Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 19. kapitola

03.10.2013 (08:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2111×

Meravo som sedela na svojej posteli, tupo čumela do okna a podchvíľou sa vplivom zúfalstva zahompaľala spredu dozadu, spredu dozadu. Moje ruky som mala obtočené okolo skrčených kolien a hlavu bezvládne zloženú na nich.

Je možné, aby mi dokázal po tom všetkom mučení skutočne týmto ublížiť? Je.

Aby mi niekto ublížil viac, ako pohľadom na ohorené Edwardovo torzo? Zneúctením môjho tela, tela, ktoré malo patriť jedine jemu.

Moja myseľ bola otupená. Predchádzajúci pocit trápneho bezpečia sa vytratil, nastúpil silný, narastajúci strach doprovádzaný zúfalým upírskym plačom.

Snažila som sa myslieť na niečo iné... Sedím s Alecom pri klavíri, smejeme sa... Demetri mi prechádza rukou po celom hrudníku... Nie! Sledujem spokojnú Nessienu tvár, ako sedí pri Edwardovi a smeje sa... Prosím o to, aby ma pustil, zatiaľ čo on ma umlčuje bozkami...

Pocítila som, ako mi do očí vstúpili slzy. Bola to horšia predstava, než sledovať Edwardovú mŕtvu tvár. Neustále som mala v mysli, ako mi chytá celé telo, ako zo mňa strháva jeden kúsok oblečenia po druhom...

Pocítila som vedľa seba spoločnosť ďalšieho upíra. Spoločnosť samotnej Jane Volturi.

Niekoľko sekúnd zvedavo a zarazene sledovala moju polomŕtvu tvár. Potom som počula kroky a to, ako ku mne podišla o niekoľko krokov bližšie. Snažila som sa o náznak úsmevu, čosi, čo by jej naznačilo, že to nie je tak, ako vyzerá, no nálada na bode mrazu mi to nedovoľovala.

Smiech so slzami v očiach nie je znak sily. Je to znak zúfalstva.

„Čo sa ti stalo?" opýtala sa ma spriama, bez akýchkoľvek výhovoriek. Nič, Jane, práve som prešla Demetriho uzurpáciou môjho tela, vzal si ma nedobrovoľne a na moje prosby reagoval smiechom. Ešte aj na Edwardovú smrť mi príde myslieť lepšie, ako nad tým čo sa pred chvíľou stalo, ale inak nič nové. Zaručene sa ti budem zdôverovať. Čo ty?

„Nič zvláštne," šepla som sucho. S prižmúrenými očami si ma premerala.

„Ide o Demetriho, že? Čo ti spravil?" vyhŕkla na mňa prehnane ostro. Znepokojene som na ňu pozrela. 

„Prečo musí ísť vždy vo tvojom prípade o neho?" pípla som potichu.

„Tak o koho potom?" spýtala sa uštipačne. Len som na ňu nemo hľadela.

„Mlčanie znamená súhlas, Bella," zašepkala Jane potichúčky, „ublížil ti?" Na to som párkrát nechápavo zamrkala.

„Prečo ti na tom, čo mi robí, tak hrozne záleží?" šepla som nechápavo, „je to hádam moja vec, nemyslíš?" neodpustila som si provokatívne. 

„Prepáč," odsekla mi sarkasticky. Ani som sa na ňu nepozrela, len ďalej čumela do priestoru.

„Tak čo ti spravil?" rýpla do mňa znovu. Jej prístup, akým sa pozerala na veci, ma mierne iritoval. Ten decký spôsob, akým si vymáhala to, čo chcela. Proste to bude mať, niečo dodať, bodka, koniec.

„Ak to nechceš povedať, je to niečo fakt zlé," skonštatovala s pohľadom na moju tvár.

Dotýka sa ma po celom tele. Cítim bolesť v okolí brucha. Svojimi rukami ma zatláča späť do vankúša. Keď do mňa vnikol, prehla som sa na posteli ako luk a zavyla od bolesti... Tlmene som vzlykla. 

„Prosím ťa, povedz mi, že to nie je to, čo mám na mysli," zavrčala odrazu agresívnym polohlasom, prerušovaným dunivými zvukmi vychádzajúcimi z jej hrdla.

„Ako mám vedieť, čo máš akurát ty na mysli?" vyhŕkla som na ňu sprudka. Niekoľko sekúnd na mňa meravo pozerala.

Potom som už len ucítila zasvišťanie vzduchu a zabuchnutie dverí. Ďakujem, že sme sa mohli porozprávať, jasné, stav sa potom zase, v pohode, ahoj, ahoj... Trochu slušnosti by som prosila. Keď som však započula nenásilné zaklopanie na chodbe, pri dverách napravo odo mňa, odrazu mi to doplo.

Ona ide za Demetrim!

Stŕpla som, keď sa dvere otvorili a ozval sa Demetriho tlmený, slabý hlas, spôsobený pomenším odrážaním zvukových vĺn.

„Potrebuješ niečo?" Popri započutí toho spokojného podtónu som až cukla od hrôzy.

„Musím niečo potrebovať, aby som sa stavila na kus reči s mojim najlepším priateľom?" odpovedala mu hlbokým, štipľavým sarkazmom.

„Tak poď ďalej, najlepšia priateľka," navrhol jej neutrálne. Dvere sa po sekunde zavreli, potom niekoľko krokov smerom do izby. Naklonila som tvár do strany a ďalej pozorne počúvala. Čo od neho chce?

„Takže, predpokladám, že kvôli priateľskému poklepaniu na plece a zasmiatiu sa nad starými historkami si neprišla," skonštatoval sucho. Ozval sa tiché, ironické zasmianie v podobe nervózneho chichotu.

„Ďalší bystrý postrech," vrátila mu to provokatívne sladkým hláskom.

„Takže prečo si prišla?" zasyčal o niečo menej s hranou priateľskosťou.

„Brata zrazil traktor. Prišla som prosiť o utešenie a vyplakanie sa na pleci." Ďalšia sarkastická poznámka. Na to som sa aj ja potichu zasmiala. 

„Jane, mohla by si už prosím ten sarkazmus vynechať? Nemám na teba celý deň a nepredpokladám, že ty áno," zasyčal na ňu o čosi netrpezlivejšie.

„Aby som ti to povedala úprimne...," chvíľka pauzy, „jednoducho ti nechcem dovoliť to, aby si ďalšiu členku gardy zneužil a potom odkopol. Čosi mi to totiž teraz situačne pripomína, že?" zvonivo sa zasmiala, skrývajúc tak podradný hnev. Demetri ostal niekoľko sekúnd ticho, premýšľajúc nad jej slovami.

„Ty žiarliš," skonštatoval odrazu zľahka pobavene, „jednoducho nedokážeš uniesť to, že o teba nemám záujem," doplnil ľadovým tónom. Dunivo na neho zavrčala, načo sa znovu zasmial.

„Chýbal som ti?" predhodil ironicky.

„Choď doriti, Demetri," zasyčala na neho potichu, no stále dosť jasne, aby to počul, „zachoval si sa ako totálny zmrd a vôbec ti to neprekáža," šepla, v slovách sa jej však miešala čiastočná bolesť. 

„Cez to nepoprieš fakt, že žiarliš," zašepkal znovu. Započula som niekoľko krokov. Potom jemný úder a naštvané zasyčanie. Zdá sa, že Jane táto situácia nevyhovuje až tak.

„Neopováž sa na mňa ani siahnuť!" zavrčala na neho hrozivo.

„Inak čo?" provokatívne šepol. Takmer som videla, ako sa pousmial.

„Schovávaš sa za svoj dar, ale ohľadom fyzického boja si nič. Dokážeš upíra dostať na kolená, a pritom to nie je tvoja zásluha. Čo si bez svojho daru?" vmietával jej tie slová do jej tichej tváre.

„Áno, Demetri. Lenže som nebola ja tá, ktorá ťa zneužila, a keď na to prestalo baviť, proste ťa odkopla. Alebo sa mýlim?" zasyčala naštvane.

„Povedz mi to ešte raz a možno nezabudnem. Si nudná," prehodil unudeným tónom. 

„Neprišla som sem urovnávať vzťahy. Od Belly sa drž ďalej, ak to nechce. Mám jej dcéru príliš rada nato, aby sa jej matke ubližovalo." zašepkala hrozivým šepotom.

„Takže sa jej zastávaš kvôli mutantovi?" začal sa nahlas smiať. Ozval sa ďalší zvuk podobný tomu predchodziemu, no tentokrát s väčšou razanciou, až to plesklo. Na niekoľko sekúnd bolo ticho.

Potom sa odrazu ozval silný, dunivý úder a bolestné dievčenské zvýsknutie. Následne som počula, ako Jane klesla k zemi a potichu vzlykla. Udrel ju. Znovu sa smial.

„Si chudák," zašepkala potichu a vzlykavo, „len chudák udrie niekoho, na kom mu predtým čo i len trochu záležalo," zašepkala znechutene.

„A čo ak mi na tebe nezáležalo?" počula som, ako si kľakol vedľa nej. Takmer som videla, ako ju drží pod krkom a tie slová jej šepká do ucha.

„Choď do hajzlu!" zasypela na neho spopod drvivého tlaku na jej hrdlo.

„Kde je tvoja moc teraz?," zasmial sa výsmešne, „si slabá schránka so silnou maskou. Nedokážeš mi ublížiť. Stále ma miluješ," zašepkal jej znovu do ucha. Tlmene vzlykla a ja som vystrašene vydýchla.

„Nemilujem," šepla chabým polohlasom. Znovu sa rozosmial.

„Pusť ma," zavrčala na neho znovu zúfalo.

„Ach, ten krk, alebo vlasy?" preniesol ironicky, „hádam to nebolí," šepol hraným starostlivým hlasom. Naštvane zavrčala.

„Čo urobíš, ak nie? Použiješ na mňa svoj dar? Nažaluješ to Arovi?" šepkal jej tie slová výsmešne do tváre. Započula som ďalšie tiché vzlyknutie.

„Pusť ma, doriti!" vykríkla znovu.

Je tam kvôli mne. Bránila ma. Zastávala sa ma, a teraz je kvôli mne tam, kde by inak v živote nešla.

„Ty plačeš," vyhŕkol odrazu prekvapene, no stále pobaveným tónom, „Jane Volturi plače. K popukaniu!" začal sa nahlas smiať. Zavzlykala.

On jej ublíži. Ublíži jej, pretože vie, že sa nebude brániť.

Ešte stále som však váhala... Čo spraví mne, ak robí hlavnej členke gardy toto?

„Tak už ma nechaj," vzlykla beznádejne. Cítila som to rozptýlenie vzduchových bublín, keď jej zovrel krk ešte pevnejšie a ona slabúčko vzdychla.

Viac mi nebolo treba. Trpí kvôli mne. Ubíži jej, pretože sa ma zastávala.

Cítila som sa ako vo sne, keď som vyrazila z dverí v mojej izbe a v rýchlosti prešla do tej jeho. Naskytol sa mi vcelku nevídaný pohľad.

Jane sedela opretá chrbtom o stenu naľavo odo mňa, nohy v kolenách pokrčené a tvár bolestivo stiahnutú. Videla som, ako jej skutočne po tvári tečú slzy, pravé, ako u človeka. Teraz však nebol čas sa tým zapodievať.

Pretože len pár centimetrov od nej, pri nej kľačal Demetri, pravou rukou jej zvieral krk, ľavou držal hrsť jej vlasov, aby nevedela odvrátiť hlavu, a potešene sa jej usmieval do tváre. Jej sánku držal vo svojom zovretí tak strašne pevne, až hrozilo, že jej začnú pukať tkanivá.

Sprvu som nevedela, ako jej mám pomôcť. 

„Ach zlatko, nechceš sa pridať k programu?" usmial sa na mňa žiarivo. Strnulo som na neho hľadela.

„Ty si taký úbožiak," pípla som potichu, „ako môže niekto ublížiť upírovi tak neuveriteľne veľmi, že sa rozplače?,“ Jane si začala zahanbene utierať kraje očí, neustále nimi pritom klipkajúc, „Ako toto môžeš urobiť upírke, ktorej na tebe záleží?" Demetri na mňa nenávistne zazrel. Potom vstal, Jane pritom vytiahol za vlasy do stoja tiež. Všimla som si, ako sa snaží nadýchnuť a zúfalo siape po jeho ruke.

„Veď ju pusť!" zvrieskla som po ňom rozčúlene. Nedokázala som pochopiť, kde sa vo mne vzalo toľko odvahy, no to, čo jej robil, ma vytáčalo ďaleko viac, než hocičo, čo by spravil mne.

„A čo ak nie?" Všimla som si, ako sa jej rukou ešte viac zaprel do hrdla a okraje steny okolo jej hlavy popraskali. Unavene sa jej zavreli oči.

„Takže ste sa dohodli?" usmial sa na mňa žiarivo, „pokúsim sa ho prehovoriť, že ho nemilujem, že je to totálny zmrd a keby sa niečo pokašľalo, zachrániš ma Bella, dobre?" parodoval Janin vysoký hlas. Všimla som si, ako jej vytryskli ďalšie slzy a stiekli dolu po bolesťou zvraštenej tvári.

Jeho slová ma vyhecovali. Ubližoval jej, a ona mu to prepáčila, pretože ho stále miluje. Je taký hnusný hajzel!

Jeho konanie ma totálne dostalo. S dunivým zavrčaním som k nemu doslova priletela, zdrapila zozadu za ramená a všatkou svojou silou ho odhodila do protiľahlej steny. Tá nátlak nevydržala a hoci bola z kameňa, popraskala a zrútila sa. Demetriho lebka na spánku jemne praskla, ale o niekoľko stotín sekundy už bola zase v poriadku.

„Ty hajzel!" zvrieskla som na neho so sčernalými očami. „Už sa jej nikdy nedotýkaj, rozumieš? Nikdy na ňu nesiahaj, ak chceš mať tú svoju odpornú hlavu tam, kde je!" Jane si rukami držala hrdlo, so slzami na tvári lapala po dychu a strnulo kľačala na kolenách. Pri mojom výstupe však na mňa prekvapene vzhliadla a šokovane pootvorila pery.

A nebola jediná.

Demetri na mňa po prvé sekundy poniekaľ šokovane pozeral. Sama som bola prekvapená. Toto som totiž nebola ja. Toto bolo to monštrum, zlomyseľná Bela, ktorá vyplávala na povrch môjho tela a ujala sa ma.

Potom sa však odrazu spamätal.

V nasledujúcu sekundu vyletel z pozostatkov steny, za stotinu sekundy prebehol priestorom a v ďalšej sekunde mi obtočil prsty okolo krku. Spolu s ním som dopadla na zem. Moje oči boli privreté a ústa znovu šokom otvorené.

„Nie je tvoj majetok a pokiaľ budem chcieť, pokojne na ňu siahnem znovu," šepol hrozivým podtónom smerom ku mne a zovrel mi krk ešte pevnejšie. Jane sa vystrašene zahýkla, no neodpovedala.

„Urobila si mi menšiu fraktúru lebky, a čo z toho máš?" usmial sa ku mne škodoradostne. Keď som sa k nemala k slovu, pokračoval: „Zničila si stenu, ktorá nám rozdeľovala izby, zlato," vysvetlil mi sladkým hlasom.

„Takže si si to, mierne povedané, pohnojila," doplnil so smiechom.

„Prečo to robíš?" šepla som zúfalo. Naklonil sa tvárou ku môjmu uchu a druhou, voľnou rukou ma jemne pohladil po líci, až som sa znechutene otriasla.

„Pretože som zlý chlapec," šepol potichu, potom sa naklonil ešte bližšie, až som na krku pocítila jeho teplý dych, „a pretože ma to baví."

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 19. kapitola: