Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 50. kapitola

05.03.2013 (09:45) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1577×

Som v háji!

50. kapitola

Veľké odhalenie

Edward začal pochodovať po izbe tam a späť. Podobal sa na zviera lapené v pasci. Jeho pohyby boli trhané, každou chvíľou si skľúčene povzdychol a vlasy prehrabol rukou. Civela som na šialenstvo a boj odohrávajúci sa v jeho očiach a s hrôzou sa pýtala sama seba, kto je tento skľúčený človek. Aj keď som sa tomu vzpierala, pocítila som súcit.

„Edward,“ oslovila ho Alice potichu a chcela ho pohladiť po ramene, keď sa Edward prudko zvrtol. Môj súcit v okamihu vystriedal strach.

„Viem! Ja viem!“ zreval zúfalo. „Len... neviem, ako začať.“ Pozrel mi do očí, akoby čakal odpoveď práve odo mňa. Ani som sa nepohla. Nemala som čo povedať.

„Stačí, ak povieš pravdu. Na ničom inom nezáleží.“ Poradila mu vrúcne Alice a povzbudivo ho pohladila po ramene. Potom odstúpila a nechala Edwardovi priestor. Ten na mňa opäť pozrel a strápene si povzdychol.

„Mrzí ma to, Bella. Tak veľmi ma to mrzí. Pravda je, že ja a moja rodina nie sme obyčajní...“

Ďalšie slová mi prišli ako slová cudzinca. Netušila som, či ich význam chápem správne. Nerozumela som im. Extrémna sila, rýchlosť, vplyv slnka na pokožku, nesmrteľnosť, život bez tlkotu srdca, túžba po krvi, premena v akési monštrum... Hlava sa mi krútila, ruky triasli. Stratila som reč. Cítila som zdesenie rovnako silne ako zradu. Cítila som smútok, strach, hnev a zúrivosť!

Edward stále rozprával a rozprával, všetko podrobne opisoval a vysvetľoval. Zmietal sa vo mne vír pochybností, bola som šokovaná a vyplašená. No on neprestával. Prial si, aby som ho pochopila. Ja som si priala len to, aby už konečne mlčal. Nápor všetkých nových hrozivých informácií mi vrážal do hlavy, dunel v spánkoch a privádzal ma do šialenstva. Ed sa snažil, aby som mu porozumela. To sa splnilo až pridobre. Všetko pre mňa doposiaľ neznáme totiž spelo k jedinému. Upíri.

***

V miestnosti už niekoľko minút vládlo ticho narušené len mojím prerývaným dychom. Dávali mi čas, nechceli sa unáhliť, čo ma vytočilo snáď ešte väčšmi. Hlas sa mi prinavrátil, tak som naprázdno preglgla a po každom z nich švihla pohľadom.

„Je ťažké veriť niečomu takému.“ Začala som potichu a trhane. Odkašľala som si a prinútila sa pokračovať. „Netušili sme však ani to, že si Rex dokáže otvoriť chladničku a vziať pivo a predsa sa to párkrát stalo. Možno tomu... ešte úplne nerozumiem, no viem, že ma nechcete zabiť. To ste mohli urobiť už dávno.“ Môj hlas mi bol cudzí, nevýrazný a chladný ako skala. Skala narážajúca na rozbúrené vody v Edových očiach.

„No vy ste urobili niečo oveľa horšie.“ Vypľula som na nich obvinenie, ktoré mi tak drvilo srdce. „Zahrávali ste sa so mnou.“ Šepla som zúfalo a skrz slzy civela do očí, ktoré sa previnili najväčšmi.

„Všetko, čo ste mi kedy povedali alebo urobili, bola lož!“ skríkla som a nechala emócie vyplávať na povrch. Nie, nebol to strach. Len hnev a nenávisť.

„To nie je pravda, len sme chceli...“ začala ich obhajovať Alice, no ja som ju okamžite prerušila.

„Takže Emmett zbožňuje pizzu?“ zakričala som a švihla rukou jeho smerom.

„Tak odpovedzte!“ vykríkla som, keď som hľadela len do nemých tvárí. Ed mi s utrpením pozrel do očí a pokrútil hlavou.

„Chodíte všetci radi kempovať, keď svieti slnko? Je Rosalie na biológiu úplný vôl, ha? A čo tá hromada jedla vo vašej chladničke? To ste takí nenažraní?! Alebo ešte lepšie, všetkých vás po nákupoch s Alice bolia nohy, všakže? Tak čo?! Je to pravda?“ kričala som ako blázon a ignorovala potoky sĺz, ktoré zmáčali moju tvár.

Odpoveďou mi boli len ich zmučené tváre. Bolo mi z nich nanič. Už stačilo. Už nevládzem, stačilo.

„Veď ja vás vôbec nepoznám,“ dodala som šepky, rezignovane, zničene... „Poznám len vaše klamstvá.“

Postavila som sa na nohy, vzala kôpku oblečenia a mlčky odišla. Nechala som ich tam stáť so svojou vinou, aby ich zlomila rovnako ako mňa zlomili ich lži.

Neviem, kam som mierila. V rukách mi stále pulzovala bolesť zo zranení, pohľad som mala rozmazaný. Chytila som sa prvej kľučky a otvorila dvere. Izba bola prázdna, tak som sa v nej prezliekla a opäť vyšla na chodbu. Ignorujúc Edwarda, ktorý stál pri schodisku, som zišla dole, obula sa a vyšla na štrkovú cestu.

Všetko bolo príliš pekné. Zelené... Listy stromov, tráva, kríky. Štebot vtákov a vôňa úrodnej hnedej zeminy. Ten pokoj a harmónia mi ubližovali, pretože vo mne sa nachádzala len pustatina. Vyprahnutá pustatina plná zničených, na prach rozdrvených citov. Zelenkavá príroda, šťastie a spokojnosť boli za sklom hrubým ako kmeň borovice, na ktorý som civela. Mne na míle vzdialené.

Buchnutie dvier, zvuk vŕzgajúcich topánok na štrku, ticho.

Stál mlčky vedľa mňa.

Vidina, že by som mu po tom všetkom, čo mi urobili, mala obetovať čo i len jedinú ďalšiu minútu svojho života, sa mi protivila, no nemala som na výber. Cesta domov mi bola prekážkou. Rezignovane som nasadla do jeho auta a pripútala sa. Rozprávať sa s ním a prejaviť ďalšie emócie som si však zakázala. Dosť bolo citov. Nechcem vyroniť už ani jednu slzu. Zaťala som čeľusť a nechala sa doviezť domov. Vystúpila som a v útrobách domu si konečne vydýchla.

Ako robot som vyšla po schodoch, zavrela za sebou dvere a rozplakala sa.

Moja zatvrdnutá maska sa rozpadla ľahko a rýchlo ako domček z kariet.

***

Bolo ráno, možno večer? Závesy som mala zatiahnuté a bola som príliš ľahostajná na to, ísť ich odtiahnuť. Prebrala som sa len pred chvíľou, no vôbec sa necítila sviežo. Skôr ako zbitý pes.

Celé hodiny som sa prevaľovala v posteli, plakala, utápala sa v šialených myšlienkach plných zloby a pocitu zrady. Kvôli neutíchajúcemu plaču ma rozbolela hlava, až som sa napokon nedokázala sústrediť ani na taký prostý úkon, akým bolo udržať oči otvorené. Vyčerpaná som nakoniec zaspala.

Ako som to len dopadla? pomyslela som si zdrvene. Protivilo sa mi vidieť sa v takomto svetle. Zúfalá, osamelá, rozbitá na tisícky črepín ako sklo... Vyzerala som otrasne. Nemala som chuť nič robiť, s nikým sa rozprávať ani nikoho vidieť. Ale aj napriek tomu, že bolo moje srdce rozdrvené na prach, myseľ mi naďalej vnucovala hrdosť a neoblomnosť.

Mám celý týždeň fňukať a ľutovať sa? Nič nie je horšie ako sebaľútosť, Bella.

Výraz v tvári mi stŕpol a ja som s pocitom, že sa nehodlám celý deň utápať v smútku, vstala z postele a s trhnutím roztiahla závesy. Svetlo ma zaskočilo a na okamih oslepilo. Ukryla som sa pred ním za závesy a mihla pohľadom k hodinám na nočnom stolíku.

10:42.

Stále to má zmysel.

Ako v mrákotách som sa dopravila do školy a mechanicky putovala z hodiny na hodinu. Hoci sa moja duša znavene plazila a nechávala kaličiť kopancami okoloidúcich, moje telo fungovalo ako obvykle. I keď sa neusmievalo, nevyžarovalo iskru a nepôsobilo prívetivo, fungovalo.

Spočiatku som si myslela, že to bude ľahké. Vrátiť sa do zabehnutých koľají a pokračovať v živote obyčajnej študentky. Mýlila som sa. I keď som sa tvárila, že som nad vecou, bola som stratená. Udržať sa v pohybe som videla ako jedinú cestu nezosypať sa priamo na chodbe školy.

Preto ma prekvapil čas obeda, ktorý sa pre mňa stal stelesnenou ničotou. Netuším, kde som bola a s kým som sa rozprávala. Či som dokonca vôbec niečo zjedla. Bolo to pre mňa hluché miesto môjho života, o ktorom som nemala ani potuchy. Keď som o tom tak premýšľala, každý nasledujúci deň začal byť prepchatý hluchými miestami. Stratila som pojem o čase a aj pojem o sebe samej.

Aj keď moje srdce pišťalo po spoločnosti Cullenových, ignorovať ich bolo až zvláštne jednoduché. Držali sa pri mne, niekoľkokrát chceli nadviazať rozhovor, očami sa snažili vynútiť moju pozornosť. Neúspešne. Kopa lístkov založených v mojej skrinke boli len odpadom. Mobil som mala už niekoľko dní vypnutý, pretože zvuk prichádzajúceho hovoru mi drásal nervy viac než začudované pohľady mojich priateľov. Angele a Samanthe som to vysvetlila priveľmi prikrášlenou verziou, rodičov skôr trápili moje dokaličené ramená, než nejaká stroskotaná love story a zvyšné osadenstvo školy som mala na háku.

Najzvláštnejší bol však môj prístup k veci. V škole a medzi priateľmi som bola ako handrová bábika bez vlastného mozgu. Fungovala som ako stroj podľa zaužívaných zvyklostí, no hneď ako som za sebou zabuchla dvere svojej izby, moju hlavu zaliali tisícky strápených i rozzúrených myšlienok. Márne som si nahovárala hrdosť. Bola som jednoducho zlomená.

Úvahy o upírskom svete začali byť na dennom poriadku a každá myšlienka s tým spojená sa mi zdala čoraz viac absurdná. Dopekla, uvažovať o upírstve? Kam som sa to dopracovala?!

Teraz by som mala riešiť príklady z matematiky, namiesto toho riešim, koľko krvi spotrebuje jeden upír za týždeň. Som blázon! Okríkla som svoje podvedomie a rozzúrene si rozhrabla vlasy.

Opäť som bola vo svojej izbe a masochisticky sa ničila. Vstala som od stola a vztýčila bielu vlajku logaritmom aj písomke, ktorá ma čakala o dva dni. Točila som sa v kruhoch, čím som do koberca vypaľovala symboly podobné tým marťanským v obilných poliach, a apaticky civela na šmuhy pred mojimi očami, ktoré tak dôverne odzrkadľovali môj život.

Hm, to isté som videla, keď sa pohybovali nadľudsky rýchlo...

Tak dosť!

Okríkla som sa a stuhla v polke kroku. Oči mi zablúdili k odpadkovému košu, v ktorom sa mi už niekoľko dní hromadili listy od Edwarda, ktoré som deň čo deň nachádzala pri dverách, okne (a to mám izbu dva a pol metra nad zemou!), na stole, pri váze s vädnúcimi kvetmi alebo na mojom vankúši s krochkajúcim prasaťom. Teraz tie listy len tak ležali v odpadkoch ponorené medzi ohryzkom z jablka a usoplenými vreckovkami. Mala som pocit, že sa mi svojou bielobou vysmievajú. Aj vy mi leziete na nervy!

Predupala som tých pár krokov ku košu a celý ho vysypala na zem. Zhrabla som do ruky prvé tri listy, ktoré som našla, a roztrhala ich na márne kúsočky. Ja sa na vás môžem vykašľať! Zdrapila som ďalšie dva, otrela si ruku od majonézy (nepamätám sa, kedy som odhodila ten sendvič), pretrhla listy vpoly a odhodila ich kamsi do strán. Zúrivý amok zo mňa po chvíľke vyprchal a ja som sa zviezla popri stene až na zem. Vyčerpane som civela na tú spúšť z papiera, odpadkov a majonézy a potom prešla pohľadom na posledný list, ktorý ešte neokúsil môj spaľujúci hnev.

A čo s tebou? pomyslela som si a pretočila ho párkrát v rukách. Na obálke bolo ako tradične úhľadným písmom napísané moje meno.

Neviem, čo mi v tej chvíli vírilo hlavou, ani prečo som urobila to, čo som urobila, ale razom som prstami pretrhla obálku a list otvorila. Vyskočila som na nohy a s hlbokým nádychom začala čítať.

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 50. kapitola: