Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 8.kapitola

06.09.2009 (11:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3760×

Som v háji!

8.kapitola

Nákupy alias super trapasy!

(Heloogoodbye-Here-in-your-arms )

Ráno som sa prebudila vysmiata ako slniečko. To isté sa však nedalo povedať o počasí tam vonku. Práve naopak. Mračili sa na mňa tmavé mraky, ktoré sa tiahli po celej oblohe. Taktiež fúkal silný vietor, takže mi ostáva len dúfať, že cestou do školy ma neodfúkne nejaké tornádo. Ponaťahovala som sa a až teraz si uvedomila, že som spala na Edovom kabáte. Žeby sa mi preto spalo ako bábätku? Neviem či je to kvôli vôni z jeho kabáta, ktorú som v noci fetovala, ale bolo mi to v podstate jedno. Len som v duchu ďakovala za to, že som mu ho v noci neoslintala.

Vbehla som do kúpeľne, kde som sa pošmykla na mokrej dlaždici, ale podarilo sa mi zachytiť o umývadlo. Srdce mi skoro vybehlo z hrude, ale nakoniec som to prežila. Len budem mať na lakti zrejme veľkú tmavú modrinu, nič neobvyklé. Na čele sa mi z každej strany rysovali dve veľké hrče. Perfektné! Mám vlastné rohy ako nejaký býk alebo koza. Vážne skvelé! Síce nie sú také ostré, ale i tak. Ku podivu sa mi ich asi LEN po pol hodine podarilo prekryť make-upom.

Kvôli nepriaznivému počasiu som si obliekla modré rifle, botasky a bielu košeľu. Pre istotu, aby mi nebola zima, som na košeľu navliekla modrý sveter s výstrihom do V. Vzala som si bundu, tašku, do ruky jeho kabát a zamierila na zastávku.

Dnes sa našťastie žiadny maratón v behu za autobusom nekonal, pretože som prišla skôr. Keď som vstupovala, zakopla som o schodík, ale ani to mi neprekazilo náladu a tak som sa na vodiča oslnivo a najmä víťazne usmiala. On naopak navôkol seba šľahal blesky. Tak mu treba, to má za ten včerajšok. Posadila som sa na jedno zo sedadiel a zapla si mp3. Po chvíli sa mi však, ako inak, vybila takže zvyšok cesty som prečkala v tichosti.

Keď som konečne dorazila ku škole, nervózne som sa rozhliadla. Bože, čo mu mám teraz povedať? , Sorry, že som ťa včera vykopla z domu, div si neumrzol?´ Tak, to bude ešte zaujímavé. Pomyslela som si a váhavo kráčala k Edovi, ktorý postával vedľa svojho volva. Bol len v tričku a ja som sa čudovala, ako to, že neumrzne. Zrejme čakal, že mu ho donesiem. Všimol si ma a keď zbadal, čo držím v ruke, neubránil sa smiechu. Váhavo som k nemu podišla, pri tom sa tvárila ako nevinné mačiatko, a podávala som mu kabát.

,, Ahoj. Ehm.... toto bude.... zrejme.... tvoje.“  Koktala som a strkala mu do ruky ten jeho blbý, ale zároveň tak krásne voňavý, jemný a na dotyk príjemný.... Isabella, vzchop sa!... proste kabát.

,, Hovoril som si, kedy si to všimneš.“ Povedal pobavene, no kabát si neobliekol. Ja som sa na neho len zaškerila. Chytil ma za ruku a preplietol nám prsty. Srdce sa mi rozbehlo o závod a do tváre sa mi vyhnala červeň. Ja si na toto snáď nikdy nezvyknem. Pokrivene sa na mňa usmial a ja som mu úsmev roztržite vrátila. Asi nikdy neuverím, prečo to všetko robí.

Ako som sa dozvedela, tak dnes mám prvú hodinu s jeho sestrou Alice. To je tá malá nákupná elfica. A s kým iným by sedela než so mnou, že? Trochu nervózne som sa posadila na svoje miesto a zadívala sa na ,, fascinujúcu“ štruktúru omietky naproti mne. Natočila sa ku mne a priateľsky sa usmiala. Nie omietka, Alice. Čo je tá elfica cvok? Ja by som si na jej myslela, že som retardovaná, keď vyvádzam takéto hlúposti s jej bratom.

,, Ahoj, som Alice.“

,, Ehm... ahoj. Bella.“ Opätovala som jej pozdrav.

,, Takže ako ti to klape s Edwardom?“ Trochu som pri tom mene sebou trhla, ale počkať.

,, O- on ti o tom povedal?“ Vykoktala som zo seba.

,, Áno. Síce je to trochu postavené na hlavu, ale chápem to.“

,, Trochu?“ Opýtala som sa sarkasticky. ,, Je to šialené.“ Chvíľu uvažovala.

,, Áno, máš pravdu. Je.“ A oslnivo sa usmiala. Páni, tak ona si to uvedomila až teraz? Zamyslela som sa opäť so sarkazmom v hlase. Myslela som si, že ma začne buzerovať, ako si predstavujem zneužívať takto jej brata, no ona namiesto toho začala mlieť niečo o nákupoch. Vyvalene som ju pozorovala. Jej to nevadí? Tak to sú buď všetci takí obetaví alebo cvoci.

Nakoniec to skončilo tým, že som si s ňou dohodla nákupy na sobotu. Pôjde s nami aj Rosalie a toho sa trochu bojím. Nebudem sa diviť, ak odbehne do obchodu s náradím, kúpi motorovú pílu a potom ma s ňou rozkúskuje a zvyšky hodí pyraniam vo zverimexe.

Ed ma opäť odprevádzal z hodiny na hodinu. Bol veľmi milý a to sme spolu ani neboli naozaj. Som si istá, že keď si nájde priateľku, bude to tá najšťastnejšia žena na svete. A ja budem zrejme jedna z tých, ktoré budú žiarliť. Dopekla, to vážne tak dopadnem?! Už viem ako sa cítia ostatní, keď nás spolu vidia, ale ja vážne nemôžem za to, že Ed bol prvý na koho som v tom obchode narazila. No už by si mohli zvyknúť, nie? Na obede sme sa opäť rozišli a ja som zamierila k nášmu obvyklému stolu. Počúvala som debatu, do ktorej som sa však veľmi nezapájala a pomaly si vychutnávala svoj obed.

Otvorila som si minerálku v úmysle sa z nej napiť a pohľad mi samovoľne skĺzol k ICH stolu. Trochu som zneistela, keď som si všimla, že sa na mňa Ed pozerá. Zasekla som sa v jeho pohľade a nedokázala sa zo zovretia jeho topásových očí vyslobodiť. Nevšimla som si, že som fľašu s minerálkou naklonila a celý jej obsah sa na mňa vylieva. Keď mi konečne docvaklo, že som nejaká mokrá, nadskočila som, stratila na lavičke rovnováhu a....... spadla som. Ako inak. Poriadne som si udrela chrbát, až mi to vyrazilo dych. Jedálňou zavládlo ticho a keď si všimli, ako som vykrútená na zemi s vyvalenými očami a celá mokrá akoby mi niečo ušlo, prepukli do záchvatov smiechu.

Snažila som sa vyškriabať na nohy, no popritom som sa akosi opäť zakvačila o nožičky na stoličke a s natiahla sa na podlahu. To snáď nie je možné! Keď som sa konečne postavila, celá zahanbená som vybehla z jedálne a zamierila na záchody. Ešte šťastie, že som sa dnes takto obliekla. Sveter som si vyzliekla a zahrabala ho do tašky. Upravila som si pokrčenú košeľu a snažila si vysušiť vlasy. Ale čo s nohavicami?! Vyzerám ako počúraná.

Skúmala som si tmavú mláčku medzi nohami, keď do záchodov vpadla Alice. Vo dverách sa zarazila a pozorovala ma. No, asi táto póza nevyzerá najnormálnejšie. Ihneď som sa vystrela a nevinne sa usmiala.

,, Videla som, čo sa stalo a tak som ti priniesla sukňu.“ A s tým mi podávala rifľovú látku.

,, Zbláznila si sa? Vieš ako tam vonku mrzne?“ Čo som blázon, aby som si to obliekla? No vlastne blázon som, ale toto určite na seba nenatiahnem. Je to akoby som prišla na Sibír v plavkách. Nelogické.

,, Bella, neviem či si si všimla, ale nemáš na výber.“ Bohužiaľ mala pravdu. Povzdychla som si, pretočila očami a zobrala si od nej tú pidi sukienku. Najradšej by som sa obliekla ako Eskimák a namiesto toho mám na sebe túto zásteru. Alice ma upravila a ja som jej poďakovala.

,, Alice, ako to, že tu máš so sebou sukňu?“ Opýtala som sa jej nechápavo. Vážne mi neliezlo do hlavy, prečo ju tu mala.

,, Len pre istotu. Ak by sa niečo podobné stalo mne.“

,, Aha.“ Iná odpoveď mi nenapadla. Potom som už radšej zamierila na ďalšiu hodinu, ktorú mám s Edom. Biológiu.

Vstúpila som do triedy a všimla si, že on už sedí na svojom mieste. Zodvihol pohľad a trochu sa zarazil, keď si všimol ako som zmenila frizúru. Premeral si ma od hlavy po päty a ja som pod jeho pohľadom sčervenela. Za sebou som počula poznámky typu, že tam stojím ako zapadnutý traktor a ja som si až vtedy uvedomila, že stále stojím medzi dverami a blokujem ostatným cestu. Prinútila som svoje nohy k pohybu a posadila sa.

,, Sluší ti to.“ S úsmevom ma pochválil a ja som mala pocit, že ihneď skolabujem.

,, Ehm... dík.“ Poďakovala som roztržite. ,, Zúfalá situácia si vyžaduje zúfalé riešenia.“

,, Ehm hej... videl som.“ Pritakal a snažil sa skryť smiech za kašeľ.

,, Hej! To sa môže stať predsa každému.“ Bránila som sa a pritom ho šťuchala  lakťom do rebra. Páni, je tvrdý ako skala.

,, Myslím, že to dokážeš len ty.“ Povedal stále pobavene a ja som sa na neho naštvala. Viem, že som nemehlo, ale za to mi to nemusí pripomínať.

,, Takže ideš na nákupy s Alice?“ Snažil sa narýchlo zmeniť tému.

,, Áno, máš niečo proti tomu?“ Opýtala som sa stále nepriateľským tónom.

,, Čo myslíš, prečo som ti bol vtedy v tom obchode taký vďačný? Zachránila si ma pred tým peklom.“ Ja som len pokrútila hlavou.

,, Ale ty si chlap. Ženy berú nákupy inak než muži. Vy ste len nudné mozgy, ktoré sa zaujímajú len o vrčiace autíčka a veľkosť podprsenky vašej frajerky.“ Trochu sa zarazil a zamračil.

,, To si o mne myslíš?“ Opýtal sa ublížene.

,, Nie. Ty jediný si iný.“ Hrdo vystrčil bradu a usmial sa. Bol taký zlatý. ,, Ty si cvok.“ Pokračovala som a tým sa opäť, teraz už len naoko, urazil. Ja som namiesto toho vybuchla do nezadržateľného smiechu.

,, Tak ja som cvok? Tak to už teraz aspoň nie si sama.“ Vrátil mi to aj s úrokmi a začal ma štekliť. Vyprskla som smiechom a do očí sa mi vyhnali slzy. Všetci navôkol nás nás so spadnutými sánkami pozorovali, až pokým nezazvonilo a nezačala hodina. Bola som celá červená, tvár pokropená slzami a mala som čo robiť, kým sa mi pulz vrátil do normálu. Ed ma zatiaľ len pobavene sledoval. Veď to mu ešte vrátim.

,, Stále si červená.“ Konštatoval niekedy uprostred hodiny.

,, A čo? Modrá by ti vyhovovala viac?“ Zasmial sa a len nad tým pokrútil hlavou.

Hodina skončila a my sme sa na parkovisku rozlúčili. Trochu som skoprnela, keď ma pobozkal na líce. Nemôžem ale tvrdiť, že mi to vadilo, ale bol to jednoducho nezvyk. Ako som si aj myslela, v tej pidi sukničke mi bola zima. Bundu som si naťahovala čo najnižšie a zamierila na zastávku. Tam som sa posadila, skrčila si kolená a vyložila ich na lavičku a okolo nôh si zapla bundu. Zamerala som pohľad do zeme a tak som si skoro ani nevšimla, že sa pri mne pristavilo nejaké auto. Ignorovala som ho. Po chvíli začal nedočkavo trúbiť. Ak je to nejaký úchyl a čaká, že si sadnem k nemu do auta, nech ihneď zabudne.

,, Tak Bella. Všimneš si nás konečne?“ Ozval sa Edov pobavený hlas až som skoro spadla z lavičky. Takže to je Ed a ja že nejaký úchyl. To môže napadnúť naozaj len mňa. ,, Nechceš zviesť?“ No super. Už zase je taký obetavý?

,, Nie, ďakujem. Mám jazdu v autoškole.“

,, Tak mi ťa tam odvezieme.“

,, Nie, to vážne netreba. Len choďte.“ Práve vtedy sa vedľa pristavil autobus. Skôr než stihol znova namietať som sa vyšvihla na nohy a zamierila k autobusu.

,, Ahojte.“ Stihla som ich ešte pozdraviť.

V autoškole som sa už naplno sústredila a obhájila si tak svoj titul perfektnej šoférky. Svižne som prechádzala pomedzi kužely a z toho šrotu vykresala aj dosť slušnú rýchlosť. Inštruktor ma dokonca sám musel brzdiť, pretože moja jazda mu prišla nebezpečne rýchla. Nech sa strčí. Dá mi vodičák a opäť si to budem páliť plnou rýchlosťou po diaľnici. Inštruktor na mňa neveriacky hľadel akoby som sem namiesto seba mala svoj klon. Podozrievavo si ma meral a ja som sa mu ani nedivila. Keď porovnám dnešné svižné riadenie s minulou katastrofou, zrejme každý by bol vykoľajený. Nakoniec ma pochválil a ja som so super náladou zamierila domov.

Tam som si vyzliekla tú hrôzu, kvôli ktorej som skoro umrzla a namiesto toho si obliekla čisté rifle. S posledných zásob v chladničke som uvarila aký taký obed. Špagety. Keďže v chladničke už neostalo nič okrem plechovky sardiniek (fuj! Neviem, kto ich kupoval.) a fľašky kečupu, rozhodla som sa ísť na nákup. Predtým som ešte vyniesla odpadky. Keď som s nimi práve kráčala po príjazdovej ceste, začula som trhavý zvuk a sklonila hlavu. Celý obsah koša bol práve teraz na zemi. Naštvane som odkopla banánovú šupku, ktorú som mala zakvačenú na nohe a rozzúrene som pohliadla nahor.

,, To mi robíš naschvál?!“ Skríkla som na Boha. Opäť som naštvane zvesila hlavu a všimla si jeden zamilovaný pár, ktorý kráčal cez ulicu a dosť pochybne ma sledoval. Nepriateľsky som ich prepálila pohľadom a on si svoju priateľku pevnejšie privinul k boku. Ja snáď umriem! Teraz sa ma ešte boja?

Mala som chuť odtiaľto vypadnúť a niečo rozbiť, ale nemôžem tu nechať taký bodrel. Rezignovane som si čupla a začala to zbierať. Radšej ani nespomínam, na čo všetko som v tých odpadkoch narazila. Stačilo mi, keď som do ruky chytila chlpaté a plesnivé kuracie stehno. Vážne netuším, kde doteraz bolo. Buď si ho odložil Rex, ale to je nepravdepodobné, pretože to by ho už zjedol. Takže jediné, čo ma napadá je, že ho chcel Tom zabalzamovať ako nejakú múmiu. No, podľa výsledku usudzujem, že mu to akosi nevyšlo. Ale to je len môj názor. V skutočnosti s tým mohol robiť ešte niečo horšie ( to by vysvetľovalo, prečo je chlpaté), ale radšej to nebudem riešiť. Všetko som to vyhodila a rýchlo si bežala umyť ruky.

Potom som spod tanierov zobrala úspory, ktoré tam máme pre takéto prípady a vybrala som sa na nákupy. Mohla som  ísť autobusom, ale nechcelo sa mi. Síce nie je najteplejšie, ale radšej sa prejdem. Cesta mi trvala pol hodiny a ja som si aspoň usporiadala myšlienky. Pri vstupe som si zobrala nákupný vozík a vošla dnu.

Prechádzala som regálmi, uličkami a vyberala všetko potrebné. Práve som bola pri plechovkách a narazila na nejaké instantné polievky. Chcela som vytiahnuť pár plechoviek, ale boli zaseknuté. Naštvane som s nimi začala trhať a nakoniec som jednu konečne vydrapila....... A s ňou asi desiatky ďalších, pretože spadol celý regál a teraz sa po celej zemi kotúľali plechovky s polievkou. Niekde v diaľke som začula, ako sa nejaká osoba na jednej pošmykla a spadla.

No dobre, tak tu už nemám čo robiť. Pomyslela som si roztržite. Vybehla som z uličky a utekala sa spolu s vozíkom schovať k mrazenému mäsu. Nabrala som pár kúskov hovädziny a všimla si, že je ulička prázdna. Zase mi hlavou lietal stupídny nápad. Rozbehla som sa s vozíkom, vyskočila na jeho rám a pálila cez celú uličku. Pri jej konci však nečakane z rohu vyšiel Emmet a ja som do neho plnou rýchlosťou vrazila. Hodilo ma dopredu a ja som dosť škaredo dopadla do vozíka medzi cereálie a igelitku plnú papriky. Bola som celá zlámaná a chvíľku mi trvalo, kým som sa z neho dostala. Vedľa mňa sa to zatiaľ otriasalo hurónskym smiechom.

,, Veľmi vtipné. Ty..... ty....“ Nevedela ma napadnúť správna nadávka. ,, ... ty chuj drevený.“ Vyšlo zo mňa nakoniec a ja som sa nad tou hlúposťou zaškerila. To ma vážne už nič lepšie nenapadlo? Ďalej sa rehotal, tak som už chcela odísť, ale potom som si niečo všimla.

,, Čo si mi to urobil s vozíkom? Úplne si ho zničil!“ Na jeho prednej strane sa zračila veľká preliačina. Ako ho mohol tak ohnúť? Pozerala som na neho a on trochu zvážnel, no potom sa opäť usmial.

,, Môžem za to, že som taký silák?“ Opýtal sa a napol svoje bicepsy. Len som pretočila očami a so zdemolovaným vozíkom kráčala preč. Pri pokladni po mne dosť pochybovačne zazerali, no ja som sa tvárila, že nič nevidím. Všetky potraviny som nahádzala na posuvný pás a čakala, kým mi to všetko predavačka nablokuje. Stal sa však menší zádrheľ. Mlieko v sáčku sa zachytilo a celý pás sa zasekol. Začala som ho vyťahovať, pretože som odtiaľto chcela čo najrýchlejšie vypadnúť.

,, Nie slečna, nerobte to.“ Upozorňovala ma, ale ja som ju nevnímala.

,, To je v poriadku, už to bude.“ Ešte raz som trhla rukami a práve vtedy sa sáčok roztrhol a celý jeho obsah sa vylial. Prepaľovali ma zúrivými a vražednými pohľadmi. Ja som sa samozrejme tvárila ako to najväčšie neviniatko. Rýchlo som zaplatila a čo najrýchlejšie vybehla z obchodu. Potrebovala som sa upokojiť a tak som si vytiahla nanuk, ktorý som si tam kúpila a začala ho rozbaľovať.

Nevšimla som si však, že je v polke nalomený a keď som ho vytiahla z obalu, jeho horná polovica sa úplne zlomila a dopadla na zem. Začala som zúriť. Už som vážne nemala náladu na tú svoju smolu. Naštvane so špetkou zúfalosti som zvesila ruky a opäť sa pozrela smerom nahor. No čo, aspoň si vychutnám ten zvyšok. Zodvihla som ruku k perám, no nestalo sa to, čo som očakávala. Namiesto lahodnej studenej pochúťky som oblizla prázdnu paličku. Zmätene som sa na ňu pozrela a potom presunula pohľad k zemi. Samozrejme, že tam bola aj druhá polovica. Keď som zvesila ramená, zrejme sa z paličky zošmykla. Perfektné! Naštvane som prázdnu paličku zahodila do koša a pritom preklínala celý svet.

,, Stihla si ho vôbec ochutnať?“ Začula som za sebou pobavený hlas. Vyľakane som sa otočila a uvidela, ako sa asi len meter odo mňa uculuje Ed.

,, Ehm... čo? No... ani nie. Vlastne vôbec.“ Vykoktala som zo seba odpoveď.

,, V tom prípade ťa pozývam na zmrzlinu.“

,, No, ale čo tvoja rodina?“ Opýtala som sa trochu podozrievavo.

,, Sú na nákupe a myslím, že im to bude nejakú dobu trvať.“ Povedal s lišiackym úsmevom a vytrhol mi tašky z rúk. Nestihla som ani odporovať a tak som za ním poslušne kráčala. Zamieril k lavičke pár metrov od obchodu a prikázal mi tam počkať. Po pár minútach sa vrátil a v ruke držal dve zmrzliny. Jednu obrovskú ako hora a na druhej bol len jeden malý kopček. Hádajte, ktorú z tých dvoch mi dal? No, áno. Dal mi tu horu. Neodporovala som a s radosťou si na nej pochutnávala, no predsa sa mi to zdalo zvláštne.

,, Má sa Tom už lepšie?“ Opýtal sa, aby začal rozhovor.

,, Je čerstvý a fit ako rybička. Mal som o neho strach. Ešte šťastie, že to dobre dopadlo.“

,, Tvoj brat je zrejme poriadne číslo.“ Konštatoval a mal aj pravdu.

,, To teda je. Vieš ako mi pred pár týždňami vysvetlil porekadlo ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva? Odraz akustických vĺn šíriacich sa zo zdroja v ľudskom hrdle od bariéry kompaktnej drevitej hmoty je adekvátny sile i kvalite pôvodnému impulzu.

A keď som sa ho opýtala s kadiaľ to má odpovedal citujem: ,, Ak by som ti to sestrička prezradil, musel by som ťa zabiť.“

Tak je to normálne? Doteraz nemôžem pochopiť tomu, ako si to zapamätal. A vlastne teraz žasnem nad tým, že som si to vôbec zapamätala ja.“ A neveriacky som pokrútila hlavou. Ed sa celú domu smial a úprimne, ani sa mu nečudujem.

,, Ale mám toho krpca rada. Spestruje mi život. Je takým mojím malým slniečkom.“ A trochu som sa zasnila. Naozaj mi na ňom záležalo a spravila by som, čo by som mu na očiach videla nech by to bolo čokoľvek. Ed sa pousmial a tiež akoby trochu zasnene ma pozoroval.

,, Čo je?“ Opýtala som sa, keď som to už nevydržala.

,, Ale nič.“ Pokrútil s úsmevom hlavou. ,, Zdá sa, že ti chutí.“ Previedol reč inam. ,, Nemám ti doniesť radšej celý mrazák?“ Opýtal sa pobavene.

,, Haha!“ Zasmiala som sa sarkasticky. ,, Ty buď ticho a radšej si zostri tú zmrzlinu z nosa.“

,, Akú zmrzlinu?“Opýtal sa nechápavo.

,, Túto!“ Chytila som ho za ruku, v ktorej si držal ten svoj kopček a pritlačila som mu ho do ksichtu. Zanechal mu tam nádherný odtlačok. Vyprskla som smiechom a Ed sa zatváril ublížene.

,, Hej!“ Skríkol naoko naštvane a snažil sa si ju zotrieť. Vôbec sa mu to nedarilo a tak som mu pomohla. Prstami som zotierala kúsky zmrzliny a aby nevyšla navnivoč, vždy som si ich oblizla.

,, No tak! Je to predsa moja zmrzlina.“ Odporoval ešte viac pobúrene Ed. Opäť som sa zasmiala a pokrútila nad ním hlavou. Bol taký roztomilý, keď sa mračil. Opäť som mu prstom zotrela kúsok zmrzliny.

,, Dáš si?“ Opýtala som sa ho, aby znova nekričal a ,,ponúkla“ mu svoj prst. Lišiacky sa usmial a chytil ma za zápästie. Prst si strčil do úst a pomaly ho jazykom oblizoval. Celý čas mi hľadel do očí a ja som sa pod jeho dotykom zachvela. Navzájom sme sa topili v hĺbke svojich očí a nevedeli od seba odtrhnúť zrak. Pomaly mi prst ,,vracal“ a neviem či sa mi to len zdalo, ale akoby mi konček prstu pobozkal. Bola som úplne pohltená do pletenca radostných emócií. Vážne som nečakala, že to urobí. Spustil ruku, no stále v nej držal tu moju a hľadel mi do očí. V tých jeho som videla nehu. Ale prečo? Možno by to nejako pokračovalo, ale prerušil nás smiech.

,, Tak tu si bráško. Už sme po tebe chceli vyhlásiť pátranie!“ Kričal už z diaľky kto iný, než Emmet. Trochu sme sebou trhli a konečne rozplietol naše ruky. Keď Emmet prišiel bližšie, pokračoval. ,, Uniesla ťa táto dáma? No dobre. Aké je výkupné? Som ochotný obetovať najviac dva nanuky. Za viac mi nestojí.“ Pokračoval vo svojom monológu a ja som vyprskla smiechom.

,, To ti stojím až za takú obetu?“ Opýtal sa trochu nedocenene Ed a to spôsobilo ďalší nával smiechu.

,, Je mi to ľúto, Éďo.“

,, To nič. Ja ti ho vrátim aj bez tvojho výkupného.“ Prerušila som ich, keď som konečne popadla dych. Ihneď na to sa mi rozozvučal mobil. Vytiahla som ho a pozrela na displej- FÍZEL. Zase fotrík.

,, Haló?“ Opýtala som sa, keď som zodvihla.

,, Bella, kde si? Tvoja matka má o teba strach!“

,, A ty nie?“ Opýtala som sa šokovane.

,, Bella! Okamžite príď domov!“

,, Jo, jo, už idem.“ A skôr než stihol niečo povedať alebo lepšie povedané na mňa nakričať, som mu položila.

,, Prepáčte, ale už musím ísť. Doma vypukla 3. svetová.“ Povedala som chalanom a popritom prevracala očami. Potom som zamierila domov.

,, Nemáme ti prísť posilniť obrannú líniu?“ Počula som ešte za sebou koho iného než Emmeta.

,, Nie, dík. Ale nečudujte sa ak zajtra do školy neprídem. Možno už budem voňať fialky odspodu.“ Zakričala som späť a už mierila domov.

Keď som prišla, vypočula som si prednášky o tom, že som ešte mladá bla, bla a vonku je to nebezpečné bla, bla a ešte niečo bla, bla. Čo si myslia, že mám tri roky? Vybalila som nákup a zamierila do izby. Naučila som sa, vyvenčila Rexa a potom poupratovala dom.

Večer som nemala čo robiť a tak som si v izbe pustila hudbu a poskakovala ako šialená, čo je v mojom znení, že som tancovala. Ale nie som si istá či sa to na tanec podobalo, ale čo. Nikto ma nevidel. Točila som sa dokolečka až sa mi zakrútila hlava a ja som spadla na posteľ. Hlava mi ovisla na druhej strane, takže som všetko videla obrátene. Smiala som sa sama na sebe až pokým som za oknom nevidela mihnúť sa tieň. Vyplašene som sa otočila, no nič tam už nebolo. Zrejme už začínam byť paranoidná. Pokrútila som nad tým hlavou a išla sa osprchovať. Potom som zaľahla do postele a premýšľala nad nákupmi s Alice a Rose. Po chvíli ma zmohla únava a ja som zapadla do ríše snov.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 8.kapitola: