Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 24. kapitola

10.12.2013 (09:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1855×

(Alec)

Sledoval som pozornú Renesmee, ako si zamyslene okusuje spodnú peru a prehľadáva pohľadom šachovnicu pri našich kolenách. Pohľadom sledovala každú jednú figúrku.

„O čo, že vyhrám?" neodpustil som si ku nej s úškrnom.

„Ak prehrám, pozdravím Felixa ocko." Schuti som sa zasmial.

„Ak prehrám ja..." Ostala sledovať moje pootvorené pery. 

„Neskoro. Šach-mat." Začala sa smiať môjmu výrazu. Ja som však chcel prehrať.

„Čo je?" spýtala sa ma po chvíli rozjarene. Jej oči... Bože, boli tak nádherné, keď žiarili.

„Ani netušíš, aká nádherná si, maličká." Stíchla.

„To... To nemyslíš vážne," vyhŕkla nervóznym polohlasom. Začala zrýchlene dýchať, akoby som jej tou nevinnou poznámkou niečo spravil. Zdalo sa, že skutočne vypäto očakáva moju reakciu. Letmo som sa ku nej priblížil, keď čosi hrozivo zachrupčalo. Šachy si to odniesli.

„Myslím." S týmito slovami som spojil naše pery. 

Ten pocit bolo niečo nepopísateľné. Pri prvom dotyku mnou prešiel taký ten nádherný prúd energie, ktorý vypĺňal mňa celého. Akoby mi jediným otretím pier mohla opäť rozbúchať srdce. Na túto chvíľu som čakal celý svoj zatratený život.

„Milujem ťa," zašepkala mi potichu do pier a objala ma. Objatie som jej, ignorujúc tepajúcu cestičku na krku, opatrne opätoval. Nikdy som sa necítil tak šťastný. Pretože tá chvíľa ktorú som preťahoval kvôli ovládaniu celé týždne, práve nastala.

Znovu som jej nadvihol bradu a obtrel sa jej o pery, keď sa zapojila do hry.

Aká epická, obrovská chyba.... 

Pretože vo chvíli, keď som pocítil špičku jej jazyka na perách, sa mi o zuby obtre kúsok jej pier.

V tej chvíli som sa prestal ovládať. Z porezanej pery sa okamžite pustilo niekoľko kvapôčok jasnej krvi.

A ja som zošalel.

Stačila sekunda neovládania. Sekunda nepozornosti. Renesmee vykríkla. 

Červený nádych sa v tej chvíli vytratil. Neskoro.

Z prekusnutých pier jej začala okamžite tiecť krv, môj jed ich začal pomaličky uzatvárať. Akoby v tranze som ani nevnímal, keď vpálila do izby Jane.

„No doriti," zasyčala zhrozeným polotónom, potom zdrapila Renesmee za rameno, jednou nohou skopla rozlámané šachy a okamžite ju položila na posteľ. 

„Bella ťa zabije," oznámila mi, keď som sa nemal k žiadnemu ďalšiemu kroku.

Ja som ju pohrýzol.

Cez to, že je poloupír.

Čo ak zomrie?

„Ja som nechcel," šepol som polohlasom.

„To mi je tiež jasné, Alec," vzdychla si, potom sa opäť otočila ku mne. Jednala rýchlo, impulzívne. Jej tvár bola však oproti ránu príšerne strhaná. Pod očami mala fialové kruhy, oči čierne, vlasy narýchlo zčesané do copu a pery bledé.

„Čo sa ti stalo? Vyzeráš príšerne," zhodnotil som potichu. Odvrátila tvár, v očiach sa jej čosi zalesklo.

„Na tom teraz nezáleží. Idem za Arom," šepla potichu, „skús ju za tých pár minút nezabiť."

Som taký idiot. Ako môžem kvôli vlastnej neovládateľnosti kusnúť niečo tak krásne a čisté? Nemala to byť ona... Som... taký... idiot!

Jane zmizla za dverami, jemne pritom trasúc hlavou, akoby chcela niečo zadržať. Slzy?

V jednej veci mala čistú pravdu. Bella ma zabije.

(Bella)

„Bella, Bella!" zvolal odrazu vysoký, dievčenský hlások. Všimla som si, ako Demetri rýchlo vykĺzol z postele a zapadol do kúpeľne.

To je... Alicin hlas...

V hlave sa mi rozozvučali sirény.

Alice, Alice, Alice!

„Al?" spýtala som sa šokovane. Malá osoba s červenými očami vkĺzla do mojej izby, jemne pritom poskakujúc. Jej čierne vlasy boli teraz neprirodzene uhladené, na krku sa jagal náhrdelník s rubínom opradeným V. 

„Na vítanie nie je čas," zašveholila naliehavo, „Renesmee."

„Čo je s ňou?" spýtala som sa tónom o niekoľko oktáv vyšším.

„Uhryzol ju." Zmeravela som.

„Kto?!" zvrieskla som hystericky.

„Alec."

Viac mi nebolo treba. Okamžite som stála na nohách - oblečená -, ju nechala niekde za sebou a rozbehla sa najprv do jej izby. A nikto.

„Je u Aleca," informovala ma stručne za mojim chrbtom.

Ten pohľad v jeho izbe bol nezabudnuteľný. Renesmee ležala v izbe, pery jej krvácali a ona v kŕčoch sýpajúc zarývala prsty do povliečky.

Alec stál pri nej, zmučeným pohľadom ju sledoval a kŕčovito si pri tom držal pery. Spolu s týmto pohľadom sa do mňa odrazu vliala nová vlna hnevu. Pribehla som k nemu, zdrapila ho za golier a hodila ním do steny.

„Ja ťa zabijem!" syknutím som mu oznámila.

„Nechcel som," šepol potichu.

„Je to ešte dieťa, Alec! Nevieš, čo sa s ňou stane! Čo ak ju to zabije?! Si kompletný?! Ja ťa zabijem!" zvrieskla som na neho znovu, keď ma do tela zasiahla obrovská vlna bolesti. 

Bez hocijakých ďalších kompromisov som sa v prvom kŕči zvalila na zem, keď ma zasiahla do každého kúsku mysli.

Akoby sa mi niekto za môj výlev chcel pomstiť - zrejme to bolo celkom ono.

„Jane." Bolesť ustúpila, a keď sa zdalo, že je konečne preč a ja si môžem vydýchnuť, doľahla na mňa znovu. Tak už ma zabite!, kričalo moje podvedomie. Už ma zbavte tej agónie!

„Už nikdy nekrič na môjho brata, Bella." Bolesť ustala. Prekliaté rodinné putá!

Jane stála bok po boku s Alice a Arom, keď sa začal Alec ticho zbierať zo zeme. Renesmee vykríkla.

„Ja som skutočne nechcel," zaskučal opatrne. 

„To mi je jedno," precedila som pomedzi zuby.

„Bella, požadujem trocha menej prostorekosti," oznámil mi Aro ticho. Ticho som zavrčala, keď sa Jane znovu pripravila k útoku.

„Zlatko, nenechaj sa napáliť. Bella je stále vo forme novorodeného premýšľania," položil Aro blondíne ruku zľahka na plece.

„Toto nie je premýšľanie novorodeného, a vy to veľmi dobre viete, pane," zavrčala na neho tenkým hláskom. Schuti sa zasmial.

„Nech je to, ako je, nikto teraz netuší, čo sa stane s malou Renesmee. Môžeme len dúfať, že sa zobudí." Hladina adrenalínu znovu stúpla. štít sa začal hlásiť ku slovu.

A tak odrazu naraz Jane, Aro a Alice vrazili do neviditeľnej bariéry a spoločne sa skácali do steny. Letmo som sa uškrnula. Jane na mňa šokovane pozrela.

„Čo to bolo?"

Po tvári sa mi rozlial úsmev. No nie nadlho.

„Prines Scarlett. Dokáže zablokovať akékoľvek formy štítu." Čože? Nie! Nie, nie nie! Nemôže mi znovu odstrániť moju ochranu, a nie a nie a nie!

„Neopováž sa pohnúť z miesta, Alice," zavrčala som temne, keď sa začala dvíhať. Šokovane na mňa pozrela.

„Alec." Môj psychický štít bol však jasne porušený. Pocítila som, ako mi ktosi zozadu chytil ramená a potom, ako mi Alecová temná sila vstúpila do tela. Pocítila som ju, len čo sa ma dotkla. Ruky a nohy mi naraz ochrnuli a ja som sa zosypala na zem.

„Za toto zaplatíš," zasyčala som na Ara ticho, keď Alice zmizla za dverami.

„Nie, Bella. To ty zaplatíš za svoje správanie," zašveholil Aro. Zúfalo som zavrčala a prudko mykla hlavou. Alec mi jednou rukou zovrel plece.

„Prepáč mi, robím to strašne nerád," zašepkal mi Alec do ucha potichu, tak, aby to nemohol počuť nikto iný. Len som prikývla.

„Volali ste ma, môj pane?" Tá pätolízačská pijavica! Aro s úsmevom prikývol.

Postava so šatkou na tvári prešla až ku mne, ignorujúc Renesmee mi pevne chytila spánok a trhla ním hore, aby som jej musela hľadieť do očí. Jej tvár teraz zdobil jemný úsmev, keď k nej Aro podišiel a zozadu jej vytiahol šatku.

„Alec, prosím!" vyhŕkla som smerom k môjmu chrbtu plačlivo.

„Prepáč, nemôžem," zašepkal znovu.

„Pozri sa na mňa, Bella, a nebude to až tak bolieť," šepla Scarlett podmanivým, ťahavým polohlasom. Znelo to, akoby sa mi snažila do uší nalepiť žuvačku. Je vidno, prečo si ju Caius tak obľúbil.

„Choď do hajzlu," šepla som strhane, keď priletela jedna facka. Alecová ruka na pleci sebou zaškubala, akoby premáhala nervy.

Scarlett mi drapila bradu pevne medzi palec s ukazovákom a trhla hore. Chtiac-nechtiac som sa na ňu nakoniec opovržlivo pozrela.

Jej zmutované dúhovky ma prebodávali pohľadom, ktorý ma začínal nepríjemne páliť.

Ale teraz to nebola hlava.

Celé telo mi zachvátil oheň. 

„To páli!!!" Začala som sa v zovretí prudko mykať, hoci moje ruky a nohy neboli v prevádzke, škubajúc pritom hlavou do všetkých strán.

„Má to páliť, ty cintľavka," prehodila znudene.

A odrazu temnota.

A temnota.

Čierny ľad. Čierna zem.

Ktosi sa smial. Tieto zvuky - dokonca aj v temnote.

„Bell? Bella!" Ktosi mi znovu zaškubal rukou.

„Pozor. Vlkolak. Buchne to."

„Hovorí z cesty. Odnes ju do jej izby."

„Vlkolak! Buchne to, Alec!" šepla som strhane, keď som rozpoznala líniu jeho brady zdola. Ruky mal obmotané okolo mojich ramien a stehien, ako ma v náručí prenášal z izby do izby. Sama som netušila hĺbku svojich slov.

„Pokoj, Bell. Odpočiň si," usmial sa na mňa prívetivo, „ja som fakt nechcel." S tými slovami vyšiel z izby.

„Vďaka," usmiala som sa na jeho odchádzajúci chrbát.

„Znovu ťa doriadil Felix?" ozval sa cez miestnosť zastretý, tenorový hlas. Ku jeho maličkosti smeroval môj zdvihnutý prostredník. Na viac som sa nezmohla.

A temnota.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 24. kapitola: