Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 31. kapitola

09.04.2014 (07:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1639×

(Bella)

Cestu späť som šla v Alecovom aute. Nikto neprotestoval, čomu som bola úprimne nadšená. Poslúchať ďalšie nápady dielne smelých gardistov by pre mňa bolo priveľa.

Jane bola takmer celý čas ticho. Sedela vedľa mňa na zadnom sedadle, potichu čumela na Alecovú opierku a jej tvár bola čudne strhaná. Na otázky neodpovedala.

Alec niekoľkokrát telefonoval s Arom, súlad slov mi kdesi unikal, stále pri hovore pozerajúc mojim smerom. 

„Máme ísť po príchode za ním," informoval ma stručne. Len som prikývla... Najobsiahlejšia veta za celú jazdu...

Pretože Alec sa netváril práve tak, že by nás Aro práve pozval na večeru.

To sme všetci traja vedeli už vtedy, keď sme vošli do siene.

Aro stál sám popri prázdnych trónoch. Jeho tvár bola čudne bezvýrazná, zračila sa v nej istá bezmoc a možno aj sklamanie.

„Ako prebiehal prvý boj?" prebehol mŕtvolnými očami naše tváre. Jane potichu docupitala k nemu a podala mu svoju kostnatú ruku. Po chvíli ju váhavo pustil. Plne mu dôverovala?

„Bez väčších komplikácií," odvetil na jeho otázku Alec potichu.

Na to neodpovedal.

„Pane, je niečo zle?" Janin hlas bol mierne roztrasený. Po chvíli na nás zaostril zničenými očami.

„Áno, Jane. Niečo je zle," prehovoril tichým hlasom, potom natiahol ruku k svojej tvári a niekoľkokrát si prešiel po koreni nosa, aby sa upokojil.

„Čo sa stalo?" Nepokojne si nás zmeral.

„Ide o..." Napätie sa predĺžilo, keď za našimi chrbtami vošli do miestnosti Felix a Demetri. Až potom doplnil to, čo celý čas naťahoval.

„Renesmee."

Nastalo desivé ticho. Bola príliš temperamentná, príliš... Niekomu niečo urobila, niekoho zabila, odhalila sa pred ľudmi...

„Ona..." prezrel si naše nepriehľadné tváre, „napadla Aftona. Takmer ho zabila." Afton? Netuším, kto to je...

„Moji drahí... Renesmee... Už nie je medzi nami."

Celým mojim telom prešla vlna bolesti.

Nemôže, nesmie...

Nie!

„Nie!!!" Len matne som si uvedomila, ako odrazu Alec agresívne zvrieskol to osudné slovo, a rozbehol sa smerom k Arovi.

Moja reakcia bola podobná. Jane sa napäla v agresívnom postoji a z hrdla sa jej vydralo zavrčanie.

Zachytila som, ako Aleca zo zadu zdrapili dvaja strážci a zkosili ho na zem, kde sa začal bezútišne mykať. To, ako Demetri chytil Jane za krk a zloži ju do podobnej polohy. Zúfalo kričala a mykala sa v jeho zovretí.

Môjho tela sa zmocnil najpravdepodobnejšie Felix. Mne ale istenie útoku netrebalo.

V druhej sekunde som sa zosypala. Bez útoku som len vzlykala a vzlykala, a snažila sa vyprostiť z jeho zovretia. Môj hrudník bol rozdrásaný - znovu...

Najhoršia vec na svete je tá, keď rodič zažije smrť svojho dieťaťa... A Alec prišiel o svoju lásku. To som vedela. Tak, ako ja.

Jane zúrivo vrieskala, cvakala zubami všade kam mohla, keďže Demetriho nemala v uhle pohľadu, a po tvári jej začali stekať tiché pramene sĺz.

Pocítila som, ako sa zem podo mnou stratila. Felix si ma nezúčastnene prehodil cez rameno a vydal sa so mnou preč. Začala som sa s tichým vrčaním zúrivo metať a búšiť mu do chrbta silou mlátičky. Bez výsledku, samozrejme.

Počula som za sebou výkriky Jane aj Aleca, no momentálne to nebol môj najvätší problém.

„Už drž hubu!" zvrieskol na mňa Felix naštvane, potom otvoril mne známe dvere a hodil ma dnu. Renesmee...

„Ona nie je... mŕtva... Nie je... Nemôže... Nemôže byť!" šepkala som si pomedzi vzlyky ticho a snažila donútiť vlastné telo, aby sa prestalo triasť.

„Už to tak je." Upriamila som na neho svoje uslzené oči.

„Zmizni odtiaľ! Vypadni!" vrieskala som na neho nepríčetne a začala sa zúrivo zbierať zo zeme.

„Nebude jej škoda. Správala sa ako neohrabaný spratok." Spolu s bolesťou sa do môjho tela začala vlievať aj vlna hnevu. A to príšerne obrovského.

Z posledným vypätím síl som sa na neho vrčiac vyrútila, zdrapila ho za krk a pokúsila sa ho zložiť na zem. Moje telo však bolo o dosť slabšie, ako to jeho, takže ma okamžite stočil pod neho.

„Tak ty na mňa chceš útočiť, zlato?" povedal skoro pevným hlasom a škodoradostne sa mi usmial do tváre. Jeho oči pri tom nepatrne stmavli. Agresívne som na neho zavrčala a vycerila zuby, na znak toho, že som totálne naštvaná.

„Som Bella." Nenávidím prezývku zlato. „A zlez zo mňa."

„Nezleziem, nechcem." Provokatér zvrátený.

„Padaj preč!" Vyhrážky neboli k ničomu platné, o náreku ani nehovorím. Ani to s ním nehlo.

„Pamätáš si na to, akú stávku sme s Demetrim zložili?"

Dnes... Nie!!!

Už nemôžem. 

Spolu s bezmocou sa do mňa začala vkrádať temnota. Bolesť, a potom tá neúprosná čierňava... Ešte stále dosť tichá na to, aby som stihla zaregistrovať, ako ma Felix púšťa, vlečie moje bezvládne telo k posteli, potom si ma prezrie a zrejme je dosť duchaprítomný na to, aby zaregistroval môj stav.

A potom ticho... 

Pohltila ma temnota. Moje telo sa ju snažilo neprijať a neustále a neustále ma vťahovalo do tej agónie, ale myseľ nahradil jediný čierny blok. Akoby som to ani nebola ja.

Akoby za mňa rozhodoval ktosi... iný.

Vtedy, keď som sa to dozvedela. Už nechcem byť vo Volterre. Ničí ma. Zabíja ma. Musím sa dostať preč.

Musím sa dostať... za hranice... Talianska. K tomu ale potrebujem pomoc.

Čierny ľad.

A prebudenie. A Demetri.

„Jane stihla zničiť väčšiu časť svojej izby, kým sa upokojila," informoval ma vecne, „dúfam, že sa nechystáš k hysterickému záchvatu." 

Potichu som sa prevrátila smerom k nemu a prešla si po stuhnutej tvári.

„Ja som nespala." Obviňujúco som zazrela smerom k nemu a jemne sa nadvihla na lakťoch.

„Neboj, ja som zvyknutý na tvoje príliš ľudské správanie."

„Renesmee je mŕtva." Mám nutkanie to kričať do okolia? Cez to, takto to vyznelo desivejšie... Realistickejšie. R ako rozum? Rozrezaná. Rozcupovaná. Rozsekaná. Renesmee.

„Počuli sme. Alec nekomunikuje ani s Jane. Akoby bol v kóme." Hypnotizér lúskol a fií!

„Ona ale nie je mŕtva." Viem to. Stal sa omyl... Chyba v Matrixe?

„Tvoje presvedčenie je mylné. Afton a Santiago ju zničili." Nie.

„Čo tu robíš?" premerala som si ho naštvaným, obviňujúcim pohľadom a posadila sa.

„Keď si nestihla poznamenať, posledných pár chvíľ spolu zdielame jeden priestor. A nechcel som ťa nechať urobiť nejakú hlúposť." Možno by som si pomyslela, že som anjel a zabila sa... To by bolo pravdepodobné. Alebo by som s mojim stavom vybehla na ulicu na slnko a ľudia by sa o nás dozvedeli. Alebo by som ušla.

Aj tak raz ujdem.

„Ku tvojmu šťastiu sa nič také nestalo. Ako vidíš, som tu a ty tiež, takže sme všetci v poriadku," uvážila som koniec svojej komplikovanej teórie so spokojným úsmevom a zazubila sa na neho.

Asi mi začína šibať.

Postraumatická psychóza vo veselej forme? Postraumatická Bellóza.

„Začala si sa dostávať do výpadkov pamäte, čo sa deje?" So mnou nič.

Odmerane som na neho pozrela, „zabili mi dcéru, Demetri. Myslím, že mám plné právo byť hysterická a zmetená. Naviac sa prebudím a sedíš tu ty, čo je pre mňa stresujúce. Pritom Jane zbombardovala izbu v záchvate a Alec sa dostal do stavu beztiaže. Dnes sa mi výnimočne darí." Chvíľu na mňa prižmúrene zazeral s perami jemne našpúlenými, potom sa zamyslene odvrátil a postavil sa.

„Jane ma skoro zabila. Jej stav je na bode: zabijem každého, kto sa mi postaví do cesty."

Blá-blá-blá.

Potrebujem sa napiť. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 31. kapitola: