Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 1. kapitola

16.03.2012 (07:45) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1829×

1.kapitola - AKO TO VŠETKO ZAČALO

Súčasnosť:

„Sneží? Snežííí? Čože? Aaach, nieee..." Bella s vydeseným výrazom na tvári, blížiac sa psychickému zrúteniu, ešte raz nazrela von oknom. Avšak žiarivá, ľadovo biela pokrývka bola neklamným znamením toho, že sa naplnila jej nočná mora. Nenávidela sneh, zimu, večne zamračenú oblohu a vôbec celé toto mestečko.

Odpieraného chleba najväčší krajec, pomyslela si nešťastne a vošla do kúpeľne. Ľavou rukou zotrela opar zo zrkadla, neklamný dôkaz toho, že Charlie ju dnes predbehol. Pustila sprchu na najvyššiu možnú teplotu, aby sa rýchlo ohriala voda. Aké však bolo jej veľké sklamanie, keď ani po piatich minútach netiekla. Drkotajúc zubami ako ratlík, šmarila hadicu naspäť na svoje miesto. Rýchlosťou blesku, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Superman, si ošpliechala aspoň tvár. To ju trošku prebralo.

Zo skrinky vytiahla taštičku s líčením a tú postavila na práčku. Vytiahla z nej špirálu, mejkap a tiene. Uterákom zotrela opar a z druhej strany sa na ňu zaškerila obyčajná, ničím výnimočná, bledá tvár. Na tú sa jej nepodarilo naniesť poriadne ani jedno a so špirálou si skoro vypichla oko.

Keď zbehla do kuchyne, zistila, že Charlie je už preč, aj keď sa museli minúť len o chvíľku. Pustila si aspoň rádio, aby nemusela myslieť na to, čo ju vonku čaká. Nasypala si do misky cereálie a znovu preklínala deň, keď sa tak hlúpo rozhodla, že istý čas strávi tu. Pamätala si to skoro do bodky.

Pred šiestimi mesiacmi:

Mama práve leštila starý dubový konferenčný stolík v obývačke, keď buchli vchodové dvere. A potom to nezvyčajné ticho. Pozreli sa s mamou na seba a čakali. Netrvalo ani pol minúty, keď sa pred nich, v zablatených teniskách, postavil Phil. Phil a zablatené tenisky v obývačke, na perzskom koberci, to bolo také nezlučiteľné ako oheň a voda. Hneď vedeli, že sa stalo niečo zlé. Doslova padol do kresla, pozrel pred seba nešťastným pohľadom a spustil:

„Končím!" Dramatickým gestom rozhodil ruky a pokračoval: „Dali mi ultimátum. Buď o polovicu nižší plat, alebo vyhadzov. Chápete to? Dva roky sa tu trápim, driem a nakoniec sa mi dostane takejto odmeny."

Potom nastalo ťaživé a „hlasné" ticho, kedy by bolo počuť spadnúť aj špendlík. Ani Bella, ani jej matka sa neodvážili prehovoriť. Čakali, že bude Phil pokračovať, no nič sa nedialo. Niekde pri okne zabzučala mucha, vonku prešlo po ceste auto, bolo počuť brechanie psa. Toto všetko však Bella prestala vnímať, pretože jej v hlave začal klíčiť plán, zatiaľ veľmi hmlistý a nejasný. No už len pri pomyslení na to, čo jej napadlo, pocítila známe chvenie a po celom tele jej naskočila husia koža. Pritom vonku sa teplota pohybovala okolo tridsaťpäť stupňov v tieni.

Vtom sa ozvali kroky pri vchodových dverách, ozval sa zvonček a rázne zaklopanie. Všetci vyskočili ako zasiahnutí elektrickým prúdom, no nikto sa nemal k tomu, aby išiel otvoriť. Boli ako zhypnotizovaní. Po ďalšom ráznom zazvonení a zaklopaní sa z miesta odlepila Bella a išla otvoriť. Na prahu stál zamračený zavalitý poštový doručovateľ.

„Zásielka pre Phila Dwyera," odrapotal naučenú formulku bez známky nadšenia.
„Phil..." Avšak skôr, ako stihla naňho zavolať, už stál vedľa nej. A hneď v závese za ním Renée. Doručovateľ netrpezlivo poklepkal perom o zásielku a vyčkával.
„Áno, ja som Phil Dwyer," predstavil sa a zodvihol obočie.
„Tu mi to podpíšte," ukázal chlapík na prázdnu kolónku na doručovacom dokumente. V momente, ako bola vybavená táto formalita, bez pozdravu sa otočil a uháňal preč tak rýchlo, ako mu to len jeho zavalité telo dovoľovalo.
„No tak, Phil, čo to je?" Renée skákala okolo svojho manžela ako neposedné dieťa, kým Bella stála ako primrazená a nebola schopná pohybu.

Bez nutnosti nejakého vysvetľovania padol všetkým zrak na veľkú pečiatku, ktorá sa ako kométa vynímala na inak ničím nezaujímavej obálke: JACKSONVILLE SUNS!
Inokedy trpezlivý a rozvážny Phil ju doslova roztrhal na franforce. Trasúcimi prstami roztvoril hárok papiera. Oči mu hneď zablúdili k tomu najdôležitejšiemu.

„Tak to je úplne neuveriteľné! To je úžasné! V pravý čas..."
Po niekoľkých zvolaniach, na konci ktorých sa doslova vynímal výkričník, opäť zmĺkol. Renée to už nevydržala a začala vyzvedať.
„Ach drahý, miláčik, veď to je pozvánka na... Čo to píšu? No tak, ukáž mi to! Tréner? Zlato, veď to je... Hneď tam musíš zavolať!" Od náhleho šťastia bola hysterická a nedokončila poriadne ani jednu vetu.

Bella len nepohnuto stála a hľadela pred seba. Skôr, ako doznelo posledné slovo jej matky, už mala v hlave vybudovaný plán. Nepovedala však nič nahlas. Rozhodla sa, že im to predostrie trochu neskôr. Sama tomu ešte nemohla uveriť. Ale keď nad tým tak uvažovala, chcela to urobiť už dávno, ibaže si to nechcela pripustiť. Stále to v hlave odsúvala na druhú koľaj, pretože ju pri tej myšlienke vždy striaslo. Nenávidela zimu a dážď. Milovala slnko, teplo, krásne slnkom zaliate pláže. Ak nebolo aspoň tridsať stupňov nad nulou, necítila sa celkom vo svojej koži. Aj to bolo jedným z dôvodov, prečo prestala jazdiť na prázdniny za otcom. Miesto toho otec trávil každé letné prázdniny dva týždne vo Phoenixe.

Z úvah a plánovania ju vytrhlo vedomie, že od nej niekto niečo chce.
„Bella, mačiatko moje, veď ty nás vôbec nepočúvaš!" zvolala napoly zhovievavo, napoly rozhorčene jej matka.
„Ale nie, mami, len som sa na chvíľočku zamyslela. Už som samé ucho, prisahám." Na dôkaz toho, že to myslí vážne, pozrela matke do očí. Tej stačil takýto dôkaz a spustila.

„Tak počúvaj, je to úplne skvelé. Philovi ponúkli miesto trénera v tíme Jacksonville Suns. Dokonca by v prípade potreby pomohli so sťahovaním a tak podobne. Len je potrebné rozhodnúť sa do týždňa. To znamená, že behom tej doby by sme sa museli zbaliť, presťahovať, zabývať sa a tak ďalej. Tebe skončila škola už pred dvoma týždňami, takže ani v tomto ohľade by nemusel byť problém. Čo na to povieš?" spýtala sa Renée, zatiaľ čo pozerala na Phila, no potom otočila tvár k svojej dcére. Bella v jej očiach videla milión šťastných hviezdičiek. Bolo také jednoduché ju nadchnúť. A tentoraz mala na jasanie veľmi pádny dôvod.

„Hmm, fajn, to je skvelé, lenže viete..." Belle sa zadrhol hlas a nemohla pokračovať. Všetko bolo ťažšie než si predstavovala. Ako teraz môže vyrukovať s tým šialeným nápadom, keď jej matka a nevlastný otec boli očividne šťastní?
Neuveriteľné, ako sa behom hodiny môže osud otočiť o tristošesťdesiat stupňov.
Ráno plánovala kam pôjde na letnú brigádu a teraz rieši obrovskú dilemu. Teda, ono to už dilema ani nebola, keďže presne vedela čo chce. Spotenou dlaňou si prešla po čele a spustila.
„Mami, Phil, viete, nad niečím som premýšľala..." Rýchlo bleskla pohľadom hore a potom ho zase uprela na podlahu.

„Belli, čo sa deje, nestraš nás?!" skočila jej do reči Renée, keď videla ako sa tvári a prestrašene dodala. „Čo si vymyslela za lotrovinu tentoraz?"
„Poďme si radšej sadnúť!" vyzvala ich, akoby ona bola rodičom a nie naopak. Sadli si na gauč, ona naproti nim do kresla a zopla ruky, aby nevideli, ako sa jej trasú. Napočítala do troch, odhodlane im pozrela do očí a predložila celý svoj plán.

„Viete, uvažujem nad tým už veľmi dávno. Určite sú to tak dva roky. Hneď potom ako sme sa presťahovali sem," naznačila a pravou rukou opísala vo vzduchu kruh, ktorý zahrňoval celý dom a vlastne celý Phoenix. Potom pokračovala:
„Chcela by som opäť nejakú dobu stráviť s Charliem vo Forks. Teraz je to ideálne, mám predsa prázdniny, no nie? Takže mi zostáva ešte nejakých šesť týždňov, kým začne škola. Bude to určite príma, už sa aj celkom teším."

Tak a je to vonku, povzdychla si. Rýchlo, kým stratí odvahu a kým jej niekto skočí do reči, pokračovala. Nikdy nevedela klamať, takže sa bála aby neodhadli ako sa skutočne cíti. Potom by bolo celé plánovanie v keli a nedovolili by jej odísť.

„Ak by sa ukázalo, že to predsa len nefunguje, ihneď sa vrátim naspäť k vám. Vy sa medzitým zabývate, určite to bude prekrásne miesto a aspoň nejaký čas sa budete môcť venovať len jeden druhému. Nebude tam oxidovať nejaká šestnásťročná pubertiačka. A hlavne, keďže sú tie prázdniny, tak ani s mojou školskou dochádzkou nebude žiadny problém... A možno... no, ak by nám to s Charliem klapalo, ostala by som vo Forks. Dočasne, samozrejme." Tu sa jej však zadrhol hlas a než ho získala späť, predbehol ju v rečnení Phil.

„Bella, si si istá, že je to dobrý nápad? Toto nie je vôbec nutné podstupovať. Vieme, ako nemáš rada zimu a chlad. Jacksonville, Florida, palmy, veď to je pre teba ideálne. A mama by bola nešťastná, keby si bola aj ty nešťastná."
„Nie! Naozaj to musím a chcem urobiť! Hneď aj zavolám Charliemu, aby si nekupoval letenku sem." Uf, a je to za mnou, bolo to ľahšie než som si myslela.

Ani jeden z dospelákov sa nezmohol na odpor. Žiadne zbytočné výhovorky, výmysly, alebo okolky. Proste všetko povedané na rovinu aj keď, trošku prikrášlené, dokonalý čistý rez.
Phil sa potichu zodvihol z gauča, vzal do rúk pozvánku a pobral sa k telefónu, ktorý bol umiestnený v kuchyni. S ľuďmi na druhej strane sa rozprával asi pol hodiny.

Matka s dcérou medzitým rozoberali všetky pre a proti týkajúce sa návštevy Olympijského polostrova. Teda skôr dlhodobého pobytu ako návštevy, ale to hodili pre tentoraz za hlavu. Riešili predovšetkým kedy pôjde, kto zaplatí letenku a nákupy. Jej šatník rozhodne neoplýval oblečením nutným na prežitie vo večne zamračenom a daždivom mestečku. Okrem toho Bella trvala na tom, že si letenku zaplatí sama, o čom Renée nechcela ani počuť.

Kým sa teda potichu dohadovali, Phil dotelefonoval a vstúpil opäť na scénu. Obe k nemu vzhliadli a s otáznikom čo visel vo vzduchu čakali, s čím na nich vyrukuje.
„Dohodli sme sa! Myslím, teda vlastne, môžem s určitosťou povedať, že do týždňa bude všetko zariadené." Bol očividne šťastný, spokojnosť z neho sršala na všetky strany.
Zvláštny začarovaný deň. Najprv v ňom zaznel veľký smútok, ale potom ho prebilo neskutočné šťastie.

O štyri dni neskôr:

Lietadlo začalo dosadať na mokrú, klzkú pristávaciu dráhu. Nemusela sa ani pozrieť z okienka, aby vedela, že taká je, dážď by ucítila aj na míle ďaleko. Ohrnula nos, zamrvila sa na sedadle a v žalúdku pocítila veľmi nepríjemné trepotanie motýlích krídiel. Pani, čo sedela napravo od nej, si nervózne mädlila ruky. Očividne nemala lietanie rada, bolo to na nej vidieť po celú dobu letu.

Keď dosadli, trochu to s nimi zatriaslo a Bella vedela, že už nie je cesty späť. Pokúšala sa potlačiť akékoľvek emócie, ale vôbec jej to nešlo. Cítila silné nutkanie otočiť sa a zdupkať tam, odkiaľ práve prišla. Namiesto toho zamierila k pásu, na ktorom už rotovala jej batožina a hneď si ju aj odtiaľ vzala. Nemala toho veľa, oblečenie, ktoré vlastnila, nebolo veľmi vhodné do tunajšieho podnebia. Celé jej imanie sa vošlo do dvoch kufrov, menšieho a väčšieho. Renée síce trvala na tom, že zájdu do špeciálneho obchodu, ale to jej rýchlo vyhovorila s tým, že potrebné veci bude lepšie nakúpiť na mieste. Vzala kufre, počkala na kontrolu a slimačím tempom kráčala vpred do letiskovej haly.

Port Angeles... Kedy som tu naposledy bola?
Rozhliadala sa v dave po vysokej postave a vážnej sympatickej tvári, ktoré patrili jej otcovi. Už sa začínala báť, že to snáď nestihol, alebo že si splietol číslo letu, keď vtom na ňu niekto vybafol. Od ľaku jej vykĺzol jeden z kufrov z ruky a padol na nohu. No kým sa spamätala, už bola uväznená v medveďom objatí a do očí sa jej tisli slzy. Milovala svojho otca nadovšetko. Lenže ich povahy im nedovoľovali nejaké veľké prejavy citov. Keď ju pustil a trošku ju od seba odtiahol, aby sa na ňu pozrel, obaja sa začervenali.
„Bells." Tak ju oslovoval iba on. Nikomu inému to nedovolila.

„Oci."
„Konečne si tu. Poď, zoberiem ti kufre!" A bez ďalších zbytočných okolkov sa chopil jej batožiny. Ona sa poslušne vybrala za ním k policajnému autu, ktoré sa na parkovisku vynímalo. Kým nasadli boli obaja premočení do nitky.

Vďaka utiahnutej povahe, ktorú po ňom zdedila, cesta do Forks prebiehala takmer v tichosti. Padli dôležité otázky ako: Ako sa má Phil a Renée? Aký bol let? Nie si unavená? Ani sa nenazdala a už parkovali pred malým dreveným domčekom, ktorý bol takmer celý schovaný za príkrovom hmly. Vystúpila a pritiahla si kraje košele tesnejšie k sebe. Pekný začiatok, v polovičke leta to tu vyzerá ako na jeseň. Teda, až na opadané sfarbené lístie. Všade iba nekonečná zelená, od ktorej až boleli oči. Bella bola vďačná, že túto zeleň nebolo teraz kvôli hmle vidieť.
Vošli do domu, kde sa akoby zastavil čas. Všetko bolo na tom istom mieste ako si to pamätala od svojej poslednej návštevy.

Stará kuchynská linka, kedysi sýto žltá, bola teraz vyblednutá. Neveľký jedálenský stôl, okolo ktorého stáli naaranžované štyri stoličky, z ktorých ani jedna neladila k druhej. Malá obývačka, kde bol stále ten istý gauč s kockovaným poťahom...
Charlie znova zobral kufre a otočil sa na ňu.
„Zanesiem ti veci hore. Chceš sa najprv najesť, alebo vybaliť?" Oči sa mu rozžiarili ako slniečka.
„Oci, snáď si nevaril," zasmiala sa Bella a trochu ju striaslo pri tej predstave.
„Preboha, len to nie," smial sa Charlie. „Doviezol som jedlo z bufetu, bude to treba iba zohriať," uviedol veci na pravú mieru.

„Asi sa radšej najprv vysprchujem a potom prídem na jedlo."
„Fajn," ukončil debatu a lakťom otvoril dvere na jej bývalej detskej izbe. Aj tu sa zastavil čas. Na stenách stále tie isté vyblednuté tapety, na posteli tá istá patchworková prikrývka, dlážku pokrýval ten istý zelený koberec. Jediná zmena spočívala v notebooku, ktorý bol položený na starom drevenom písacom stole
„Tak si tu urob pohodlie. Keď pôjdeš do sprchy, uteráky sú v kúpeľni na..."
„... druhej poličke zvrchu," prerušila ho Bella skôr, ako to dopovedal.

„Áno, presne tak. Výborne, tak ja idem. Daj si času koľko potrebuješ."
Keď sa Charlie pobral dolu schodmi, Bella sa hodila na posteľ a zavrela oči. Na malý okamih si predstavila, že je na pláži v Jacksonville s mamou a Philom. Hneď však predstavu odohnala ako malé dotieravé decko, ktoré je veľmi neodbytné. S povzdychom sa posadila a párkrát zamrkala. Z menšieho kufra vybrala kozmetickú taštičku, z väčšieho pár kúskov čistého oblečenia a vykročila smer kúpeľňa. Ešte predtým, ako vstúpila pod prúd horúcej vody si prisahala, že to nevzdá.

Súčasnosť:

Po klasickom rannom rituáli, ktorý sa takmer nemenil po celých šesť mesiacov čo tu bola, si obliekla bundu a vykročila do bielej tmy. Keď jej noha podkĺzla a ona si takmer nabila kostrč, už neudržala nervy na uzde a hlasno zavyla. Dopotácala sa až k autu a trhnutím otvorila primrznuté dvere. Veci do školy hodila na sedadlo spolujazdca a ona sama si sadla za volant. Otočila kľúčom v zapaľovaní a autíčko, ako správny dôchodca zaprotestovalo, ale poslúchlo a naskočilo na voľnobeh. V duchu ďakovala Jacobovi, že ho udržiaval v dobrej kondícii kým patrilo jeho otcovi Billymu.

Kým náklaďáčik hlasno reval, behala okolo neho a z okien zaškrabávala súvislú vrstvu ľadu.
Po tejto nevítanej rozcvičke sa rýchlo posadila do studenej kabíny, ktorá sa už zohrievala, zaradila jednotku a z trávniku zišla na asfalt. Cesta do školy zvyčajne netrvala dlho, boli to slabé dve míle. No dnes nechcela riskovať a otáčky znížila na minimum.
Keď konečne dorazila, parkovisko bolo už spolovice zaplnené. Nikde však nevidela Angelu a Jessicu. Vlastne ani Mikea, Bena a Tylera. Autá tu však mali.

No nič, zrejme sú už v budove, pomyslela si, no v tom ich zbadala. Zbadala Jessicinu blonďavú hlavu, poskakujúcu okolo Angely. Zaznamenala pohyb chalanov, ktorí boli otočení chrbtom. A hlavne videla hlúčik študentov, ktorý bol okolo niečoho zhromaždený. Vzala si tašku a vystúpila. Objala sa rukami a vykročila smerom k davu.
„Ahoj, Bella," privítala ju Jess svojim typickým jačákom. Angela sa iba usmiala a pokynula jej hlavou.

Už už sa išla spýtať na dôvod tohto zhromaždenia, keď sa dav rozostúpil a ona zbadala jeho! Bol belší než práve napadnutý sneh. Mračil sa, krčil nos a hlavu odvracal na stranu. No okamžite, ako sa jej cez celý dav pozrel priamo do očí, prestala vnímať okolitý svet. Kolená sa jej podlomili a nebyť duchaprítomnosti kamarátok, asi by sa postupne porúčala k zemi. Nadľudskou silou sa donútila vyriecť otázku.
„Kto to je?"
A Jessica, ktorá vedela vždy všetko čo sa kde kmitlo, jej pohotovo odpovedala.
„Edward Cullen. Je krásny, prirodzene ako celá rodina Cullenovcov. Ale uznaj, čo je to za nápad sťahovať sa uprostred roku..." Jej ďalšie rapotanie už nevnímala.
Zamrazilo ju až do morku kostí, tentoraz to však nebolo počasím. Pár jantárových očí sa totiž ocitlo v jej tesnej blízkosti.

ZHRNUTIE

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 1. kapitola: