náladou som vyšla z baru smerom k svojmu autu.

Odrazu som pocítila čiusi ruku na mojom zápästí. Chcela som vykríknuť a zutekať, ale z tmy sa ozval povedomý hlas.

„Pst, sme to len my.“ Z tieňa vystúpili moje sestry. Pripomenulo mi to začiatky, kedy si ma takto odchytili a snažili sa mi nahovoriť, že som neobyčajná a ony sú moje sestry. Vtedy som tomu nechcela uveriť, no teraz som si tým bola istá. Boli sme si až príliš podobné a tie spomienky, ktoré mi ukázali, boli skutočné.

„Vystrašili ste ma na smrť!“ zasyčala som.

„Prepáč,“ pousmiala sa na mňa Esme. Rose ma však stále nepustila.

Nadvihla som obočie. „Deje sa niečo, že ste sem prišli?“ Vymenili si pohľady a Alice prehovorila.

„Musíme sa s tebou o niečom porozprávať. Je to súrne.“

„Teraz?“ povzdychla som si. „Nepočká to? Som unavená a nemám na to...“

„Nepočká to,“ odvrkla Rose nevrlo a už ma aj niekam ťahala. Skutočne som na to nemala náladu, ale boli neodbytné a nehodlali ma pustiť. Znova som si povzdychla a kráčala som za nimi.

Zašli sme za roh, kde na nás čakalo veľké terénne auto. Pomerne podobné Edwardovmu Volvu.

„Chcete ma niekam uniesť?“ Môj sarkazmus v hlase sa nedal prepočuť. Moja skvelá nálada, ktorú som už dlho nemala, bola ta tam.

Rose pretočila očami, ale Esme sa zasmiala. Alice sa na mňa otočila.

„Nie, len potrebujeme viac súkromia.“ Načo?

Bez námietok som však nastúpila do auta, ktoré bolo vnútri priestranné. Sestry sa ku mne otočili s vážnym výrazom v tvárach. Vážna debata? Už len to mi chýbalo. Kebyže prišli len tak na pokec, tak by som to možno zvládla, ale nejaké prednášky?

Och, čo keď sa nejako dozvedeli, že som naše tajomstvo prezradila Edwardovi? Čaká ma vari smrť? Ale Edwarda nepoznali, nemali ako to zistiť.

„Je ti jasné, že my nie sme jediné nadprirodzené bytosti, však?“ začala Rose. Prikývla som, pretože som začínala mať pocit, že toto bude predsa len zaujímavé. A netýkalo sa to asi mňa. „Existujú všetky možné bytosti od víl až bo zombíkov, ale nie také, aké ich poznáš z filmov. Taktiež sú tu vlkolaci, čarodejnice, škriatkovia a upíri.“ Na slovo upíri dala istý dôraz, akoby práve na nich chcela upozorniť.

„Existuje jeden upír,“ pokračovala Esme, „veľmi zlý upír. Vo všeobecnosti sa upírov obávame, pretože naša krv ich láka viac než ľudská, ale tento upír je ten najobávanejší, akého poznáme. Napáchal veľa zla nielen v našom svete, zabil veľa z nás a iných bytostí. A to len kvôli kúzlam.“

„Kúzlam?“ uchechtla som sa.

„Áno, ale nejde o nejaké obyčajné kúzla. Sú to veľmi komplikované procesy. Chce sa totižto stáť nesmrteľným. Je pravda, že upíri sú nesmrteľní, no rovnako silné tvory ich môžu roztrhaním a spálením zabiť. On chce byť však najmocnejší na Zemi.“

Po chrbte mi prebehol mráz. Krvilačný upír, ktorého nemožno zabiť. Mohol by vyhubiť našu planétu. Pod slovom upír som si predstavovala netvora s červenými očami, tesákmi a pokožkou bielou ako stena.

„Upíri sa nedajú zabiť dreveným kolom?“ Alice sa mojej otázke zasmiala, Esme nadvihlo jeden kútik úst, no Rose sa tvárila naďalej vážne.

„Vravím, musíš zabudnúť na to, čo si videla v televízii. Bytosti z filmov sa vôbec nepodobajú tým skutočným,“ povedala tichým hlasom Rose. Jemné blond vlasy jej lemovali nežnú tvár a siahali jej až po pás. Sedela spolu so mnou na zadnom sedadle, Alice s Esme sedeli vpredu, ale boli k nám vytočené. Dívali sa na mňa tými zelenými očami, ktoré sa na mňa často dívali v zrkadle.

„A... Prečo mi to vlastne hovoríte? Prečo práve teraz?“ opýtala som sa nechápavo. Mohli mi to povedať predsa aj inokedy, strašidelné príbehy na dobrú noc nepotrebujem.

„Pretože nám hrozí nebezpečenstvo. On sa vrátil,“ pošepla Alice.

„Prečo nám?“

Rose pretočila očami, ako keby mi to už dávno malo dôjsť, ale ja som bola stále mimo. Nedokážem tak rýchlo spracovať informácie a niečo si z toho poskladať a už vôbec nie o takomto čase.

„Pretože chce knihu. Knihu zaklínadiel,“ pokračovala v rozprávaní Esme. „Všetky bytosti ju majú vo svojom svete, ale tie, čo svet nemajú, jednoducho prišli o výsady. Ako napríklad upíri. Snaží sa teda dostať do iných svetov, ale prišiel na to, že my sme najslabšie bytosti. Niektoré z našich boli príliš hlúpe a nechali sa zlákať. Dostal sa do nášho sveta a podarilo sa mu na chvíľu zmocniť sa našej knihy, lenže získali sme ju naspäť a jedna žena sa obetovala a utiekla do temných zákutí sveta živlov, kde knihu schovala.“

„Obetovala sa? Tým, že ju skryla?“ Čo je na tom také hrdinské? Veď ju ktokoľvek mohol ukryť.

„Lenže sa už nevrátila!“ sykla Rose. Prekvapene som sa na ňu pozrela. „Bella, bola to naša matka. To ona ju ukryla a obetovala svoj život.“

Až teraz ma to zasiahlo. Naša mama? Moja mama? Po celý čas som sa so sestrami nerozprávala o našej mame, nejako som na to pozabudla. Dúfala som, že raz ju stretnem, že nájdem svoju skutočnú matku, a ona...

„Je mŕtva?“ vydýchla som. Odpoveďou mi bolo mlčanie, ktoré som brala ako súhlas. „Kedy?“

Alice sa na mňa smutne pozrela. „V novembri tomu bude päť rokov.“ Odmlčala sa. „Najprv sme stratili teba, potom mamu. Nevieš, aké šťastné sme boli, keď si sa vrátila!“

„A čo otec?“

„No...“ Odkašľala si Esme. „O ňom nič nevieme. Mama nás vychovávala sama.“ Moja mama je mŕtva a otec neznámy. Sme takmer ako siroty. Možno už aj naši starí rodičia sú mŕtvi. „Ale zato naša mama bola veľmi výnimočná. Bola jedná z mála, kto dokázal ovládať energiu a takmer dvadsať rokov vládla v našom svete.“ Všetky tri sa pousmiali a aj keď ma trápilo, že som si na mamu nepamätala a nemala som možnosť znova ju spoznať, bola som hrdá. Na to, kým bola a čo dokázala. Rod Swanovcov nie je obyčajný, ako som si myslela. Hneď, ako som sa pred mesiacom dozvedela o svojom skutočnom priezvisku, začala som ho používať. Bola som zvyknutá na meno Isabella Swanová.

„Musíme sa vrátiť k téme,“ napomenula nás Rose.

„Och, áno,“ prikývla Esme, akoby sa len teraz vrátila do reality, a znova pokračovala v rozprávaní príbehu o zlom upírovi. Mohla by byť z toho milá, strašidelná rozprávka pre deti. „Síce nevieme, ako sa teraz volá, stále používa iné meno, ale vždy je to také zastarané, nepoužívané. My ho však voláme Warlow. Zistili sme, že sa v tomto a v blízkych mestách potuluje. Po piatich rokoch sa vrátil a chce knihu.“

Nastala chvíľka ticha.

Esme si povzdychla. „My... My sa len bojíme, že by si naňho mohla naraziť. Nevieme ako, ale vie toho o nás veľa. Nielen o nás štyroch, ale o celom našom svete. Možno mu to niekto vyzradil. Preto si musíš dávať pozor, aby si sa s ním nezaplietla. Bude sa snažiť s tebou priateliť, možno aj nadviazať vzťah, len aby si mu dôverovala a on sa pomocou teba dostal do nášho sveta. Je mu jedno, či to bude trvať niekoľko mesiacov, keď mu to zabezpečí dokonalú nesmrteľnosť.“

„Musíš si všímať typické upírske znaky.“ Alice ich začala vymenúvať. „Majú zvláštne dúhovky – zlaté alebo červené, ktoré sa menia v prípade smädu na čierne. Májú bledú a ľadovú pokožku, ale zato pevnú ako skala. Čepeľ noža ani sekera im neublíži, ich pokožka je pevná ako diamant. Určite je nadpozemsky krásny, neuveriteľne rýchly, silný a inteligentný. Hm, zabudla som ešte na niečo?“ Tá otázka bola smerovaná k zvyšným dvom sestrám.

Rose sa zamyslela. „Neje. Ich upírie telo nedokáže našu ľudskú stravu spracovať. Jedine ak by to neskôr vyvrátil. A taktiež nespia. Vôbec nespia. Majú tiež neodolateľnú vôňu.“

Zabudla som dýchať. Neviem, kedy presne, ale na moment sa mi zastavilo srdce. Čosi nehmotné ho zovrelo, až ma rozbolelo. Mysľou mi behalo jedno meno. Edward. Všetko, ale úplne všetko naňho sedelo. Mal zvláštne meno, bol silný, bledý, studený. A tie oči. Tie zlaté oči, ktoré som milovala. Ktoré sa zafarbovali do čierna, pretože bažil po mojej krvi.

Je to možné? Je možné, že je upírom? No, to je nevyvrátiteľné. Ale je možné, že Edward je Warlow? Zlý upír, ktorý dohnal moju matku až k smrti? Prišlo mi to neuveriteľné. Nemôže byť predsa zlý. Vždy sa ku mne správal dobre, vyznával mi lásku,...

„Bella, si v poriadku?“ Rose mi položila jednu ruku na plece a s obavou v očiach na mňa pozerala. „Vari si ho už stretla?“ Hlas jej vyskočil o oktávu vyššie.

„Nie,“ odpovedala som rozochveným hlasom. Nebola som si tým istá. Predsa len, možno že je Edward iný upír. Ale je upír. Tajil mi to. Ja som mu o sebe všetko prezradila.

„Vidíš, Esme, vyľakala si ju. Nemali sme jej to hovoriť,“ povzdychla si Alice.

„Museli sme. Bella, musíš sa mať na pozore, áno?“ Prikývla som na Esminu otázku. „Keď budeš mať čo i len malé podozrenie, dáš nám vedieť. Dobre?“ Znovu som prikývla.

„Zvládneš to domov?“ Rose mala o mňa veľké obavy.

„Áno.“ Nezmohla som sa na viac, než na jednoslovnú odpoveď. Vystúpila som z auta a kráčala k rohu. Spoza chrbta som začula Alicin hlas.

„Čoskoro nám zavolaj, potrebuješ cvičiť. A pekné sny!“ Pekné sny? Skôr nočné mory.

Nočný studený vzduch mi aspoň na pár minút prečistil hlavu. No pri každom kroku som sa ohliadala. Čo ak na mňa číha v tieni? Rýchlo som prešla k autu a nastúpila doň. Onedlho som už ležala vo svojej posteli a nedokázala sa zbaviť myšlienok ohľadom Edwarda, Warlowa, mamy a Jess. Všetko mi vírilo v hlave ako obrovské tornádo.

Stihla som to do Vianoc! A možno sa mi podarí dopísať aj ďalšiu kapitolu. :D Mimochodom, pomaličky sa blížime do finálne, ostáva už len 5-10 kapitol. Tak dúfam, že sa vám táto kapitolka páčila. Čo myslíte, ako to bude pokračovať? :)

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 24. kapitola: