Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šťastné a veselé - 4. kapitola

22.12.2013 (08:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1894×

EDIT: Článok neprešiel korekciou

Edward:

Dnes ráno opäť snežilo. Biele chumáčik vaty sa sypali z neba, akoby sa niekde v nebi roztrhla perina a možno aj dve. Celé mestečko ležalo dnes prikryté nádhernou snehobielou prikrývkou. Pravda, miestami ju už pošliapali chodci náhliaci sa do práce. To jej však vôbec neubralo na kráse. Skôr ešte viac vynikla belosť čerstvého snehu oproti sivej špine ulíc.

Celá moja rodina lietala po obchodoch a zháňala to i ono. Chceli toho nakúpiť veľa, pretože pozvali Charlieho a Bellu na sviatky k nám. Hovoril som im, že určite neprídu. Charlie chcel, ale pri Belle som si nebol, tak povediac, istý. Neozvala sa mi už pár dní, bál som sa, že je to jej pevné rozhodnutie. Nemohol som sa jej vôbec čudovať, potom, ako som jej povedal pravdu o nás a mojej rodine sa to dalo očakávať. Veľmi dobre som vedel, že to skôr, či neskôr príde. Nikoho však nenapadlo, že si Bella dá dva a dva dokopy. Vedel som, že je iná, že je po svojom otcovi a nič jej neujde, ale naozaj sa to stalo skoro.

Čo som mal robiť, keď prišla a zaklopala na naše dvere. Dožadovala sa vysvetlenia a v rukách držala útržky starých novín s mojou fotografiou. Po stretnutí s pánom Fisherom sa v tom začala vŕtať a neprestala, kým si nenašla dôkazy, že so mnou nie je niečo v poriadku. Nehneval som sa, bol som na jednej strane rád a zo srdca mi spadol obrovský balvan. Na druhej strane som vedel, že o ňu prídem. Kto by predsa stál o monštrum, ktorým som kedysi bol.

Je to tak, zabíjal som ľudí, bolo to spurné obdobie, ale dostal som sa z toho. Rodina mi pomohla, aby som bol lepším a zvládol som to. Dokážem odolávať ľudskej krvi, i keď pri Belle som s tým mal zo začiatku problém. Ešte teraz cítim vôňu jej krvi, ktorú som po prvý raz zacítil na cintoríne. No zvládol som to zviera potlačiť, láska k nej bola silnejšie ako volanie jej krvi. Aj Carlisle bol na mňa hrdý, dokonca ma všetci doma obdivovali, že chcem svoju existenciu stráviť s človekom.

Od doby, čo manželia Swanovci vstúpili do ordinácie ku Carlisleovi sme vedeli, že to príde. Nikdy nezabudnem na obraz, ktorý mi v myšlienkach ukázala Alice, keď Carlisle ošetroval Renée. Vedel som, že sa mám zamilovať do ľudskej ženy, do dcéry pacientky môjho otca. Nikto však nevedel, kedy sa to presne stane a ako vyzerá. Zistila to až Alice a Carlisle, keď Bella chodila za svojou mamou. Už v tej dobe som ju miloval, nepoznal som ju, ale z rozprávania Alice, ktoré počula od Renée som vedel, že je iná. Milovala knihy, vážnejšiu hudbu a nepatrila medzi dievčatá v jej veku. Nezaujímali ju diskotéky, chlapci, žila pre svoju rodinu a potrpela si na dobrých výsledkoch v škole. Renée a Charlieho si moja rodina obľúbila príliš rýchlo. Nestrácali na viere, že sa niekedy z toho dostane. Carlisle im povedal, že jej ostáva iba pár mesiacov, ale oni nestrácali úsmev na tvári.

Chceli ju mať u seba, vedeli sme to všetci. Carlisle im odporučil, aby šli niekam, kde Renée stále chcela, aby posledné mesiace svojho života prežila šťastná. Po nejakom čase Charlie kontaktoval Carlislea a povedal mu, že je ochotný zaplatiť hocijakú cenu za to, aby jeho milovaná manželka žila. Povedal, že jedine Carlisle to dokáže, vraj je mu jedno, čo z nej bude. V tom momente všetci vedeli, že Charlie niečo vytušil. Nezaprel sa v ňom inštinkt policajného šerifa. Videl tú podobnosť medzi nami, ale i rozdielnosť medzi obyčajnými ľuďmi. Carlisle priletel do Forks za ním a všetko mu o našom tajomstve prezradil. Doma sme s tým všetci súhlasili, nebolo ľahké sa rozhodnúť, pretože novorodený upír je veľmi ťažko zvládnuteľný.

Charlie chcel svoju manželku zachrániť aj za cenu, že ju možno nikdy neuvidí. Aj za tú cenu, že svojej jedinej a milovanej dcére bude klamať o smrti milovanej matky a manželky. Potom ostávalo už iba hovoriť s Renée a spýtať sa jej, či s rozhodnutím svojho manžela súhlasí. Bola proti, nechcela ublížiť svojej dcére, ale keď si uvedomila, že na ňu bude môcť dozerať aspoň z diaľky, prijala to. Charlie tri dni presedel pri jej posteli, po celú dobu jej premeny sa od nej nepohol. Belle narozprával, že musí pracovne odísť, ale bude vybavovať aj pohreb.

Stále mám pred očami utrápenú Bellu, ktorá plakala nad hrobom svojej matky, ktorá nevedela, čo sa deje. Chúďatko verilo, že jej mama zomrela a ona pritom vstupovala do nového života. Po premene sme museli odísť, vzali sme Renée na Aljašku k našim známym. Musela byť od nich, čo najďalej. U Renée to bolo priťažké, volanie ľudskej krvi zvládala priveľmi zle. Mali sme čo robiť, aby sme jej nedovolili niekoho zabiť. Renée sa správala ako malé dieťa, nebrala na vedomie, že takýmto správaním svoju dcéru tak skoro neuvidí. Bolo to, akoby sme vychovávali malé dieťa alebo skôr pubertiačku. Pochopil som, že Bella je po Charliem. Je rozumná, no Renée je dieťa v tele dospelej ženy.

Renée si vstúpila do svedomia až v deň, keď volal Charlie a ona zodvihla telefón. Hovorili spolu skoro tri hodiny. Po ich spoločnom telefonáte sa otočila o stoosemdesiat stupňov. To bolo dobré, horšie však bolo, že sa rozhodla povedať Belle pravdu. Chce jej ju povedať v deň jej narodenín, osemnástich narodenín. Čiže zajtra. S Charliem sme sa toho dňa obávali, preto mi kázal sa od nej držať ďalej. Nechcel, aby k tomu prišlo, dúfal, že to Renée prejde. Vedel som, že nám je zaviazaný za život svojej milovanej polovičky, ale nechcel, aby Bella vedela o našom svete.

Sám odmietol byť upírom, povedal, že takto je to správne. Splnil sľub, ktorý dal Renée v deň ich svadby. Sľúbil jej, že ona bude pri ňom v bezpečí, že urobí pre ňu všetko. Splnil to, dal jej večný život, ale nechcel to pre seba a ani pre svoju dcéru. Neuvedomuje si však, že ak by Bella chcela byť ako ja , ako jej mama, nikto jej v tom nezabráni. Ani ja by som v tomto nič nezmohol.

Ale to sa určite nestane. Stačilo mi vidieť jej reakciu, keď som vyslovil, že som upír. Srdce sa jej trepotalo ako motýlie krídla a ruky sa chveli strachom. Žiadal som ju, aby ma vypočula. Nemal som ani najmenšie právo od nej niečo požadovať, ale chcel som jej všetko vysvetliť. Povedal som jej, že chcem iba šancu a ak sa ma bude báť môže pokojne odísť. Urobila to pre mňa, vypočula ma a odišla. Viac sa neozvala. Nevolal som jej, napísal som jej list, neodpovedala. Charlie mi prezradil, že s ním hovorí iba v nutnom prípade a stále je zatvorená v izbe. Potrebovala čas a ja som jej ho chcel dopriať, ale byť na vážkach bolo príšerné.

„Edward, konečne, hľadáme ťa. Kde si zmizol,“ hundrala do mobilu moja sestra Alice.

„Som v meste, prechádzam sa. Nebavilo ma už čakať v obchodnom stredisku,“ vysvetlil som jej. Koho by to aj bavilo stáť celé hodiny a čakať kým moja rodina nakúpi všetko, čo si zaumienili. Nikto z nich stále nestrácal nádej, že Bella príde. Neoslavovali sme veľmi vianočné sviatky, dokonca sme nemávali ani stromček. Dnes to chceli všetci zmeniť. Vraj, keď príde Bella, tak by mala zažiť pravé Vianoce a k Vianociam patrí vianočný stromček. Emmett chcel živí stromček, ale každý, ktorý sa mu páčil sme museli zamietnuť. Nevošiel by sa nám do domu. Potom ubral zo svojich nárokov a vybral umelý, ktorý bol síce obrovský, ale do obývačky pasoval. Esme chcela navariť všetko, čo našla v kuchárskej knihe a nech nikto nechce vedieť koľko tam je vianočných receptov. Alice tento deň využila po svojom, začala nakupovať darčeky pre každého člena z rodiny. Ja som tieto starosti nemal, mojou jedinou starosťou bolo, či mi príde moja láska a či ma príjme takého, aký som.

„Vieš, čo? Choď na lov, prejdi na iné myšlienky. Ale podotýkam, na zdobenie stromčeka budeš doma. Ak nie, Edward, pritiahnem ťa na silu,“ vyhrážal sa mi ten malý škriatok.

„Budem tam, neboj sa,“ ubezpečil som ju a rozlúčil sa s ňou. Šiel som na lov, presne, ako mi kázala. Možno naozaj na chvíľu prejdem na iné myšlienky.

Bella:

Podišiel až ku kraju a ja som sa postavila vedľa neho. Hľadel dole, pozrela som sa tiež. Boli sme ako jedno telo. Čo urobil on, urobila som aj ja. Sledovali sme tie neskrotné vlny, ktoré narážali na útes. More penilo a vtáky nad nami lietali a nevydali ani hláska, akoby vedeli, že o chvíľu sa niečo tragické stane. Poslednýkrát sme sa zahľadeli na západ slnka. Na tie krásne oranžovo-červené lúče, ktoré farbili more do krásnych farieb, cez oranžovú miestami červenú až do fialovej.
Zhlboka sme sa nadýchla a snažila som sa uchovať si v hlave spomienku na tú slanú vodu, ktorú som cítila. Na vlhkosť, ktorá mi prenikala až do pórov. Edward si vzdychol a zahľadel sa hore.

„Je pravda, že keď niekto odíde z tohto sveta, pridá sa na oblohu? Alebo budem hniť v mori? Na tom už teraz nezáleží. Dôležité je, že budem preč odtiaľto. Všetko sa to zrútilo ako domček z karát. Už nemám nikoho, pre koho by som tu ostával. Je čas to skončiť,“ hovoril tie slová a v rukách zvieral náramok, ktorý mi daroval na vianočných trhoch. Potom sa otočil chrbtom k moru, rozpažil ruky a mne sa po tvári skotúľali dve slzy. Srdce mi začalo biť ako o preteky a v hlave mi hučala krv. Úplne ma ovládol strach. Hruď mi klesala a dvíhala sa v nepravidelnom rytme.

„Nieee,“ vykríkla som a posadila som sa na posteli. Sen, iba sen. Dýchala som zhlboka a z očí sa mi valili slzy. Bol to iba sen, ale čo ak mi ten sen chcel niečo povedať? Od chvíle, čo sa chlapec z mojich snov stal skutočným, verím na sny. Verím, že majú nejaký význam a že niekto ťahá za nitky osudu. 

„Bella, preboha, si v poriadku? Poď sem,“ chlácholil ma Charlie a silno ma objímal. Hladil ma svojimi dlaňami po chrbte a kolísal zo strany na stranu.

„Mala som hrozný sen,“ vydýchla som. „Edward... on chcel zomrieť,“ šepla som a ešte viac som sa rozplakala.

„Bells, zlatíčko, bol to iba sen. Edward je v najlepšom poriadku, môžeš mi veriť,“ ubezpečoval ma otec. Vedela som, že je, počula som ich včerajší telefonát, ale ten sen ma vystrašil. Edward mi hovoril o sile upírej lásky. Hovoril mi, že ak by ma stratil išiel by za mnou. Čo ak moje niekoľko dňové mlčanie berie ako odmietnutie. Čo ak chce zomrieť? To mu predsa nemôžem dovoliť. Potrebovala som iba pár dní, aby som si všetko zrovnala v hlave. Nie každý deň sa dozviem, že môj priateľ je upír. Edward je nesmrteľný, nestarne. Zato ja, áno. Každým dňom, týždňom, mesiacom a rokom som staršia ako on. Čo sa stane ak budem stará vráskavá babka a on stále neodolateľným mladíkom. Možno o mňa nebude stáť, nemohla by som mu toto urobiť, nemohla by som ho pri mne držať nasilu. Ale, čo ak by som chcela byť ako on? Súhlasil by s mojou premenou? Prijala by ma jeho rodina medzi seba? Čo ak ale pre neho nie som dosť dobrá a oni by boli proti nášmu vzťahu. Tieto otázky ma trápili posledné dni. Naozaj som sa nebála jeho ani jeho rodiny. Vedela som, žeby mi nikdy neublížil. Strach som mala z iných vecí a nedokázala som sa s tým vysporiadať.

„Oci? Myslíš, že stále platí pozvanie od Cullenovcov?“ spýtala som sa ho a on sa na mňa usmial a prikývol.

„Dúfal som, že zmeníš názor. Bože, Bella, som taký šťastný. Ale dosť rečí, šup, dávaj sa dokopy,“ popoháňal ma s neskrývaným nadšením.

„Ty sa nevieš dočkať ich alebo jedla?“ spýtala som sa so smiechom a on sa zatváril ako malé dieťa. „Že sa vôbec pýtam.“

„Keby si len vedela, ako Esme skvele varí, pochopila by si moju radosť. Nato, že Esme neverila niekoľko desaťročí, oblížeš si všetkých desať prstov,“ vychvaľoval ju a hladkal sa po bruchu. „Ale dosť, idem sa obliecť a mala by si aj ty, lebo v tomto asi ísť nechceš,“ povedal a so smiechom opustil moju izbu. Pozrela som sa na svoje oblečenie a mal pravdu, v ružovom pyžamku s mačičkou na hrudi by som určite na ulicu nevyšla. Došla som ku skrini za úmyslom vybrať si niečo vhodné, ale pri pohľade do zrkadla, ktoré som mala na skrini, som sa zhrozila. To som naozaj ja? Vlasy som mala ako metlu, kruhy pod očami, akoby som preflámovala minimálne týždeň a opuchnuté oči. Tu mi nepomôže ani zázrak.

Otvorila som skriňu a začala som presúvať jeden vešiak za druhým, lebo nič sa mi tu nepáčilo. Cullenovci budú určite oblečený ako z módneho časopisu a ja prídem vo vreci od zemiakov. Viem, že výzor nie je všetko, ale chcela by som vyzerať dobre. Potom ma napadlo, že tu mám jedny šaty, ktoré som si kúpila na minuloročný silvestrovský večierok a aj tak som ich na sebe nemala, lebo som nikde nebola. Šaty boli jednoduché, na ramienka a okolo pása mali jemnú striebornú retiazku. Len či mi v nich nebude zima, keďže sú po kolená. Ale veď pôjdeme autom a tu nastúpim, tam vystúpim. To prežijem hádam. Ostávalo mi dať si sprchu, umyť vlasy a pokúsiť sa to vrabčie hniezdo rozčesať.

Zapadla som do kúpeľne a napustila som si vaňu. Na okraj som si pripravila všetky moje pomôcky, ktoré budem potrebovať. Holiaci strojček a gél na holenie tu nemohli chýbať, rovnako, ako aj jahodový šampón na vlasy a sprchovací gél rovnakej vône. Prichytila som sa okraja vane, aby som sa nepošmykla a urobila som si pohodlie. Voda bola príjemná ani horúca, ani studená. Bola taká, akú ju mám rada. Hlavu som si ponorila pod vodu a najprv si umyla vlasy. Spravila som si na hlave turban s modrou osuškou a potom som sa pustila k zvyšku. Úplne som stratila pojem o čase, spamätala som sa až na búchanie, ktoré spôsoboval Charlie. Nevýhoda jednej kúpeľne.  

„Bella, rád by som sa tam dostal, potrebujem sa oholiť. Budeš tam ešte dlho?“ skuvíňal spoza dverí.

„Päť minút,“ zakričala som naspäť a rýchlo vyliezla z vane. Zobrala som si fén, aby som si v izbe pokojne vysušila vlasy a ešte aj kulmu. Uvidíme, čo si na tej hlave vlastne vytvorím. Presne, ako som sľúbila po piatich minútach som opustila kúpeľňu. Charlie už netrpezlivo podupkával pred dverami, ale nijako to nekomentoval. Nevedela som, kam sa tak veľmi ponáhľa, keď bola len jedna hodina poobede. Pokiaľ si dobre pamätám, pozvaný sme boli až na večer a nie takto skoro. Dokonca som aj včera navarila, Charlie nemal dôvod hladovať. Vošla som do svojej izby a posadila som sa pred zrkadlo. Rozčesala som si vlasy, pri čom som si asi polovičku povytrhávala, keďže som ich mala popletené. Potom som si ich vysušila fénom a trochu si ich natočila. Nechala som ich voľne spadnúť na ramená a obliekla som si šaty. Prekvapivo som do nich vošla aj po roku, čo ma potešilo. Ostávalo mi iba zakryť kruhy pod očami a mohlo sa vyraziť. Nijako extra som sa nemaľovala. Stačilo, že som si naniesla trochu make-upu, aby som nevyzerala tak bledo. Potom som si dala čiernu špirálu a na pery lesk. Hovorí sa, že v jednoduchosti je krása, toho som sa chcela držať. Nechcela som prísť zmachlená ako nejaký plagát.

„Bella, nehodlám viac na teba čakať. Čo tam toľko robíš,“ vrieskal Charlie a už mi s tým išiel poriadne na nervy. Hovorí sa, že Vianoce sú sviatky pokoja, mieru, hojnosti. No ja som tu pokoj nemala a mier sa mohol zmeniť na vojnu, ak by s tým okamžite neprestal. On si vôbec neuvedomuje, že ja ich nepoznám a chcem na nich urobiť dobrý dojem. Čo je na tom zlé? „Bellaaa.“ Ešte raz budem počuť Bella a ani nechcem vedieť, čo urobím. Kráčala som dole schodmi a Charlie si niečo stále mrmlal popod nos. Nepočula som to a bola som zato vďačná.

„To ti trvalo,“ zahundral na hlas a konečne sa otočil tvárou ku mne. Potom iba pootvoril ústa a nemo vydýchol. „Zlatíčko, si nádherná. Teraz už chápem, že stálo na teba čakať,“ zložil mi poklonu a nastavil mi svoje rameno. Zasmiala som sa.

„Ďakujem, ocko, ani ty nie si na zahodenie,“ pochválila som ho pre zmenu ja a žmurkla na neho. Vyzeral ako iný človek. Na sebe mal čierny oblek, bielu košeľu a dokonca aj kravatu, čo u neho nebolo zvykom. Bol oholený a použil kolínsku, to sa vážne divím.

„Ešte nepatrím do šrotu, čo povieš?“ zavtipkoval a pomáhal mi do kabátu.

„To máš určite pravdu. Oci?“

„Áno?“

„Myslíš, že sa im budem páčiť?“ spýtala som sa s obavami  v hlase.

„Srdiečko, teba si hneď každý zamiluje a kto nie, bude mať dočinenia so mnou,“ povedal dosť vážne a pobozkal ma na čelo.

„Ďakujem,“ šepla som a objala ho. Mala som pocit, že tento deň možno, predsa len dopadne nad moje očakávania. Otec mi pomohol do auta a zatvoril dvere. V rádiu pustil vianočné pesničky a celú cestu si pohmkával do rytmu. Stále som nechápala, čo je za tou jeho skvelou náladou. Nemohla som uveriť, že za toto môže iba Esmina kuchyňa, určite je v tom aj niečo iné. Žeby mi niečo nepovedal? Sledovala som ho po očku, ale ani raz sa na mňa nepozrel. Jeho pohľad bol uprený na cestu pred nami, cesta mi dnes pripadala oveľa dlhšia. Neviem, čím to bolo, ale nemala konca kraja. Možno to bolo nedočkavosťou, ktorú som cítila alebo nervozitou, ktorá sa každým priblížením k ich domu stupňovala.

„Sme tu,“ povedal otec a ja som skamenela. Zadok som mala prišpendlený k sedačke a rukami som zvierala pás, ktorým som bola celú cestu pripútaná. Ja nevystúpim, nie, ja tu ostanem. Čo ak ma už Edward nechce. Nemôžem predsa teraz prísť, povedať mu, že ho milujem a čakať, že mi skočí okolo krku.

„Láska u upírov je iná, je večná. Ak sa zamilujeme, je to na celý život. U nás neexistuje rozdiel medzi ľúbiť a milovať. My môžeme iba milovať a keď milujeme, milujeme celým svojim bytím.“

Musím sa schopiť, som predsa dcérou policajného šerifa, nemôže mi v žilách kolovať strach. Strachu sa treba postaviť, ak tam dnes nepôjdem, nedozviem sa, či ma stále miluje. Jednou rukou som sa odpásala, to bol prvý krok. Potom som siahla na kľučku a otvorila dvere, pozrela som sa na Charlieho, ktorý sa na mňa povzbudivo usmial.

„Už nemôžeš odísť, vedia o nás,“ upozornil ma a ukázal si na ucho. „Majú dokonalý sluch, nezabúdaj,“ pousmial sa. Skoro som zabudla na všetky odlišnosti. Majú dokonalý sluch aj čuch. V tej chvíli ma napadlo iba jedno, neporaniť sa, čo pri mojej nešikovnosti bude dosť ťažké. Charlie ma chytil za ruku a spolu sme kráčali k dverám domu. Videla som, že si dali veľmi záležať na vianočnej výzdobe. Celý dom bol potiahnutý vianočnými svetlami a na streche mali dokonca Santu so saňami a sobmi. Bol tam aj Rudolf s červeným nosom. Musela som sa zasmiať a pokrútiť nad tým hlavou.

„Emmett sa činil, ako pozerám,“ zašepkal Charlie pri mojom uchu, keď videl na čom sa zabávam. Nevedela som síce, kto je Emmett, ale mala som pocit, že to o chvíľu zistím. Charlie zazvonil na zvonček,  z ktorého sa ozvali známeho tóny jingel bells a ja som mu ešte pevnejšie stisla ruku. Možno to bolo prisilné, pretože na mňa vyvalil oči. Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela a povolila svoj stisk, no nepustila som ho. Po chvíľke sa dvere otvorili a v nich stál doktor Carlisle Hale alebo lepšie povedané Carlisle Cullen. Vôbec sa nezmenil, vyzeral rovnako ako pred troma rokmi v Anglicku. Teraz som si už nemusela lámať hlavu nad tým, ako je to možné. Odpoveď bola jednoduchá, upír.

„Dobrý deň, Charlie, vitaj u nás,“ prehovoril medovým hlasom a s neodolateľným úsmevom na perách. Potom sa otočil smerom ku mne. „Bella, som taký rád, že si prijala naše pozvanie. Všetci sme sa na teba tešili. Poďte, prosím, dnu,“ pozval nás a s Charliem sme naraz prekročili prah domu.

„Nasledujte ma,“ požiadal nás Carlisle. S Charliem sme ho poslušne nasledovali, prešli sme halou, kde mi Carlisle zložil kabát a zavesil ho na vešiak, až do obývačky. Na sedačke sedel mladý muž s čiernymi vlnitými vlasmi, usmieval sa a okolo pása držal najkrajšie dievča, aké kedy moje ľudské oči videli. Bola nádherná, dlhé blond vlasy sa jej na prsiach leskli, zlaté oči zas dokonale ladili k vlasom. Bola štíhla, bolo to vidieť aj napriek tomu, že sedela. Prezrádzali ju jej dlhé štíhle nohy.

V kresle zas sedelo útle žieňa s neposlušnými krátkymi vlasmi a vyzerala, akoby sa niečoho nevedela dočkať. Na pleci mala položenú mužskú ruku. Patrila blondiakovi, ktorý stál pri kresle. Pokoj, ktorý sa mu zračil na trávi sa mi okamžite rozlial vnútrom. Zastali sme pred ženou, ktorá musela byť Esme, o ktorej Charlie toľko rozprával. Vyzerala veľmi milo a hľadela na mňa s láskou a spokojnosťou. Všetci mali niečo spoločné. Boli neodolateľne krásny, mali mramorovo bielu pokožku, ktorá bola dokonalá, bez jedinej malej chybičky a všetci mali oči v odtieňoch zlatej farby. Ako prvá k nám pristúpila Esme a vrúcne ma objala. Slova sa chopil Carlisle.

„Bella, dovoľ mi predstaviť ti moju rodinu. Moja manželka Esme, ktorá to už nevydržala a musela ťa objať,“ podotkol so smiechom.

„Teší ma, pani Cullenová, som Bella,“ predstavila som sa jej a usmiala sa.

„Len Esme, prosím ťa,“ požiadala ma a ja som prikývla. „Som šťastná, že ťa konečne osobne spoznávam. Veľmi veľa som o tebe počula.“

„Dúfam, že len v dobrom,“ šepla som a začervenala sa.

„Ako inak, sestrička,“ zaburácal silný hlas pri mne a už ma objímali dve obrovské a silné paže. To objatie bolo, akoby vás objímal obrovský medveď.

„Emmett, okamžite polož Bellu na zem. Vystrašíš ju!“ kričala blondínka na toto veľkého.

„Chcel som ju iba bratsky privítať,“ šepol a na tvári sa mu usídlil pohľad ranného šteňaťa.

„Tento nevychovaný mladý muž je Emmett a tá krásna žena pri ňom je Rosalie,“ predstavila ich Esme.

„A nakoniec je tu Jasper a Alice.“ Kým stihla Esme dopovedať, pred očami som videla len strapaté tmavé vlasy. Niekto ma tuho opäť objímal.

„Som taká rada, že si tu, Bella. Nevedela som ťa dočkať, budeme skvelé kamarátky, uvidíš, videla som to,“ sypala na mňa Alice a ja som jej pomaly nestíhala. Nedala sa zastaviť.

„Alice!“ skríkli všetci naraz a ona na nich hodila nahnevaný pohľad.

„Čo je? Tri roky o nej mávam vízie, hádam sa môžem tešiť, keď ju konečne vidím. A tiež viem, že so mnou pôjde nakupovať,“ tetelila sa blahom a ja som na ňu nechápavo hľadela. Ak jej radar funguje správne, mala by vedieť, že nákupy nemám rada.

„No poteš pán boh,“ zasmial sa Emmett a Alice ho buchla po hlave.

„Neštvi ma. Mám povedať Rose o...“

„O čom? Emmett  Cullen,“ kričala Rose a ja som cúvla až som narazila do Charlieho hrude.

„Rose, moja krásna spanilá bohyňa lásky, never takému rúhaniu, ten zloduch klame!“ bránil sa Emmett a ja som sa neubránila smiechu. Páčilo sa mi na nich, že sú takí spontánni, vôbec si nerobili ťažkú hlavu, že sú tu dvaja ľudia. Netrápilo ich, že ich nepoznám, pripadala som si, akoby som sem dávno patrila.

„Emmett, Alice, Rose,“ kričala Esme. „Máme tu dnes hostí, správajte sa slušne,“ upozorňovala ich s prosbou v hlase Esme.

„To je v poriadku, som rada, že sú sami sebou,“ povedala som po pravde a na znak pravdivosti mojich slov som sa usmiala.

„Vidíš, mami, hovoril som ti,“ bránil sa Emmett. „Bella nie je také malé mačiatko, ktoré treba brániť. Určite vedela, že ide do jamy levovej,“ zasmial sa Emmett a opäť dostal po hlave od Rose.

„To mačiatko má pazúriky, dávaj si pozor,“ upozornila som ho a Emmett s úsmevom na tvári pokýval hlavou. Ukázal na mňa prstom a rýchlo dodal.

„To si zapamätám, dik, za upozornenie.“

„Myslím si, žeby ste sa mohli zatiaľ usadiť do obývačky, nečakali sme, že prídete tak skoro. Mrzí ma to, ale ešte potrebujem urobiť posledné úpravy v kuchyni,“ vysvetlila Esme.

„Pozrieme si zápas?“ spýtal sa otec smerom k Emmettovi a ten sa tešil ako malé dieťa. A ja čo? Ja nemám rada zápas, rozhodla som sa, že pomôžem radšej Esme v kuchyni.

„Esme, môžem pomôcť?“ spýtala som sa.

„Bella, ďakujem, ale ty dnes iba oddychuj,“ odpovedala a ja som smutne prikývla. „Ale ak veľmi chceš,“ usmiala sa a ja som už teraz s úsmevom cupitala za ňou.

„Sľubujem, že nebudem zavadzať, ale tie zápasy mám doma za celý rok dosť. Charlie si každý zápas pozrie v telke a aby toho nebolo dosť, ešte si ich aj natáča a dodatočne pozrie znovu.“

„To chápem, Emmett robí presne to isté, ale vieš, večnosť je dlhá doba. Všetci máme niečo, čím si krátime chvíle,“ vysvetlila mi. „Ak by si chcela môžeš dozdobiť perníky,“ ukázala na obrovské tri plechy perníčkov a ja som vyvalila oči. Kto to bude jesť?

„Dlho som nevarila a nepiekla, možno som to prehnala,“ zachichúňala sa.

„Možno trošku,“ pridala som sa k nej so smiechom a chopila sa práce.

„Ak sa smiem opýtať, Edward tu dnes nebude?“ spýtala som sa šeptom.

„Vieš, bol veľmi smutný. Po nákupoch, ktoré sme včera vykonali pod dozorom Alice, musel ísť do lesa. Na lov,“ dodala, aby som to pochopila. Prikývla som, že rozumiem. „Edward neverí, že dnes prídeš. Alice to síce vedela, ale chránila si svoje myšlienky. Chcela ho prekvapiť. , Edward je skoro storočie sám, po celý ten čas sa musel dívať na tri šťastné páry. Nezažil, čo je to láska, necítil to šťastie, ktoré pramení z vnútra. Vieš, naše srdce nebije a niekto hovorí, že upír nemá dušu. Hlúposť, ja hovorím, že ak upír dokáže milovať láskou, ktorá je silnejšia ako čokoľvek iné a večná, musí mať dušu.“ Na to som musela prikývnuť, pretože som vedela, o čom hovorí. Edward mi sám povedal, že ako monštrum bez duše nemá právo byť šťastný. Ja však neverím, že nemá dušu. Jeho duša je čistá a je tam, kde má byť. „Miloval ťa od prvej chvíle, nevieš si ani predstaviť, ako veľmi sa zmenil. Je šťastný, usmieva sa a dokonca znovu hrá na klavíri,“ nadchýňala sa Esme. Esme hovorila o Edwardovi s takou láskou, akou hovorievala moja matka. Bolo vidieť, že Edwarda miluje ako vlastného syna.

„Edward hrá na klavíri?“ spýtala som sa prekvapene, pretože mi to nikdy nespomenul.

„Áno. Dokonca musím povedať, že veľmi dobre. Ale posledné dni iba ťukal do klaviatúry a smutne hľadel von z okna. Bella, prosím ťa, neuraz sa, že budem netaktná. Ale znamená to, že si dnes prišla, lebo mu dáš šancu?“ Vôbec Esme nebola netaktná, nevadilo mi, že sa na to opýtala. Určite to vŕta v hlave všetkým členom rodiny a nemám problém na túto otázku odpovedať.

„Esme, to je v poriadku, vieš, ja som potrebovala čas. Nejde tu o to, že je Edward upír, ak mám byť úprimná, ja som sa ho nebála, keď mi to povedal. Nemusela som vstrebať tento fakt. Bola som si istá, žeby mi nikdy neublížil. Bála som sa iného,“ šepla som a pokračovala. „Esme, on bude večne mladý, ale ja nie. Toho sa bojím, no povedala som si, že s ním chcem stráviť toľko času, koľko sa len bude dať. Kým mu neprídem odporná.“

„Odporná?“ Esme na mňa vyvalila oči.

„Samozrejme, veď o niekoľko rokov budem stará a vráskavá, myslíš, že sa mu bude dobre bozkávať starú ponožku?“ zasmiala som sa, i keď mi do smiechu nebolo.

„Stále je tu jedna možnosť,“ zašepkala mi pri uchu. Narážala na premenu? Ona by ma snáď prijala do rodiny? „Bella, Edward ťa miluje a ja viem, že s tebou chce stráviť svoju večnosť. Verím, že ak by si to chcela, premenil by ťa. Toto je však iba na tebe,“ vysvetlila mi. Chcela som sa jej toho ešte veľa opýtať. Zaujímalo ma, ako sa vlastne z človeka stane upír, ale do kuchyne vošla Alice s úsmevom na tvári.

„Edward je na ceste, presne o tri minúty vyjde z lesa,“ žmurkla na mňa a podala mi kabát. Ako to vedela? Bez jediného slova si iba poklepala na spánky a odišla.

„Esme, ospravedlníš ma?“ spýtala som sa a ona prikývla. Kabát som si obliekala po ceste von z domu. Chcela som ho čím skôr vidieť. Nevydržala by som to viac. Postavila som sa pred dvere ich domu a vyzerala odkiaľ príde. Po chvíľke som ho uvidela, vychádzal z lesa so sklonenou hlavou, vôbec sa nepozrel mojim smerom. Rozišla som sa smerom k nemu.

„Edward,“ vydýchlo som do zimy a on na mňa konečne pozrel.

„Bella?“ spýtal sa neveriacky a rozbehol sa oproti mne. Zastal tesne pri mne a na tvári mal ten najkrajší a najneodolateľnejší úsmev, ktorý dokáže vyčarovať. „Si to naozaj ty alebo ma klame zrak? Snívať predsa nemôžem.“

„Som to ja, nesnívaš,“ šepla som a jemne som sa obtrela o jeho pery. 

 „Prišla si,“ vydýchol omámene, ale neurobil krok smerom ku mne. Díval sa na mňa s lesknúcimi očami a neveriackym úsmevom na perách. „Snívam? Ale ja predsa snívať nemôžem, ale ak snívam, prosím, nechcem sa zobudiť.“ Bol taký zlatý, nemohla som to už viac vydržať a urobila krok smerom k nemu. „Neodchádzaj,“ žiadal ma s neopísateľnou prosbou v hlase. Stále neveril, že som tu. Bol taký zlatý.

„Hlupáčik, kam by som chodila,“ šepla som a stratila sa v jeho náručí.

„Si to naozaj ty, Bella, prišla si.“

„Musela som, chýbal si mi, Edward. Musela som ti prísť toho veľa povedať,“ zašepkala som a on skamenel.

„Hovor, prosím,“ požiadal ma, ale videla som na jeho tvári strach z toho, čo mu poviem. Pohladila som ho po tvári a chytila za ruku.

„Premýšľala som nad všetkým, čo si mi povedal. Nechala som si to uležať v hlave a prišla som k tomu, čo som už dávno vedela. Ak by sa dalo zabudnúť na fakt, že si upír, zabudla by som. No nikdy nedokážem zabudnúť na to, čo cítim k tebe. Moja láska je silnejšia ako to, čo si mi povedal. Nezáleží mi na tom, že tvoja pokožka je chladnejšia ako moja. Tvoj dotyk je teplý, akoby sa ma dotýkali slnečné lúče. Nevadí mi, že tvoje srdce nebije, pretože máš v sebe viac citu ako hocaký človek, ktorému srdce bije. Milujem ťa, milujem ťa, tak veľmi, že som chcela s tebou stráviť Vianoce a samozrejme aj s tvojou rodinou. Preto sa ťa pýtam, stojíš ešte o mňa?“ Pri tejto otázke sa mi hlas zlomil a ja som nedočkavo čakala na jeho vyjadrenie.

„Či o teba stojím? Zomrel by som, ak by som povedal, že nie. Bella, láska, milujem ťa viac ako vlastný život. Bez teba moja existencia nemá zmysel,“ povedal a ja som mu skočila od radosti do náruče. Edward sa so mnou zatočil a spojil naše pery v krásny bozk.

„No ták, deti, ide sa zdobiť vianočný  stromček,“ kričal naradostene Emmett. Obaja s Edwardom sme po ňom hodili nahnevaný pohľad.

„Emmett,“ vykríkol Edward.

„Ale no, veď si ju ešte užiješ. Bez stromčeka nebude chodiť Santa a ja som bol tento rok veľmi dobrý,“ šomral si svoje Emm a ťahal ma za ruku do domu. „Vieš, sestrička, tu sa Vianoce bežne neoslavujú, ale vďaka tebe sa to konečne zmení,“ radoval sa a ja som mu nedokázala pokaziť radosť.

„Tak to, aby sme ho čím skôr postavili, čo povieš?“ zašušlala som na Emmetta a ten ma vyhodil do náruče a rýchlosťou blesku premiestnil k stromčeku. Keď ma postavil na nohy musela som si okamžite sadnúť. Zatočila sa mi hlava z tej rýchlosti, bože, oni sú fakt rýchli.

„Zlatko, si v poriadku?“ strachoval sa Edward, ktorý si ku mne kľakol a po hlave peckoval Emma.

„Som, len si budem musieť na toto zvyknúť,“ povedala som a upokojujúco som sa na moju lásku usmiala.

„Akej farby bude stromček?“ spýtala sa Esme, keď prišla k nám do obývačky. Všetci sa začali prekrikovať, iba ja som mlčky sedela a hľadela na ten obrovský a hustý stromček. Na prvý pohľad vôbec nevyzeral ako umelý. Bol presne taký, aký vídate vo filmoch. Chýbali mu iba ozdoby, ale tým, že bol taký hustý, nepotreboval na seba veľa. Stačilo pár ozdôb a bol by prekrásny. Doma, kým žila mama, sme stále mali červeno zlatý stromček. Ozdobovali sme ho celá rodina a ja som stále na vrch položila hviezdu. To boli ešte šťastné časy v kruhu mojej rodiny. Teraz som tu, mám tu novú rodinu, ale aj zo starej rodiny tu mám svojho otca. Kde je vlastne Charlie? Ani som si neuvedomila, že tu medzi nami nie je.

„Kde je Charlie?“ spýtala som sa Edwarda a všetci zmĺkli.

„Bells, tvoj otec išiel po tvoj vianočný darček. Mal prísť až zajtra, ale trošku sa zmenili plány,“ vysvetlil mi Edward, ale jeho tvár bola zvláštna. Nebola v nej radosť, bol tam strach.

„Prečo sa takto tváriš?“ spýtala som sa a pohladila som ho po tvári.

„Mám pocit, že toto bolo najkratšie uzmierenie v histórii ľudstva,“ šepol a hlavou pokynul za môj chrbát. „Odpusť nám to,“ požiadal ma a ja som sa otočila za smerom, ktorý mi ukázal. Pod klenbou do obývačky stál môj otec a po jeho boku stála nádherná žena so stredne dlhými vlasmi. Na tvári mala nevinný pohľad, okrúhlu tvár, ale niečo jej chýbalo. Chýbali jej vždy vysmiate, detské oči a vrásky spôsobené každodenným smiechom. Jej oči boli zlatej farby a tvár mala dokonalú ako všetci Cullenovci. Napriek malým rozdielom to bola ona. Moja milovaná mamička. Oni ju zachránili. Rozplakala som sa a bežala rovno za ňou.

„Dcérka,“ vydýchla dojato a vzlykla. Verím, že ak by to bolo možné, plače so mnou.

„Mami, mamulienka moja,“ šepkala som jej do hrude a silno ju objímala. Z očí sa mi valili krokodílie slzy a na tvári som mala najšťastnejší úsmev. Jedným očkom som sa pozrela na Edwarda a perami som naznačila slovko: „Ďakujem.“   Videla som na ňom, že mu spadol zo srdca kameň. Určite si myslel, že sa na neho budem hnevať, ale to by som nedokázala. Vrátil do môjho života milovanú osobu, nikdy mu nedokážem slovami vyjadriť dostatočnú vďaku.Toto je môj najšťastnejší deň v živote. Edward ma miluje, jeho rodina ma prijala a to najlepšie na koniec? Moja mama žije. 

Gratulujem všetkým, kto sa dostal až sem. Pôvodná verzia kapitoly bola dramatickejšia, keďže som tu chcela dať zistenie o tom, kto je Edward. Čo čert nechcel, nemohla som to tak urobiť, sťažila mi to štvrtá podmienka. :) 

Pokúsila som sa z toho vykorčuľovať a vyzerá to takto. Budem vďačná za každý názor a aj kritiku. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šťastné a veselé - 4. kapitola: