Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 6. kapitola

28.05.2013 (09:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2136×

„Isabella?" spýtal sa Aro po chvíli ticha. Ešte ďalších niekoľko sekúnd sa nikto ani nepohol. Potom som sa opatrne postavila.

Všetko bolo odrazu nové. Iné. Už ma k nim neviazala nenávisť, túžba po pomste. Už ma k nim neviazal žiadny nenávistný vzťah. Desilo ma to. 

„Ako sa cítiš?" oslovil ma nedočkavo. Zaklipkala som očami, potom bez slova podišla k nemu, konečne som sa tak odlepila od steny. Pud sebazáchovy sa silno bil so zmyslami otupenými mocou Chelsea, no jej energia bola odrazu silnejšia. Zhlboka som sa nadýchla, keď natiahol ruku smerom ku mne.

Nevnímala som, jedine to, keď som na dlani pocítila cudziu ruku, no nebránila som sa. Aro ju zaujato zvieral ešte niekoľko minút. Potom ma pustil a zamieril k dverám.

„Felix, Demetri, ukážte našej novej gardistke svoju izbu," prehlásil celkom vážne, „a nech nerobí problémy," dodal s pohľadom upretým do mojej tváre. Felix kývol, potom ma sprudka zdrapil za pažu a ťahal von z cely. Netušila som, či mám plakať, alebo sa radovať. Radovať sa z toho, že konečne opustím tú pekelnú miestnosť. Plakať, pretože som mala zlý dojem, že Felixove prsty bolestivo zakvačené do mojej ruky sú len chabý začiatok k všetkým udalostiam.

Pokúsila by som sa o útek, keby ma samozrejme v nasledujúcej sekunde nezrapilo silné zovretie aj na druhej paži. Prudko som sebou mykla v pokuse sa im vytrhnúť, no bezvýsledne.

Na schodoch som však sebou mykla natoľko prudko, aby som sa im dokázala vysmeknúť. Demetri okamžite zavrčal a chňapol po priestore, kde som mala ruky.

„Chodiť viem aj sama," šepla som opovržlivo. Iba zafŕkal, ale nehovoril nič. Do tvárí som im nehľadela. Zrejme bola zaujímavejšia symetria kameňov naukladaných vedľa seba v dokonalých mierach. Usmernil ma až náraz na mojom chrbte. Felixovi sa zdala moja rýchlosť príliš pomalá. Nič som mu však na to nepovedala, len kývla hlavou a išla ďalej. Spokojne sa uškrnul. Zvyšok tej nekonečnej cesty som venovala len snahou zapamätať si ju, aby som sa nebodaj nemusela pýtať na cestu.

„Vedľa teba som ja a oproti Jane, takže žiadne hlúposti," uškrnul sa Demetri, keď sme zastali pred dverami jednej z izieb. Naprázdno som prehltla a opatrne stlačila kľučku. Všimla som si, že stále stoja vedľa mňa. Odignorovala som ich, otvorila dvere a potom ich im zabuchla pred nosom.

Nevnímala som izbu, hocijako nádherná mohla byť. Hneď, ako som bola ukrytá pred zrakom všetkých, vložila som si tvár do dlaní a zavrela oči, aby som potlačila prichádzajúcu štipľavosť v nich. Potom som sa schúlila do klbka a klesla na zem.

Ako tu môžem byť? Necítila som veľkú zmenu, len som dokázala prejsť bez toho, aby som sa psychicky nezrútila. Cítila som však aj, že už nebolo v mojich silách zaútočiť na niekoho z tade, pretože by sa mi to jednak zle vyplatilo a jednak to nemalo cenu. Mojou jedinou nádejou ostával fakt, že Nessie je v poriadku.

Zložila som dlane z tváre a sucho sa rozhliadla po izbe. Dominovala jej obrovská baldachínová posteľ s aureolami karmínovej a zlatej v závesoch, hoci som posteľ nepotrebovala, ďalej pompézna knižnica tiahnúca sa po celej jednej stene z tmavého dreva, písací stôl z toho istého druhu, na ktorom tkvelo niekoľko pregamenov a pier, to som samozrejme nemohla vynechať ani dvere pravdepodobne do kúpeľne. Bola to temná nádhera, no momentálne ma na nej nič nepriťahovalo, hoci mi bolo jasné, že takýto luxus nemá hocikto z gardistov, nijakým spôsobom ma to nezaujalo.

Akoby sa mne samej štítilo dotknúť hocičoho tu, ani som sa len nepohla od dverí, podopierajú sa bledými rukami kontrastrujúc s tmavou podlahou. Ešte aj tá vo mne zanechávala zmiešané pocity.

Zaujímalo ma, kde je Alice. Nachádza sa v tejto časti hradu? Mohla by som ju vidieť? Hoci som pripúšťala, že odpoveďou bude razantné nie, neprestávala som dúfať. Aspoň kúsok, aspoň štipku z môjho predchádzajúceho života.

Bola som stále celá špinavá, no momentálne mi to nijakým neuveriteľným spôsobom neprekážalo, nie natoľko, aby som vošla do tých dverí len niekoľko metrov vzdialených odo mňa. Z celkového dojmu všetkého, čo sa za tých pár dní stalo, mi neuveriteľne behal mráz po chrbte. Zimomriavky - nula bodov. Moja nová pokožka ich nepotrebovala.

Skrčila som sa vedľa dverí a potichu zavrela oči. Pamätám si, ako mala Nessie nočné mory. To ja s Jakeom sme boli jediní, kto ich dokázal zahnať. Napadlo mi, či by ona dokázala to isté. Keby som bola človek. Ale už nie.

Dvere sa odrazu prudko otvorili, ich vnútorná časť mi sprudka vrazila do chrbta, no zdalo sa, že to dvere budú tie, ktoré nápor nevydržia.

„Pán príde o chvíľu za tebou," šepla akási postava. Zdvihla som tvár k Alecovi a z mojej polohy sa mi v tej chvíli chcelo zvracať. Len som prikývla, nijakým spôsobom nechcieť dať najavo, že ho tu nechcem. Iba kývol a zabuchol dvere. Možno sa mi to len zamarilo, no doteraz bol on jediný, kto sa mi nesnažil dať nejakým spôsobom najavo jeho nadradenosť a to, že sa nemôžem brániť. Ostatní to tak urobili vždy.

Mohla by som ostať sedieť tak, ako doteraz, no nechcela som. Už nedopustím, aby videl niekto v mojich očiach, akú bolesť mi spôsobuje. Mlčky, so zdvihnutou hlavou, som vstala a prešla k posteli, aby som si na ňu opatrne sadla. Už neuvidíte moju bolesť, počujete?! Tak ma už, do riti, počujete?!!! Počujete ma?! Som blázon, počujete?

Jedným prstom som si pretrela oči, aby som si skoordinovala myšlienky.

Vo Volterre už ozaj prídeš o rozum...

Ja sa ale nedám. Ja budem bojovať...

Vzdaj to, vzdaj to, vzdaj to!!! Nie, nie nie! 

Ty si už teraz blázon, Bella. Priznaj to. S tvojím premýšľaním ťa nechá Aro čoskoro opäť zavrieť do cely, kým nenájde niekoho, kto dokáže z ostatných vycucnúť jeho dar a vložiť ho niekomu inému. 

Ale ja už nebudem ako tichá myška, ktorá sa nedokáže brániť. Budem bojovať. Proti všetkému, čo sa so mnou deje, za Nessie, Jacoba. Za Edwarda. Za všetkých.

Potichu som vstala z postele, keď sa dvere bez zaklopania otvorili. Naprázdno som pozrela do Arovej tváre. Tváril sa nanajvýš zaujato, hoci mu za chrbtom stála jeho stráž v podaní Felixa a Demetriho. Mlčky prešiel ku mne a chytil mi ruku do svojich pazúrov. Ani som sa necukla.

„Je ti jasné, že s vegetariánstvom si dáš stop, drahá Isabell?" opýtal sa ma usmernene. Len som prikývla, skrývajúc svoj hnev nad tým, že sa na nič nezmôžem. Strnulo som si vytrhla ruku z jeho zovretia a naprázdno prehltla, keď som zaznamenala Demetriho zaujatý pohľad na mojej tvári.

„Heidi raz za týždeň vyzbiera turistov z celého Talianska, je to väčšinou streda. Dnes je práve deň, kedy by sa mala vrátiť. Felix s Demetrim sa iste postarajú, aby si bola v danú hodinu na mieste." Kývol ku mne s vážnym pohľadom. Nechcene som ucukla. Felix sa uchechtol.

„Príjemná návšteva, no teraz, ak ma ospravedlníte, mám povinnosti. Vďaka, Isabella." Kývol smerom ku mne ešte. Nečinne som sa opäť posadila na posteľ, ako sa za ním zavreli dvere, a nervózne pozrela smerom k Felixovi s Demetrim. Tí sa prefirérne uškrnuli a zmerali si ma pohľadom.

„Čo tak ju vzať do telocvične?" šepol podlízavo Felix. Nervózne som sebou pri tom slove cukla. Pocítila som paniku a tá narastala, keď vykročili smerom ku mne. Ohromene som na nich pozerala, nechápajúc význam vety, a nervózne skákala pohľadom z jedného na druhého.

„Dajte mi pokoj!" zasyčala som na nich v panike a ustúpila ešte o kúsok, až som narazila chrbtom o čelo postele. V obrane som okolo dreva obtočila ruky a kŕčovito do neho zaryla svoje prsty ako pazúre. Na predlaktí som pocítila drvivé zovretie. Felix sa na mňa z nepríjemnej blízkosti rozjarene usmieval. Pokúsila som sa mu vytrhnúť. Nič.

„Ale no tak, zlato, nie je to nič bolestivé," ubezpečil ma s úškrnom, ako sa mi zaryl prstami do lakťa a nadvihol ma smerom k nim.

Toto sa tuším nikdy neskončí, však? 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 6. kapitola: