Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 7. kapitola

25.10.2011 (17:30) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1838×

pieseň

Prekvapene som zažmurkala a tiež k nemu natiahla ruku.

„Aj mňa. Susan Froil," predstavila som sa, aj keď moje meno už poznal. Usmial sa a pozrel sa na oblohu, ktorú stále pokrývali čierne mračná. Potom svoj pohľad presunul na mňa.

„Mali by ste sa ísť prezliecť," povedal a ladným krokom vošiel do paláca. Išla som hneď za ním a obaja sme za sebou zanechávali mokré stopy. Moje šaty ešte viac oťaželi, pretože boli nasiaknuté vodou a zároveň nepríjemne chladili. Vo vnútri bolo teplo, no aj tak som sa začala triasť zimou. Damon si to asi všimol a pozdvihol obočie.

Veľké dubové dvere, ktoré boli oproti nám, sa zrazu otvorili a zjavil sa v nich muž s ryšavými vlasmi.

Edward Cullen. Zoznámili sme sa pri uvítacej večeri, ale za tie štyri dni mi venoval možno dva pohľady. Ani toľko nie. Prešiel okolo mňa akoby som bola duch a rovno zamieril k Damonovi.

„Chce s tebou hovoriť Carlisle," povedal neutrálne a znova sa otočil k odchodu. Damon sa so šibalským úsmevom ku mne otočil a uklonil sa.

„Tešilo ma, Susan." Zdvihol sa z predklonu a poslušne nasledoval Edwarda.

„Ach, videli ste toho muža čo dnes prišiel?" vzdychla zasnene Vivien a so setrami okamžite začali hovoriť o Damenovi. Ja som si ich nevšímala a začala si čítať knižku, ktorú mi odporúčala Emily. Pravdaže ma po piatich minútach prestala baviť, a tak som ju nezaujato hodila na stôl. Ja som radšej čítala niečo akčnejšie. Žiadne pusinky, romantický príbeh, ani žiadna zápletka. To ma vôbec nebavilo.

Pozrela som sa von cez okno a znudene si povzdychla. Vonku stále pršalo, takže som musela sedieť vo vnútri. Príroda sa už od môjho skorého veku stala mojou najlepšou kamarátkou. Mohla som sa v nej vyblázniť, a keď som sa jej zverovala s huncútstvami, ktoré som vyviedla, nikdy ma nezahriakla, alebo neokríkla. Bola to skvelá poslucháčka.

Vstala som a sestry sa na mňa prekvapene pozreli.

„Kam ideš?" opýtali sa skoro v tej istej chvíli. Pozdvihla som obočie.

„Len sa prejsť po paláci," odpovedala som a ony sa hneď nezaujato otočili.

Vyšla som z izby a začala sa prechádzať po chladných chodbách paláca. Sledovala som každý obraz, okolo ktorého som prešla a každý sa mi zdal iný, no zároveň boli všetky rovnaké. Ale jeden ma zaujal viac ako ostatné. Boli na ňom traja muži, všetci oblečení v starodávnych kostýmoch. Stáli na veľkom balkóne a za nimi bol ešte niekto. Zo zvedavosti som sa naklonila k obrazu. Postava bola namaľovaná veľmi slabo, takže skoro splývala s prostredím. Prižmúrila som oči a ohromene zhíkla.

„Stratili ste sa?" Prudko som sa otočila a zahľadela sa do žiarivo zlatých očí.

„Ehm, nie. Vlastne sa len tak prechádzam," snažila som sa o nejakú normálnu vetu, no podľa jeho výrazu som vedela, že moje úsilie je marné.

„Tak... ja už pôjdem," zakoktala som sa a chcela sa čím skôr stratiť z dohľadu jeho prenikavého pohľadu.

„O pár minút je večera. Bolo by zbytočné vracať sa do izby," povedal chladne a otočil sa. Prekvapene som sledovala, ako schádza po schodoch. Až po chvíli som si uvedomila, že by som asi mala ísť za ním...

„... poznáte odpoveď na otázku, slečna Swanová?" Začula som a prekvapene otvorila oči. Všetci sa pozerali na mňa a ja som sa chcela prepadnúť pod čiernu zem. Učiteľ sa nazlostene opieral o katedru a čakal na odpoveď, ktorej otázku som nepoznala.

„Ehm... a aká bola otázka?" spýtala som sa s malou dušičkou. Učiteľ nazlostene buchol päsťou po stole tak silno, až som nadskočila na stoličke.

„Tolerujem, že ste psychicky labilná, ale toto už preháňate! Spať na mojej hodine nebudete! Nabudúce vás vyskúšam z celého učiva, ktoré sme prebrali za tento polrok!" zakričal na celú triedu a znova sa otočil k tabuli, aby dopísal látku, ktorú sme dnes preberali.

Položila som hlavu na lavicu a ospalo zatvorila oči. Po dnešnej noci som myslela, že ani neudržím vzpriamene hlavu. Tie sny ma úplne vysávali a navyše boli čím ďalej, tým dlhšie.

Učebňou sa ozval zvuk, ktorý oznamoval vymodlený koniec hodiny. Vstala som a tašku si hodila cez plece. Vyšla som na chodbu a ani nie po desiatich sekundách som za sebou začula klopkanie opätkov. Ešte viac som zrýchlila, ale nebolo mi to nič platné, lebo o chvíľu sa vedľa mňa zjavil ten otravný škriatok.

„Fúha, ale si si zavarila na hodine," zapišťala a išla vedľa mňa, akoby som jej včera nič nepovedala. Nahnevane som sa k nej otočila.

„Dáš mi už konečne pokoj?!" zasyčala som. Alice len prekvapene zdvihla obočie.

„A prečo?" spýtala sa nechápavo. Naštvane som sa obrátila a zamierila na obed.

Ako som otvárala dvere jedálne, znova sa pri mne zjavil ten elf. Tentoraz som si ju nevšímala a rovno zamierila k pultu s jedlom. Stále som ale počula ako ide za mnou. Už mi poriadne liezla krkom, keď sa vedľa mňa postavila Jessica.

„Ahoj, Bella! Ako sa máš?" povedala a srdečne sa usmiala. Prekvapene som zdvihla pohľad od jedla. Bolo vidno ako sa nechce dať zatieniť mnou a vyťahuje sa pred Alice. Ale mne to bolo jedno.

„Fajn?" snažila som sa, aby to vyznelo slušne, no nemalo to žiadny úspech. Jessica si to ale vôbec nevšímala a priateľsky ukázala na stôl, pri ktorom som sedela prvé dva mesiace, čo som prišla do školy.

„Nechcela by si si k nám ísť sadnúť?" povedala, ale pri tom sa pozerala na toho elfa za mnou. Chcela som sa z toho nejako slušne vyvliecť, aby o mne nekolovali nejaké fámy po škole, to by som fakt potrebovala ku šťastiu.

Ale nič ma nenapadlo. Vtom som sa pozrela na Alice a rovnako priateľsky ako ona som je odpovedala.

„Nie, vieš, dnes som sa dohodla tuto s Alice, že si sadnem s nimi." Jessica na mňa prekvapene vytreštila oči, ale po chvíli sa spamätala a nahnevane odišla.

Alice vedľa mňa zatiaľ nadšene poskakovala.

„Poď, predstavím ti mojich súrodencov!" zapišťala Alice a už ma ťahala k stolu, pri ktorom sedela ich rodina.

Keď sme tam prišli, celá jedáleň po nás nenápadne pokukovala. Alice ma musela nasilu posadiť na jednu prázdnu stoličku pri stole a sama si sadla vedľa mňa. Cítila som na sebe hrozne veľa pohľadov, ktoré patrili hlavne Cullenovcom.

„Takže, Bella, toto je Rosalie," povedala Alice a ukázala na božsky krásne dievča, ktoré mi nevenovalo žiadnu pozornosť, „toto je Emmett." Zahľadela som sa na chlapíka, ktorý vyzeral ako Chuck Norris, len v krajšom prevedení. „Jasper." Ukázala na muža, ktorý sa s ňou držal za ruku. „A tamto Edward."

Ten neotáľal a rovno sa mi zahľadel do očí. Tie jeho boli zlaté ako to najrýdzejšie zlato. Vlasy mal rozježené do všetkých strán a pokožku bielu ako z mramoru.

„Ahojte," zašepkala som. Ten Chuck Norris, čo sa mal volať Emmett, sa na mňa nadšene pozrel.

„Počul som, že fajčíš za školou," povedal akoby nič a ja som sa prekvapene pozrela na Alice. Tá doslova vraždila pohľadom Emmetta, no ten sa na mňa priateľsky usmieval. Nevedela som, čo mám robiť.

Alice sa zrejme svojej rodine povedala, že ma nachytala za školou s cigaretou v ruke, no aj oni sa mohli prerieknuť a niekomu to povedať.

„Ehm... viete, ja si musím ešte niečo vybaviť," povedala som a postavila sa. Schmatla som tašku, ktorú som pred tým položila na zem, a vybehla z jedálne.

Bežala som chodbami a po lícach mi začali stekať slzy. Tie slané potvory mi asi do konca nedajú pokoja. Vybehla som z dverí školy a kvapky dažďa mi začali dopadať na tvár.

Prečo len musím vždy utiecť?! Prečo som taká slabá?! Prečo nedokážem prijať, že môj život je už navždy skazený?!

Prečo?

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená v čase 7. kapitola: