Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený starší braček - kapitola prvá

15.05.2011 (19:45) • tsudlinkarose • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 977×

1. kapitola – Uhasenie smädu

Sedela som stúlená v kútiku tej odporne vyzerajúcej izby a potichučky vzlykala. Stále som nemohla uveriť tomu, že som stratila jediné dve osoby vo svojom živote, ktoré som milovala. Srdce mi už nebilo a plakať som nemohla. Nemohla som nijako prejaviť svoju bolesť, z hrdla sa mi drali iba tiché, mizerné vzlyky. Bol to príšerný pocit bezmocnosti.

Zrazu sa otvorili dvere mojej cely a dovnútra vošiel Aro s celom priateľským úsmevom.

„Ako sa voláš?“ opýtal sa ma. Nemala som ani najmenšiu chuť mu odpovedať. Napľula som mu k nohám a znechutene ohrnula peru. „Demetri?“ zavolal za seba.

Do miestnosti vošiel vysoký a svalnatý blonďák s opálenou pokožkou a tiež krvavo-karmínovými očami. Prekvapene som naňho vyvalila oči. Pomaličky sa začal ku mne blížiť, tak som sa skrčila ešte viac vo svojom kútiku.

Demetri zastal a čakal na pokyn svojho pána, ktorý ma s pobavením pozoroval.

„Povedz mi svoje meno,“ poprosil slizky. Neodpovedala som mu, radšej som sa úplne natisla na stenu a predstierala, že som neviditeľná. Všimla som si mierneho kývnutia hlavy, a potom som už iba zbadala čiernu šmuhu, ako sa ku mne priblížila, oblapili ma mohutné ruky a tie moje mi vykrútili za chrbtom.

Bolestne som zaskučala. „Povieš mi to meno?“ pýtal sa stále dokola Aro.

„Nikdy!“ odvrkla som. „Budete ma musieť zabiť!“ zvreskla som naňho.

„Budiš! Demetri?“ nadvihol obočie, a potom rýchlo odišiel z miestnosti.

Demetri sa na mňa nenávistne pozrel, a potom som už oba počula trhavé zvuky a bolestný výkrik, ktorý sa mi dral z hrdla.

Prebudila som sa celá stuhnutá a dezorientovaná. Cítila som sa, akoby ma prešiel kamión, a potom sa ešte raz vrátil aby sa uistil, že dokonal svoju prácu.

Opatrne som sa posadila. Stále som bola vo svojej cele, kam teraz svietilo mierne svetlo. Našťastie nesiahalo až ku mne.

Už som čítala nejaké knihy o upíroch. Všade sa písalo, že sú nesmrteľní, pijú ľudskú krv, sú silní, spia v rakvách a slnko ich zabíja.

Postavila som sa trochu neohrabane na nohy a čo najrýchlejšie prešla k odľahlému rohu miestnosti, kam nedopadali slnečné lúče.

Napnuté telo sa mi začalo pomaličky uvoľňovať a až teraz som si uvedomila, ako veľmi ma bolí. Poprezerala som si ruky. Mala som na nich malé tmavé jazvy, akoby mi násilne oddelili ruky od zvyšku tela. Prekvapene som zhíkla a hneď na to si prikryla rukou pootvorené ústa.

Spomenula som si na Demetriho, ako mi lámal ruky, nohy... Zaúpela som. Už nikdy nechcem ucítiť tú bolesť. Bolo to príšerné, ale ako to, že som nažive? Nemala by som byť teraz mŕtva? Veď ma zabil, teda, roztrhal na desať kusov.

Nechápala som to.

Pred dverami som začula šušťanie látky. Zmeravela som a čakala, čo sa bude diať.

Dovnútra, do toho malého stiesneného priestoru, vstúpil Aro a hneď za ním Demetri. Sykla som a trochu ma striaslo. Ten jeho nenávistný pohľad zo včerajška mi utkvel v pamäti.

„Tak ako, moja milá? Povieš mi, ako sa voláš?“ opýtal sa ma Aro s rukami pozdĺž tela.

Chcela som po ňom hodiť zase tú jednu ohnivú guľu, no nemala som ani šajnu, ako som to vtedy urobila. Viem iba, že som cítila neprekonateľný hnev. Lenže teraz som bola iba bezmocná, netušila som, čo mám robiť a nechcela som znova skončiť roztrhaná na kúsky.

„Isabella,“ povedala som nakoniec pošepky. Už som si skoro ani nemyslela, že ma počuli, keď sa zrazu Aro rozosmial.

„No konečne, už som sa bál, že sa o teba bude musieť Demetri znovu postarať!“ smial sa ďalej. Naozaj vyzeral ako šialenec. Bála som sa ho a toho Demetriho tiež. „Musíš byť už smädná,“ skonštatoval odrazu Aro a skúmavo si ma meral.

Cítila som v krku pálenie, akoby som tam mala dobiela rozžeravené železo, ale netušila som, že je to smäd. Tak som iba nemo prikývla.

„Myslel som si. Heidi by tu mala byť každú chvíľu,“ prehovoril akoby nič. Nechápala som, čo s tým má nejaká Heidi. Je snáď nejaká donášková služba? „Demetri, zober ju!“ zavelil Aro a už odchádzal preč.

Bojazlivo som sa pozrela na toho svalovca s blonďavými vlasmi.

Podišiel ku mne a iba do mňa silno drgol, aby som sa pohla. Neváhala som ani sekundu a robila, čo mi povedal. Možno sa mi ešte naskytne nejaká šanca na únik.

S jednou rukou na remene ma viedol cez chodbu za Arom, ktorý sa niesol ako kráľ v bledej dlhej róbe. Vyzeral komicky a zároveň hrôzostrašne. Na Halloweena by som ho teda stretnúť nechcela, preblesklo mi hlavou.

Aro vošiel do jedných z pozlátených dverí a my s Demetrim sme ho tam nasledovali.

„Vitaj, braček, pozerám, že si sa už spriatelil s našou novou zajatkyňou,“ hovoril pobavene jeden z mužov sediacich na vysokom tróne. Vyzeral okolo štyridsiatky, bledá popolavá pokožka, dlhé tmavé rovné vlasy a tiež karmínové oči.

Aro mi nič neodpovedal a sadol si vedľa neho. Sedel na najvyššom tróne a pôsobil honosne, až očarujúco. Z jeho druhej strany sedel vysoký upír s krátkymi čiernymi vlasmi, vyzerajúci asi na tridsaťpäť. Nepozeral sa na mňa, iba upieral pohľad do zeme a vyzeral akoby ho nikto a nič nezaujímalo.

„Isabella, toto sú moji bratia,“ povedal mi Aro usmievajúc sa. „Caius a Marcus.“ Rukou ukázal najskôr na blonďavého upíra, a potom na toho znudeného.

Iba som mierne kývla hlavou a ďalej to neriešila.

„Isabella, talianske meno, všakže?“ spýtal sa ma Caius a pri tom sa mi vpíjal do očí. Cítila som ako mi tuhne krv v žilách.

„Áno,“ namáhavo som prehltla, „pane.“

Caius sa na mňa usmial, a potom sa otočil späť k dverám, odkiaľ sme prišli. Vyzeral, akoby na niečo čakal. Aj jeho bratia sa tam teraz pozerali. Dokonca aj Demetri, ktorý ma už nedržal. Mala som dokonalú šancu na útek, no do dverí zrazu vošla krásna, vysoká upírka s bielou pokožkou a dlhými blonďavými, kučeravými vlasmi. Na sebe mala dlhé krvavočervené šaty, ktoré jej krásne obopínali telo a na tvári mala tmavé okuliare.

Za ňou kráčali nejakí turisti. Počkať, turisti? Čo tu tí, preboha, robia? Veď ich zabijú. Nesmú sem len tak chodiť.

„A tu sú Volterrský vládcovia. Aro a jeho bratia Caius s Marcusom,“ usmievala sa tá upírka a otočila sa na turistov.

„Vítam na vás v našom honosnom sídle, milí návštevníci,“ prehovoril veľkoryso Aro. Nechápavo som naňho pozrela. Čo tu hrajú za šarádu?

Aro kývol mierne rukou a tým akoby dal nejaký povel. Všetci upíri v miestnosti sa naraz pohli a vrhli sa na úbohých turistov, ktorí mali v očiach vpísaný strach a hrôzu.

„Isabella, nech sa páči. Ukoj svoj smäd,“ povedal mi Aro ako prechádzal vedľa mňa a vrhol sa na mladú ženu s fotoaparátom v ruke. Tesáky jej zaboril do krku a začal sať. Do nosa mi zrazu udrela krásne sladká vôňa. Vedela som, že vychádza z tých nevinných ľudí, no nemohla som si pomôcť. Okamžite som sa vrhla na muža so šedivými vlasmi, ktorý stál kúsok odo mňa a napodobnila Ara.

Chytila som ho do náručia a zaborila mu svoje ostré zuby do krčnej tepny, odkiaľ sa šírila tá lahodná vôňa.

Ten pocit, keď sa mi neodolateľná tekutina liala do hrdla, bol ohromujúci. Priam dokonalý. Nikdy som nič také úžasné neokúsila. Krásne to ukojilo môj dravý smäd a v krku ma už tak nepálilo.

Ale po pár minútach som zistila, že muž v mojich rukách zostal bez krvi a mne to nestačí. Odhodila som ho bokom a vrhla sa po ďalšej obeti. Tentoraz som ju držala zozadu a tiež sa jej slastne zahryzla do krku.

Bola to žena s tmavými vlasmi. Chutila ešte lepšie ako ten muž pred ňou. Krv mala božskú. Nemohla som od nej odtrhnúť ústa, ktorými som sala tú teplú tekutinu.

Keď som sa so znechuteným odtiahla od poslednej obeti, pocítila som neskonalú úľavu a v hrdle som už skoro vôbec nepociťovala tú pálivú bolesť.

Poobzerala som sa po miestnosti. Aro sa na mňa spokojne usmieval a na perách mal ešte zaschnutú krv, ktorú si rýchlo oblizol jazykom. Sklesnuto som odhodila nejakého muža na kopu k ostatným telám a šla k nemu.

„Som rád, že si ma poslúchla,“ povedal mi milo. Iba som prikývla.

Trochu neisto si ma poprezeral od hlavy až po päty a mne až neskôr došlo, že som pred ním stála skoro polonahá.

Z dlhých nohavíc boli teraz už pomaly kraťase a tričko s krátkym rukávom mi zahaľovalo iba to najnutnejšie.

Čakala som kedy sa dostaví tá horúčava, ktorá prezradí ako sa hanbím, no stále sa nedostavovala. Prekvapene som vzhliadla k Arovi.

„Heidi ťa odprevadí do tvojej komnaty. Máš tam nejaké oblečenie,“ povedal mi zvláštnym tónom a spolu s bratmi odišiel preč.