Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spln - 1. kapitola: Výročie

22.06.2010 (16:00) • SamanthaCarter • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1388×

1.Výročie

Ešte stále sme bývali vo Forks, kvôli Renesmee, ktorá ešte stále rástla. Múdrosťou už bola vyspelejšia ako Jacob, aj keď bola ešte taká malá. S Edwardom sme sa dohodli, že pôjdeme na Darthmoud o rok neskôr. (Takže za dva týždne sme tam mali nastúpiť). Dnes sme oslavovali 1. výročie nášho sobáša. Edward mal už týždeň na tvári ten jeho šibalský úsmev, ktorý pre mňa určite nebude znamenať nič dobrého. Alice mu sľúbila, že postráži Renesmee, aby sme si to mohli ´užiť´ (možno, tak pre neho!). Edward ostal vo veľkom dome (možno niekde inde), aby mohol všetko pripraviť. Ja som už len čakala, kým sa Renesmee zobudí, pretože jej sa vôbec nepáčilo, keď sme ju prenášali v spánku.

Zrazu som sa strhla z môjho rozmýšľania, lebo som začula malé krôčiky, ktoré pomaly cupitali ku mne. Obzrela som sa a uvidela som Renesmee. Usmiala sa na mňa. Popriala som jej dobré ráno a ona mi odpovedala.

„Dobré ráno mami, kde je ocko?“ Ani som nestihla odpovedať a už sa pýtala na ruky. Zobrala som ju a už sme ´leteli´ do veľkého domu.
Pri preskakovaní cez rieku som zacítila Edwardovu lahodnú vôňu, ktorá sa k nám blížila, ale nebol sám. Bola s ním Alice a ja som tušila, že ona vezme Renesmee a my pôjdeme ďalej (bohvie kam).
„Ahoj, Bella! Ahoj, Renesmee!“ pozdravila nás Alice. Edward sa na mňa pozrel a povedal.

 „Ahojte, krásky!“ Rád takto žartoval, aj keď on to myslel vážne. Vášnivo ma pobozkal na privítanie, zobral ma za ruku a už sme leteli v smere nášho domčeka. Zastavili sme sa tam, aby sme si zobrali batožinu. Nasadli sme do auta a už sme šli po diaľnici.
Trochu som tušila, kam ideme, ale nebola som si istá. Prišli sme do Seattlu, kde sme nasadli do lietadla a leteli.
„Edward!“ oslovila som ho vražedným tónom zo zaťatými zubami. On sa iba zachichotal. „My ideme na ostrov Esme?“ pokračovala som. Pozrel sa na mňa s nechápavým pohľadom.

„Nie, prečo?“ odpovedal mi z úškrnom a trochu sa mi uľavilo.

„No, vieš, lebo keď sme nasadli do lietadla... “ odvetila som mu, ale nedokončila, lebo ma prerušil.

„Hlupáčik, veď ideme smerom New York! Nie do Houstna!“ uškrnul sa a pobozkal ma do vlasov. Celý let sme sa držali za ruky a takmer nehybne sedeli na sedačkách 1. triedy.
Keď sme prišli na letisko, už sa ponáhľal k ďalšiemu vchodu smerom do Marseille. Nechápala som to a pokúsila som sa mu to povedať myšlienkami, ale nereagoval. Skúsila som to ešte raz. Pomaly som odstránila štít, ktorý som už vedela vynikajúco ovládať a opýtala som sa ho.

„Prečo Marseille?“ Najskôr sa zľakol, ale potom sa iba uškrnul a znovu neodpovedal.
Leteli sme do Marseille s malou zastávkou v Londýne a v Paríži. Väčšinu cesty sme mlčali, pretože som bola na Edwarda trochu nahnevaná, kvôli tomu výročiu.

„Prečo som nemohla mať také schopnosti ako Alice a Edward?“ položila som si v mysli otázku, no nahlas som nič nepovedala. Edward sa uškrnul, akoby mi mohol čítať myšlienky. Zase som odtiahla štít a pýtam sa ho.

„Čomu sa smeješ?“ A on mi odpovedal:

„Vyzeráš sladko, keď sa hneváš!“ Mala som preňho aj ďalšiu otázku.

„Prečo mi nechceš povedať kam ideme?“
„Lebo by to nebol darček.“
„Ale môžeš mi aspoň niečo naznačiť!“
„Tak to teda nie,“ pohrozil mi a už sme sa o tom viac nebavili.
Keď sme dorazili do Marseille, akurát zapadalo slnko. Vybrali sme sa smerom k prístavu a aj som dúfala, že to nebude loď. Loď to nebola. Nasadli sme na jachtu, ktorá bola veľmi podobná tej v Riu a odplávali sme na more. Asi po pol hodine sa mi prihovoril.

„Vieš, u nás v rodine je taký zvyk, že manžel dá manželke po roku spolužitia ostrov!“ Nechápavo som sa na neho pozrela a on mi to začal vysvetľovať.

„Carlisle dal Esme po roku manželstva ostrov, na ktorom sme už boli, Emmett dal Rosalie malý ostrovček pri Karibiku, Jasper dal Alice...“ ale nedopovedal, lebo som ho prerušila. Už mi klaplo, čo bol ten darček.
„Počkaj, takže ty si mi kúpil ostrov?“
„Bingo!“ odpovedal mi celý natešený, že som ho pochopila.
Z vďačnosti som ho pobozkala, lebo som bola rada, že to nie je nič ´čudné´. Bozk mi opätoval a všimla som si, že spomaľujeme. Na obzore som uvidela ostrov. Náš ostrov! Ako sme zastali pri móle objal ma a povedal.

„Vitaj na Ostrove Bella, ktorý je len a len náš!“
Znova som ho z vďačnosti pobozkala a on ma zdvihol na ruky a preniesol až k domu. Počas celej cesty sme sa vášnivo bozkávali. Pri dverách ma pustil a povedal:

„Obzrite si dom, pani Cullenová, a vráťte sa ku mne,“ dodal s úškrnom.
Bola som až moc zvedavá na dom, ako by som ho mala prehovárať, aby išiel so mnou. Všetko bolo v Cullenovských farbách (od béžovej , krémovej až po bledomodrú a bledo zelenú). Bolo tu 6 spální, 2 kúpeľne, kuchyňa spojená s veľkou obývačkou a terasa vedúca až k pobrežiu.
Kým sa nazdal bola som už pri ňom.
„Je to tu krásne,“ povedala som mu. „Ale aj ja mám pre teba darček,“ pokračovala som.
„To si nemala!“ pohrozil mi s úšklebkom.
„Ale urobila! Počkaj tu, hneď sa vrátim.“ A už som letela k batožine. Trochu som sa tam prehrabala. Nakoniec som našla, čo som hľadala – malú čiernu škatuľku. Podala som mu ju a on sa iba nechápavo pozeral a opýtal sa.

„Čo to má byť?“

„Zatvor oči a uvidíš,“ s úškrnom som mu odpovedala. Zatvoril oči, ale pre istotu som mu ich zakryla aj ja rukou. V rukách držal škatuľku, ktorú som bez námahy otvorila a opýtala som sa ho.

„Cítiš niečo?“
„Teba,“ odpovedal mi.
„Ešte niečo?“
„Cítim 2-krát teba! Teda v dvoch podobách. Ako si kedysi bola a ako si!“
Odložila som čiernu škatuľku a skúmavku som mu vložila do rúk.
„A teraz?“
„Niečo teplé, čo vonia tebou! Môžem otvoriť oči, lebo asi som pochopil, že je to krv, ale nie som si istý. Veď načo by ti bola?“
Otvoril oči a nechápavo sa pozrel na skúmavku plnú mojej červenej tekutiny.
„Odkiaľ to máš?“ s počudovaním sa na mňa pozrel.
„Tá čierna škatuľka je požičaná od Carlisla. Ona neprepustí nič ani vodu a dokonca nikto nemôže cítiť, čo v nej je. Len tak som mohla priniesť krv! Čo sa týka krvi, tú mal Carlisle odloženú, pretože počas môjho tehotenstva mi každý deň kontroloval zložky krvi, či mi niečo nechýba. Táto mu ostala...“ nedokončila som, lebo ma prerušil.
„Počkaj, ak tomu dobre rozumiem, tak ty si mi dala krv?“
„Áno, nie je to síce hodnotný darček, ale dúfam, že sa ti páči. Môžeš si ho nechať na pamiatku alebo si ho dať štamprlíkom!“
Pozrela som naňho, ale on sa netváril moc presvedčivo, preto som dodala: „Ale mám aj náhradný darček, keby si toto nechcel“
„Ty si myslíš, že by som vypil moju la tua cantante?“
„Možno,“ odvrkla som mu.
„Nikomu ju nedám vypiť. Ostane mi ako spomienka na našu minulosť,“ odpovedal mi nežne.
Pobozkal ma a už sme leteli do spálne, kde sme sa začali vášnivo milovať.

Autor: SamanthaCarter (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spln - 1. kapitola: Výročie: