Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 12. kapitola

20.07.2013 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1456×

Pomaly sa rozvidnievalo. Nemohla som tu tráviť viac času. Možnože Nessie je už na ceste sem. Bola by ozaj minimálna šanca, že by Jacob prežil, no aj tak som verila. Že ich zahnal, že s ňou zasa utiekol preč. Nie, neverila som tomu, dúfala som. Tak veľmi som dúfala, že to je skutočnosť.

Po tejto mylnej nádeji mi snáď zostávalo len veriť faktu, že Alec Renesmee pred Felixom a Demetrim aspoň trochu ochráni. Konieckoncov, som jeho priateľka, a on môj, bola tu väčšia pravdepodobnosť, že sa bude správať k niekomu, kto pre mňa znamená tak veľa, prijateľne.

Ako som vbehla zase na stenu a vyškriabala sa po nej hore, započula som v mojej izbe nejaké zvuky. Na rýchlo som sa vyškriabala po posledných výčnelkoch a vhupla do nej. 

V izbe nebolo nič podozrivé, zvláštne zvuky však boli počuť na chodbe. Započula som, ako sa Janiné dvere prudko zabuchli, až pánty slabúčko zapraskali. Jemne som pootvorila dvere a opatrne nakukla do chodby. Nič, len čo sa zabuchli dvere aj na strane, kam som nepozerala, až som poskočila. Demetri je tu. Znamená to, že Renesmee je už v hrade? S únavou som zabuchla dvere späť, keď mi závanom vzduchu udrela do nosu stará vôňa. Bola to čusná zmiešanina, skôr zviera ako človek či upír, ale bola stará, akoby si ju ten ostrý upíri pach doniesol z niekadiaľ.

Odrazu som na chodbe začula kroky. Skôr, než som sa stihla pohnúť od dverí, prudko zaškrípali a otvorili sa znovu. Prekvapene som vyjakla.

„Pokoj, to som len ja," uškrnul sa Alec jedným kútikom úst. Unavene som si prehrabla vlasy ľavou rukou a potom sa mu pozrela do tváre.

„Čo chceš?" usmiala som sa na neho.

„Pozdraviť ťa," kývol smerom ku mne, „upozorniť ťa na sledovanie," ukázal smerom ku dverám, „oznámiť, že Renesmee je už tu," naprázdno som prehltla, „a odkázať ti, že Aro ťa očakáva v hlavnej sále," dopovedal potichu. Len som potichu prikývla.

„Proste vie, ako na mňa," zašomrala som si naštvane. Alec oproti mne potichu podišiel ku mne a sústrastiplne mi položil ruku zľahka na plece.

„Bella, tvojej dcére sa teraz isto nič nestane," uistil ma potichu, „je pri nej Jane," uistil ma potichu. Strnula som a neveriacky na neho pozrela.

„Jane?" šepla som sucho. Prikývol.

„To sa mi teda naozaj uľavilo," neodpustila som si sarkastickú poznámku k jej osobe.

„Mohla by si ju viac rešpektovať," prerušil moje tiché nadávanie Alec mierne vytočene, „Snaží sa. Nevyzerá to tak, ale snaží sa. Na túto hru však nestačí len ona," usmernil ma temne. Mierne vydesene som na neho hladela, zapríčinilo to jeho teraz naozaj drvivé zovretie môjho pleca, pod ktorým mi začala jemne pukať koža.

„Pusť," zasyčala som bolestne. Ruku okamžite stiahol.

„Aro ťa očakáva," prehlásil potom už len znovu sucho, bez ďalších slov sa otočila zmizol za dverami. Nasledovala som jeho príklad, ticho a zničene. Moje kroky viedli znovu k sále s troma trónmi a postavami sediacimi v nich. Na okolí nich som zaznamenala ešte Aleca už nastaveného v danej pozícii, Demetriho a Felixa, ktorí práve opustili sálu, a Heidi, debatujúcu o niečom s Caiusom na úrovni nemého filmu.

„Ách, Isabella!" prehlásil moje meno s gradióznym potešením Aro. 

„Prečo?" vydýchla som jediné slovo. Prečo je skutočne tu?, znela moja otázka celá v duchu. Posmutnele spustil ramená.

Vlatne som nemusela počuť odpoveď. Vedela som ju. Je nám ľúto, okolnosti to tak zariadili, zbierka je teraz kompletná, nechceli sme, aby si sa tu cítila tak osamele a reči podobného typu som očakávala. Cez to ma však prekvapilo to, že neodpovedal, len ďalej stál a čakal na čosi, čo som ja nezaznamenala. 

Po chvíli ticha sa dvere znovu rázom otvorili, až pánty nepríjemne zavŕzgali. Stála v nich Jane, blšiacim pohľadom prehľadávajúca miestnosť očami. Za ruku držala dievča výzorom asi v jej veku. Mala len pol roka, ale bola nezvyčajne vyspelá na svoj vek. Jej tvár malej školáčky vo veku Jane lemovali guče bronzovomedových vlasov a jej obrovské hnedé oči boli plné nevyronenách sĺz. Tá tvár mohla patriť jedinému dievčaťu.

Renesmee.

Jane sa napriamila a pomaly pustila Nessienu ruku, potom zaspätkovala a spokojne zmizla za dverami. Ju som však nevnímala.

Ako v tranzu som pribehla k mojej dcére, jedinej, na ktorej živej mi teraz záležalo. Nevnímajúc, že na okolí je ďalších desať upírov schopných nás v dvoch sekudnách zlikvidovať, som sa na ňu vrhla a okamžite si ju pritiahla k sebe. Pri prvom dotyku som mala pocit, že zo mňa opadli všetky starosti. Ako vyliečený drogový závislák, ktorý si po dlhej dobe dá svoju dávku. Jej vlasy voňali po jahodách a mne sa z tej nádhernej vône tamkmer pretočili oči. Jediným pohybom si ma od seba jemne odtiahla a pozorne si prezrela moju strhanú tvár. Potom sa narovnala a jedným elegantým švihom mi rýchlo priložila svoju teplú dlaň k môjmu chladnému lícu. Takmer som zabdal na to, ako sa stále pozerá v rozkošnej tváričke miešajúc dospelý výraz.

Jej horúca ruka bola teraz v rozpatí kompletne celej mojej pravej lícnej kosti a ťahala sa v šírke až ku prvým náznakom mojich vlasov. Okrem jej rozpätia bola ale taká, akú som si ju pamätala.

Pred očami sa mi začali mihať náznaky jej spomienok. 

Videla som, ako sa v rýchlosti náhlili cez preplnené letisko. Ďalší záblesk, Nessie sa hojdá a Jake sedí vedľa nej. Mihnutie, a odrazu som sa nachádzala v hotelovej miestnosti. Pri jednom z nespočetných obrazov som odrazu zachytila jeden z mnohých. Pri ňom sa Renesmee na niekoľko minút zastavila, potom spomalila a prehrala mi to znovu ako film.

Videla som, ako sedím na prednom sedadle a Jacob hádže posledné kufre a tašky na zadné sedadlo. Ako sa potom v rýchlosti presunul na miesto vodiča, jemne ma pohladil po vlasoch a v sekudne naštartoval.

„Kde ideme?" pípla som potichu.

„Do severnej Európy. Chcel som ísť do Ruska," zdelil mi v rýchlosti. Kývla som.

„Jacob?" spýtala som sa ho po chvíli ticha. Bezradne sa na mňa otočil, v tvári sa mu miešala nervozita.

„Kde je mamka a ocko?" spýtala som sa ho potichu. Po tvári mu preletel záblesk bolesti. Neodpovedal.

„Nessie," šepol po chvíli nervózne, „pospi si, dobre? Chcem, aby si si odpočinula," zašepkal mi v rýchlosti. Nechápavo som na neho čumela, no počúvla a zavrela oči.

„Mám ťa rád," započula som jeho hlas ešte pred tým, ako sa mi zavreli oči. Nemusela som dlho čakať, únava posledných dmí ma dostihla už po prvých sekundách. 

„Čo sa stalo potom, Renesmee?" zašepkala som jej potichu. Vystrašene na mňa pozrela a pokrútila hlavou.

„Nessie, prosím," šepla som a znovu si priložila jej chvejúcu sa ruku k mojej tvári. 

„Nehnevaj sa, mami," šepla bolestne, no neuhla.

„Nebudem sa hnevať, len mi ukáž, čo sa stalo potom, áno?" pozrela som jej uprene do očí. Bezradne prikývla. 

Netušila som, koľko cesty ubehlo. Do chrbta mi stále narážalo vybrujúce sedadlo, ktoré malo kožené liatie. Počkať, kožené?

Naširoko som otvorila oči. Toto nebolo naše auto. Nebol tu Jacob, neboli tu tašky, nebola tu ta známa vôňa lesa. Do nosa mi teraz udrela nasladká aróma, ktorú som si niekedy cítila sama z kože.

Nebola som tu sama. Hoci som sedela na zadnom sedadle, povedľa mňa som v tme videla ďalšiu postavu. Na prednom sedadle sa práve o niečom živo zhovárali ďalšie dve mohutnejšie. Pocítila som náhly strach a ten sa zväčšoval, keď som rozpoznala na krku toho, ktorý sedel vedľa mňa, blisnúť sa masívne V. Také mali aj tie postavy v plášťoch, od ktorých sme s Jacobom utiekli. To znamená... Počkať... Nie!

Sprudka som sa posadila a začala v rýchlosti hľadať kľučku od dverí, celý čas som pritom sebou hystericky hádzala. Keď som pocítila na svojej ruke ľadové zovretie, neudržala som sa a vykríkla. Ústa mi ktosi násilím zapchal a tlakom ma pritlačil späť na sedadlo. Vystrašene som začala tej postave siapať po ruke v snahe zložiť ju dolu. Stisk nepoľavil.

Renesmee sa rozhodla, že mi zatiaľ viac neukáže. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 12. kapitola: