Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce ti ukáže správnu cestu - 28. kapitola

06.03.2012 (19:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 58× • zobrazeno 5259×

28. kapitola

Prešli celé dva týždne neistoty a ja som si mohol vydýchnuť. Bella bola v poriadku... teda aspoň fyzicky a mohla ísť na domáce liečenie. Ani Carlisle nerozumel tomu, ako sa mohla tak rýchlo uzdraviť z tak vážnych zranení. Nikdy som neveril na zázraky, ale toto bol zázrak z jasného neba.

Pozrel som sa do spätného zrkadla a musel sa usmiať nad tými dvomi anjelikmi na zadných sedadlách. Ema spokojne oddychovala, Bella sedela vedľa nej, držala jej ručičku a tiež spinkala. Nemohol som sa nabažiť toho pohľadu. No na Belle sa mi aj tak niečo nezdalo, celú dobu sa správala trochu zvláštne, aj keď sa to snažila skryť.

Konečne som sa cítil lepšie... uvoľnenejšie. Josh mi už v ničom nebránil, možno by som mal mať z toho čierne myšlienky, ale pomstil som jeho smrť i Belliné zranenia. Neskutočne som si vychutnával, keď som im lámal kosti na malé kúsočky. Vlastnými rukami som im utrhol všetky končatiny, správal som sa vtedy ako predátor, ale nie je nič horšie, ako ublížiť upírovej žene – jeho druhej polovičke, jeho existencii. Nikto ich telá nenájde, spálili sme všetky časti ich nechutných tiel.

Včera sa Bella rozhodla navštíviť svoj dom pred odchodom do Forks. Celú dobu vzlykala, ale nechcela, aby som ju utešoval. S ťažkým srdcom som ju sledoval, všetky veci mala zbalené... Najviac ľutovala to, že nebola aspoň na jeho pohrebe, ale jej stav to zakazoval. Včera večer bola dokonca za ňou Joshova matka, Bella dostala všetok majetok po Joshovi. Nechcela to prijať, tak som sa dohodol s Joshovou matkou, aby súhlasila, že ho nedostane, ale všetky peniaze už má na účte. Stala sa dedičkou niekoľkých miliónov dolárov, ale pre ňu aj tak nič neznamenajú, poznám ju až príliš dobre.

O chvíľu sme mali byť konečne vo Forks, Charlie mi jasne prikázal, aby sme išli hneď k nemu. Veľmi sa bál o svoju dcéru, všetko videl v správach a ja som ho musel uisťovať asi dvadsaťkrát, že je Bella v poriadku. Nechcel som, aby stresoval zbytočne.

Ale mal som pocit, že lietam. Mám pri sebe obe dievčatá a budem ich chrániť ako nikto.

Bella zrazu zamrkala a otvorila oči. Pohľad jej padol na Emu, nežne sa pousmiala a pohladila ju po vláskoch. Bolo to tak roztomilé.

„Bré ránko,“ šepol som a usmial sa na ňu v zrkadle.

„Ahoj,“ zašepkala a prehrabla si vlasy. „Už tam budeme?“

„Áno, za pár minút sme v Port Angeles, potom ideme k tvôjmu otcovi, bol to policajný príkaz,“ zachechtal som sa.

Pobavene pokrútila hlavou. „Bude ma prezerať dve hodiny, či som v poriadku. Nepotrebujem žiadnu ľútosť.“

„Je to tvoj otec, zlatko. Má o teba strach.“

„Ja viem, ale aj tak to bude preháňať,“ povzdychla si.

„Budem tam s tebou, neboj. A potrebuješ hlavne veľa oddychovať, najbližší týždeň ani nevylezieš z postele a ja sa budem o teba starať. Charlie mi sľúbil, že môžem u vás ostať, Emu si zoberie Esme zatiaľ.“

„Edward, toto nemusíš robiť, ja sa o seba postarám.“

Povzdychol som si nad jej tvrdohlavosťou. „Ale ja sa chcem o teba starať, Belli. A ty mi to dovolíš, je ti to jasné?“ povedal som nekompromisne.

„Dobre,“ súhlasila so sladkým úsmevom. „Ďakujem ti za všetko, Edward.“

„Nemáš za čo, si pre mňa všetko, Belli. A ja by som urobil pre teba čokoľvek, dám ti času, koľko len budeš potrebovať,“ sľúbil som jej.

„Nepotrebuje žiaden čas, Edward. Je to ťažké, ale ja som sa rozhodla, že sa tým trápiť nebudem, aj keď neviem, či to pôjde. Nemôžem ľutovať jeho smrť, nepomôže mi to a po tom, čo mi povedal... To je proste jedno, ale viem, že chcem byť s tebou a sľubujem ti, že jeho už spomínať nebudem.“

A v tejto chvíli som mal chuť zastaviť, vyskočiť z auta a poriadne ju objať na znak neskutočnej radosti.

„To nemusíš, miláčik. Ja tomu rozumiem. Vieš čo? Ak sa budeš chcieť o tom porozprávať, som tu s otvorenou náručou. Teraz sa nemusíme o tom rozprávať,“ navrhol som jej s nežným úsmevom.

„Dobre, súhlasím.“

xxx

„Bella, Bells, zlatko moje!“ kričal Charlie už vo dverách, keď som zastavil pred jeho domom. Rozbehol sa k nám a takmer mi vyvalil dvere. Musel som zaškrípať zubami, nemohol som si pomôcť, je to môj miláčik hneď po Belle a Eme.

„Ocko, upokoj sa, som v poriadku,“ povzdychla si a opatrne vyšla z auta. Charlie sa jej bál aj dotknúť, aby jej nejako neublížil. Bolo to také roztomilé. Charlie ju tak veľmi miloval, bola preňho jedinou a najmilovanejšou osobou na svete. Miloval i Sue, ale stále sa bál Bellinej reakcie na to, že sa zaľúbil aj vo svojom veku. No Bella mu to priala, ale obaja sú najväčší tvrdohlavci na svete.

„Poď dovnútra, lebo prechladneš. Musíš sa najesť, Sue tu bola po tom, čo si odišla a niečo mi navarila, ale nezjedol som všetko,“ vychŕlil na ňu starostlivo. Chytil ju okolo ramien a ťahal rýchlo domov. So smiechom som zobral všetky jej veci, Alice už parkovala vedľa nás. S úsmevom zobrala maličkú, ktorá sa ani tak nezobudila, pobozkal som ju do vláskov a Alice ju dala do svojho auta.

„Ďakujem,“ naznačil som jej ústami. Išiel som dovnútra za nimi a zatvoril za sebou dvere. Bella už povinne sedela za stolom v kuchyni a jedla. Pozrela sa na mňa a pretočila očami.

„Len pekne papkaj,“ hovoril jej Charlie a sledoval každý jej pohyb. Ešte som vyšiel hore po schodoch, kde som dal do jej – na nejakú dobu našej – izby veci a vrátil sa za nimi dole. Posadil som sa k Belle a chytil ju za ruku na stole, nežne sa usmiala.

„Dáš si aj ty, Edward?“ spýtal sa ma Charlie a už vyťahoval ďalší tanier.

„Nie, vďaka, Charlie. Nie som hladný... naozaj.“ Bella zdvihla hlavu a nejako zvláštne sa na mňa pozrela, rýchlo som mihol pohľadom na Charlieho, ktorý si ma premeriaval.

„Dobre teda. Deti, ide zápas a tento nemôžem vynechať. Edward, buď tu ako doma.“

Prikývol som a Charlie sa už stratil v obývačke, kde sa vyvalil na sedačku a zapol si nahlas telku. Vonku sa už začalo pomaly stmievať.

„Nebude ti vadiť, keď si pôjdeme ľahnúť skôr?“ spýtala sa ma Bella, keď dojedla.

„Samozrejme, že nie, musíš oddychovať.“

Prevrátila očami a postavila sa s prázdnym tanierom, v momente som bol u nej, vytrhol jej tanier z ruky a položil do dresu. No Bella ostala stáť zmätene na mieste a vystrašene na mňa pozerala. Zamračil som sa, čo sa stalo?

„Bella?“ spýtal som sa jej opatrne.

„Ako si sa ku mne dostal tak rýchlo?“ spýtala sa podozrivo.

„Len sa ti to zdalo, Bells. Si unavená. Poď, ideme hore.“

Nepresvedčivo prikývla a nechala sa ťahať hore po schodoch. „Idem ešte do sprchy. Ako povedal Charlie – cíť sa tu ako doma.“

Zobrala si pyžamo a išla do kúpeľne. Otvoril som svoju tašku s pár vecami a vytiahol si tepláky na spanie... aj keď spať nebudem teda. Mal som dosť času na premýšľanie, keď som každú noc sedel vedľa Belly v nemocnici, čo najskôr jej musím povedať o tom, čo sme. Musí sa to dozvedieť. Plánujem s ňou vzťah, ale nevie o mne tú hlavnú vec, ktorá môže zmeniť celý náš vzťah a toho sa najviac obávam.

Ľahol som si na posteľ a počúval každý jej pohyb. Nechcel som si to priznať, ale túžil som po nej. Pri myšlienke, že je tam celá nahá, ma polialo horúco. No bola zranená, veľmi zranená a ja musím krotiť svoje pudy.

O pár minút otvorila dvere a v pyžame pribehla do postele, kde som ju rýchlo zakryl a pritiahol si ju na hruď, ale odtiahla sa a pozerala na mňa prenikavým pohľadom.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať,“ začala pokojným hlasom, ale ja som počul aj tak, ako sa jej trochu chveje hlas.

„Ja s tebou tiež, začni prvá.“

„Možno budem vyzerať ako blázon, ale potrebujem vedieť. Ema niečo omylom povedala a ja som nad tým rozmýšľala včera celý deň... Ale je to naozaj bláznivé a ja nechcem, aby si si myslel, že mi šibe alebo čo...“ hovorila rýchlo, bola vystrašená, srdce jej prudko bilo.

„Pokojne, Bella. Nebudem ťa považovať za blázna, tiež ti chcem povedať niečo, čo sa ti bude zdať... bláznivé, ak sa to dá tak povedať vôbec.“

„Ja...“ šepla roztraseným hlasom. „Spýtala som sa jej, či nie je hladná a ona mi povedala, že je skôr smädná. Chcela som jej dať svoju vodu, ale ona povedala, že má chuť na... krv.“

Do riti! Ale nemôžem to mať Eme za zlé, je to dieťa. Tak, idem na to! Musím ísť s pravdou von.

„Myslela to vážne,“ šepol som a pozrel sa jej opatrne do očí.

Mierne vykúlila oči. „Počkať, vy jej dávate krv? Panebože, vy ste...“

„Upíri,“ dokončil som za ňu.

„Upíri?“ zopakovala po mne, hlas sa jej ešte viac roztriasol. „Robíš si zo mňa srandu?“

„Nie, Bella. Myslím to vážne, ja viem, že to je neuveriteľné, ale celá rodina sme upíri. Sme nesmrteľní, živíme sa zvieracou krvou, sme neuveriteľne rýchli a ešte dosť vecí. Ver tomu, Bella. A chcem, aby si vedela, že ti neublížim. Ja hneď teraz odídem, nemusíš utekať,“ hovoril som rýchlo, ani neviem, či stihla registrovať moje slová.

„Edward, toto nie je vtipné. Čo si sa pomiatol? Upíri neexistujú,“ hovorila nesúhlasne a mračila sa. Chytil som jej tvár do dlaní a pritiahol si ju na svoju hruď, kde mám srdce.

„Počuješ to?“ šepol som do ticha.

„Čo? Nepočujem... nič. Preboha! Prečo ti nebije srdce?!“ vykríkla a odtiahla sa odo mňa úpne.

„Lebo som nesmrteľný, všetko v mojom tele je akoby zamrznuté. Nekoluje vo mne krv, ani mi nebije srdce, nepotrebujem dýchať a už sto rokov vyzerám rovnako,“ ozrejmil som jej.

Nadýchla sa, otvorila ústa, ale nevyšlo z nej nič. O chvíľu urobila to isté, ale nič. Premeriavala si ma, ale prekvapil ma jej výraz. Vôbec nevyzerala vystrašene... A zrazu sa zoširoka usmiala. Vykúlil som oči a zmätene na ňu pozeral. Zbláznila sa?

„Chceš povedať, že spím so storočným upírom?“ vyšlo z nej a naplno sa rozosmiala. Tak teraz som sa vážne cítil ako debil.

„Áno, ale ľudských rokov mám osemnásť,“ šepol som opatrne a ona vyprskla od smiechu. No super, ja jej poviem, že som upír a teraz som tu terčom smiechu.

„Ja spím s osemnásťročným zajačikom? Panebože, v mojom živote asi nebude nikdy nič normálne,“ zasmiala sa a posunula sa ku mne bližšie.

„Ty... ty sa ma nebojíš?“ spýtal som sa kŕčovito a sucho som prehltol, keď sa mi posadila do lona a hlavu si oprela o moju hruď. Spokojne vydýchla a ucítil som, ako sa usmiala.

„Nie, len sa teraz priprav, že mi všetko, absolútne všetko porozprávaš a ani oka nezažmúriš túto noc,“ povedala a snažila sa znieť výhražne.

„Nemôžem spať, Belli,“ zachechtal som sa.

V šťastnom vytržení som ju silno objal. Toto musel byť ten najkrajší sen na svete. Privonial som si k jej vlasom, ale niečo tu nesedelo. Jej vôňa bola zrazu iná. Zmätene som znovu nasal tú vôňu, bolo to zvláštne.

„Voníš nejako inak,“ šepol som prekvapene. Akoby sa miesili dve vône...

27. kapitola - 29. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce ti ukáže správnu cestu - 28. kapitola: