Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 18. kapitola

20.09.2013 (11:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2328×

Keď som spomalila a chcela vojsť do svojej, zdrapil ma za pažu a znovu vtiahol do vnútra.

„Ja nezabúdam," pripomenul mi chladne.

Potichu som zakliala. 

Stál pokojne, pred zavretými dverami, a meral si ma chladným pohľadom. „Myslíš, že zabudnem na náš predošlý program?"

„Je mi jasné, že nie," šepla som potichúčky, no ani sa nepohla. Hlavne nedať zámienku k pohybom. Dýchala som rýchlo a plytko, hoci vzduch mi neprinášal ani kúsoček úľavy. Namiesto toho, aby som mu pozerala do tváre, som hľadela niekde do stratena, na priestor tesne nad mojou hlavou. 

Ani som sa nepohla, keď ku mne s prižmúrenými očami a takým jemným úsmevom podišiel. Bol medzi nami rozdiel niekoľko štvrtín metrov, vzdialenosť, ktorú by hocikto prekonal za tisícinu sekundy. 

Po ďalšom kroku som sa vzdialila, akoby sme začínali tanec. On krok pristúpil, ja ustúpila. Zvláštny tanec.

„Neskúšaj to znovu," prikázal mi sebstranne, „tvoja technika úniku nezaberá," upozornil ma s úškrnom. Keď som znovu ustúpila, s úškrnom nadvihol obočie.

„Ty vlastne ani nechceš uniknúť," zhodnotil odrazu, „inak by si nerobila také hlúposti."

„To nie je pravda," bránila som sa chabo a znovu ustúpila.

„Ako povieš," pritakal mi. Zmocnila sa ma nervozita. Ak ujdem, zopakuje sa to znovu. A ak ujdem potom, bude sa to opakovať stále dookola, kým nezošaliem.

Napäto som vydýchla, keď mi obmotal ruky okolo pásu a silne pritisol ku stene. 

 A vzápätí sa mi opäť dravo prisal na pery.

Prečo sa nebránim? Pretože by to bolo zbytočné.

Ale hovno, Bell, zašepkal mi znovu do ucha ten temný hlások môjho podvedomia. Zlomyseľná, krutá Bella, ktorá mi šepkala do hlavy len to, čo som počuť nechcela. Cez to som sa pokúsila brániť sa mu.

„Prestaň," zasyčala som pomedzi zuby pridusene. Tlak na pery sa len znásobil, ako ma pevne pritisol ku stene a jeho jazyk mi prenikol do úst. Chvela som sa odporom a do očí sa mi tisli tiché, zlovestné slzy. Moje zmysly boli otupené.

Pokúsila som si ho od seba odtisnúť.

„Ja toto nechcem!" vyhŕkla som tentoraz vzlykavo, prudko sa mu zapierajúc do mohutných, silných ramien.

„Chceš, zlato." Na niekoľko sekúnd sa odo mňa odlepil a pritlačil ma ešte tesnejšie na stenu. Chvíľu mi hľadel do jemne zaslzených očí. Potom jednou rukou z pásu prešiel nižšie. Pocítila som jeho jemné prsty na tej milimetrovej štrbine medzi opaskom a tričkom.

„Nie!" zaúpela som hystericky, keď mi pdrazu zašiel rukou pod tričko a stisol kus kože na páse.

„Nekrič mi tu!" okríkol ma panovačne. Keď som znovu vzlykla, jednou rukou mi zatlačil zápästím do krku. Zachrčala som z nedostatku prísunu kyslíka.

„Pusť ma," zasypela som opäť svoju prosbu pridusene, rukou streliac k tej jeho v snahe ju odtlačiť. Jeho technika však zabrala, teraz som nedokázala ani len poriadne hovoriť, ani náhodou kričať. A tak som len zúfalo otvárala ústa v snahe sa nadýchnuť. 

„Nerád ti ubližujem," pripustil laškovným podtónom neurčito, „no musím, keď sa odmietaš poddať," dodal s pohľadom upretým do mojej, od psychickej bolesti stiahnutej tváre. Rukou mi zašiel cez obnaženú kožu na boku smerom vyššie po chrbte. Pocítila som, ako si niekoľkokrát obtočil prst okolo lemu podprsenky, akoby si moju bezmocnosť náležite užíval. Jediná sebaobrana, ktorú som mohla postúpiť, bolo však len silné natisnutie na stenu, aby nemal žiadny priestor. 

Odrazu mi uvoľnil zovretie na krku, čiastočne, máličko. Namiesto toho ma jemne, no silno zdrapil za golier môjho trička a silným, ráznym pohybom tiahol ku posteli oproti stene. Odmietala som spolupracovať, nohami sa zapierala do zeme a metala sebou, no len čo ma druhou rukou chytil za látku na chrbte a ešte viac sa zaprel.

„Pusť ma, prosím," zašepkala som zúfalo. Kolená mi odrazu čosi podrazilo, na to som sa prekvapene zapotácala a dopadla do mäkkého.

Ucítila som, ako ma vtisol na vankúš a jemne pohladil po zúfalo privretých, chvejúcich sa viečkach. Keď som na neho znovu pozrela, oči som mala kompletne celé uslzené, hoci všetok ten lesk bol udržaný vo vnútri - iná možnosť nebola. Keby som však bola človek, už by mi slzy tiekli po lícach a dolu, aby sa vpili do vlasových vlákien a vankúša. 

Cítila som, ako mi Demetri jednou rukou prechádza po celom hrudníku.

„Chveješ sa," skonštatoval, očividne spokojný sám so sebou. Zúfalo som na neho pozrela.

„Ja to nechcem," vzlykla som znovu polohlasom. Pocítila som, ako mi rukou prešiel po krku, zašiel až na zátylok a z neho do vlasov na temeni. Na niekoľko sekúnd sa odlepil od mojich pier a prezrel si moju zúfalo zvraštenú tvár.

„Bránila by si sa viac. Nenechala by si sa. Možno to nevidíš, ale niekde v podvedomí si myslíš úplný opak," ubezpečil ma tichým, pokojným hlasom.  

Na to som len chabým gestom opäť zavrela oči, aby som potlačila slzy tisnúc sa mi do očí.

Čosi sa sekavým zvukom pretrhlo, kus látky dopadol so zašuchotaním vedľa postele. Demetri rukou jemne prechádzal po mojom obnaženom bruchu, až zašiel opäť na chrbát a začal rozopínať podprsenku. Ruka mi zúfalo vystrelila k jeho, ako som sa snažila mu ju odtiahnuť. On mi zase moju ruku druhou bolestivo zovrel a pritlačil po boku k telu. Zavzlykala som.

„Nemusíš sa hanbiť," zašepkal mi do ucha jemným, upokojujúcim hlasom. Tónom, po ktorom som sa ešte viac vystrašila, hoci jemu to zrejme nedošlo. 

Postupne som cítila, ako mi sťahuje z tela všetky kúsky oblečenia. Oči som mala prudko prižmúrené k sebe, ústa násilne privreté do tenkej linky a potichu sa modlila, aby to už skončil. Sám si zo seba dal dole košeľu. Keď som započula rozopínanie pracky na opasku, oči som zovrela ešte prudšie, a ešte plytšie sa rozdýchala.

Keď som pocítila na stehnách jeho teplé, jemné ruky, zahýkla som.

Jemne, no pevne mi roztiahol kŕčovito stiahnuté nohy od seba. Dych sa mi zrýchlil.

„Prosím ťa... Ja to nechcem," zašepkala som na posledný pokus vysilene. Opäť prižmúril oči a jemne sa usmial.

A potom sa stalo to, čo som chcela tak dlho oddialovať.

Keď do mňa prudko vnikol, prehla som sa na posteli ako luk a pridusene vykríkla. Do tváre sa mi nahrnula páľava a oči mi opäť zahalila lesklá vrstva sĺz.

Mlčky, so zaťatými zubami neľudsky spokojne zavrnel a začal prirážať.

Automaticky som sa snažila ho voľnými rukami odtlačiť, no nič, len čo mi ich jediným ťahom zovrel v drvivom zovretí a vytiahol nad hlavu, aby som nimi nevedela pohnúť.

Druhou rukou mi nenásitne stisol prsia, až som znovu pridusene vykríkla. Nebolo v tom z mojej strany nič romantické, ani štipka čohosi, čo by som mala pri tomto precítiť. Do tela mi v pravidelnom tempe vchádzala prudká, pomalá bolesť v každučkom kúsočku.

„To bolí!" vyhŕkla som so slzami v očiach. Tlak na podbruško sa akoby zázrakom zmiernil, namiesto drvenia mi teraz len jemne prechádzal po boku, bruchu a celej hrudi, stále dookola. Cez to som bola znechutená. Znechutená 

„Pre... prestaň..." vydychovala som namáhavo si zaťatými zubami. Cítila som, ako sa na mňa ešte pevnejšie natisol na telo a opäť prisal na pery. Oči. pokiaľ sa dalo, som stisla ešte pevnejšie a snažila sa predstaviť si niečo iné. Prosím. Tak veľmi prosím o stopnutie...

... 

Ešte dlho po tom, čo skončil, som nebola schopná jediného normálneho pohybu. Ležala som nehybne, s naširoko otvorenými, zaslzenými očami a stále ťažko lapala po dychu. Demetri ležal vedľa mňa, podopieral sa ľavou rukou na boku a sledoval moju tvár z profilu. Po niekoľkých minútach ťaživého, mŕtvolného ticha som to už navydržala. Obrátila som sa na ľavý bok, smerom od neho a snažila sa čumieť do steny.

Stále som to na sebe cítila. Všetky jeho dotyky, každý jeden sa mi nanovo zarezával do pamäte. Ako ma chytal, ako zo mňa strhával oblečenie...

Pocítila som ovinutie rúk okolo pásu a v panike sa zaprela.

„Nie! Už nie!" ziapala som hystericky a v panike mu začala tĺcť do lakťa, ktorý mal okolo mňa obmotaný. Pritiahol si ma ku sebe a upokojujúco pohladil po vlasoch.

„Ja ti neublížim," šepol mi do ucha jemne.

Potrebujem podporu. Potrebujem, aby ma niekto objal, aby si ma niekto privinul ako priateľa. Netušila som, čo ma to pochytilo - Demetri bol jednoducho najbližšie.

Tak som sa jednoducho otočila a jemne vzlykajúc sa k nemu privinula.

Zdal sa byť prekvapený, mierne radostný, cez to ma jemne objal rukami a chlácholivo pohladil po vlasoch, zatiaľ čo ja som mu len ďalej vzlykala do nahého ramena.

„Prosím ťa," zašepkala som odrazu tichúčkym polohlasom, „už mi, prosím, neubližuj," zavzlykala som tónom čistej zúfalosti. Niekoľko sekúnd sa miestnosťou nieslo ťaživé ticho.

„Neublížim," šepol po chvíli do ticha, sám neistý svojim uvážením.

Vtom sa vo mne čosi prelomilo, zlomilo. Nedokázala som si to vysvetliť, akoby mi niekto odrazu tresol po hlave, bolo to tak náhle. Čosi sa zmenilo. Čosi sa pretrhlo.

A ja som sa odrazu cítila v bezpečí. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 18. kapitola: