Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 51. kapitola

06.03.2013 (07:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1632×

Som v háji!

51. kapitola

Všetko sa na dobré obráti

Milovaná Bella.

Odfrkla som si. To je ale hajzel! Vraj milovaná... skôr oklamaná!

Toto je v poradí už deviaty list, ktorý ti píšem, no necítim pri ňom o nič menšiu hanbu a vinu než v tých predošlých. Žiadne „prepáč“ neospravedlní to, čo som ti urobil, no musím sa priznať, že keby som mohol vrátiť čas, nič by som nezmenil. Spravil by som to znova.

Ten arogantný idiot!

Si pre mňa to najcennejšie, čo na svete mám, a preto som ťa chcel za každú cenu chrániť. A to aj keby som ťa mal stratiť, čo sa napokon aj stalo. Mrzí ma, že sa to tak nešťastne zvrtlo. Všetko, čo si v ten osudný večer povedala, bolo oprávnené, no v jednom s tebou predsa len nesúhlasím. Nepoznáš nás dokonale, ale nie je pravda, že sme pre teba úplne cudzí.

Srdečnosť Esme nie je predstieraná, tak ako aj Carlisle je skutočne skvelý doktor. Alice nás dokáže nakupovaním uštvať ako nikto iný a Jasper sa jej bude za toho Boha vždy zastávať. Prepáč za výraz. Rosalie má bezchybný vzhľad a Emmett je... no, ja ani vlastne neviem, čo Emmett je. A potom som tu ja. Jeden staromódny upír, ktorý je do teba po uši zamilovaný. Priznaj si, toto všetko si o nás vedela, Bella. I omnoho viac.

Ten... on je taký... och!

Možno to pre teba už nemá význam, ale chcem ti prezradiť pár zrniek zatajenej pravdy v nádeji, že odfúknu pár zrniek tvojho hnevu. Upírsky svet je v čomsi iný. Všetko sme ti to už vysvetlili, takže snáď budeš rozumieť nasledujúcim riadkom.

Moje obľúbené jedlo je puma, Emmettovo zase medveď. Bolo obdobie, kedy som pokĺzol z cesty a zabíjal ľudí. Vyčítam si to každý deň. Jasper bol kedysi vojakom a Esme nikdy neochutnala ľudskú krv. Alice vedela, že budeme spolu skôr, než sme sa spoznali. Rosalie sa raz kvôli kabelke vlámala do obchodu. Prichytili ju... a založili jej členskú kartu. Emmett s Rosalie si radi prejavujú náklonnosť a zbližujú sa. Hlučne. A často.

Od chvíle, ako sme sem prišli, držali sme si odstup od celého mesta. Ty si bola prvým človekom, ktorého sme si pripustili k telu. A zamilovali sme si ťa.

Do očí mi vhŕkli slzy a zhrdla sa mi vydral tlmený vzlyk. Ruky sa mi chveli, sotva som udržala list v prstoch.

To, aká si dokonalá vo svojej nedokonalosti, tvoj úprimný smiech, zachmúrený výraz, keď ti niečo prekáža a milión iných vecí, na ktoré mi už dochádza papier. V mojom mŕtvom srdci po dlhom čase cítim hrejivé teplo. Ty si tá iskra, ktorá vo mne vzkriesila oheň.

Plne rešpektujeme tvoje rozhodnutie už s nami nikdy neprehovoriť. Len chcem, aby si vedela jednu vec.

Slza kotúľajúca sa mi z líc, dopadla na popísanú stránku a rozmazala atrament s poslednými slovami.

Ľúbime ťa, Bella. Všetci ťa ľúbime.

List mi vypadol z rúk a nevinne ako pierko zletel na zem. Tvár sa mi skrivila žiaľom a miestnosť zaplnil môj emóciami preplnený výkrik. Zrevala som ako zviera, ktoré trúchli nad stratou svojich mladých, nad tým, aký je svet nespravodlivý. Kričala som, bliakala a mala chuť vytrhať si hlasivky z hrdla. Hlas mi poskočil a ja som od kriku prešla plynule do utrápených vzlykov. Miesilo sa v nich zúfalstvo, útrapy a smútok.

Prečo mi to urobil?

Dá sa na nich snáď hnevať po tom, čo napísal niečo také? Dofrasa, vôbec mi to neuľahčuje!

Akoby som nabrala druhý dych, naštvane som sa zvrtla a so zavrčaním kopla do pootvorených dverí. Skľúčene som zmeravela, keď sa spoza dverí ozvala dutá rana.

V ďalšej sekunde som sebou prudko trhla dopredu a šklbnutím otvorila dvere.

„Och, Bože! Tom!“ Kľakla som si k jeho telíčku, omráčene ležiacemu na koberci. „Prepáč mi to. Ach, prepáč.“ Chrlila som zo seba ospravedlnenia a rukami kontrolovala, či nemá nejaké zranenia. Ako som mala tušiť, že práve stojí za dverami, keď som do nich kopla? Udreli ho do hlavy, o tom niet pochýb. Navierajúca hrča na čele hovorí sama o sebe... A fakt, že leží asi tak pol druha metra od dverí. Och, panebože, čo som to za sestru?!

Splašene som ho vzala do náručia a preniesla do svojej postele. Kriste, len nech to na mňa nebonzne!

Fakt, Isabella? Fakt myslíš len na toto?!

Potriasla som hlavou a prikryla Toma perinou. Potom som sa takticky prešmykla popri rodičoch a nabrala z mrazničky trochu ľadu. S modlitbou som sa vrátila do izby a priložila mu vrecko s ľadom na čelo. Srdce mi úľavou padlo až do gatí, keď ho konečne myklo a on sa prebral.

Takže žije...

Jasné, že žije! Čo si si, pre zmilovanie Judášovo, myslela?

„Bella?“ oslovil ma zmäteným hláskom Tom, zatiaľ čo sa obzeral po izbe.

„Áno, drobec?“ prehrabla som mu vlasy a napravila vrecko s ľadom, ktorý sa začal topiť.

„Ty si ma zbila!“ zašepkal šokovane a začal sa odo mňa odťahovať. No krvi by sa vo mne nedorezal...

„Čože? Ježiši, nie, ja som len... ja len...“ habkala som zúfalo. Vyhodia ma z domu. Už to vidím. Vyhodia ma.

Zrazu Tom vyprskol do smiechu a ešte viac sa rozvalil v mojej posteli. Zarazene som ostala kľačať pri jeho hihňajúcom sa tele a snažila sa vstrebať posledné okamžiky. Spravil zo mňa vola. A korunovaného.

„Haha!“ zasmiala som sa afektovane a následne mu pohrozila prstom. „Toto mi už nikdy nerob! Vieš, ako som sa bála, že sa nepreberieš?“

„Tak to som teda nehral,“ reagoval prekvapene. „Fakt som omdlel? Husté!“ opäť sa zachichotal.

„A čo si vôbec robil za tými dverami?“ radšej som odbočila od témy Ako som takmer zabila svojho brata.

„Poslala ma za tebou mama. Vraj ti mám vstúpiť do svedomia.“ Vykladal si pokojne a utieral si mokré čelo mojím vankúšom. „Neviem presne, kam to mám stúpiť, ale zrejme to má čosi spoločné s tým, že sa už niekoľko dní ponevieraš po dome a tváriš sa ako kakadu.“ Zakončil spokojne a odhodil môj zamočený vankúš stranou.

„Ako vieš, ako vyzerá kakadu?“ zarazila som sa.

„Sledoval som Animal Planet. Alebo to bolo Discovery? Nepodstatné. Vzchop sa!“ karhal ma.

„Čože? Ale ja som vzchopená!“ obhajovala som sa dotknuto.

„Hmmm, vidím.“ Uznanlivo pokýval hlavou, keď pohľadom prebehol spúšť odohrávajúcu sa v mojej izbe.

„No, ale ja... to nie je také jednoduché.“ Odvetila som mu múdro.

„Prečo?“ Opäť mi vzal vietor z plachiet. Ako čo sa už na to dá povedať?

„Niekto mi veľmi ublížil. A ja neviem, či dokážem odpustiť.“ Snažila som sa to vysvetliť jeho prostej hlavičke.

„Ty si ma práve odkopla od dverí a tiež som ti odpustil.“ Ale zato si si neodpustil fakt krutú poznámku!

„Ale toto je iné, Tom.“

„V čom?“

Povzdychla som si. „Toto je viac o citoch.“

„Aj ja som tie dvere dosť pocítil.“ Nedal sa odradiť vo svojich vyrývačných poznámkach.

„Ale čo keď mi ublížia znova?“ opýtala som sa trochu bojazlivo.

„Takže ich bolo viac? No... tak potom ich už môžeš poslať do...“

„Tom!“ okríkla som ho pohoršene.

„Čo je? Veď by som to nedopovedal... asi.“ Diabolsky vyceril zuby, na čo som sa len zasmiala.

„Takže to mám s nimi skúsiť?“

Mykol plecom. „Každý si zaslúži druhú šancu.“ Tuším to bolo to najinteligentnejšie, čo kedy vypustil z pusy.

Kým som si preberala jeho slová a zvažovala, čo s tým ďalej, Tom už stál na nohách a mieril k dverám.

„Ozaj, Tom?“ zavolala som za ním, keď som si niečo uvedomila. S rukou na kľučke sa ku mne otočil. „Však to zostane naším tajomstvom?“ opýtala som sa nevinne.

V jeho detských očkách sa mu zaiskrilo až sa mi zazdalo, že sa mu v nich zablysli samotné Satanove vidly.

„Za vedro zmrzliny o tom pouvažujem.“ Zahlásil a so smiechom šialenca si hrdo odkráčal.

No tak to by sme mali. Ak pri mne bude stáť šťastena, naši sa to možno ani nedozvedia, pomyslela som si optimisticky. Ale čo tá moja dráma s názvom Cullen? Pohľadom som švihla k listu na zemi.

Ľúbime ťa, Bella. Všetci ťa ľúbime.

„Čo myslíš, Rex? Mám ísť za nimi?“ opýtala som sa svojho štvornohého maznáča, ktorý sa mi priplichtil do izby. Rex na moje slová zastal, pozrel mi do očí a zívol si. Potom vyskočil na posteľ, urobil v nej orientačné koliesko a nakoniec sa schúlil do prerasteného klbka. Toľko k našej konverzácii.

Aby si vážený pán Rexinald mohol oddýchnuť, vzala som si bundu a nechala za sebou pootvorené dvere. Ak chcem naozaj niečo zmeniť, tak to musím urobiť ihneď, inak zbabelo vycúvam. Vykradla som sa teda z domu a zamávala mame nacapenej na okne.

O päť minút neskôr som nervózne prestupovala pred zastávkou očakávajúc autobus, ktorý ma mal odviezť pred školu. Nieže by som chcela tak zaryto študovať, ale školu som zvolila za najneutrálnejšie miesto, kde by som sa s Cullenovými mohla stretnúť. Už tak som mala nervy nadranc, nieto aby som sa odobrala dobrovoľne do ich domu.

O ďalších 20 minút neskôr som vystúpila z tej pojazdnej kopy šrotu a hrdinsky čelila nukleárnej vojne. Nie, vôbec to nedramatizujem. Myslím, že som nevedela, do čoho sa vlastne púšťam, až kým som sa tu neocitla. Mať ich opäť všetkých na dohľad bolo... emotívne.

Pohľad sa mi nevoľky trochu zahmlil. Okamžite som si pretrela oči a rukou prehrabla vlasy. Musím vyzerať vyrovnane, nad vecou, normálne... aspoň nie ako sekundu pred zosypaním. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. A zase nadýchla. Nemalo by ma to upokojovať? Tie psychologické príručky sú nanič. Snažila som sa upokojiť a spätne si pripomínala ten zvláštny telefonát s Edwardom.

***

Vzal mi to hneď na prvé zazvonenie.

„Bella?“ ozval sa zaskočene, no s nádejou v hlase.

„Áno, to som... ehm, ja. Chcela by som... sa s vami porozprávať,“ vytisla som zo seba nesmelo.

„Dobre, dám ťa nahlas.“

„Nie!“ ozvala som sa okamžite, ale to som už počula šťuknutie.

„Bella, si to fakt ty?“ začula som z reproduktora Alice. Prehrabla som si nervózne vlasy. Vôbec mi to neuľahčujú.

„Hej, ale mala som na mysli... že by sme sa skôr stretli.“

„Kam máme prísť?“ zareagoval Jasper.

„Pred školu. O pol hodinu.“

„Budeme tam.“

***

Sú tu. Pri pohľade do ich tvárí som bojovala s nutkaním skočiť im do náručia, ale taktiež to mohol byť len krycí manéver na útok kabelkou. Všetci stáli zoradení pred svojimi autami a pozerali mojím smerom. Z diaľky pôsobili ako armáda. Odvaha zo mňa rýchlo vyprchala a opäť ju nahradilo to bojazlivé dievčatko, ktoré sa cítilo tak ublížene. Čím viac som sa k nim približovala, tým viac som chcela cúvnuť. Boli rovnakí, ale zároveň zvláštne iní.

Emmett sa usmieval, akoby toto stretnutie malo už jasný záver, ostatní boli rezervovanejší, i keď ich tváre odzrkadľovali nádej a možno i záblesky šťastia. To ja som sa cítila ako na rozbúrenom mori. Chvíľami som dokonca zvažovala, či som mala obedovať tie cestoviny. No to som už stála pred nimi.

Skenovalo ma sedem párov očí a ja som na nich bola sama. To nie je fér! Civeli sme na seba niekoľko minút, keď som si uvedomila, že je na mne vyriešiť tento bordel. Preto som všetky emócie uplynulých dní napchala do jediného nádychu a prehovorila.

„Ublížili ste mi.“ Tie slová boli tvrdé, ťažké a chladné ako skaly. V tej chvíli som si uvedomila, že to boli balvany, ktoré ma celý ten čas ťažili na srdci. „Verila som vám. Boli ste mojou druhou rodinou. A nikdy by mi nenapadlo, že práve vy ma sklamete.“ Nadšenie všetkých rapídne pokleslo, i Emmett sa prestal usmievať.

„Celé dni som sa užierala tým, či si za to vlastne nemôžem sama. Plakala som a vrieskala ako hysterka. Ale už nevládzem.“ Priznala som a zotrela si slzu, ktorá sa mi kotúľala po líci. Každému z nich som pozrela do očí a pokračovala: „Už nevládzem predstierať, že nie ste mojou súčasťou.“ Všetci stuhli a Emm už opäť váhavo dvíhal kútiky úst. „Nechcem žiť bez vás. Takže vaše ospravedlnenie prijímam.“ Alice sa dojato usmiala a Rosalie objala Emma.

„Ale neodpúšťam vám.“ Dodala som rázne, na čo opäť trochu zneisteli. „Chcem, aby ste mi každý jeden deň dokazovali, že to teraz myslíte vážne. Nebudem vám tak skoro dôverovať, musíte si moju dôveru opäť získať, čo nejaký čas potrvá. Ak ma však ešte chcete na krku,“ smrkla som nosom a usmiala sa na nich, „bude mi potešením priateliť sa s vami.“

Na moje prekvapenie Alice hneď na to zvýskla a vrhla sa na mňa. Objala ma tak tuho, až som myslela, že vypľujem dušu a to ju mal ešte vystriedať Emmett.

„No a máme po telenovele,“ zreval Emm so smiechom a zakrútil ma vo vzduchu. Áno, tie cestoviny boli blbý nápad.

Rosalie a Jasper reagovali konzervatívnejšie, ale obaja ma priateľsky objali a vedela som, že to mysleli úprimne.

„Och, Bella, sme tak radi, že sa na nás už nehneváš,“ vyhŕkla Esme, keď ma objímala, načo okolo prefrčal Emmett a postrapatil mi vlasy.

„Naozaj nás to potešilo,“ pritakal Carlisle a strelil svojmu synovi zaucho. Presne toto mi chýbalo, pousmiala som sa. Keď ma Esme pustila, natočil sa ku mne posledný člen rodiny – Edward. Netušila som ako reagovať, no Ed to za mňa vyriešil tým, že sa ku mne zrazu rýchlo nahol a vlepil mi pusu.

Nie, toto mi chýbalo najviac. Zabudla som, aké boli jeho bozky nežné a vášnivé zároveň. Objala som ho okolo krku a on si ma pritiahol bližšie. Neprotestovala som. No naše zblíženie mi vnuklo jednu myšlienku. Odtiahla som sa od Edwarda a natočila sa k ostatným.

„Navyše, chcem sa o vás dozvedieť viac než to, že sú Emmett s Rosalie pri sexe hluční.“

Rosalie vypúlila oči, v pozadí zaznel Emmettov výbuch smiechu.

„Ty si jej to povedal?“ vyčítala Rosalie Edovi a tvárila sa pri tom ako Boh pomsty. Edward si zrejme myslel to isté, lebo sa odo mňa odtiahol a na poslednú chvíľu sa vyhol skvele mierenej facke. Tí dvaja sa začali naháňať po okolí, čo už Emm nezvládol a smiechom sa váľal po zemi. Jasper s Alice sa ho snažili zdvihnúť a Esme s Carlislom nad svojimi deťmi len porazene krútili hlavami.

Konečne som sa po niekoľkých dňoch od srdca zasmiala, keď ma z tejto scenérie vytrhlo zvonenie mobilu.

„Haló?“ bezmyšlienkovite som zodvihla hovor bez toho, aby som čekla, kto volá.

„Vysvetli mi, prečo môj syn vyzerá ako jednorožec.“

No do pr... Mama! Tak to mi tá harmónia dlho nevydržala a opäť môžem s istotou zahlásiť:

„Som v háji!“

KONIEC

***

Tak som to nakoniec zvládla! Ani sama nemôžem uveriť tomu, že je s touto poviedkou koniec. Strávila som pri nej mnoho milých a úsmevných momentov, ktoré boli ako balzam na dušu v tomto hektickom svete. Neuveriteľné, že poviedka Som v háji! je konečne dopísaná. Milí čitatelia, chcem sa Vám poďakovať, že som sa s Vami mohla o toto dielo podeliť, i keď viem, že má svoje muchy. Ďakujem za Vaše komentáre i trpezlivosť. Ste skvelí! Miliónkrát vďaka!

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 51. kapitola: