Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 13. kapitola

17.11.2011 (19:15) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1784×

pieseň

Roztrasenými rukami som otvorila dvere auta a vystúpila do daždivého počasia. Na parkovisku už nebolo veľa ľudí a o to som sa aj dôkladne postarala. Na hodinu som už meškala päť minút. Mala som dokonalú výhovorku, ktorú poviem učiteľovi: Som psychicky a fyzicky totálne na dne, pretože som sa zaľúbila do jedného Edwarda Cullena.

Svoje nové city som znášala pomerne dobre. Jedla som jedno jablko denne, vôbec som nespala a nedokázala som sa sústrediť na určitú vec viac ako dve minúty. To si na tom ešte dobre, pomyslela som si ironicky. Moja nálada však bola na najvyššom stupni. Keďže som nemohla späť, tak som ani nemávala sny o Susan.

Všetko sa zrazu v mojom živote obrátilo hore nohami. Bolo to už síce štyri dni po tej párty, no ja som stále cítila Edwardove pery na tých svojich. Pravdaže som sa Edwardovi vyhýbala, ako to najviac šlo a zdalo sa, že aj on mne, no celé moje vnútro horelo pokušením znova ochutnať tie jeho studené pery. Vedela som, že som sa do Edwarda zamilovala, no jazva na bruchu mi hovorila to, aby som nikdy viac nezačala znova milovať.

Išla som po školskej chodbe, smerom k učebni, a chodba bola úplne vyľudnená. To mi dokonalo vyhovovalo. Nielenže sa nestretnem s tými, o koho pozornosť nestojím, ale ani sa nikto nedozvie, že chodím neskoro do školy. Neviem prečo, ale zrazu sa mi ani na vyučovanie ísť nechcelo. Poobzerala som sa okolo seba a uvidela dvere dievčenských toaliet.

Otvorila som ich a vpadla do kabínky. Sadla som si na podlahu a pretrela si oči. Na myseľ sa mi dostal zase Edward. Videla som ho, ako stojím v tme, no on sám žiaril. A to presne vystihovalo moju situáciu. Edward bol v mojom doposiaľ čiernom živote niečo ako svetlo, ktoré mi dávalo nádej, že čierne sa zmení na biele, no prinášalo aj hrozbu, že všetko bude zase čierne.

Otvorila som oči a pozrela sa na stenu kabínky. Bola celá popísaná hroznými nadávkami, ktoré som niekedy častokrát aj ja vypustila z úst. Pri pomyslení na to obdobie som sa musela pousmiať. Hovorilo sa, že na tieto steny kabíniek všetci žiaci tejto školy zapisujú svoje tajomstvá. Svoje tmavé tváre.

A vtedy ma niečo napadlo.

Otvorila som tašku, ktorá bola vedľa mňa na zemi, a z peračníka vytiahla centrofixku. Kľakla som si na zem a do roha kabínky som napísala malým tlačeným písmom:

Milujem Cullena.

Zavrela som fixu a hodila ju do tašky. Cítila som, ako mi po líci stiekla slza. A ďalšia... Pálili ma a moje vnútro sa išlo roztrhať z toho, čo práve robím.

Vedela som, že Edwarda milujem. Už som si to toľkokrát omieľala v hlave, že mi z toho šibalo. Ale pre mňa to bude navždy zakázaná láska. Nie, to už len ten cit bol pre mňa zakázaný. Nesmela som sa ho dotknúť. Nesmela som ho ani cítiť... No v tom som urobila chybu. Ja som ho už cítila. A presne som vedela čo urobím.

Odsťahujem sa. Utečiem... Všetko, len aby som tu nemusela ostať.

Znova utekám od svojich problémov. Musela som sa nad sebou zasmiať, no iný spôsob riešenia tohto druhu problému som nepoznala. A ani som nechcela.

Vstala som, zo zeme som zobrala tašku a prehodila som si ju cez plece. Keď som odchádzala, pozrela som sa ešte raz na ten nápis. Cítila som, ako sa mi do očí vkrádajú ďalšie slzy, aj keď tam mali prísny zákaz vstupu. Vybehla som z toaliet a bezhlavo bežala chodbou. Vybehla som na čerstvý vzduch, no nezastavovala som sa. Podišla som k autu a začala v taške hľadať kľúče od auta.

Zrazu som periférnym videním predo mnou zachytila nejaký pohyb. Zdvihla som pohľad od tašky a zahľadela som sa do lesa. Medzi stromami sa zamihotala ryšavá hriva vlasov. Zatajil sa mi dych a v ruke som už nedržala tašku. Taška bola na zemi, ale ja som sa o to nezaujímala.

Bála som sa, no zároveň som horela túžbou. Moja túžba bola tak silná, že ani neviem ako a už som vchádzala do lesa a okolo mňa bola len samá tma. Studený vietor lesov sa mi zabodával do každej bunky tela a mne sa v tom tichu zdalo, že stromy hovoria. Že na mňa kričia, aby som utiekla. Ale ja som tam stála ako hlupaňa.

„Susan?" šepla som a okolo mňa presvišťal vietor. Prudko som sa otočila a aj v tme som rozoznala siluetu postavy.

„Vítam ťa, Bella." Začula som hlas, ktorý bol ako zvonkohra. Ešte dlho sa tá zvonkohra ozývala lesom, kým úplne nezanikla. Počula som, ako išla v pred, až som ju uvidela úplne pred sebou.

„Ty chceš utiecť, Bella?" šepla a prameň vlasov mi dala za ucho. V lese bola tma, ale aj napriek tomu som vedela ako vyzerá. Bola taká istá ako keď som ju videla poslednýkrát. Na sebe mala priesvitné čierne šaty, ktoré jej viali vo vetre. Dlhé ryšavé vlasy mala rozpustené a teraz ma šteklili na tvári.

„Ty nemôžeš odísť, Bella, lebo ja ťa nepustím," povedala a niečo mi strčila do ruky. Zodvihla som ruku do úrovne svojich očí a snažila som sa aspoň trochu zaostriť na fotografiu, ktorú som držala v ruke. Áno, bola to fotografia.

Keď som zistila, čo na nej je, pustila som ju na zem. S rozbúšením srdcom som od Susan ustúpila. Susan sa zasmiala a moje telo sa roztriaslo strachom. Sklopila som zrak ku fotografii a v hlave sa mi začali vynárať spomienky. Hneď ich však zatienila ďalšia fotografia, ktorá mi padla pred zrak.

„Alebo kôli tomuto?" Počula som Susan. Na druhej fotke bol Edward. Na tvári mal letmý úsmev a hlasy rozježené okolo celej tváre ako vždy. Bol tak krásny. Vedela som, o čom Susan hovorí, ale moje vnútro predpokladalo, že toto všetko je len sen, predstava. A neklamalo.

„Ty nemôžeš odísť, Bella..." 

Prudko som sa posadila na posteli a snažila sa všetko rozdýchať. Ešte stále som si pripadala ako v sne, ale aj napriek tomu, že som spala, som bola nesmierne unavená. Prebudil ma až domový zvonček, ktorý sa začal rozliehať celým domom.

Najprv som len pozerala do blba, ale potom som sa spamätala a bežala otvoriť dvere. Zvonček zvonil čoraz naliehavejšie, a keď som otvorila dvere, niekto sa na mňa prudko hodil. Ledva som udržala rovnováhu, no po chvíli som si uvedomila, že je to Alice.

„Bože, Bella, ty si mi teda dala zabrať!" zakričala mi do ucha.

„Ako som ti dala zabrať?" povedala som prekvapene.

Alice sa odo mňa odtiahla a tvárila sa, akoby sa preriekla. Pozdvihla som obočie, no to mi už Alice hovorila „ahoj" a nastupovala do svojho žltého Porsche. Po pár sekundách už po nej nebolo ani stopy a ja som si už úplne myslela, že mi šibe.

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená v čase 13. kapitola: