Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 7. kapitola

04.06.2013 (09:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1852×

Len matne som vnímala, ako ma do brucha zasiahol ďalší úder. Bola som už celá dobitá, každý jeden kúsok môjho kamenného tela ma bolel, akoby som mala autonehodu, a nárazy sily mlátičky dobrej nálade nepridávali. Keby sa mohli upírom robiť modriny, som modrá od hlavy po päty.

Demetri a Felix sa na mne zrejme skutočne úžasne zabávali. Ich vysvetľovanie pravidiel boja - v podobe boxovacieho panáka alá ja - boli vyčerpávajúce. Pri nasledujúcom náraze som už ani nereagovala na ich výzvu, aby som vstala. Aj keby fungoval, môj štít bol teraz proti nim absolútne nič.

Bola som unavená, bolelo ma celé telo, cez to všetko som ešte stihla zaregistrovať zdrapnutie za vlasy. Demetri mi držal hrsť vlasov namotaných na ruke tak, aby som musela stáť, a hlavu mi jedinou rukou zakláňal dozadu, aby som bola donútená hladieť do jeho očí, ktoré si ma teraz pohŕdavo premeriavali.

„Heidi je už dole," upozornil Felix môjho protivníka uvoľnene. Ten len kývol na znak súhlasu. Znovu si ma prefirérnym úškrnom provokatívne zmeral. Nepríjemne som sa ošila, zapríčinila tak ešte ostrejšiu bolesť za korienky vlasov, po ktorej moje telo nevedomky vzlyklo.

Demetri sa napriamil, akoby mi išiel uštedriť ďalší úder, potom však zaváhal a bez slova pustil. Nohy ma neudržali. Dopadla som na zem v sprievode tichého syknutia.

„To ju samozrejme nesmieme nechať čakať. Mohla by z toho čakania napríklad zaspať," usmial sa na Felixa, potom s tým istým úškrnom podišiel ku mne. Zachvela som sa a teatrálne ustúpila, nasledujúc jeho pobavený smiech.

„Bella mala ísť samozrejme s nami," kývol smerom ku mne. Pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu, to ma však už zdrapil za rameno a vytiahol na nohy. Mykla som sebou, na čo sa aj Felix zasmial.

„Ja nechcem!" zašepkala som hystericky a prudko sebou trhla, no neviedlo to k ničomu inému, než ešte silnejšiemu stisku, po ktorom som ticho zasipela.

„Nemáš na výber, zlato," zapriadol Felix, keď sa dostal až k nám a obtočil mi svoju mohutnú dlaň okolo lakťu. Nebudem, nebudem, nebudem!

Ako sme šli chodbou, moje trhavé znaky nesúhlasu boli čoraz razantnejšie. Už som sebou hádzala ako pri záchvate, nohami sa zapierala do zeme a mlátila rukami všade, kam som dočiahla. Márne, len čo mi to niekoľkými silnejšími údermi vrátili.

Z úst mi vyšlo prekvapené zakňučanie, keď som znovu zaznamenala tie vône. Bolo to silnejšie, vábivejšie, lákavejšie. Akoby som stratila pud sebazáchovy, totálne som prestala myslieť na to, že ma zvierajú dvaja silní upíri, ktorí by mi hocikedy mohli uštedriť smrteľný úder, po ktorom by sa mi hlava roztrieštila na franforce, ani to, že tá krv je zakázaná.

Nesmieš dovoliť svojmu svedomiu, aby dobrovoľne zabilo človeka, Bella, nesmieš! 

Musela som. Nezaujímalo ma, že tí ľudia majú rodinu. Svedomie sa ma už dávno nedržalo. Cítila som len to, ako po dlhých mesiacoch konečne ukojujem svoj smäd lahodne, príjemne, a s chtiačom. Akoby som bola úplne niekto iný. Opäť som sa zakliesnila do ich paží zo snahou vyslobodiť sa, tentoraz za iným účelom.

„Dievčatko nám už roztápa," šepol mi pri uchu rozjarene hlas jedného z nich. Nevnímala som to. Jediné, čo ma v danú chvíľu zaujímalo, bol ten nádherný, pravidelný zvuk tepien vedúcich priamo do srdca. Ach, tak krásne to vôňa, aké lahodné!

Nedokázala som odolať - bolo to, akoby som umierala na vyschnutej Sahare túžbou po vode, a oni boli jediný zdroj široko-ďaleko.

Nezášala som sa. Rukami som ešte raz skúsila zaprieť do postáv držiacich ma sprudka za paže. Potom som to vzdala a nebránila sa, len sa nechala viesť. Do nosa mi znovu a znovu udierali tie nádherné vône. Ani som tú arómu nedokázala popísať. Tak utešujúce pre môj krk, bože, len na to pomyslieť. Ach...

Tá vôňa bola všade. V mozgu, v mysli, na jazyku, v ústach, všade. Nedokázala som už korigoť svoje ovládanie. Myseľ sa úplne odpojila.

Ako sa otvorili dvere do miestnosti, uvidela som pohľad na niekoľko desiatok mŕtvych tiel, niekoľko upírov krčiacich sa pri svojich obetiach, a malú hŕstku tých živých, ktorí sa vystrašene v šoku obzerali. Tie ich vystrašené tepajúce žily...

„Poslúž si," šepol mi ešte do ucha Demetri skôr, než sa zovretie okolo rúk uvoľnilo. S absolútne oslobodeným vrčaním som sa vrhla na prvého z nich.

Nič neprihliadajúc na okolnosti som jedno telo zrazila k zemi a v sekunde sa zaborila tesákmi do tej jemnej pokožky krku. Vnímala som, ako svoje ruky zabáram hlboko do mäsa svojej obete. Počula som aj to, ako kričí od bolesti a ako sa ma snaží odtlačiť, no bolo mi to jedno. Tepna osoby bola pretrhnutá a ja som hladne prehĺtala prameňe krvi, ktoré mi tryskali do úst. Cítila som, ako sa mi šrámy, rany a jazvy po boji zaceľujú a to, ako sa mi do jantárovej začala pomaličky vlievať karmínová.

V tele neostalo už ani kúsoček krvi. Zarazene som sa odvrátila.

Moje prsty som mala zaryté tak silne na rebrách toho dievčaťa, až mi prenikli cez rebrá a boli zatlačené do mäsa. Nechutné. S trhnutím som si vyprostila prsty z toho mäkkého mäsa a zhnusene začala utierať ruku do trička, ktoré vyzeralo, akoby som sama bola ťažko poranená. A všade, totálne všade po tele som cítila tú vôňu. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly vydychovala, akoby ma to mohlo upokojiť. 

Väčšina upírov už bola preč. V celej miestnosti boli ako rozbité hračky porozhadzované ľudské telá, zatiaľ čo krvavé striekance a šmuhy zdobili celú podlahu - až na vyvýšené miesto pri trónoch. Nervózne som hľadela smerom ku trónom, potom ku postavám pri dverách - podľa výšky zrejme Demetri a Felix, a nakoniec na stráž pri všetkých východoch. Každý bol ticho.

„Vynikajúce pokroky, Isabella," prehovoril potichu a radostne Aro. Nahnevane som od neho odvrátila zrak a chystala sa vykročiť späť ku dverám.

„Viete, čo máte robiť," vyhlásil ešte smerom k postavám pri dverách. Mlčky prikývli. Ako som popri nich ignorujúc prechádzala, pohli sa spolu so mnou.

Samozrejme, súkromie: mimo stupnice. Pamätala som si, kde mám izbu, no tí idioti išli aj tak neustále za mnou. Ako som chcela zabuchnúť dvere, zadržala mi ich jedna z ich rúk. Prekvapene som na nich vzhliadla.

„Nemysli si, že sme zabudli na náš predošlý program," zazubil sa na mňa Felix zlomyseľne.

„Máš hádam dojem, že si treba vykať?" vyhŕkla som na neho drzým podtónom prvú vec, ktorá ma napadla - skôr, než mi došlo, že to bola chyba. To som pochopila aj z toho, že ma vzápetí zasiahla silná rana na líce. Hlava sa mi zavrátila do strany a v očiach som pocítila svoje vlasy.

„Tvoja prostorekosť nie je na mieste," zavrčal mi Demetri do tváre. Rýchlo som potriasla hlavou, potom sa s rukou na ľavom líci napriamila a pokúsila sa popri nich prekĺznuť do svojej izby. Za zátylok ma niečo prudko zdrapilo.

„Obriaď sa a príď do telocvične," zasyčal mi výhražne do ucha. Mlčky som prikývla a v pokuse vyšmyknúť sa mu som mu prudko stúpila na nohu. Skôr, než sa stihol hocikto z nich nadať, som sa mu vytrhla a v sekunde sa prešmykla popri nich do izby. Dvere som rýchlo zabuchla. Zabudni, dodala som v mysli odpoveď jeho príkazu.

„Je tvrdohlavá," zhodnotil Felixov hlas. Pozorne som napäla uši a čakala, až sa ozve ďalšie súvetie.

„Veď jej spadne kohútik," prehodil Demetri, „hlavne, keď zistí, že už dokážem nájsť jej drahú dcéru s tým jej psiskom," zapriadol posledné slova naschvál tak nahlas, aby mi bolo jasné, že všetko počujem. Stuhla som na mieste, započujúc ešte Felixov a Demetriho vzdialenejší smiech.

„Choď do telocvične, ešte si niečo vybavím," započula som ešte Demetriho hlas. Kroky sa pomaly vzdialili.

Musím preč. Musím vypadnúť, musím ochrániť Renesmee. Musím, musím!

Okamžite som opatrne pootvorila dvere od svojej izby a skôr, než sa poriadne zavreli, som už po špičkách trielila preč, druhou stranou chodby. Fajn, nikto tu nebol.

Dofrasa, veď to tu ani nepoznám, ako sa dostanem von?

Dofrasa, dofrasa! Vybehla som po niekoľkých chodbách, až mi do očí udrelo točité schodisko vedúce ku väčšine miestností, ktoré som nedokázala identifikovať. Ako som zabočila na ďalšie strany chodieb, zaregistrovala som obrovské dvere na jednom konci chodby. Doriti...!

Počkať, tu som už bola! Bežala som po chodbe, ktorá sa na konci ostro stáčala do prava. Keď som však vybehla na konci chodby do pravoboku, sprudka som do niekoho vrazila. Priamo do Demetriho. Doriti, to predsa nie je fér!

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 7. kapitola: