Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-7.kapitola

01.09.2009 (20:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3443×

Som v háji!

7.kapitola

Au! Moja hlava.

(TaraOram-FlyGirl )

Po zvyšok obeda sme sa rozprávali a mne niekedy samovoľne padol zrak na nich. A najmä na neho. Ktorý bol s nimi..... Bože, čo to meliem. Občas sme sa pohľadmi stretli a mňa to potešilo. Prečo, to fakt netuším. No všimla som si aj to, že ani jeden z nich sa jedla nedotkol. Občas sa v tom len prehrabali, ale do úst neputovalo nič. No...... vlastne sa im nečudujem. Práve teraz sa brblem v žltkastej brečke čohosi, čo má byť asi kaša. Vlastne vôbec netuším, čo to má byť za jedlo. S nechuťou som tácku s jedlom odsunula a ďalej sa venovala všetkým tým rečiam, kto si kde roztrhol nohavice, komu vyprsklo pitie z nosa a podobné hlúposti.

Ja som o tých svojich skúsenostiach radšej pomlčala. Keby som mala komentovať, čo všetko sa s mojim oblečením dialo, zrejme by to ostatní neprežili. Omylné spálenie, scvrknutie v práčke, alebo pofarbenie Tomovými fixkami boli na dennom poriadku. A o pití striekajúceho z nosa radšej tiež pomlčím.

Obed sa skončil a tak som sa zodvihla a zamierila na biológiu. Vo dverách som stretla Eda, ktorý tiež práve vychádzal z jedálne. Usmiali sme sa na seba a pokračovali na hodinu spoločne. Cestou sme sa rozprávali a sem tam si všimli, ako nás niekto vraždí pohľadom. Keby len o nás vedeli pravdu. Keď sme dorazili do učebne, posadili sme sa na svoje miesta a opäť sa zarozprávali. Potom som sa však na chvíľu zarazila, keď som si všimla, ako ku mne sebavedome kráča Mike.

,, Čauky, Bells.“ Bells? Odkedy ma ON tak volá!

,, Ehm.... ahoj Mike.“ Zdvorilo som ho odzdravila. Neviem či sa mi to len zdalo, ale akoby Ed vedľa mňa zavrčal. Už mi asi vážne šibe.

,, Nešla by si v piatok do kina? Večer dávajú horor.“ Opýtal sa a čakal na moju odpoveď. Chvíľu som premýšľala. V piatok nič nemám, tak prečo nie?

,, Áno, rada.“ Odpovedala som a on sa akoby víťazne usmial. Naopak Ed zosmutnel. Povedala som niečo zlé? ,, Zavolám aj Jess, Sam a Angelu. Hovoril si o tom už chalanom? Mohol by ísť napríklad Eric a Tyler.“ Pokračovala som a Mikeovi zrazu úsmev stuhol. Ed sa naopak začal potichu rehotať. ČO som zase povedala?! Dopekla, čo je to s nimi?

,, Ehm... no ešte nie, ale poviem im to.... tak v piatok.... čau.“ Povedal trochu trhane, potom sa otočil a zamieril na svoje miesto.  Zmätene a zamračene som sledovala vzďalujúci sa Mikov chrbát a smiech vedľa mňa ešte viac zosilnel.

,, Tak čo je?“ Opýtala som sa trochu naštvane a sledovala jeho záchvat smiechu.

,, No... ja len, že si ho pekne odbila.“ Dostal zo seba a opäť vyprskol smiechom.

,, Nemám tušenie o čom hovoríš.“

,, Bells, on ťa chcel pozvať na rande.“ Vyvalila som na neho oči, zabehla mi slina a začala som sa ňou dusiť. Párkrát som zakašľala a začala si búchať do hrude.

,, Č- čo?“ Vylietlo zo mňa medzi tým ako moja tvár zmodrala.

,, On.... to myslel ako rande. Úplne si ho svojou odpoveďou zmiatla.“ Odpovedal mi stále pobaveným hlasom.

,, To je blbosť. Mike a rande? So mnou? Nikdy.“

,, Práveže on o  teba záujem má.“

,, Ale prečo by to robil, keď vie, že chodím s tebou? Teda... ,akože´ s tebou chodím.“ Hovorila som zmätene. Naozaj mi to nešlo do hlavy. O čo sa ten Mike pokúša?

,, Mám pocit, že mi ťa chce ukradnúť.“ Odpovedal s oslňujúcim úsmevom. On chce... čo?

,, To by Mike neurobil. A vlastne... ak áno, ešte šťastie, že som z toho vykĺzla.“ Úľavou som si oddychla.

,, Takže Mike sa ti nepáči?“ Opýtal sa so záujmom v hlase.

,, Mike? Hahaha. Dobrý vtip.“ Hovorila som medzi záchvatom smiechu. Ja a Mike? To by som si radšej strčila vidličku do krku. Možno by sme sa rozprávali ďalej, ale zazvonilo a do triedy vstúpil profesor. Skúmali sme pod mikroskopom niečo na cesnaku. Jeho bunky či dačo také.

,, Nechceš ísť s nami?“ Opýtala som sa ho pošepky, zatiaľ čo som skúmala šúľok cesnaku. Chvíľu premýšľal a potom odpovedal.

,, Ehm... nie ďakujem. Idem pomáhať otcovi v práci.“ Len som mykla plecami a obišla to bez komentára. Neviem prečo, ale bolo mi ľúto, že tam nebude. Zmätene som potriasla hlavou. Okolo mňa práve prechádzal profesor a tak som sa sklonila k objektívu a tvárila sa, že pracujem. V skutočnosti som ani nemala tušenia, čo robím. No čo, tak prírodovedec zo mňa nebude. To je toho.

,, Tak horor?“ Previedol reč inam, keď sa profesor vzdialil.

,, Ehm... áno. Má to byť vraj poriadny krvák. Hovoril o tom niečo na obede. Mohlo by to byť o upíroch, bola by to sranda.“ Nad mojou odpoveďou sa trochu zarazil a na okamih celý stuhol. Potom si asi uvedomil, že sa na neho zmätene pozerám a vrátil sa do normálu.

,, Teba zaujímajú upíri?“ Opýtal sa tajomným tónom, ktorému som vôbec nerozumela.

,, Vlastne...“ Chvíľu som uvažovala a Ed nedočkavo nadvihol obočie. ,, ...vlastne áno. To nebezpečenstvo, vampirizmus a samotný Lord Drákula.“ Zahlásila som, pretiahla si cez telo imaginárny čierny plášť a zakryla si rukou tvár tak, aby mi bolo vidieť len oči. Tajomne som naňho zamrkala a to zabralo. Zvonivo sa zasmial a mňa to potešilo.

,, Áááááá CESNAK!!!“ Vykríkla som a pobúrene ukazovala na šúľok cesnaku na lavici. Odsunula som sa od lavice a druhou rukou si chránila tvár. A... aj to zabralo. Rozosmial sa ešte viac a poniektorí spolužiaci sa na nás prekvapene otočili. No dobre! VŠETCI spolužiaci sa za nami otáčali.

,, No dobre. To by stačilo.“ Spustila som ruky, prisunula sa k lavici znova začala skúmať cesnačik. Vedľa mňa sa to doslova otriasalo smiechom no ja som si už zvykla. Väčšinu ľudí dokážem pobaviť či už mojimi hláškami, alebo tým, že o niečo zakopnem alebo vrazím do dverí.

,, Si neuveriteľná, vieš to?“

,, Hmmmm. To je moje druhé priezvisko. Nezmienila som sa o tom?“ opäť sa zasmial. Tú zvonkohru by som dokázala počúvať večnosť. Čo? Vážne obdivujem jeho smiech?! Bella, preber sa! Okríkla som sa a svoju pozornosť sa snažila vložiť do toho sprostého cesnaku.

***

,, Môžem sa ťa na niečo opýtať?“ Začala som opatrne, keď sme spoločne vychádzali z triedy.

,, Samozrejme.“ Odpovedal s úsmevom. Len počkaj, ten úsmev ťa prejde.

,, Ehm..... no.... mohla by som ťa teraz predstaviť kamarátkam? Chcú sa s tebou zoznámiť.“ Vysúkala som zo seba a od nervozity si hrýzla spodnú peru.

,, Myslíš tie, čo boli v tom obchode?“ Roztržite som prikývla.

,, Ty si to pamätáš?“

,, Na to sa nedá zabudnúť.“ Odpovedal s pokriveným úsmevom. Teraz so pre zmenu neobdivovala jeho smiech, ale dokonalý chrup. Dopekla! Čo je to so mnou?!

,, Áno, prečo nie?“ Odpovedal na predošlú otázku. Veď počkaj. Hovorím, že ťa to prejde. Spoločne sme vyšli z parkoviska a ja som sa po nich začala rozhliadať.

,, Nie sú to ony?“ Ukázal prstom na lavičku, na ktorej sedeli. Keď si nás všimli, začali sa usmievať a potichu hihúňať ako mesiačiky na hnoji.

,, Áno, to sú.“ Prikývla som a my sme sa k nim vybrali.

,, Prosím, len mi odpusť tie ich reči.“ Varovala som ho pošepky, zatiaľ čo sme kráčali smerom k nim. S úsmevom prikývol. Tak už po stýkrát! Ten úsmev ťa prejde!!!

,, Ahojte.“ Pozdravila som ich, keď sme k nim konečne dorazili. Všetky sa postavili a ich úsmevy im pomaly trhali tvár nacucky.

,, Ahojte.“ Pozdravili nás unisono.

,, Prepáčte, že som vás minule nestihla zoznámiť, ale mal trochu naponáhlo.“ Zaklamala som a skôr než som dostala infarkt, som pokračovala.

,, Jessika, Angela, Smatha, toto je E... Edw...“ Preboha, to nie. Uvedomila som si, že ja to meno jednoducho nedokážem vysloviť. Začala som panikáriť a do očí sa mi drali slzy. Spomienky mi opäť vyplávali na myseľ a to ma rozrušilo.

,, Som Edward.“ Povedal nakoniec on sám, keď zistil, že ja sa k tomu akosi nemám. Dievčatami to jemne trhlo. Ony vedeli o všetkom, tak niet divu, že to aj ich prekvapilo. Zatvárili sa súcitne. Ed bol touto situáciou úplne zmätený. Raz mu to budem musieť povedať, ale rozhodne nie teraz. Angela ku mne podišla, objala ma okolo ramien a starostlivo sa na mňa pozerala.

,, Si v poriadku?“ Opýtala sa súcitne. Pokývala som hlavou na súhlas a smutne sa na ňu usmiala.

,, Je zvláštne, že sa volajú rovnako. Musí to byť pre teba ťažké.“ Len som pomykala ramenami, pretože na odpoveď som akoby nemala síl. Nenapadlo ma, že by to mohlo dopadnúť takto. Našťastie boli dievčatá pohotové a okamžite previedli reč inam. Začali sa Eda vypytovať rôzne otázky, no ich obsah som nezaznamenala. On zdvorilo odpovedal a sem tam ma skontroloval pohľadom. Chcela som už ísť domov, no potom som si na niečo spomenula.

,, Ehm... ospravedlníte ma nachvíľu? Zabudla som si v učebni biológie knihu. Ihneď som naspäť.“

,, Pôjdem s tebou.“ Ponúkol sa Ed. Zrejme by bolo divné, keby som svojho ,,chalana“ od seba odohnala a tak som prikývla. Celou cestou sme boli potichu a z toho som bola nervózna. Cítila som, ako ma prepaľuje pohľadom a tak som bola šťastná, keď sme konečne došli do triedy.

,, Tu je.“ Zvolala som a trochu pobehla smerom k lavici. To som však asi nemala robiť. Zakvačila som sa nohou o nožičku lavice. Zakopla som a rozpľasla sa na nej.

,, Au!“ vypadlo zo mňa po dlhej chvíli. Mám naozaj ,,rýchle“ reflexy. Odplazila som sa z lavice a knihu si zabalila do tašky. Ed ma len, ako inak než pobavene, sledoval. Keď sme vychádzali natočila som sa k nemu. Cúvala som zatiaľ čo on išiel normálne.

,, Ďakujem, že si to zoznamovanie vydržal. Bolo to ako na výsluchu.“

,, To je v poriadku.“ Mávol nad tým rukou a opäť sa usmial. Opätovala som mu ho a konečne sa otočila. Ani to však nebol dobrý nápad. Práve keď som sa otočila, som vrazila do otvorených dverí.... Hlavou. Bola to poriadna rana, až som sa zapotácala o dva kroky dozadu a spadla na zem. Na chvíľu ma pohltila tma. Netrvala však dlho a ja som začala klipkať očami.

,, Č- čo sa stalo?“ Opýtala som sa zmätene.

,, Vrazila si do dverí a spadla na zem.“ Odpovedal pobavene Ed, ktorý sa nado mnou skláňal. Ruka mi automaticky vystrelila k čelu a začala som si ňou trieť boľavé miesto.

,, To bude riadna hrča.“ Konštatovala som, zatiaľ čo mi pomáhal na nohy.

,, Neboj sa, bude to v poriadku.“ Upokojoval ma.

,, Áno, len mi narastie druhá hlava. Inak bude všetko v poriadku.“ Zasmial sa nad tým a pokrútil hlavou.

,, Poď. Pôjdeme na ošetrovňu.“ Vystrašene som sa na neho pozrela.

,, Čo? Na ošetrovňu? Nie, to netreba...... nemáš ľad?“ Opäť sa zasmial a pokrútil hlavou.

,, Tak poď.“ Skôr než so stihla namietať už ma tlačil do tej strašidelnej zapáchajúcej miestnosti.

***

,, Je mi ľúto, ale ľad nám došiel. Skúste to v kuchyni.“ Prikývli sme a zamierili do jedálne. Veľa ľudí tu už nebolo. Zamierili sme k jednej staršej panej a opýtali sa jej, či by nám nejaký nemohla dať.

,, Prepáčte, ale jediné čo máme, je mrazená zelenina.“ Povedala a ponúkala mi sáčok hrášku. Neveriacky som sa na ňu pozrela so zdvihnutím obočím a.... au! Aj to bolelo. Ale teraz k veci. To si mám dať na hlavu hrach?! No zrejme mi nič iné neostáva. Povzdychla som si, pretočila očami a rezignovane zodvihla ruku. Vložila mi sáčok do ruky a ja som si ho priložila na hlavu. Príjemne to chladilo a najmä pomáhalo. Neviem prečo, ale dostala som chuť na hrášok. Divné. Poďakovali sme a zamierili von. Celou cestou ma Ed podopieral.

,, Tak dík. Ahoj zajtra.“ Rozlúčila som sa vonku a už chcela odísť.

,, Si si istá? Nemám ísť s tebou?“

,, Nie, netreba. Tých pár metrov na zastávku hádam zvládnem. Ahoj.“ Presvedčila som ho a odchádzala z parkoviska. Po pár metroch sa so mnou však svet zatočil, zapotácala som sa na stranu a už letela k starej známej a najmä TVRDEJ zemi. Zavrela som oči a čakala bolestný pád, no ten sa nedostavoval. Zmätene som otvorila oči a o pohliadla na môjho záchrancu.

,, Tak ty to zvládneš, čo?“ Opýtal sa so smiechom a jeho svieži dych mi vanul tvár. Ako sa to volám?

,, Á- áno. Vidíš snáď, že by som spadla?“ Zasmial sa nad mojou odpoveďou a pokrútil hlavou. Toto je dnes asi jeho najčastejšia činnosť. No aj napriek tomu všetkému som cítila svoje ruky na jeho hrudi. Jeho dotyk ma rozpaľoval a spôsoboval vo mne príjemné mravenčenie. Boli sme od seba tvárami len pár centimetrov. Oči sa mi uväznili v jeho zlatavom pohľade a mne sa srdce rozbúšilo na plné obrátky.

,, Odveziem ťa domov.“ Prerušil počiatočné ticho svojim spevavým hlasom.

,, Nie to net..“ –reba. To som však už nestihla dokončiť, pretože si ma vyšvihol do náruče a smeroval k svojmu autu.

,, Páni. Vieš, že si chladnejší než ten hrášok?“ Oboznamovala som ho so svojím zistením. Len pokýval plecami a ja som si pomyslela, že to ma mohol chladiť rovno on než nejaký blbý hrach. Pred autom ma položil a galantne mi otvoril dvere. Išla som sa posadiť, ale akosi som  neodhadla výšku auta a vrazila do jeho rámu.... Opäť hlavou. Poriadne to zadunelo a ja som opäť padala k zemi. Ed ma však stihol zachytiť. Ako to, že je taký rýchly? Povzdychol si a sám ma s ustaraným výrazom posadil na sedadlo.

,, Asi budeme potrebovať väčšie zásoby mrazenej zeleniny.“ Konštatovala som a šúchala si rukou už budúcu tretiu hlavu.

,, Počkaj tu.“ Oznámil a už ho tu nebolo. Hrášok som prehadzovala z jednej strany hlavy na druhú a chladila si s nimi boľavé miesta. Po chvíli som videla zo školy vychádzať Eda s poriadnou zásobou mrazenej mrkvy, kukurice a hrášku. Boli celý zachádzaní zeleninou a ja som si jednoducho nemohla pomôcť a rozosmiala som sa na celé kolo. Ed otvoril dvere a urazene na mňa všetko hodil. Pripadala som si, akoby som plávala v zeleninovom šaláte. Poďakovala som mu a v mysli sa stále užierala tým, že toto jednoducho MUSÍ byť môj strážny anjel.

,, Počkať! Ty vieš, kde bývam?“ Opýtala som sa ho zmätene.

,, Si dcéra miestneho šerifa, myslím si, že všetci vedia, kde bývaš.“

,, Aha.“ Originálna odpoveď, že? Nič lepšie ma nenapadlo.

Potom som sa ho pýtala na to, ako išli domov jeho súrodenci, keď má auto on. Povedal, že išli Rosaliínym BMW, takže to bolo našťastie v poriadku. Nechcela som, aby len kvôli mne museli domov šliapať pešo.

***

,, Toto je tvoj dom, nemýlim sa?“ Opýtal sa, keď mi pomáhal z auta.

,, Áno, tu bývam.“ Potvrdila som a ukazovala prstom v domnení, že ukazujem na svoj dom.

,, Bell.... tam je strom.“ Aha, tak v korune stromu asi nebývam, čo? Keď ja som z tých úrazov už totálne mimo. Nebudem sa čudovať, ak mi na budúci týždeň oznámia, že som retardovaná. Teda, ak už nie som teraz. Tie pády si určite vyberajú svoju daň. A to bohužiaľ moje IQ.

,, Tak jednoducho tam,  kde vidíš dom, zrejme bývam.“ Zasmial sa a pomohol mi až ku dverám.

,, Ďakujem ti. Veľmi si mi dneska pomohol.“ Poďakovala som a snažila sa otvoriť dvere. No ani za nič na svete som sa nevedela trafiť kľúčom do dierky. Triafala som všetko na okolo a cítila sa ako totálny idiot. Ešte šťastie, že mám na to dnes výhovorku. Ed si vedľa mňa povzdychol, vytrhol mi kľúč z ruky a sám otvoril. Potom ma dotiahol do obývačky a posadil na gauč. Akoby to tu poznal naspamäť. Divné.

,, Lež!“ Rozkázal autoritatívne a tak som radšej poslúchla. S hlavou obalenou mrazenou zeleninou som čakala, kým mi pred očami prestanú poletovať hviezdičky. Nevedela som, kde je teraz Ed, no akosi som na to nedokázala súvisle myslieť. Začali sa mi klížiť viečka, až som nakoniec zaspala.

Keď som sa opäť prebrala, zmätene som otvorila oči. Nado mnou sa skláňal Ed a pozoroval ma. Trochu som sa zarazila. To je tu celú tú dobu?

,, A- ako dlho si tu?“ Opýtala som sa koktavo.

,, Asi dve hodiny.“ Povedal pokojne a ja som vyvalila oči. Dve hodiny?

,, Dve hodiny? Preboha, budú mať o teba doma strach!“

,, Nie. Volal som im.“ Stále pokojne odpovedal. Počkať!

,, To ma tu celý ten čas šmíruješ?“

,, Myslím, že dávať pozor je presnejšie..... Si rozkošná, keď spíš.“ Povedal s oslnivým úsmevom a ja som skoro skolabovala. Povedal, že som rozkošná. Do tváre sa mi vyhnala červeň.

,, Aj keď sa červenáš.“ Doplnil a ja som bola už určite červená ako rak. No potom sa zarazila.

,, Rozprávam zo sna.“ Konštatovala som skôr pre seba. ,, Hovorila som niečo?“ Opýtala som sa už smerom k nemu.

,, No keby som ti to povedal, asi by si ma zabila.“ Povzdychla som si a pretočila očami. Čo som zase trepala?! Pomyslela som si zúfalo. Nemôžem si spomenúť o čom bol môj sen. Do kelu! Dúfam, že som nemrmlala nejaké hlúposti.

,, No už by si mal ísť domov. Len ťa tu zdržujem.“ Postavila som sa a myslela si, že odíde, ale on tam ďalej stál.

,, Bella, ale ja tu...“ no hádam tu ešte nechce zostať. Už tak som ho zdržala dve hodiny!

,, Žiadne ale, ideš domov!“ Prikázala som a strkala ho do chrbta smerom ku dverám. Páni, ledva to s ním pohlo.

,, Ale ja som si...“

,, Už buď ticho! Stále mi pomáhaš a tým ťa len zdržujem. Dnes toho bolo viac než dosť. Ďakujem ti, ale teraz už choď.“ A vykopla som ho na verandu a zabuchla za ním dvere. Vrátila som sa späť do obývačky a tam našla na kresle jeho kabát. Asi si ho tu zabudol..... Ja trubka! Okríkla som sa a plesla si hlavou po čele! Au, rovno do boľavého miesta. Ja som si myslela, že tu chce zostať a on chcel len svoj kabát! Ja som tak BLBÁ! No nič. Budem mu ho musieť zajtra vrátiť.

Vzala som ho do ruky. Bol príjemný na dotyk a rinula sa z neho jeho nádherná vôňa. Obliekla som si ho a poriadne sa do neho zachumlala. Vdychovala som ten sladký nádych rôznych vôní a snažila sa ho vtesnať do pamäti.

Bolo mi už lepšie, žiadne poletujúce hviezdičky som nevidela a tak som sa rozhodla uvariť obed. Tom s Reneé väčšinou prídu okolo tretej poobede, takže mám ešte pol hodinu. Začala som variť mäso, k tomu opekané zemiaky a zeleninu, ktorá mi ešte pred chvíľou na hlave tvarovala klobúk. Hádam im ju teraz nevrátim. A ak ju budú chcieť, tak im kúpim novú. Práve keď som dovarila na príjazdovej ceste zaparkovalo auto. Tom s Reneé vstúpili do vnútra a ja som sa s nimi pozdravila. Tom ma odzdravil, no mama sa zarazila.

,, Zlatko, čo to máš na sebe?“ A ja som si až vtedy uvedomila, že mám na sebe stále Edov kabát.

,, Ehm... to je kabát jedného môjho kamaráta. Dnes som si udrela dvakrát hlavu a on ma odviezol domov.“

,, Aha.“ Uverila mi, takže to bolo v pohode. No potom sa opäť zarazila. ,, No... ale prečo máš na sebe jeho kabát?“ Opýtala sa podozrievavo. Do kelu! Čo teraz?! Čo jej mám povedať? , Ale to nič mami. Len fetujem jeho vôňu?´

,, No... bola mi zima a tak mi ho požičal. A pri odchode si ho tu zabudol.“ Reneé sa v tom už našťastie neprplala a za to som jej bola vďačná. Ohľadom chlapcov je dosť nedôverčivá, ale našťastie mi verí. Spoločne sme sa naobedovali a ja som potom utekala do izby. Cestou zakopla a natiahla sa na podlahe, ale to hádam ani netreba komentovať. Naučila som sa, osprchovala a išla si ľahnúť. Jeho kabát som položila vedľa seba tak, že jeho rukáv som mala pod hlavou. Tak toto bol zase deň!

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-7.kapitola: