Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 26. kapitola

03.11.2013 (10:15) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1430×

26. kapitola

BELLA

Jeho horúci dych, jeho pery, všetko čomu som sa bránila, o čom som si myslela, že mi je zapovedané, mi práve plietli hlavu. A potom, keď sa mi zdalo, že sme v celom vesmíre iba my dvaja, zazvonil telefón. Márne som hútala, kto by  mohol teraz volať. Aby som mohla aparát vytiahnuť, musela som odtisnúť Jakea a to aj napriek tomu, ako veľmi som túžila po tom, privinúť sa bližšie. Vnútorný hlas na mňa ziapal, aby som to nerobila, aby som ten telefón nedvíhala, no ja som musela. Jake sklamane vzdychol.

Pri pohľade na maličký monitor som zhíkla od prekvapenia. Volal Edward. Špehoval ma? Palec som položila na zelené tlačítko a hovor prijala.

„Bella, miláčik, kde si? Bojím sa o teba," vysypal na mňa bez pozdravu. Skutočne zaznela z jeho hlasu žiarlivosť, alebo som si ju len nahovorila? V spánkoch mi kladivá zabúšili tak nahlas, až sa mi z toho zamotala hlava. Na chvíľu som si prístroj pritisla k hrudi a pokúsila sa nabrať potrebnú silu, aby som rozhovor s Edwardom ustála. Nevedela som, ako mu budem odpovedať a či vôbec budem schopná zo seba pár slabík dostať.

Položila  som si pár otázok, no odpoveď na ne som nepoznala.

Čo vlastne chcem?

Čoho sa zrazu bojím?

Koho vlastne chcem?!

Do La Push som odchádzala mierne zmätená, ale inak rozhodná a istá si sama sebou. To však bolo zrazu preč.

Jake nič nepovedal a vzdialil sa, ale nie viac ako na dĺžku ruky. Otočil sa tak, že som na pozadí mesiacom osvetlenej morskej hladiny mohla sledovať kontúry jeho urastenej postavy. Výraz jeho tváre bol nečitateľný, netušila som či sa na mňa hnevá, alebo je iba nervózny.

Dokonale zmätená a so srdcom kdesi v krku, som mobil priložila naspäť k uchu. Pár razy som sa zhlboka nadýchla a napadlo ma, či som radšej nemala stlačiť červený gombík.

„Nič mi nie je, som celkom v poriadku!" odpovedala som napokon Edwardovi.

„Alice ťa stratila z radaru," hlesol. Znelo to skoro ako výčitka. „Ešte sme ani nedošli do Kanady a začala sa správať čudne."

„Aha, to som netušila. Mrzí ma, že ste si robili starosti," koktala som. „Nemusíte sa báť, nič mi nie je, som v bezpečí." uistila som ho. Popritom som si začala od nervozity ohrýzať nechty. „V La Push..."

„Aha," poznamenal tónom, z ktorého som okamžite poznala, že vie s kým.

V slúchadle to zapraskalo.

„Ed..."

„Bella," prerušil ma. „Len sme sa báli, či James nepoužil nejakú lesť. Keď si zmizla z Aliciných vízií, rozhodol som sa, že sa vrátim naspäť do Forks. Ostatní pokračovali v ceste."

Dokonalý budíček!

Predsa musel vedieť, že keď ma Alice nevidí, som s niektorým z vlkov. A ja som som sa zachovala ako hlupák, pretože ma niečo také vôbec nenapadlo. Zaspätkovala som a narazila do Jacoba.

Rozkašľala som sa. „Vraciaš sa?" opýtala som sa prekvapeným hlasom. Chcem aby prišiel? uvažovala som zmätene.

„Neteší ťa to?" vypytoval sa.

„Ale áno..." odpovedala som so slzami na krajíčku.

„Výborne. Prídem ešte dnes v noci, tak nechaj otvorené okno," pokračoval a mne sa rozbúchalo srdce tak rýchlo, že som mohla vnímať vlastný zrýchlený tok krvi v ušných bubienkoch.

Rozlúčil sa obvyklým milujem ťa, no ja som sa zmohla iba na obyčajné ahoj. Ruka s hluchým telefónom mi pomaly klesla pozdĺž tela a ja som sa zase celá roztriasla. Okolo pása ma objal pár snedých paží a ja som musela preglgnúť poriadnu hrču. Bolo mi ozaj do plaču. Nechcela som sa mu vymaniť, ale ani som takto nemohla ostať.

„Volal on, však?" konštatoval Jacob nevzrušene.

Neschopná zo seba dostať jedinú slabiku, som len chabo prikývla. Cítila som, že Jake sa celý trasie, čo nebolo veľmi dobrým znamením. U neho to obyčajne znamenalo jediné, hroziacu premenu.

Ako by som mu to práve teraz mohla urobiť? Mám vôbec právo všetko zničiť a zavrieť tak za našim priateľstvom dvere?! Môžem byť taká sebecká, aby som si naďalej myslela, že môžem byť s Edwardom a zároveň balamutiť Jacoba? Pretože ako inak, než balamutením, by sa to dalo nazvať...

Otvorila som ústa, no jeho meno mi uviazlo v krku. Objatie povolilo a Jacob si ma otočil tak, aby sme na seba mohli pozerať, no ja som pohľad zbabelo zavŕtala do zeme.

„Naše rande sa zrejme skončilo, mám pravdu," nadhodil naoko veselo.

Vo vzduchu presýtenom vôňou slanej vody a urastených stromov, som jasne pocítila blížiacu sa tragédiu. Najhoršie na tom bolo, že sa tomu už nedalo zabrániť.

Stála som tam meravo ako socha Lótovej ženy a pery som pevne tisla k sebe. Na pleci mi nečakane pristála jeho ruka. Pri tom dotyku som sa strhla a zaspätkovala. Rozhodla som sa, že mu poviem o svadbe. Hneď! Ak by som nenabrala odvahu teraz, už by som ju nenabrala nikdy. Raz, dva, tri... nádych...

„Budem sa vydávať!" vybafla som tak rýchlo, že ma hádam ani nemohol rozumieť. „Za Edwarda..." dodala som šeptom.

Behom sekundy zavládlo priam strašidelné ticho. Horšieho a bolestnejšieho ticha som ešte nikdy v živote nebola svedkom. Dovolila som si bleskurýchly pohľad smerom nahor. No hádam by som bola urobila lepšie, keby som sama seba nakopla do zadnice a vrátila sa kadeľahšie. Aby som mu už nemohla ublížiť.

„Jake, je mi to ľúto," hlesla som potichu.

Mlčal a ja som sa mohla od neistoty zblázniť. Potom prehovoril.

„Dookola si to všetko prehrávam v hlave, no aj tak tomu nerozumiem," ozval sa nakoniec. Stále sa ovládal, ale tras jeho tela a hlboký hlas, ktorý sa menil na vrčanie, mi prezradili, že sa drží z posledných síl. „Svadba, Bells?! S ním?!"  Vypľul tie slová, ako by boli tým najodpornejším, čo sa mu kedy dostalo na jazyk.

Zdvihol hlavu, jedným krokom ku mne pristúpil a moje plecia sa rázom ocitli v zovretí. Pohľadu do jeho očí som sa už nemohla a ani nechcela vyhnúť. Boli ako magnet. Odrážali sa v nich pocity, ktoré som tam vidieť nechcela a od ktorých by som ho hneď oslobodila, keby to len trošku šlo.

„Jake," prehovorila som napokon. „Ja... mám ťa rada." Výborne Isabella! Tieto drísty situáciu rozhodne uľahčia!!! pomyslela som si ironicky. „Mám ťa rada, ale jeho milujem." Slzy mi vytryskli, ale moju vinu zmyť nemohli.

JACOB

Bolo dosť zlé si ten fakt iba domýšľať. Pritom som sa však mohol živiť nádejou, že všetko je inak, že predsa ku mne cíti niečo viac než k nemu, že ju k nemu púta iba nejaký pošahaný dar, ktorý vytrvalosťou dokážem zlomiť.

Mám ťa rada, ale jeho milujem...

Také definitívne a bezvýchodiskové. A beznádejné. Niečo pri srdci ma hrozne zabolelo. Malinká časť môjho ja kričala, aby som sa nevzdával, no tá väčšia a rozumnejšia mi vynadala do idiotov. Pripútaných idiotov, aby som bol presný.

Akože to kedysi hovoril Sam?

„Pre pripútaného vlkolaka bude jeho vyvolená všetkým a zároveň on bude pre ňou tým, čím ona bude chcieť. Či už kamarátom, bratom, priateľom, alebo milencom. Ale ak by sa raz stalo, že o milovanú z akýchkoľvek príčin príde, keď nebude môcť byť v jej blízkosti a chrániť ju, tak vo vnútri umrie a viac nebude sám sebou."

Jej slzy ma boleli a vzlykajúce telo priam volalo po tom, aby som si ju privinul naspäť do náručia. Uvedomil som si, že sa celý trasiem, čo nebolo dobré. Miesto objatia som radšej o krok ustúpil. Niečo povedala, no zachytil som iba posledné slovo.

„...mesiac."

Stále mi v hlave vírili dve slová: svadba a Edward.

Svadba už o mesiac?!

„To nemôžeš!" vykríkol som.

„Naopak, Jake," bránila sa, „ja musím."

„Musíš?" Jediná vec, ktorá ma v súvislosti so svadbou a slovom „musím" napadla, spôsobila, že mi zrak zastrela červená hmla.

On sa jej dotýkal? spytoval sa červíček v mojej hlave. Dotýkal sa jej svojim špinavými paprčami TÝM spôsobom?!!

„Nie, Jake, tak to nie je, nie v tomto zmysle," vyhŕkla rýchlo a prerušila moje úvahy. „My sme nikdy... Ja som... Ja musím, teda vlastne chcem... dočerta, je to ťažké!" jachtala. Vzlykla a tvár si schovala do dlaní.

Akosi mi spadol kameň zo srdca. Urobil som ďalší krok vpred.

„Takže vlastne nie si pevne presvedčená, že robíš správnu vec?" spýtal som sa, no ona neodpovedala.

 BELLA

Trvalo celú večnosť kým som pozbierala dosť odvahy a znovu prehovorila. Ani jeden z nás sa nehýbal. Obaja sme vedeli, že sa blíži definitívy koniec. Zatúžila som opäť sa k nemu privinúť. Chcela som, aby dnešné šťastné chvíľky trvali naveky. Hrýzlo ma svedomie. Dnes bol spomienkový deň na jeho mamu, nemala by som ho teda miesto rečičiek o svadbe utešovať? Pripadala som si ako podliak a zločinec.

Usúdila som, že najlepšie bude urobiť čistý rez a povedať mu to priamo.

„Po prázdninách odídem s Cullenovcami," povedala som rýchlo. Na hrudi ma ochromil pocit, ako po zrážke s kamiónom. „Charlie by normálne nikdy nesúhlasil, aby som s nimi odišla tak ďaleko, keby sme neboli svoji."

„Bells!" V jeho oslovení som začula výčitku zmiešanú s niečím, čo sa podobalo výsmechu. „Nerob si zo mňa dobrý deň! Chceš mi hádam nahovoriť, že si tú pijavicu chceš  zobrať iba kvôli vlastnej túžbe po vzdelaní?"

„Jacob, Edward nie je nijaká pijavica!" vyhŕkla som. Začalo mi byť jasné, že naša rozlúčka sa vzájomným prianím zdravia a šťastia neskončí.

„Ach, prepáč. On je to vlastne milosrdný a nevinný upírček!" vybafol. „Odpusť, že som zabudol na jeho jemnocit a ohľaduplnosť!"

Nebola som schopná reagovať, v krku mi rýchlosťou svetla rástla obrovská guča, ktorá mi bránila uvažovať triezvo. Jake sa však neostýchal. Videla som, že sa prestáva ovládať a netušila som, ako tomu zabrániť.

„Keď už spomíname Charlieho, napadlo ťa vôbec, ako bude po tvojom odchode trpieť!?"

Hrča narástla do obrovských rozmerov.

„Jake, to od teba nie je fér," pípla som napokon.

„A to, že Charlieho opustíš kvôli takej mramorovej kreatúre, je podľa teba v poriadku?" zvyšoval hlas. „Odídeš od neho, bude zase sám..."

Posledné slová, boli úderom pod pás. Razom som sa zobudila. Nahnevaná som  mu odpovedala o niečo ostrejšie. „Akým právom mi chceš kázať!"

„Bells, myslím to s tebou dobre!" povedal, no jeho slová tvorili ostrý kontrast  s výrazom v tvári.

„Aj cesty do pekla bývajú dláždené dobrými úmyslami!" odvetila som podráždene. „Aby si vedel, už som dosť stará na to, aby som bez dovolenia odišla kam chcem a s kým chcem a teba sa na dovolenie určite pýtať nebudem!!!"

Ešte som vetu ani nedokončila a vedela som, že som to prehnala.

„Napadlo ťa, že jedného dňa môže ktorýkoľvek z nich na teba dostať chuť a neudrží sa?! Aj potom ich budeš obraňovať?!" dožadoval sa a hlas mu bublal od potláčanej zlosti.

„Jake, si môj najlepší priateľ, nechcem ti ublížiť, ver mi, nikdy som ani nechcela. No ani tebe nedovolím ti, aby si mi riadil život!" chrlila som nahnevane.

„No jeho počúvneš na slovo, však?" vyhŕkol a bolestivo zovrel moje plecia. Pomykala som sa, ale on bol ako v tranze. Musela som mu ukázať, ako preháňa.

„Akým právom mi chceš robiť kázanie? Aby si vedel, budem si robiť čo chcem a s kým chcem! A keď som rozhodnem, že sa stanem upírkou, tak to tak aj bude!!!" Samozrejme, že nič z toho nebola pravda, pretože som sa nikdy nechcela stať nesmrteľnou.

Zrazu jeho trasenie poľavilo a miesto toho sa temne uškrnul. „Asi by sa mu nepáčilo, keby sa dozvedel o tomto, že!" povedal záhadne.

Ani som sa nenazdala a jeho pery sa prisali na tie moje. Začal ich drviť pustošivou silou a ja hlupaňa, miesto toho, aby som ho odsotila, nechala som ho, nech si robí, čo chce. Bozkával ma drsne, akoby bez emócií, vnímala som, ako do toho bozku dáva všetku svoju nahromadenú zlosť. Lenže potom začali byť jeho bozky nežné. Boli naďalej vášnivé, ale už som z nich necítila zlosť. Poddala som sa tomu. Dovolila som mu, aby ma bozkával, ako nikto doteraz. A ani ja som mu neostávala nič dlžná. Pritisol ma k sebe tak tesne, ako len bolo možné a dlaňami začal skúmať kontúry môjho chrbta. Cítila som sa previnilo, no nebránila som sa. Keď svoje pery presunul na môj krk, zachvela som sa od potláčanej túžby a náhle som nevedela popadnúť dych. Po chvíli ma znova začal bozkávať na ústa, no tentokrát vášnivejšie a nástojčivejšie. Keď jeho ruka, akoby omylom, našla moje ňadro, takmer som upadla do mdlôb. Vo chvíli, keď som nadobudla dojem, že hádam skutočne omdliem, odtiahol sa. Chytil ma tak, aby som nestratila rovnováhu a pozrel mi priamo do očí.

Pery ma pálili, telo sa mi chvelo túžbou a v ústach som cítila mäkkosť a chuť jeho jazyka. Rovnako ako on, som aj ja dýchala prerývane. Chvíľu sme sa len tak držali za ruky a pozerali si do očí. Jeho pohľad bol mnohoznačný. Odrážala sa mu v ňom všetka láska, smútok, zlosť a ešte niečo navyše.

„Nerob to Bells," požiadal ma napokon. Láska v ňom premohla všetky ostatné pocity a on sa pokúsil ešte raz ma presvedčiť. „Viem, že ma miluješ, inak by si nikdy nedovolila, aby som sa ťa dotýkal tak, ako pred chvíľou."

Skôr, či neskôr by som musela prehovoriť. „Máš pravdu, priznávam, milujem ťa," vyhŕkla som nakoniec. Dúfala som, že týmto priznaním, zmiernim účinok slov, ktoré som mala na jazyku. Chcel si ma zase privinúť, no moja nasledujúca veta mu chrstla spŕšku ľadovej vody priamo do tváre. „Milujem, ale to na mojom rozhodnutí nič nezmení. Jeho totiž milujem viac..." povedala som ticho  a z posledných síl zadržala slzy. Bolelo ma srdce, ale nešlo to inak.

Pustil ma a ja som sa zapotácala. „Už nič nemusíš hovoriť," vyhŕkol. „Prehral som, viem to."

Prikývla som. „Bude hádam lepšie, keď sa už viac neuvidíme. Aspoň zatiaľ. Alebo aspoň kým..."

Jake zdvihol prst a zastavil prúd zbytočných fráz, ktoré by to všetko len zhoršili. „Zbohom, Bells!"

„Zbohom... Jake," povedala som sťažka. Chcela som za ním kričať aby sa vrátil, aby neodchádzal, no moje pery ostali nemé.

Posledný krát na mňa pozrel, otočil sa smerom k lesu a ešte než zmizol v húštine, dopadol na štyri laby. Do ticha noci sa ozvalo bolestné zavytie.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 26. kapitola: