Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spoznali sa v metre 2. časť

11.08.2011 (12:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1993×

2. časť

„Je to ešte ďaleko. Na povrchu niekoľko blokov. Nemyslím si, že to...“ nestihla dokončiť, len prekvapene zvýskla, keď som ju zobral na ruky. Jej váhu som skoro necítil.

Kráčali sme potichu už pár minút. Bella ma chytila okolo krku a jej horúce líce ma príjemne hrialo na pleci. Aj v šere som videl, ako sa celá zapýrená snaží skryť rozpaky. Premýšľal som nad tým, či jej vadí, že ju nesiem, alebo v tom bolo niečo iné. No nemohol som si prečítať jej myšlienky a to ma neskutočne dráždilo. Rovnako ako jej vôňa.

Jej sladká vôňa krvi mi spaľovala celé hrdlo. V ústach som cítil jed a musel som sa premáhať, aby som do nej nezahryzol. Do nosa sa mi dostávala sladká vôňa jej parfumu a napĺňala mi pľúca. To, ako voňala, bolo opakom toho, ako vyzerala. A teraz som nemyslel jej krehkú tvár, ale zablatené oblečenie. Ach, tá tvár.

Sklonil som pohľad, aby som si tak mohol lepšie prezrieť jej tvár. Ak som si predtým myslel, že je to len priemerná New Yorčanka, veľmi som sa mýlil. Až teraz som si poriadne všimol jej porcelánovú, priesvitnú tvár, pevne vykrajované ružové pery, rovný noštek a dlhé mihalnice, ktoré jej zakrývali oči. Skĺzol som pohľadom po jej belostnej pokožke na krku, kde jej pod tenkou vrstvou pokožky tiekla teplá krv. Nechcel som ju vystavovať zbytočnému riziku a preto som sa pozrel ešte nižšie. Jej hruď sa nadvihovala v nepravidelných intervaloch. Zastavil som a ona prekvapene zodvihla pohľad. Oči sa nám stretli.

„Bojíš sa ma?“ opýtal som sa jej narovinu, keď si prezerala zamračene moju tvár.

„Nie,“ odvetila slabým hlasom. Jej teplý výdych ma následne pohladil po líci.

„Nie som si istý, či mi hovoríš pravdu.“ V duchu som sa aj ja zamračil nad slovom istota. Vždy som mal istotu, ako sa ľudia v mojej spoločnosti cítia, no teraz...

„Tak dobre, bojím sa ťa.“ Jej priznanie mi na okamih vyrazilo dych. Nikdy mi to nikto nepovedal tak priamo. Teda, väčšinou ľudia utekali, keď sa dozvedeli, kto som, ale ona mi to proste len povedala. Nevedel som, čo robiť. Mám jej vyvrátiť jej strach? Alebo ju mám radšej pred sebou varovať? Cítil som, ako sa celá zachvela, keď som na to nič nepovedal.

„Mám sa báť, že mi ublížiš?“ opýtala sa nečakane. Pokrútil som hlavou.

„Nie, neublížim ti, aj keď by si sa ma naozaj asi mala báť,“ s týmito slovami som vykročil vpred.

„Ale prečo?“ chcela vedieť. Cítil som, ako mi skúma očami tvár a na okamih sa mi zazdalo, že vidí až do môjho vnútra. Navonok som však nedal nič znať, aj keď vo vnútri sa mi svet obracal naruby.

„Je to kvôli tomu, akú máš chladnú pleť? Alebo kvôli tomu, že by som ešte pred chvíľou prisahala, že máš zlaté oči? Aj keď teraz ich máš čierne? Alebo to má niečo spoločné so zodvihnutím celej koľajnice, aby si mi uvolnil nohu, či dokonca to súvisí, že sme sa behom sekundy ocitli v bezpečnej vzdialenosti od vlaku?“

Ohúrili ma jej pozorovateľské schopnosti. Za jediný okamih si dokázala všimnúť všetko, čo ostatným trvalo roky. Usmial som sa a odhalil som tak dva špicaté tesáky. Opäť sa zachvela a ja som znovu zastavil. Toto dievča ma zaujalo viac, než ktorékoľvek iné.

„Tak kde je pravda?“ zlomil sa jej hlas. Náhle sa pokúsila vstať a dostať sa odo mňa čo najďalej. Spustil som ju na zem a oprel som ju o stenu, aby sa trochu upokojila a zároveň, aby sa mohla pridržať nejakého pevného bodu. V jej očiach som však nenašiel žiaden strach, a tak som sa odvážil pristúpiť až úplne k nej.

„Ak by som ti povedal pravdu, utiekla by si,“ zašepkal som. Bella sa na mňa vyzývavo pozrela. Priťahovala ma jej nebojácnosť. No chcel som vedieť, dokedy jej to vydrží.

„Povedz, čo si zač,“ šepla. Očami sa pozerala do tých mojich a ani sa len nepohla. Opäť som sa usmial a oboma rukami som sa oprel dlaňami o stenu nad jej hlavou. Nebolo to z toho, že by som sa obával jej úteku, pretože so zlomenou nohou by som ju s ľahkosťou dobehol. Bolo to skôr preto, že som chcel vedieť, kam je až ochotná zájsť, keby sa ma začne naozaj báť.

Tvár som priblížil len na niekoľko centimetrov od tej jej a nasal som jej sladkú vôňu. V opojení som potom vyslovil: „Som upír.“

„Ty, že si upír?“ so smiechom zopakovala. Neuverila mi a tak som jej to okamžite chcel aj dokázať. Letmo som ju pobozkal na pery, chcel som si uchmatnúť aspoň kúsok, kým to všetko zničím a to dievča sa ma naozaj začne báť. Náhle som ju zodvihol späť na ruky a upírskou rýchlosťou som sa rozbehol dopredu. Za tých niekoľko minút som si vychutnával jej vydesený pohľad, ktorý sa však za okamih zmenil na široký úsmev. Zastavil som až tesne pred ďalšou stanicou.

„To bolo super,“ zajachtala, keď som ju zložil na zem a chvíľu podopieral, aby opäť našla stratenú rovnováhu. Jej slová ma zaskočili.

„Super? A ja som si myslel, že sa zľakneš,“ pokrútil som hlavou.

„Tak to mi ver, že sa bojím, ale inak to bolo super. Tá rýchlosť,“ zalapala po dychu a mne na um zišla vtipná myšlienka.

„Neušla si ty náhodou z blázinca?“ podpichol som ju. Začervenala sa.

„Všetci mi hovoria, že som divná. Asi majú pravdu,“ zamyslela sa smutne. zodvihol som jej palcom bradu.

„Som upír a nemám rád cestovanie metrom. A raz, keď to poruším, stretnem teba. Dievča, ktorému behom pár minút vyzradím tajomstvo upírov. Ale už je neskoro, aby som to vzal späť. A najlepšie na tom je, že to dievča sa vôbec nebojí, no myslí si, že to ona je tu tá čudná,“ zasmial som sa.

„Prečo si mi to vlastne povedal?“ chcela vedieť s uprenými očami do mojej tváre.

„Pretože som chcel a preto, že si sa pýtala. Zaujala si ma.“ Sklonil som sa k nej, aby sa mi tak jej teplý dych vnoril hlboko do pokožky a aby mi tá pamiatka na jej vôňu, ostala čo najdlhšie. Pre jej vlastnú bezpečnosť som s ňou nechcel zostávať dlhšie než bolo potrebné.

„Zaujala? A čím?“ Usmiala sa.

„Hlavne tým, že si sa chcela vydať po metre sama, hlupáčik.“ Prešiel som jej palcom po perách. Odrazu som sa neudržal. Musel som sa dotknúť opäť jej pier. Ale toto už nebol len letmý božtek, aký som si predtým ukradol. Práve naopak.

Bol to dlhý a vášnivý bozk, ktorý mi prenikal až do môjho vnútra. Zaliala ma horúčava a pocit blaženosti. Obaja sme si rovnako slastne vzdychli do úst, čo nás pobavilo a zároveň povzbudilo. Chcel som, aby táto chvíľa trvala večne a aj ona to chcela. Chytila ma okolo krku v pevnom zovretí, akoby som pre ňu bol odrazu jediný pevný bod na planéte. Chcel som ešte viac. Chcel som ju navždy.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spoznali sa v metre 2. časť: