Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 31. kapitola

28.03.2014 (07:15) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1247×

31. kapitola

Bella

Šialená bolesť skrútila moje telo do tak neprirodzenej polohy, až som pre oko diváka musela vyzerať ako paragraf. Hlava sa mi išla rozletieť na márne kusy, sťaby mi do nej tĺkli miniatúrny škriatkovia kováčskymi kladivami. Na nohy, ktoré som vôbec necítila, som radšej prestala myslieť úplne. V ušiach mi zvonilo snáď milión otravných zvončekov a pred očami sa objavovali hviezdičky. Potom som uvidela svetlo... najprv nejasné, ako keď sa rozodnieva, potom ostré a napokon priam oslepujúce. Moje ruky automaticky vyleteli vpred, aby zakryli tú jedinečnú žiaru. No ja so vo svojom vnútri predsa len cítila, že to svetlo je cieľ, že sa ho nemám báť, lebo na jeho konci ma čaká len samá radosť a žiadna bolesť. Predo mnou sa z ničoho nič zjavila lúka plná konvaliniek, obkolesená porastom ihličnatých stromov. Na okraji čistinky stál domček. Veľkosťou a krásou rozhodne nevynikal, ale aj na tú diaľku na mňa zapôsobil nezvyčajne pozitívne a domácky. Na priedomí rástli záhončeky jarných kvetov, voňavých byliniek a skorých ruží. Z pootvorených okien viali záclonky a návštevníka doslova vábil útulnosťou. Náhle sa na domčeku otvorili dvere a vykukla z nich čierna strapatá hlávka a pár zvedavých očí. Chlapček a jeho bucľatá tvárička sa rozjasnili od radosti.

„Mama?" opýtal sa neisto. No potom sa ozval znova s neochvejnou istotou. „ Mama!!! Ocí, poď rýchlo, mama sa vrátila..."

Bosé nôžky sa rozbehli s vetrom o preteky a s neochvejnou istotou si to zamierili ku mne. Nechápala som, prečo sa nebránim a celý tento zjav sa mi nevidí čudný. Veď to dieťa som zazrela po prvý krát a ono ma hneď nazvalo mamou! Kdesi v hĺbke môjho srdca ožil dosiaľ neprebudený pocit lásky a nehy, aký môže cítiť jedine matka. Malý mi vbehol do náručia a dožadoval sa bozku na privítanie. Vzala som ho na ruky, privinula k sebe, ako ten najvzácnejší poklad, zhlboka sa nadýchla jeho vône a vybozkávala celú malú hlavičku.

„Mami, aha, pozri, aj ocko sa už vrátil," vykríkol náhle maličký. „Poď mami, poď, musíte sa zvítať!" súril ma.

Medzi hustým lesným porastom to zašušťalo a vetvy sa rozostúpili, aby urobili miesto pre snedú, urastenú, dlhovlasú postavu, ozdobenú tým najžiarivejším a najpriateľskejším úsmevom. Vpili sme sa do seba očami. Srdce sa mi rozbehlo ostošesť a nohy vypovedali poslušnosť. Pristúpil ku nám, roztvoril svoju vrelú náruč, akoby naschvál pripravenú len pre nás dvoch a celých nás do nej zabalil.

Spomedzi roztrasených pier mi unikol tichý vzlyk: „Jake, som doma, konečne..."

Áno, môj pocit, že som sa ocitla na tom pravom mieste, sa mi potvrdil. Jake si vzal malého na plecia a jednou rukou chytil moju pravicu. Neprestával sa do mňa vpíjať svojimi tmavými, zamatovými očami, no kútiky úst mu poklesli.

„Bells..." šepol. Voľnou rukou ma pohladil po hlave a do vlasov mi vtisol malý nežný bozk. „Neviem, ako ti to mám povedať, no ešte nenastal tvoj čas... musíš sa vrátiť. Urob, čo je správne, pre teba správne a vráť sa domov."

„Veď som doma!" namietla som chabo.

Nejaká neviditeľná sila ma vytrhla z milujúceho náručia, odsotila ma od môjho malinkého a ťahala ma preč. Pre obrovskú guču, čo mi navrela v krku, som nevládala kričať. Kvôli obnovenej bolesti som nedokázala ani vystrieť ruky, aby som vykonala posledný zúfalý pokus zostať.

Zase ma ochromila príšerná bolesť, oslepujúce vtieravé svetlo a hlasy, množstvo hlasov...

„... vidíte? Už prichádza k sebe, vďakabohu!" kričal jeden.

„Pani Cullenová, vnímate ma?" pýtal sa ma druhý.

„Rýchlo, dajte sem ten prístroj!" volal tretí , mne hrozne známy, no nijako som si ho nevedela priradiť.

„Nebojte sa, všetko je na dobrej ceste..."

Bolel ma chrbát, v hlave mi sústavne trešťalo, skoro akoby mi do nej bez prestania niečím tĺkli. Nemohla som hýbať rukami, nemohla som dýchať, nemohla som... vlastne sa mi nedalo pohnúť jedinou kostičkou v tele.

Neisto som rozlepila očné viečka, no bol to takmer nadľudský výkon, pretože, ako sa zdalo, visela mi na nich akási neviditeľná záťaž.

Navlhčila som si suché, popraskané pery a nasucho preglgla. „Moja hlava... kde to... kto ste?" mlela som zmätene. Zrejme to znelo skôr ako škrek, pretože nikto nereagoval, nikto mi neodpovedal.

Márne som namáhala mozgové bunky. Ani za svet som nemohla prísť na to, čo sa udialo, ako som sa sem dostala a hlavne, kde som sa vôbec ocitla. Niekto ma chytil za ruku. Bol to ľadový dotyk a ja som podvedome tou rukou trhla. Ochromila ma bolesť.

„Bella, miláčik..."

„Edward?" pípla som potichu.

Náhle sa mi všetko začalo vybavovať a bolo to ešte horšie, akoby mi niekto vrazil päsťou do žalúdka..

Vrátila som domov a stala som sa nechceným hosťom pri výmene názorov, medzi Edwardom a Carlisleom.

 „... niečo si mi minule sľuboval... Prisahal si na svoju matku, na rodinu, na svoju lásku k Isabelle..."

„... Nie som šteňa, aby si so mnou takto zaobchodil!"

„... Ukonči všetky vzťahy! Daj raz a navždy pokoj všetkým sukniam z okolia..."

 Edward zo mňa celé roky robil idiotku a Cullenovci o jeho podvádzaní, klamstvách a záletoch vedeli a čo bolo horšie, kryli ho. Bum! Vošla do mňa zúrivosť. Chcelo sa mi kričať, kopať a na záver chytiť do rúk zapaľovač a niekoho podpáliť. S námahou som otočila hlavu nabok a tam stál ON!

„Ty sviniar!" vybafla som. „Ty klamár! Ty... ty... ty Judáš!!!" dychčala som namáhavo.

„Bella, zlato, nesmieš sa teraz rozčuľovať, mala si..." prehovoril, ako keby sa nechumelilo. Pápež by ho mal vyhlásiť za svätého, nevinné úbožiatko!

Opäť ku mne natiahol ruky, no ja som sebou na obranu šklbla. Nevšímala som si bolesť, nevnímala som postavy v plášťoch, ktoré sa okolo mňa hemžili. Cítila som len ten neuveriteľný pocit zrady a zášti, ktorý zaplavil celé moje telo. Zradu, zášť a zlosť. Akosi podvedome som sa chytila kedysi mierne vypuklého bruška, ale niekto mi tú ruku odstrčil. Čo si to vôbec dovoľujú?!

Náhle ma opantala priam nevýslovná hrôza a strach. Plíživý, zakrádajúci sa, neodvratný strach. Bála som sa položiť onú otázku, ale bolo to nevyhnutné, ak som sa nemala zblázniť. Negatívne možnosti som si nechcela pripustiť.

„Moje dieťa... je v poriadku, však!? Nič sa mu nestalo, že nie?" vyslovila som tíško, s náznakom paniky v hlase. Nemuseli mi odpovedať, vedela som to...

Niekto poslal preč všetok personál a dnu ostali len oni dvaja, Carlisle a Edward. Kde sa tu vzal ctihodný doktor Carlisle Cullen som neriešila, potrebovala som vedieť len jednu vec.

„Kde je moje dieťa?" vykríkla som náhle a chcela sa posadiť. Už som sa ani nesnažila rozprávať potichu. No moje telo sa zachovalo, akoby bolo zaliate do betónu, v tomto smere som sa nemohla ani pohnúť. Nikto sa nemal k činu, aby mi odpovedal, čo ma nesmierne rozčúlilo. „Kde je moje dieťa? Kam ste dali môjho malinkého? Čo ste urobili s mojim synom???" rozrevala som sa, ako zmyslov zbavená.

Otočila som sa na Edwarda. „Ty hajzel! Ako sa opovažuješ... ako si sa opovážil ukradnúť mi dieťa!?"

„Bella," oslovil ma Carlisle opatrne. „Nedalo sa vážne nič robiť, poškodenie bolo príliš veľké. Dieťa bojovalo do poslednej chvíle a my s ním, ale... Myslím, že tak, ako to dopadlo, je to skutočne lepšie. Nikto nevie, čo by z neho ako poloupíra vyrástlo... mohlo ťa zabiť, mohlo privolať Volturiovcov, nikto..."

Bľabotal ďalej, no ja som ho už nevnímala. Vošla do mňa taká silná zúrivosť a nenávisť, ktorá okamžite vyplávala na povrch a dala priechod všetkým pocitom.

„Čo to melieš, Carlisle?! Robíš si zo mňa srandu, však!? Roky na zvieracej krvi ti ubrali z mozgovej kapacity, to je očividné... A ty!" ukázala som na Edwarda. „Všetko a všetkých som kvôli tebe opustila! Svojho otca, priateľov, Jacoba..."

Hlas sa mi zlomil a začala som nariekať. Obaja zradcovia urobili krok vpred, no ja som ich zarazila. „Obaja vypadnite! Nechcem vás už nikdy v živote vidieť, nikoho z vašej podarenej pijavičej rodinky! Nie, ostaň kde si!" zarazila som Edwarda. „Zmizni! Nedotýkaj sa ma..."

Čo sa udialo po tom, by som presne nedokázala povedať. Vnímala som len zmes kriku, šum doktorských plášťov a rozmazané tváre. Napätie v mojom tele náhle povolilo a ja som postupne upadla do bezosného spánku.

Jacob

Konečne mi v práci padla a ja som sa začal chystať na cestu domov. Robil som tak automaticky a bez emócií celé dva mesiace odvtedy, čo som sa vrátil zo Saskatoonu domov. Ráno som vstal, podal otcovi lieky, počkal na Rachel alebo Paula, aby na neho mohli dávať pozor, kým ja budem preč, nasadol som na motorku a vyrazil na šesťdesiatdeväť míľ dlhú cestu do práce.

Hlasno som si vzdychol a s úškrnom si na hlavu nasadil prilbu, keď sa mi vo vrecku rozvibroval telefón.

„Jake," oslovila ma Rachel. „Otec ťa prosí, aby si sa cestou zastavil u Charlieho a Sue pre ryby."

„Fajn," súhlasil som. „Aj tak mám ich dom po ceste."

„Hlavne, prosím ťa, nejazdi zase, ako prasa. Minule sa mi Paul sťažoval, že si si ho na ceste ani nevšimol a takmer si ho prevalcoval," hovorila rozhorčene.

„Pche," odfrkol som si pohŕdavo. „Tvoja drahá polovička ti zrejme zabudla spomenúť, že sa tak stalo počas pretekov..."

„Akých pretekov?" spýtala sa napoly prestrašene a preskočil jej hlas.

„Drahá sestrička, iba si ťa doberám, nemôžeš ma vždy brať tak vážne," odpovedal som jej a nemohol som sa ubrániť miernemu úsmevu. Na druhej strane telefónu ostalo ticho, prerušované len pravidelným dýchaním. „Veď sa hneď nedurdi, Rachel!" podpichol som ju. „Mohlo by to uškodiť malému."

„Jacob Black!" povedala vyčítavo. „Však počkaj, keď tvoja budúca..." Vtom sa zasekla v polovičke vety, lebo si uvedomila svoj prešľap.

Úsmev na perách mi zamrzol. Náhlivo som položil, až potom mi došlo, že som sa ani nerozlúčil, no bolo mi to tak nejak jedno. Moja budúca... nič také nikdy nebude, to som vedel isto, nikto by nikdy Bellu nemohol nahradiť. Čím viac som sa spomienku na ňu snažil potláčať, tým intenzívnejšie som na ňu myslel. Celé roky som sa takto dobrovoľne trýznil a vedel som, že inak sa nebudem cítiť do konca života.

Keď mi v marci volal Charlie, že sa otcovi na rybách urobilo nevoľno a museli ho zaviesť do nemocnice, neváhal som ani chvíľu. Behom hodiny som do tašky pobalil svoj skromný majetok, napísal pre Leah odkaz, aby po mne nevyhlasovala celoštátne pátranie a taxíkom sa nechal odviezť na letisko. Štvornožky to nešlo, lebo sme sa pred takmer štyrmi rokmi prestali meniť a svorka tým pádom prestala existovať. Odštartovalo sa to dňom, kedy sme spoločne s Leah odišli do Kanady a po odchode Cullenovcov sa v okolí La Push a Forks nepohybovali nijaké iné pijavice.

Rachel s Paulom žili stále na hromádke, no teraz čakali prvé dieťa. Paul sa naparoval ako moriak a skákal okolo Rachel tak, ako ona zapískala. Búrlivák Paul sa prosto zmenil na krotkého baránka a nebyť našich občasných šarvátok, mysleli by sme si, že mu niekto implantoval nové mozgové bunky.

Leah si zariadila nový život a našla si dokonca priateľa. Quila prijali na vysokú školu v Seattli, Embry sa odsťahoval za prácou až do New Yorku, Sama a Emily naplno zamestnávali ich dvojčatá... a ja... ja som akosi dúfal, že s ukončenými premenami pominie aj moje pripútanie sa k Belle. No len tá predstava, že už nebudem k nej pripútaný, aj keď mi nikdy nebude patriť, bola taká bolestivá, že sa to takmer nedalo zniesť.

Vrhol som sa teda do práce. Ešte v Saskatoone som sa zapísal do večernej školy, aby som si mohol dokončiť maturitu a okrem toho som od rána do noci trávil v autodielni. Neskôr ma prijali na pomaturitné štúdium, ktoré som hravo zvládol a tesne predtým, než ma povinnosti odvolali späť na Olympijský polostrov, som sa dostal na univerzitu. Nástup na štúdium som teda musel odložiť, no vedel som, že raz ho absolvujem. Podporoval ma v tom dávny sľub, ktorým som sa komusi zaviazal. No aj ja sám som chcel. Chcel som dokázať nielen sebe, ale aj všetkým okolo a každému neprajníkovi, že ten malý špinavý indián z Bohom zabudnutej rezervácie na to má!

Potom však prišla tá správa o otcovi a ja som bol nútený svoje priority prestavať. Vrátil som sa domov, nasťahoval som sa do svojej starej izby a bez reptania sa vrhol k novým povinnostiam.

Všetko toto, uplynulé udalosti, obnovené aj zabudnuté známosti, všetka bolesť a strach mi prebehli mysľou ešte skôr, než som dupol na plyn. Tých takmer sedemdesiat míľ som preletel rýchlosťou blesku a v priebehu hodiny som parkoval pred malým domčekom Charlieho Swanna.

V hlave sa mi vyrojilo množstvo spomienok, no pre tentokrát som ich radšej zatlačil do úzadia. Nikomu a najmä nie mne, by neprospelo, keby som sa tu zložil. Zosadol som z môjho plechového tátoša, zložil si z hlavu prilbu a položil ju na sedadlo. Pomalými krokmi som zamieril k vchodovým dverám. Mal som pocit, akoby na mňa všetko volalo: „Vítaj, Jacob“ . Ruky som zaťal v päsť, vyšliapal tých pár schodov a potom rázne na dvere zabúchal. Z vnútra sa ozvalo dupanie krokov, ktoré bezpochyby patrili Charliemu.

Vzápätí som sa ocitol zoči voči známej postave, s ktorou som sa videl po prvý raz od môjho odchodu z domova. Bol to skoro ako návrat ku koreňom.

„Ahoj, Charlie,“ pozdravil som ho náhlivo a nastavil som pred neho pravicu, aby sme si mohli potriasť rukami. Tento otcov priateľ však urobil náhlivý krok vpred a tuho ma stisol. Potom rovnako náhlivo odstúpil a nápadne si pritom odkašliaval.

„Teda, Jake... ehm... som rád, že si konečne zablúdil aj do týchto končín,“ povedal napokon a trošku uhol na stranu, aby som mohol vojsť.

„To vieš, dlhšie som sa tomu nemohol vyhýbať a navyše som mal cestu okolo. Rád ťa vidím,“ odpovedal som po pravde.

„Dáš si aspoň kávu, alebo si len vezmeš pstruhy a budeš sa ponáhľať za Billym?“ opýtal sa ma, keď sme vošli do kuchyne.

„Rád ostanem,“ súhlasil som s jeho návrhom a posadil sa za stôl. „Kde je Sue?“

„Rýpe sa v záhonoch za domom,“ odvetil Charlie a tváril sa namosúrene, ale ja som mu to nežral. „Hneď ju zavolám, bude potešená, že si prišiel,“ dodal a pritom zapol kávovar.

„Fajn,“ súhlasil som a lakťami sa oprel o naleštený stôl.

„Cíť sa ako doma, hneď sme naspäť,“ dodal a otočil sa na odchod k zadnému dvoru.

V dome zavládlo ticho, no netrvalo to dlho a rozdrnčal sa telefón. Čakal som, či dobehne jeden alebo druhý a zdvihne ho, ale nikto sa neblížil. Vstal som teda od stolu a načiahol ruku za slúchadlom.

Na druhej strane to zapraskalo a vtom sa ozval jej hlas. „Haló, je tam niekto? Oci? Sue? Tu je Bella...“

Ruka mi poklesla, telefón mi vykĺzol pomedzi prsty a s rachotom dopadol na zem. Ten zvuk konečne privolal Charlieho a Sue. Niečo som len nezmyselne zahabkal na ospravedlnenie, otočil sa na opätku a bleskovo vyletel von. Oprel som sa o riadidlá motorky a sťažka, prerývane sa nadýchol.

„Bells..." Spomedzi pier mi vyšlo jediné meno, ktoré ma celé roky prenasledovalo. Potom som päsťou udrel do motorky a zaklial. „Dofrasa!"

Stačil jediný nepatrný okamžik a ja som sa cítil, ako keby som sa vrátil naspäť v čase a to som ju len počul. Nedokázal som si predstaviť, čo by sa stalo, keby som ju opäť videl. Musím sa znova pozbierať a ísť ďalej, len som nemal poňatia, ako to mám dokázať a kde nabrať silu.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 31. kapitola: