Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 32. kapitola

20.04.2014 (12:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2027×

„Bella?"

To je Janin hlas? Znel tak strhane... Zničene. Akoby...

„Bella? Si sama?" Dve temné diery namiesto dúhoviek na mňa nakuknú spoza dvier. Potom sa Jane zhlboka nadýchla a vbehla do miestnosti.

„Ja to tu už nevydržím," vzlykla potichu, potom si sadla na posteľ a vložila si tvár do dlaní.

„Nevydržíš čo?" Jej oči, podliate fialovými kruhmi na mňa strhane pozreli spoza prstov.

„Demetriho, Aleca... Renesmee. Všetkých... Proste chcem odísť." Ale Aro...

„Keby sme sa o to pokúsili, Aro nás nájde a zabije." Potichu sa zahýkla a prešla si rukou po tvári.

„To sú debilné výhovorky. Sama chceš opustiť hrad. Viem to." A kto nie? Len som jej na to kývla, posadila sa vedľa nej a zúfalo si prehrabla vlasy prstami. Chcem to, hrozne, veľmi...

Prečo to potom nespravíš? Nemáš už prečo ostať. Renesmee a Jacob sú mŕtvi. Jacob a Renesmee ti už nezaručia vidinu svetlejšieho života. Oni dvaja sú preč...

„Ako to teda chceš spraviť? Demetri nás vie vystopovať. Nevydržíme dlho bez toho, aby nás našli. Nebudeme sa môcť zdržiavať na jednom mieste... Nebudeme môcť robiť nič. Celý čas na úteku, to ti pripadá normálne?" Jej oči nabrali ešte temnejší odtieň, desivý kontrast oproti tvári.

„Aj tak nás potrestajú za to, že sme sa o tom rozprávali. Ja tu neostávam!" vyhŕkla potichu.

„Neviem, či to budeš chcieť. Ak áno, čakám na teba presne päť minút pri hlavnom východe. Dnes. O dvanástej." S týmito slovami vycupitala z izby a tresla za sebou dverami. Ozval sa prudký náraz, potom šokovaný tresk a dvere vypadli z pántov.

Tak to ďakujem pekne.

Priplížila som sa k vypáčeným dverám a potichu bez slova ich znovu nasadila. Potom som sa otočila a znovu klesla na posteľ. Mám smäd.

„Poď dolu. Heidi prišla." Ani som sebou nehla.

„Nenúť ma ísť," pípla som potichu, keď mi položil ruku na rameno, a odvrátila hlavu preč od neho.

„Máš úplne čierne oči už cez tri dni." Demetri sa ma chystá prehovárať?

„Nechcem."

„Potrebuješ krv," poznamenal, chytil mi bradu a donútil ma pozrieť mu do tváre. Pokrútila som hlavou na znak naprostého nesúhlasu a v bojovom inštinkte vystrčila bradu.

„Nebuď ako malé dieťa," utrúsil posmešne a kývol hlavou k dverám.

„Nejdem!" prskla som bez toho, aby som chcela. V očiach sa mu zablysli zlovestné iskričky, keď ma chytil za rameno Vložita vytiahol z postele na nohy.

„Prosím... Ja nechcem... Nepotrebujem!" vyhŕkla som plačlivo, keď ma začal ťahať smerom k dverám.

„Potrebuješ. Chcieť a potrebovať sú dve odlišné veci. Momentálne sa chováš nepríčetne a si smädná. Chceš ešte nejaký ďalší pádny dôvod?"

Frustrovane som si vzdychla, potom sa mu vytrhla, prekonala vzdialenosť druhého kraja chodby a bez ďalšieho slova prešla do ošiaľu. Hromada tlkotajúcich sŕdc. Prečo mi to robí?

Možno máme ako upíri istú skrytú závisť, že ľudia žijú. Možno si to kompenzuje telo smädom a vraždením...

V celej miestnosti postávali upíri, v rukách mali pritisnuté svoje obete a po celej miestnosti sa ozvali nechutné kloktavé zvuky. Bolo to zvrátené.

Cez to som sa vrhla po prvom živom osamelom srdci, ktoré mi prišlo do cesty.

Demetri mal pravdu. Ja som sa napiť potrebovala. 

Bude toto môj posledný útok na človeka? Musí.

Ja za Jane pôjdem... Risk je zisk? Vo všetkom...

Keď som toho muža vysala, začala som sa rozhliadať naokolo. Pri dverách sa mihol blonďavý účes, len nepatrne, len na sekundu...

Jane nemá v pláne byť v prítomnosti Ara. Možno by si vyžiadal podatie ruky...

Okamžite som za ňou vyrazila, dobehla k nej a nechtiac ju nepripravenú zdrapila za plece. Okamžite ma zasiahol prúd obrovskej bolesti do celého tela, v ďalšej sekunde však ustal. 

„Si kompletná?" vyhŕkla na mňa naštvane, „čo ak by to bol Demetri?" Pretočila som oči nad jej premýšľaním.

„Súhlasím," šepla som potichu, dosť jasne, aby to počula len ona, „dnes..." Ak sa to v jej prípade ešte dalo, radostne prikývla.

„Alec?" Jej ónyxové oči - hoci sa len pred chvíľou napila - boli smutné.

„Dostane sa z toho. Nedostanem ho preč, hocijako by som chcela. Nehovorí ani so mnou..." Z jej pier sa nechtiac vydral tichý vzlyk. Ona nie je zlá...

„Mrzí ma to, Bella. Nemalo to takto dopadnúť." Sklopila som hlavu.

„Na tom teraz nezáleží... Dnes... o dvanástej..." S týmito slovami som odišla.

To vedomie... Dnes opustím Volterru, dnes to skončí... Dnes budem voľná, dnes, dnes...

Proste s Jane otvoríme bránu a.... Puf.

Snáď...

Chudák Alec...

Cez to... Pred Volturiovcami sa neschováme navždy. S Demetrim nás skôr alebo neskôr nájdu.

Chcela som bez očividného zločinu vojsť nerušene do izby, keď ma čosi zdrapilo za pás a hrozne rýchlo vtiahlo do jedných dverí. Potlačila som výkrik, keď mi ústa zapchala cudzia ruka.

„Upíri nezabúdajú, zlato," započula som pri mojom uchu. Cukla som sebou. Doriti... Jeho voľná ruka - netušiac, či chcene alebo nie - drvila moje pravé rameno na prach. Tvár sa mi skrivila bolesťou.

Pokiaľ si ale myslel, že sa nemienim brániť, bol na obrovskom omyle. S námahou som sa vyprostila z jeho zovretia a hneď, ako sa mi naskytla príležitosť, skočila som po ňom a zvalila ho k zemi. Jeho telo ale bolo odosť ťažšie ako to moje, a tak si ma ľahko dostal pod seba. Začala som sa prudko mykať.

„Ty si fakt myslíš, že sa tomu vyhneš?" prehodil Felix sarkasticky s úškrnom, chytil mi ruky do pevného zovretia a vytiahol nad hlavu.

„Zlez zo mňa!" Sťažka som potlačila vzlyk.

„Nechce sa mi," prehodil pobavene, potom sa oprel lakťom o moju hruď, podložil si hlavu a s úsmevom si ma premeral. Jeho tvár bola dosť blízko na to, aby som mu tam vedela aspoň napľuť...

„Demetrimu sa nebude páčiť, že mu siahaš na majetok," skúšala som lepšie argumenty, keď sa na mňa ďalej bez jediného pohybu pobavene škeril.

„Demetrimu je to jedno, zlato." Pocítila som, ako ruku spopod svojej tváre uvoľnil a potom mi ňou bezohľadne chytil koniec brady. V tej chvíli som sa neudržala.

Svojim konaním som ho snaď naštvala viac, ako keby som sa snažila ujsť.

„Ty nechutný bastard! Je mi z teba na zvracanie, ty hnusné monštrum!" zvrieskla som zúfalo a pľuvla mu rovno do tváre. Jeho rysy znehybneli.

Vzápätí mi pustil bradu a udrel ma päsťou do tváre. Hlavou mi vytočilo o niekoľko stupňou doľava, cez to som sa uškrnula. Na oplátku priletela facka, tentokrát z druhej strany.

„Už si skončil?" spýtala som sa ho sarkasticky.

Naštvane na mňa zazrel, zdrapil ma za zátylok a pritiahol si moju tvár bližšie.

„Ver mi, zlatko, že ťa doriadim tak, aby si na to vo svojej skurvenej existencii nikdy nezabudla," sľúbil mi potichu. 

„Tak to sa teším. Prejdeme teda k rozbaľovaniu darčekov a pitiu čokolády? Alebo si pustíme Sám doma?" spýtala som sa sarkasticky. Naštvane zasyčal a tresol mi s hlavou o zem.

„Zahrávaš si s ohňom," skonštatoval a znovu mi strelil facku.

„Ty, s Demetrim," oplatila som mu pokojne. 

„Demetrimu si ukradnutá." Sám veľmi dobre vie, že to nie je pravda. 

„Jane ukradnutá nie som. To, čo mi robíš, sa jej nepáči," skúsila som znovu.

„Jane sa to ale nedozvie," zaškeril sa na mňa znovu temne, „skutočne, Bella?" pozrel na mňa s nadvihnutým obočím, „ideme sa hádať o tom, či ťa ošukám, alebo nie?" spýtal sa frustrovane. Keď si to tak vezmeme...

„Prosím, Felix," skúsila som to inak, „dnes nie. Môžem aj znovu simulovať odpadnutie, ak to nejde inak, ale dnes nie."

„Takže si simulovala," uškrnul sa, „brilantné."

„Nie. Výnimočne mi umrela dcéra a ja som skutočne odkväcla. Spokojný?" zasyčala som zúfalo. Mám toho po krk.„Môžeš ma už pustiť? Rada by som kecala ďalej, ale mám prácu... Okrem toho, je uhorková sezóna..."

„Už sklapni, prosím," takmer pretočil oči, „kecáš blbosti a aj tak sa to stane dnes," prisľúbil mi temne a voľnou rukou mi zašiel medzi nohy. Naštvane som zasyčala, myknúc sa pritom do strany, keď som pocítila jeho dlaň. 

To ho pravdepodobne pobavilo. Pobavene sa uškrnul a ruku stisol v päsť. Musela som sa ovládať, aby som mu sama nevlepila facku. To by potom bolo zlé...

„Okamžite daj tú svoju nechutnú labu preč!" zvrieskla som po ňom naštvane.

Miesto poslúchnutia ma chytil za vlasy a prudko šklbol dozadu, až som musela zavrátiť hlavu. Pocítila som, ako si skutočne pohodlne a pokojne sadol okolo mojich bokov, a potom sa ku mne sklonil. Skúsila som sa odvrátiť, keď znovu vlasmi namotanými na päsť mykol do strany a tak som bola donútená hľadieť priamo na neho. Pri pohľade na mňa, skutočne bezmocnú, sa zvesela usmial a znovu ma pobozkal.

Do tváre sa mi nahrnula páľava. Akási zmes bezmoci, poníženia, desu, naštvanosti a všetkého toho dokopy. Bola som nasraná. Totálne.

Preto som bez uvažovania nad následkami vycerila zuby a uhryzla ho priamo do jazyka. Na chvíľu prestal skúmať látku denimu medzi vnútornými stranami stehien, naštvane si chytil ústa a tvár sa mu na nepatrnú chvíľu zvraštila.

„Ty hnusná mrcha!" zavrčal na mňa naštvane a znovu ma všetkou silou udrel cez tvár päsťou, „kusla si ma," zavrčal sám pre seba. No nie? Naozaj? Znovu som sa uškrnula.

Nasledovalo prudké škubnutie za vlasy, až som bolestne hýkla. To ho takmer rozosmialo.

„Pusť mi vlasy," zasyčala som bolestne, „keď sa ti páčia, zožeň si vlastné." Naštvane sykol a znovu mi poriadne prepleskol líce. Ako ja milujem nasraných upírov.

„Vieš, že môžeš ľahko umrieť?" zasyčal podlízavo a prešiel mi po krku nechtom. Znechutene som sa otriasla.

„Čo tým náš poetik chcel vyjadriť?"

„To, čo povedal," šepol potichu, zdrapil mi golier trička a jediným ťahom ho roztrhal. Podprsenku čakal rovnaký cyklus.

Ocitla som sa hore bez. Vcelku... ponižujúca situácia.

Snažila som si vyprostiť ruky spopod tela a aspoň čiastočne si prekryť hrudník, keď mi jedna z jeho dlaní prešla priamo cez neho.

„To by bola škoda bodov, vieš?" zdelil mi potichu, potom sa ku mne znovu sklonil a na oplátku toho kúsanca mi hryzol rovno do pier. Telom mi škublo od bolesti, keď mi útrobami začal prúdiť jeho jed. Pálil.

Pocítila som, ako sa odtrhol, prešiel tvárou nižšie a to isté urobil na krku. Nasledovalo rameno. Každým jedným novým hryzom sa do môjho tela dostávalo viac a upírieho jedu, ktorý dvakrát príjemný teda nebol. Pocítila som, ako mi do boku pod ľavou pazuchou prenikla zase tá istá bolesť.

Potom pravý bok.

Hrozne to štípalo. Do mozgu mi prenikol opar nepríjemnej bolesti, pálil a bolel.

Potlačila som bolestné syknutie, keď sa mi do koži na pravej panvovej kosti znovu zahryzol tesákmi do mäsa.

„Môžeš... už prestať?!" dostala som zo seba pridusene, „dobre, fajn, pomstil si sa... sme spokojní, fajn... Ale to bolí!" vyhŕkla som, keď ma prudko štiplo miesto pod rebrami a ja som pridusene zasypela.

„Skús sa čo i len pohnúť a budeš ľudovať," okrikol ma prísne a pustil mi vlasy. Automaticky som klesla hlavou na zem a zastenala bolesťou, keď ma nie príliš láskyplne kusol do druhého boku. Pocítila som, ako mi chytil kraje nohavíc a začal sťahovať dolu. Moje telo sa automaticky začalo brániť, dokonca som mu uštedrila jeden kop, keď mi chytil spomínanú nohu a stisol tak pevne, až mi v okolí jeho dlane začala praskať koža. Znovu som zaskučala.

Jed sa začal šíriť. Nespaľoval, ale pálil. Akoby vám niekto prechádzal po tele zapaľovačom, nezabije vás to, ale bolí ako sviňa.

Odrazu ma drsne drapol za nahé nohy a hryzol do vnútornej strany stehna. Prehla som sa v chrbte a priamo zvrieskla bolesťou.

A Jane je sadisticka mrcha, haha!

„Mohla si si to užiť," informoval ma potichu, „ale ty si nechcela," prudko ma chytil za ramená a otočil bolesťou zvraštenú tvár smerom k nemu, „takže teraz si jednoducho budem užívať ja," sľúbil mi temne. 

Medzi nohami som pocítila prudkú bolesť. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 32. kapitola: