Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 10. kapitola

06.11.2011 (11:00) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1676×

Vyšla som z triedy a išla do jedálne. Okolo mňa prešla fúra žiakov a ani jeden mi nevenoval pozornosť. Aké neobvyklé! pomyslela som si ironicky a otvorila dvere jedálne. Všade sa to hemžilo ľuďmi približne v mojom veku.

S podnosom v ruke som si vybrala jedlo a poobzerala sa po jedálni. Všetky stoly boli obsadené - okrem dvoch. Jeden, pri ktorom sedeli Cullenovci a ten som okamžite odpískala. Druhý bol na samom konci jedálne, a ako som počula od Jessici, pri ňom nikto nikdy nesedel. Bol to vraj niečo ako stôl hanby, aj keď nechápem prečo.

Pevným krokom som sa vybrala k tomu druhému stolu a snažila sa byť nenápadná. Nejako sa mi to podarilo a ja som sa unavene zviezla na stoličku. Tácku s jedlom som položila pred seba na stôl a tašku vedľa na stoličku. Zobrala som do ruky vidličku a začala si do úst mechanicky vkladať jedlo. Myšlienkami som bola úplne niekto inde. Dokonca ani ja sama som nevedela kde.

Vedela som len, že rozmýšľam nad tým lístočkom, čo som našla vo svojej ruke. Po tom, ako som sa prebudila, som išla domov. Pravdaže som musela nejako zamaskovať zaschnutú krv na vlasoch a šťastie mi prialo, lebo na sebe som mala bundu s kapucňou. Keď som prišla domov, moje jediné prianie bolo zaľahnúť do postele a zaspať, ale na moju smolu si ma odchytil Charlie...

„Bella, prečo nechceš nastúpiť na školu? Je to tvoja príležitosť. Veď vieš, že chcem pre teba len to najlepšie," šepol Charlie a pohladil ma po ruke. Ja som hneď na to ruku stiahla.

Videla som mu v tvári, že ho mrzí to, že som utiekla, ale ja som vtedy venovala všetku svoju pozornosť snahe znížiť silu bolesti v hlave.

„Ja... Oci, snažím sa so všetkým vyrovnať a talentová škola v New Yorku by mi v tom nepomohla," povedala som a bola neuveriteľne rada, že som dokázala poskladať akú-takú vetu.

Charlie si sadol na pohovku a než stihol čokoľvek namietnuť, vybehla som po schodoch a zavrela sa v izbe...

„Ahoj, Bella!" Začula som a prekvapene nadskočila na stoličke. Obzrela som sa, ale to už moja taška padala na zem a na stoličku si sadala...

„Ahoj, Alice," šepla som a znova si do úst vložila ďalšie sústo.

Alice zrejme vadilo, že jej nevenujem dostatok pozornosti, a tak mi dvakrát prešla rukou pred očami. Ostalo to bez akejkoľvek reakcie. Moja myseľ bola úplne vygumovaná a nedokázala nijako reagovať, pravdaže až dovtedy, keď mi niečo puklo pri uchu.

Dnes som už po druhýkrát podskočila na stoličke a znudene otočila hlavu k Alice. Tvár mala zachmúrenú a nahnevaným pohľadom ma doslova prepaľovala. Povzdychla som si a pozbierala všetku svoju energiu na to, aby som ovládla aspoň hlavné funkcie mojej mysle. V noci som nedokázala zažmúriť oka a teraz sa to na mne prejavovalo.

„Potrebuješ niečo, Alice?" spýtala som sa a dala si ruku na ústa, pre zakrytie unaveného zívnutia.

„Áno, potrebujem! Myšlienkami si bohvie kde a ja ti chcem povedať, že v sobotu organizujem u nás doma párty, na ktorú, pravdaže, pôjdeš a že ťa dneska beriem na nákupy..." začala, ale ja som ju prerušila:

„Alice, prosím, bola by si taká dobrá a zopakovala tú poslednú vetu?!" povedala som a tentoraz som sa snažila upokojiť svoje myšlienky.

„Ktorú časť tej vety?" spýtala sa a zrejme si uvedomila, že to prepískla. Uprela na mňa ten svoj psí pohľad, ktorý som tak neznášala a ešte k tomu pridala oslňujúci úsmev.

„Alice! Po prvé, ja na žiadnu párty nemienim ísť a po druhé, ja nákupy neznášam a s tebou by som na ne ani nešla!" povedala som naštvane a dúfala, že to pochopila dosť jasne. Za ten krátky čas, čo Alice poznám, som zistila, že s ňou je ťažké vyjednávať a vôbec jej niečo zakazovať, alebo vysvetľovať. Aj tak si to urobí po svojom, ako aj teraz.

„Ale Bella... Veď je to len párty a tie nákupy preto, lebo v tvojej skrini sa určite na ňu nič schopné nenájde," protirečila mi a ja som si ani neuvedomila, že ma vlastne urazila.

Rozmýšľala som nad tým, že možno by som na tú párty predsa len išla. Bola by to nová šanca, ako sa zaradiť do kolektívu, aj keď ja som po tom vôbec netúžila. Bolo mi dobre v tej malej kukle, do ktorej som sa celá ponorila a ponorila tak do tej aj svoj život. Bolo tu ale tiež veľké riziko. Zvyknem si na to, a potom, keď sa veľkou náhodou niečo stane, ma to bude bolieť. Tak, ako aj vtedy...

„Bella!" Prekvapene som zdvihla hlavu a stretla sa s Aliciným zlatým pohľadom. Zažmurkala som a všimla si, ako sa Alice nadychuje, aby niečo povedala, ale ja som ju, našťastie, predbehla.

„Alice, keďže mám hrozne dobré srdce a chcem, aby si mi dala aspoň na chvíľu pokoj a odišla od tohto stola k svojim súrodencom, hovorím áno."

Vyšla som na čerstvý vzduch pred školu a šťastná, že môžem ísť konečne domov a vyspať sa, som zamierila k svojmu Chrobákovi. V polovici cesty ma ale zaskočilo trúbenie a ja som sa preľaknuto otočila. Predo mnou stálo sivé Volvo a na moje šťastie za ním sedela Alice.

Zaparkovala vedľa mňa a náhlivo vystúpila.

„Bella, musíme vyraziť, aby sme všetko stihli. Daj mi kľúče. Edward ti auto odvezie domov," povedala hneď a ja som si unavene povzdychla. Úplne mi tie nákupy vyfučali z hlavy. Dnes bol piatok, deň pred tou párty u Cullenovcov. Na celej škole sa o nej hovorilo ako o udalosti roka, no to ešte nevedeli, že tam budem aj ja. Potom to bude fiasko roka.

Z vrecka nohavíc som vybrala kľúče od Chrobáka a vložila ich Alice do ruky. Alice si ich vložila do tašky a už ma tlačila k dverám spolujazdca. Otvorila ich a doslova ma do auta hodila. Ani nie o dve sekundy už štartovala auto a vychádzali sme z parkoviska školy.

„Kam to vlastne ideme?" spýtala som sa zapínajúc si pás.

„Do Seattlu." Po tejto odpovedi mi akoby na viečka dopadla horúca únava, ktorej nešlo zabrániť moje ovplyvnenie.

„... Bella, Bells, už sme tu, tak sa konečne zobuď!" Začula som a v tej istej sekunde otvorila oči. Hneď som ich ale zatvorila pre ostré svetlo, na ktoré moje oči po spánku neboli zvyknuté.

Až po pár sekundách som ich dokázala znova otvoriť, ale bolo to dosť ťažké, lebo ma znova ťahalo na spánok. Predo mnou sa začala rysovať tvár...

„No konečne. Už som si myslela, že budem musieť priniesť vedro vody, aby si sa prebrala," povedala Alice a už ma ťahala z auta, ktoré bolo naplnené tou krásnou vôňou.

Boli sme v podzemnom parkovisku a neďaleko od nás boli dvere do obchodu. Alice ma k nim ťahala a ja som si pripadala ako psík na šnúrke. Nákupy som neznášala hlavne preto, lebo to bol zbytočne stratený čas a takisto ma to riadne unavovalo.

Popri mojom premýšľaní sme vošli do jedného butiku a už len podľa jeho interiéru bolo poznať, že bude riadne predražený. Alice ma však bez akýchkoľvek rečí šupla do kabínky a ja som sa v ten deň stala pre ňu hracou barbie. Pravdaže sa to už nebude nikdy opakovať, ale to, že ma vzala do obchodu so spodnou bielizňou a chcela na mňa navliecť nejaký kúsok látky, to som už fakt nezniesla.

O tri hodiny sme vychádzali z obchodného centra, Alice zrejme spokojná s dnešnými módnymi úlovkami, ale ja taká unavená, že som mala čo robiť, aby som dokázala stáť na nohách. Obidve sme boli ovešané taškami ako vianočné stromčeky, a keď Alice naštartovala motor auta, ja som okamžite zaspala.