Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 17. kapitola

01.09.2013 (18:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1609×

Stroho som sa obzrela po izbe a zazrela na postavu v nej.Takže som si nakoniec splietla dvere... A ako na truc býva v izbe práve Demetri.

„Nevieš, že sa nepatrí vojsť bez zaklopania?"

Ako ja len neznášam svoju hnusnú smolu.

„Splietla som si izbu," zašepkala som vyplašene, potom sa snažila z dverí vycúvať. Odrazu však stál rovno predo mnou a dvere mi jedinou ranou prudko pribuchol pred nosom.

„Nie je slušné odísť, keď už raz niekde prídeš," prehovoril pokojným hlasom. Šokovane som mu hľadela do jemne usmiatej, stále spokojnej tváre a došlo mi, aká príšerná blízkosť je medzi nami. Takticky som začala ustupovať, až mi do chrbta udreli zlovestne zatvorené dvere, o ktoré sa stále opieral jednou rukou.

„Nerob to," zaprosila som ho zúfalo, keď voľnú ruku dvihol k mojej tvári. Len sa pousmial.

Chrbtát som mala pritisnutý o dvere a ruky kŕčovito zovreté po bokoch, so snahou tlačiť sa ešte viac do dreva za mnou. To mi však nepomohlo v tom, aby som mu zabránila v dotyku môjho líca. Strnulo som jeho ruku nezastavila, akoby mi samotný dotyk spôsobil čiastošnú anestéziu. Pomalý, šteklivý pohyb mi zašiel ku krku a potom ku jamke v hrdle.

Nebránila som sa ani vtedy, keď spojil naše pery.

Až po tom jedinom dotyku som však akoby prebudila svoje bunky. Jednala som čisto inštiktívne, bez pudu sebzáchovy sa jednoducho rozmáchla a všetkou svojou silou mu vrazila facku. 

Odtrhol sa odo mňa. Hlava mu škubla do strany a ja som v jeho zmetení stihla vykĺznuť z izby. Zdalo sa však, že toto ho nezastavilo.

Ani nie o sekundu som započula, ako na chodbe za mnou práskli dvere. Do izby som nevošla. 

Moje kroky smerovali ďalej po chodbe.

O niekoľko sekúnd som ho však už mala za chrbtom.

Ujdem z hradu? Pochybujem. Bola by to spásna myšlienka... O Renesmee sa postarajú Jane s Alecom, majú ju radi.

Za vlasy ma odrazu čosi zdrapilo. Len tak tak som nevykríkla. Keď ma Demetri otočil k sebe, znovu inštiktívne sa moje nohy zapreli a takmer bez zmyslov som ho hodila do protiľahlej steny.

Je zranený? Určite nie. Kým sa stihol postaviť na nohy, už som sa opäť rozbehla preč, míňajúc tisíce chodieb a dvier okolo seba.

Znovu som sa zatočila za rohom doprava, keď mi nohy samé od seba zastali.

Slepá ulička? Ale prosím vás, to nie!

Jedny dvere, nesúc sa od niech tichý šum, ako pri mori. Do nosu mi udrela silná aróma chlóru. Na chodbe niekoľko metrov za mnou som zaznamenala, ako sa ku mne opäť blížia kroky.

Už je neskoro rozhodovať sa. Okamžite som dvere otvorila a vbehla dnu.

Vzápätí mi došlo, prečo sú dvere jediné na niekoľko stovkách metrov.

Rozpínal sa tu obrovský bazén, len šírku rátam na niekoľko päťdesiatok metrov štvorcových. Ale dvere, ktorými som vošla, boli jediné. Čo teraz? 

Dvere sa znovu otvorili. Demetri nevyzeral byť nejako naštvaný. Pokojne vošiel dnu, zavrel a potom dvere zamkol. Kľúč si vzápätí vložil do vrecka. Nemo som na neho hľadela, neskrývajúc zúfalstvo a strach. Nechcem s ním byť sama.

„Chceš sa hrať?" pretiahol ku mne pokojným tónom, „ja nemám nič proti, ale aj tak ťa to neminie," dodal. Vypleštila som na neho jantárovo-karmínové dúhovky a opäť začala ustupovať. A každým krokom sa on ku mne priblížil o rovnakú dĺžku. Stačili tri kroky a za sebou som pocítila okraj bazéna. Už nie je úniku. Aj tak ťa to neminie... Puto, ktoré nezaprie ani jeden. 

„Nedotýkaj sa ma," zašepkala som, keď podišiel znovu o niekoľko pomalých krokov ku mne. „Na mňa... Na mňa to nepôbí..." Chabo som predpažila ruky, aby som ho zadržala.

„Mýliš sa, drahá Bella," usmial sa zlovestne, „len si na to ešte neprišla."

„Neznášam ťa," protirečila som mu zúfalým tónom a znovu o pár milimetrov ustúpila. Povzdychol si.

„A niečo nové?" prehodil sarkasticky.

„Takže je potom pre teba úplne normálne, keď niekoho, na kom ti podmienene záleží, mlátiš, vyhrážaš sa mu a nasilu sa mu vnucuješ?! Si len arogantný idiot, ktorý si robí majetnícke právo a vôbec ti nezáleží na tom, čo iní potrebujú! Neznášam ťa!!!" prskala som mu s ohrnutou perou. S jemne nadvihnutým obočím sledoval môj amokový stav, nezdalo by sa však, že by som ho nahnevala - ó vďaka. Bezmyšlienkovite som pritom pristúpila ku nemu a slová mu kričala priamo do tváre. Ach áno, fakt, že som bola takmer o hlavu nižšia mi určite pridal dôstojnosť - aj tak ju nepotrebujem. On však využil moment, keď som naštvane rozmáchla rukami, namiesto úderu ma však za ne zdrapil. Potichu a prekvapene som vyjakla.

„Nekrič po mne," zasyčal ľadovým hlasom, pri ktorom mnou až cuklo. Taká chyba. Meral si ma pohľadom plným ľadového pokoja, jeho tvár však bola čudne zachmúrená.

„Toto nie je vegetariánsky románik. My nie sme Cullenovci a nikdy nebudeme. Nikto z gardistov nie je typ, ktorý sa rozfňuká pri vražde neznámeho človeka, tak prosím ťa nesúď moje hodnoty s Edwardovými, a naše s Cullenovcami," šepkal zlovestným, tichým hlasom. Očami ostal uprene pozerať do mojej tváre a ruky mi zvieral tak pevne, až mi jemnučko začala pukať koža pri krajoch dlane. Zúfalo som si pokúsila ruky vyslobodiť z toho mučivého zovretia, no nič. Všimol si môj nepokoj, zovrel ich ešte pevnejšie a ja som slabo zastenala od bolesti.

„Takže toto ti pôsobí radosť?" zasyčala som na neho, „keď trpím? To je tvoj ideál?" šepkala som pomedzi bolestivé sýpania pomedzi zovreté zuby. Napodiv popustil.

„Ja neviem, Bella. Mätieš ma," skonštatoval. Upriamila som pohľad do zeme, bez ostrenia na moje kŕčovito napäté ruky v kombinácii s jeho zovretím. 

„Pusť ma," skúsila som znovu potichu „Demetri," šepla som ešte tichšie, „prosím."

„Ty si manipulátorka," ozval sa zľahka pobavene, „malá záludná manipuátorka," zasmial sa, „Aro mal pravdu. Do Volterry sa hodíš," zhodnotil s pohľadom do mojich očí. Zamračila som sa.

„Prečo mi jednoducho nedáš pokoj?" zavrčala som. „Čo som ti spravila?" Oči som teraz mala jemne lesklé, vstúpila mi do nich nepríjemná páľava a pod prívalom pocitov sa mi zaslzili. 

„Predsa by si neplakala," pokáral ma s úškrnom. Odvrátila som zrak do zeme a potriasla hlavou, aby som zahnala otravné slzy, keďže rukami som momentálne pohybovať slobodne nedokázala.

Odrazu som pocítila, ako mi druhou, voľnou rukou pevne chytil bradu a tvár mi otočil k nemu. Stuhla som.

Keď ma pritiahol ešte vyššie, moje telo sa napälo a spolu s tým, že som musela stáť na špičkách, som sa snažila vykĺznuť. 

„Nehýb sa," pošepol tak autoritatívne, až som skutočne strnula a nechala sa. Keď sa ku mne naklonil, usilovala som o predstavu iného miesta, niekde mimo Volterry.

„Máš prekrásne oči," zavrnel po chvíli úprimne, „ale čistý karmín v nich bude vynikať lepšie," uistil ma s úškrnom. Zamrazilo ma, hoci moje telo už nedokáže vydať zimomriavky. 

Odrazu sa zovretie okolo rúk uvoľnilo. Demetri ostal s očami upriamenými na mojom krku, voľnú ruku však zdvihol a jemne mi prešiel po jazve. Znovu ma do krku pichla ostrá bolesť, na čo som sa so syknutím pokúsila odtiahnuť.

„Dáš si na to A pozitív a bolesť zmizne," povedal odrazu. To som sa prekvapene vytočila. On mi radí, ako si liečiť jazvy? Vyzeralo to na pozitívnu odpoveď.

Stále som cítila na brade silné zovretie, hoci krk mi pomalu pustil. A tak, donútená mu hľadieť priamo do tváre, som potichu a trpko čakala na ďalší krok.

Budem môť protestovať, keď ma znovu pobozká?

Áno. Mám voľné ruky.

Vtom mi to doplo. Mám voľné ruky!

Zakvačila som sa mu do hrude a pokúšala sa ho odtisnúť. Silnejšie, Bella!

O niekoľko milimetrov som ho posunula, no potom to už s ním ani nehlo. So sarkastickým úškrnom naklonil hlavu na stranu a sledoval moje chabé pokusy. Napokon som mykala aj bradou zo strany na stranu, aby som sa mu vedela vysmeknúť.

„Pokoj," upozornil ma stroho. Potom sa mi ešte na chvíľu zahľadel do očí.

Nato ma pustil, otočil sa ku dverám a vytiahol kľúč. Od prekvapenia mi poklesla sánka, nato sa pobavene usmial.

Sprudka som vydýchla, keď ich skutočne odmkol a otvoril. Potom mi len kývol, aby som vyšla von. Ústa mi klesli ešte viac, no nenechala som som sa núkať dvakrát. V sekunde som vybehla z dverí, nasledujíc ním, snaižac sa ho za sebou nechať čím ďalej. Dohnal ma, keď som prechádzala práve okolo jeho izby.

Keď som spomalila a chcela vojsť do svojej, zdrapil ma za pažu a znovu vtiahol do vnútra.

„Ja nezabúdam," pripomenul mi ľadovým hlasom.

Potichu som zakliala. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 17. kapitola: