Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - Prológ

24.04.2013 (15:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2916×

Nadišla tá pravá chvíľa. Opatrne som si odtiahla Renesmine ruky z krku.

„Pamätáš sa, čo som ti povedala?" Do očí sa jej tisli slzy, ale prikývla. „Ľúbim ťa," šepla.

Edward nás teraz pozoroval, topásové oči doširoka otvorené. Jacob sa na nás teraz znepokojene díval kútikom svojho veľkého tmavého oka.

 „Aj ja ťa ľúbim," povedala som potichu a rukou sa dotkla prívesku na jej krku,  „viac, ako svoj vlastný život," pobozkala som ju na čelo. Jacob znepokojene zakňučal.

Postavila som sa na špičky a ešte tichšie mu šepla do ucha: „Uteč s ňou preč! Čo najďalej odtiaľto! Keď už nebudete môcť pokračovať pešo, ona má všetko potrebné, aby ste mohli letieť."

Edward aj Jacob na mňa hľadeli s rovnakým výrazom neskrývanej hrôzy, hoci jednému z nich sa zračila vo zvieracej tvári.

Nessie natiahla ruky k Edwardovi a on si ju k sebe privinul. Silno sa objali.

„Toto si predo mnou tajila?" šepol ponad jej hlavu.

„Pred Arom," vydýchla som.

„Alice?" prikývla som.

Zvraštil tvár, pochopil a zabolelo ho to. Tvárila som sa aj ja takto, keď som si konečne dala dokopy Aliciné narážky?

Jacob tlmene zavrčal, na chrbte sa mu naježila srsť a vyceril zuby.

„Tebe jedinému ju môžem zveriť. Viem, že ju neopustíš. Nezniesla by som predstavu, keby si ju nemiloval," šepla som mu. Opäť zaskučal a sklonil hlavu, aby ma šťuchol do pleca. Po hrdzavej srsti pod okom sa mu skotúľala jedna veľká slza, veľká ako bejzbalová lopta.

„Ja viem, Jake. Aj ja ťa mám rada. Navždy budeš môj najlepší kamarát," šepla som.

Jacob sa otočil k odchodu.

„Postaraj sa o moju dcéru," zamrmlala som ešte na pozdrav.

Postupne som sa pozerala na miznúci chrbát, do očí sa mi tisla nepríjemná páľava. Potriasla som hlavou, aby som ju zahnala. 

 „Takže, nemáme nádej," skonštatoval Carlisle. V jeho hlase nebolo počuť ani náznak strachu. Iba odhodlanie a zmierenie.

„Nádej nikdy neumiera," zamrmrala som. Mohla by to byť pravda, hovorila som si v duchu, iba poznám svoj osud. Edward mi stisol ruku. Tým, že som hovorila o svojom osude, som myslela nás oboch. Sme dve polovice jedného celku.

„Chyťte ich!" ozvalo sa z radov Volturiovcov. Prekvapene som vytočila hlavu. Všetkým sa šokom pootvorila ústa, keď Alice zasiahla prudkou, dobre mierenou ranou, ich vládcu. Aro ešte chvíľu letel vzduchom, potom sa zakvačil do zeme pod sebou a zaryl ruky ako pazúre do zasneženej pôdy pod sebou.

„Odvezte ju!" zavelil nekompromisne. Z našich radov sa ozvalo nesúhlasné vrčanie, keď dvaja z pešiakov sprudka zdrapili maličkú Alice za paže a surovo ju vliekli preč. Jasper zúrivo zavyl a nebol jediný. Carlisle však ako jediný zakročil k niečomu inému, ako postávaniu na mieste. 

„Okamžite ju pustite!" Po prvý raz za všetky tie mesiace, čo som strávila v jednej spoločnosti s ním, som počula v jeho hlase náznak agesitvity. Spoza jeho chrbta sa ozval vydesený vzlyk. Esme premohla hrôza.

Carlisle hrdelne zavrčal, telo sa mu v narastajúcej zúrivosti naplo a prehlo, ruky sa napli a on rýchlosťou trištiaceho blesku vyletel z našej roztrhnutej formácie. Alice nahnevane zavyla a rukami zakvačila do obstojne držiacich rúk väzniacich ju v mučivom zovretí.

Jeho útok otriasol všetkými, to, čo sa však stalo nasledujúce, iba zvýraznilo nastupujúcu hrôzu.

Aro vyrazil proti nemu, v odstupe piatich metrov od gardy vyskočil do vduchu a napol svaly na protiútok. Počas ich zrazu nastala ohlušujúca rana. Na zem dopadol prikrčený, v rukách mu utlela oválna vec zamotaná v nepokojných bledých vlasoch.

Našimi radami sa ozvalo nepokojné zavrčanie, šokované vzlyknutia a prestrašené výkriky. Každým to otriaslo, zborové vrčanie od vlkolakov a opätovné pripravené pozície gardy spísalo všetko.

Už sa to začína. Edward mi ešte raz stisol ruku, potom zovretie povolilo. Každý odrazu ostal prikrčený v bojovej pozícii. 

Ako na povel sme sa všetci rozbehli. Od nôh sa nám odrážali chuchvalce snehu, ovíjali sa okolo ťažkých čižiem a fŕkali niekoľko metrov od nich.

Aj garda na neviditeľný príkaz napäla svaly, všetkými smermi bolo počuť jej vrčanie.

Aro natiahol ruky pred seba, frázou zavelil na protiútok, sám sa však aj so svojimi bratmi nepohol z miesta.

A odrazu boli vejúce čierne plášte všade.

Edwarda som už nevidela. Ktosi zajačal. Priestorom sa čoskoro ozvali ohlušujúce škripotavé zvuky. Otočila som hlavu tým smerom do zorného poľa mi však vstúpil chuchvalec plášťa a jemne popolavých vlasov.

Jasper a Demetri.

Povedľa nich som prehľadávala dve najmenšie plášte. Aleca a Jane. A nemusela som hladať dlho. Čoskoro som ich zbadala. Janeiná naoko nečinná tvár mierila na pár bojovníkov, ktorých som zaregistrovala predtým, kútiky úst vytočila v nádhernom úsmeve.

Odrazu zo mňa vystrelila neviditeľná sila. Akoby som štít ani nemusela namáhať, stačilo mi zamieriť na svoj cieľ.

Neviditeľná sila sa v jemnej elipse obtočila okolo Jaspera, zahatala Jane akúkoľvek šancu na neho zaútočiť. Len úkosom som zaregistrovala jej zúrivý pohľad smerom ku mne, všetka moja pozornosť sa teraz sústredila na Jaspera.

Popri mojom použití štítu som však ani nezaregistrovala, ako sa proti mne rozbehlo ďalšie telo. Janeino dvojča mi obkrútilo svoje ruky pevne okolo ramien, šokovane som dopadla na zem.

Jasper bolestivo vydýchol.

V tej chvíli som vedela, že na jeho záchranu je už neskoro. Jeho tvár mi zmizla z dohľadu úplne, len naokolo niekoľko plášťov, záveje snehu a tvár môjho súpera, nič viac.

Trénovala som niekoľko dní. Nemala som šancu vyhrať, hoci môj štít dokázal odohnať aj Alecovú temnú energiu, voči jeho sile sa nezaprel. Netrvalo ani tri sekundy, kým som skončila na zemi a okolo krku som pocítia dlhé kostnaté prsty.

Zavyla som od zúrivosti, v očiach šok, avšak stále som ho dokázala zakryť naštvaným vrčaním a syčaním. Na nepatrnú chvíľu sa mi ho podarilo od seba odkopnúť, čas mojej voľnosti sa však momentálne začal rátať na sekundy.

Niečo sa zmenilo. 

Edward, ktorý do tej chvíle bojoval s ďalšou postavou v plášti, šokovane vytočil hlavu ku mne. V očiach sa mu zračila bolesť. Ako na signál skončila postava v plášti od krku hore bez hlavy, Edward s prenikavým zavrčaním zhodil Aleca z môjho tela. O sekundu neskôr obaja skončili v spleti snehu a výkrikov.

V druhej sekunde sa ocitol Alec pod Edwardom, tomu stále od zúrivosti blčali v očiach nebezpečné plamene, spaľovali pohľadom každú časť jeho protivníka. 

Kúsok odo mňa som zaznamenala pohyb, ako sa maličká Jane pritmolila k nim. Okamžite, akoby automaticky, som roprestrela štít, zahalil toho, na ktorého sa chystala použiť svoj dar.

Len úkosom som zaznamenala, ako sa ku mne rúti ďalšia postava. Toto sa tuším neskončí? Vedela som to, momentálne som mala nahrané. Bola som cieľom číslo jeden, prvou, ktorú treba zabiť. Kým som v hre, Volturiovci proti nám nemajú také gigantické šance. Blokovala som ich, dávala si na nich pozor.

Každý však už musel vedieť, že proti fyzickej sile sa neubránim. 

S tlmeným výkrikom zamaskovaným do vrčania som dopadla na zem, nechtami sa zaprela a snažila si od seba menovaného odtlačiť. Príliš silný, príliš statný...

Do krku mi udrela opätovná nechutne pálivá bolesť, okraje krku som mala dopukané, ale aj tak som dokázala zaregistrovať, ako sa povedľa odo mňa ozval škrípavý zvuk. Strnulo som sa otočila tým smerom.

A vtom... - Nie!

Halucinácie, určite halucinácie, toto nie je pravda, proste nie! Bolesť, silný nával psychickej bolesti, zožierala moje telo zvnútra, bolel ma každý kúsok.

Edward. Nie. Je. Mŕtvy.

Nemôže byť.

Po tom, čo sme prežili.

Bláznovstvo. 

Bolesť pohltila každý jeden kúsok môjho tela, vlievala sa do mŕtveho srdca, prevaľovala sa mi pred očami. V jednej chvíli som mala príšerné nutkanie vraždiť. Potom som meravo znehybnela a čakala na osudný úder.

Už sa mi nechcelo žiť. 

Keď som pocítila pukanie na zátylku, kútiky pier sa mi samovoľne vykrútili v úsmeve.

Hlasy. Všade okolo. Arov nadpozemský šepot. Toto nie je nebo, určite nie, hneď z niekoľkých dôvodov. Nevidím tu Edwarda.

Nemôže to byť nebo, lebo som ešte stále ležala na zemi, okolo krku obmotaná ruka a v očiach ten istý prekvapený výraz.

Prvých pár sekúnd som nečinne sledovala Arovu tvár, ktorá sa, nevedno ako, dostala až k nám. Potom som zaregistrovala, čo sa deje za ním.

Akoby sa mi srdce znovu roztĺklo. 

Oheň. Priestor, na ktorom som poslednýkrát zbadala Edwarda, bol obkolesený plameňmi. Zrak sa mi zahmlil novou karmínovou vrstvou, s priduseným výkrikom som zaznamenala posledné bronzové kučery zahalené vrstvou dymového oparu. Oči ma opäť nepríjemne štípali, nová kalná ortuť zastrela všetko ostatné.

V mojom vnútri to vrelo. Túžba ničiť. Kaziť. Pomstiť sa. Vraždiť. Zabiť.

Smrť. Smrť nepriateľom. Nenávisť. Zkaza.

Toto nie je realita.

Mala by som v realite pocit, že stojím? Nemyslím.

A predsa... Bola som v stoji, len niekoľko metrov od Ara.

Z tohoto miesta som videla na ostatných. Po celej lúke boli rozostlané obláčiky ťažkého smogu, ovíjali sa okolo hromádok, pri väčšine som už nepoznala, kto je kto.

Volterrské plášte. Všade okolo, nikde v dohľade na mňa nežiarila usmiata Esme, nevidela som ani len Emmetta, vlci boli do jedného preč, vlčí pach sa tiahol od šestnástich popolavých tiel.

Oni nie sú mŕtvi!

Hlások v mojej hlave ma zarazil. Dostal do popredia to, čo som sa snažila poprieť. Myslela si si, že vyhráte?, šepkal zlovestne, Hlúpa Bella. Vedela si, že nemáte šancu...

Ale prečo nie som mŕtva? 

Možno si ťa nechali nakoniec. Novorodená by predsa neprežila ani sekundu.

Niečo v tom bolo.

Alice. Ju určite nezabili. Aro ju chcel, chcel ju viac, než hocikoho iného z našich radov. Musel byť fascinovaný jej silou a darom.

V šestnástom storočí by iste bola stíhaná, možno by ju pohltili plamene inkvizície, možno by som ju nestretla. Musela byť niekde tu.

Počas toho, ako som vnímala ostatné plamene, sa Aro pritmolil bližšie ku mne. Víťazoslávny úškrn, akoby bol nadšený, nemohol sa vynadívať na všetko, čo sa tu dialo.

Ten jeho samoľúby úškrn ma dostal, vyhecoval, pohltil moje zmysly. 

Počas toho, ako som vnímala všetko ostatné, som ani nedokázala zaznamenať, že ma ktosi stále drží za ramená, vystrelila som proti Arovi, mocné paže ma však stiahli späť, kde som doposiaľ stála. 

Jeho úškrn na malú chvíľu zanikol, oči zvedavo skúmali moju tvár. Po chvíli sa odvrátil. 

„Odveďte ju!" vyhlásil nakoniec nekompromisne.

Odviesť? Kam? Nie... Ja mám zomrieť tu, po boku Edwarda, Rosalie, Jaspera, Carlisla a ostatných. Je to môj osud. Tak to proste má byť. Nemôžu ma uväzniť. 

Od ďalšej vlny zúrivosti som sa opäť roztriasla, ruky mi spaľoval chtíč vrhnúť sa medzi plamene, nohy sa mykali zo strany na stranu, všetko bolo také intenzívne. Moje telo začalo samovoľne metať, do očí sa mi nahrnul nepríjemný ónyx, stmavli mi až do čiernej, pery sa mi ohrnuli a z hrude sa mi vydral prenikavý zvuk. Vrčanie takej sily, akú som zo seba ešte nedostala.

Ruky ma uchopili ešte pevnejšie, k jednému páru sa pridali druhé, paže som mala ako vo zveráku, okolo mňa bola neuveriteľne silná umelá zvieracia kazajka.

Silnejší, obratnejší. S prenikavým krikom som bránila svoje telo, snažila sa ich odo mňa odtrhnúť, prosiť. Nič nepomohlo, iba čo som pocítila ešte silnejšie zovretie.

Po chvíli som svoju nádej vzdala. Plamene už boli niekoľko metrov za mnou. Ešte posledný pohľad na telá mojich drahých. Drahí zosnulí. Už som nedokázala nič urobiť, namiesto vrčania a kriku som len potichúčky vzlykala.

Jediná tvár, ktorá ma dostala z toho všetkého. Týčila sa pol metra nižšie, ako ostatní, jej vždy usmiatu tvár teraz podkresľoval kamenný výraz.

Alice. Popri mojom prekvapení som ani nezaznamenala, že som to meno vyslovila nahlas. Menovanou pri vyslovení svojej prezývky nebadane myklo. Na chvíľu sa na mňa otočila, rukami jej znovu otriaslo.

Na tú jedinú sekundu, keď som hľadela do jej jemne topásových očí, som mala pocit, že tu niečo existuje. 

Potom sa však bez ďalšej reakcie otočila a pripojila sa k Volterrským pešiakom. 

Šok. Na tvári jedného z nich sa mihol jemný úsmev.

Malá upírka, možno stošesťdesiat centimetrov, hnedé vlasy, karmínové oči. Podĺa opisu ostatných Chelsea. Usmievala sa smerom k Alice a ja som v tej chvíli mala istotu, že ju má vo svojej moci.

Chelsea spútala Alice neviditeľnou väzbou.

Tak, ako ja.

Sme spútané Volterrou.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - Prológ: