Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-5.kapitola

27.08.2009 (14:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3365×

Som v háji!

5.kapitola

Spomínala som, že mám smolu??

(JonasBrothers-Paranoid )

Chcela som sa na neho rozkričať, čo mu pripadá také vtipné, ale jeho výraz ma od toho odradil. Snažil sa zadržať smiech a líca mal vypuklé, ako v nich mal uložený vzduch. Vyzeral ako škrečok. Všetok hnev zo mňa opadol a ja som sa začala potichučky smiať. On to už nevydržal, vyprskol smiechom a tým nás prezradil. Profesorka si už zrejme v denníčku zapisovala, že si musí ísť vybaviť zbrojný pas a zastreliť ma s predtým zmieňovanou brokovnicou. Bola od hnevu celá červená a na čele jej naskočila vráska. Dokonca aj odtiaľto som videla, ako v nej pulzovala krv. Pod jej pohľadom som sa na stoličke skrčila ako nevinné mačiatko a ten kretén sa vedľa mňa stále rehotal.

,, Slečna Swanová, je tu snáď niečo vtipné, keď ste pána Cullena tak pobavila?“ Opýtala sa a zatínala päste. Ani sa jej nečudujem, od dnešnej hodiny ma bude mať zrejme poriadne v zuboch.

,, Nie, samozrejme, že nie pani profesorka. Prepáčte, už budeme ticho.“

,, No to by sa aj patrilo.“ Vyhlásila a opäť sa vrátila k výkladu.

Ten gigant už ovládol svoj záchvat smiechu a s úsmevom sa mi predstavil.

,, Ahoj, som Emmet.“

,, Bella.“

,, Prepáč, že sa pýtam, ale to vždy privádzaš profesorov k infarktu alebo prípadnému väzeniu za tvoju vraždu?“ Opýtal sa s úsmevom a ja som sčervenela. Opäť sa začal chichotať, ale tak, aby nás ostatní nepočuli.

,, Nie, no... väčšinou to ostáva len pri vražedných pohľadoch.“ Priznala som a on sa rozosmial ešte viac. Už od prvej chvíle som vedela, že Emmet je rodinný zabávač a ani ma nesklamal. Celú hodinu ma zabával a ja som to jednoducho niekedy nevydržala a rehotala sa na celú triedu. Dvere, keďže som na nich urvala kľučku museli byť po celý čas otvorené a ja som si bola skoro sto percentne istá, že ma počujú aj vo vedľajšej triede. Emmet všetko komentoval a tým ma dokonca donútil k slzám smiechu. Keď som vyprskla smiechom u asi po tretí krát profesorka sa rozkričala. Samozrejme, že len na mňa. Za to Emmetko, ten je anjelik. Vrcholom toho všetkého bolo, keď si ma zavolala pred katedru.

,, SLEČNA SWANOVÁ! Môžete mi vysvetliť, prečo celú hodinu pána Cullena zabávate?!“ Opýtala sa a ja som na ňu vyvalila oči. Tak JA zabávam JEHO?! Tak to je pekná blbosť. Ale je tu nový, tak pre dnešok ho budem kryť, ale s ním si to ešte vyriešim.

,, Prepáčte mi to. Viem, že moje správanie je nevhodné. Ešte raz sa ospravedlňujem.“ Zahrňovala som ju ospravedlneniami a sama sa čudovala, aká som zdvorilá. To nemám vo zvyku. Zdalo sa však, že to zaberá. Odtieň jej pleti nabral normálnu farbu. No... normálnu farbu. Ten nazelenalý odtieň JE jej normálna farba, takže je to v poriadku.

,, No slečna, necháme to pre tento krát bez trestu, ale na zvyšok hodiny už buďte ticho.“ Oznámila mi už celkom pokojným hlasom a ja som na ňu vyvalila oči ešte viac. Pomaly by som si ich mohla zbierať z podlahy. To naozaj? Pani Melousová je prísna a nikdy nestrpela rozruch na jej hodinách a teraz TOTO??

,, Na- naozaj?“ Opýtala som sa s nádejou v hlase.

,, Ale samozrejme...“ Prehovorila profesorka a ja som od radosti skoro poskakovala. To som však ešte nevedela, že nedohovorila. ,,.... že NIE. STE POŠKOLE!!!“ Skríkla tak, že som sa až prikrčila. Je naozaj nepriateľská. Najprv mi dá falošnú nádej a potom mi ju vytrhne priamo z dlaní. Teraz som len čakala, kedy jej začne z nosa chrliť para a z úst oheň. Keď sa ani jedno z toho nedostavovalo, začala som ju prehovárať.

,, Pani profesorka, ale ja dnes nemôžem. Mám jazdu v autoškole a...“ Presvedčovala som ju, ale ona ma prerušila.

,, Na to ste mali myslieť skôr. Teraz sa choďte posadiť na svoje miesto.“ No super. Mala som mať prvú jazdu a ja ju premeškám. Naštvane som dopadla na stoličku a Emmeta po zvyšok hodiny ignorovala. Toto mu nedarujem.

Keď zazvonilo, rýchlo som si začala baliť knihy a keď sa trieda aspoň z polovice vyprázdnila, začala som na neho kričať.

,, To ti veľmi pekne ďakujem! Kvôli TEBE som poškole! Nestihnem prísť do autoškoly.“ Sťažovala som si a popri tom rozhadzovala rukami.

,, Ak ide len o to, počkaj tu.“ Povedal bezstarostne a s úsmevom sa rozbehol za odchádzajúcou pani Melousovou. Od teraz ju budem volať melón. Neveriacky som za ním pozerala. Chvíľu sa s ňou o niečom vybavoval a potom sa opäť s úsmevom vrátil. A zdalo sa mi to alebo sa ona naozaj usmievala. Ona sa USMIEVALA?! Páni, to by mali zapísať do histórie mestečka Forks. Ona sa nikdy neusmieva. Nikdy! Čo jej preboha povedal?

,, Hotovo.“ Prehlásil a ja som ho stále neveriacky pozorovala.

,, Ako si to urobil?“

,, Šarm, dievča. To je môj šarm.“ Povedal hrdo a ja som vyprskla smiechom. Zamračil sa a tak som s tým radšej prestala.

,, Ďakujem. Ale to nemení nič na tom, že to bola tvoja vina.“ Povedala som a odišla z triedy. Zase meškám. Rýchlo som odbehla ku skrinkám a vzala si knihu na angličtinu. Cestou do triedy som stretla Samanthu, ktorá mi povedala vetu, ktorú som vôbec nechápala.

,, Páni, ten tvoj priateľ vyzerá naozaj dobre.“ Túto vetu mi povedala, keď sme sa míňali no chodbe. Zarazila som sa a so zamyslením ju pozorovala ako pokračuje na svoju hodinu. Nakoniec som nad tým len nechápavo pokrútila hlavou a išla ďalej. Na angličtine som sedela s novým dievčaťom.Bola ako zo stránok magazínu. Krásne dlhé blonďavé vlasy, ladné krivky a opäť tie zlaté oči. Čo mi už šibe?

,, Ahoj. Mimochodom som Bella.“ Predstavila som sa jej po chvíli. Ona mi na to len kývla.

,, Rosalie.“ Povedala po chvíli dosť nepriateľským tónom, no stále znel ako tá najkrajšia melódia na svete. Po zvyšok hodiny som bola ticho. Hádam ani nemusím hovoriť, prečo. Ale má pekné meno, to sa musí uznať. Táto hodina trvala snáď celú večnosť. Konečne zazvonilo a ja som vystrelila z triedy ako raketa. Matematiku som mala opäť s nejakým novým, ale ten sedel s Angelou. Vlasy mal do špinavo blonďavej farby, trochu vystrašený pohľad, vypracované telo. A opäť tie zlaté oči. To som vážne magor? Asi začínam byť paranoidná, ale je dosť nepravdepodobné, že všetci súrodenci majú rovnakú farbu očí. A tí noví? Všetko je to tá istá farba. A taktiež majú bledý pleť. Nie že tu rozšíria mor. Bože, čo to zase trepem?

Keď zazvonilo, opäť som vybehla z triedy a zamierila ku skrinkám. Cestou ma zastavovalo množstvo ľudí a ja som si až teraz všimla, že poznám asi celú školu. To mám až toľko priateľov? No, povedzme si na rovinu. Koľkým z nich môžem skutočne veriť, že? Tie dve hodiny som prežila ako zvyčajne a potom zamierila na obed. Prišla som trochu opozdene, pretože som cestou zakopla a všetky veci sa mi vysypali a kým som ich pozbierala.... zabralo to večnosť. V jedálni som sa ako vždy postavila do radu a čakala na jedlo. Po celý čas som mala zvesenú hlavu a pozorovala dlážku. Ani neviem prečo. V tej chvíli mi prišla fascinujúca. Nikdy nepochopím voj rozum. Bola som na rade a tak som si vzala šalát, sendviče a minerálku, zaplatila a vydala sa k stolu, kde sedíme s našou partou. Konečne som zodvihla hlavu a len tak prebehla pohľadom jedáleň. Zarazila som sa pri stole, kde sedeli tí nový a oči sa mi od hrôzy rozšírili. To nie. Nie!

Sedeli tam štyri nádherné osoby a jedna z nich bola tá malá elfka z obchodu. Čo tu robí? Neveriacky som ju pozorovala. Stratila som kontrolu nad svojimi rukami a tie, pre mňa nevedomky, pustili tácku s jedlom. S rinčaním dopadla na zem a celá jedáleň stíchla. Až na ten hluk skla som od úľaku trochu nadskočila a zapišťala. Všetky pohľady sa stočili ku mne a ja som sa cítila neuveriteľne trápne. Rýchlo som sa zohla, pozbierala čo sa dalo a zahodila to do koša. Po celú tú dobu som na sebe cítila pohľady všetkých spolužiakov a tie sa do mňa zabodávali ako dýky. Zneistela som a nevedela, čo mám robiť. Znova som sa postavila do rady a ostatných sa snažila ignorovať.

To nemôže byť pravda. Prosím, len nech to nie je pravda. Prosím, nech nie sú príbuzní. Ale veď... to by tu už vlastne bol. Áno, určite nemá s tým chalanom z obchodu nič spoločné. Zrejme je to len jeho kamarátka. Áno, to bude ono. Nie sú súrodenci. Nie sú! Áno, veď to by tu už bol. Ale, čo ak len mešká. Nie, to je blbosť. Vírilo mi hlavou a myšlienky sa prebíjali jedna cez druhú a spôsobovali mi v hlave chaos.

Kúpila som si nakoniec len sodovku. Na jedlo som už stratila chuť a i tak mi v tom zabraňoval mohutný knedlík v krku. Znova som zamierila k stolu a na to dievča už nepohliadla.

,, Si v poriadku?“ opýtala sa starostlivo Angela, keď som sa konečne posadila.

,, Áno, jasné. Niečo by snáď nemalo byť v poriadku? Blbosť. Je mi fajn.“ Odpovedala som zbrklo a otvárala sodovku.  Hltala som ju do seba ako blázon a nútila môj mozog k tomu, aby uveril, že toto je len sen. Práve keď som si ústa zaplnila perlivou sodovkou sa otvorili vstupné dvere a vošiel ten, koho som nechcela za žiadnych okolností vidieť. Nie, nie, nie! No nemôže byť pravda.

Bol tam! So svojou nádhernou postavou, bronzovými vlasmi a neodolateľným úsmevom. Ladne kráčal a sadal si k stolu s tou rodinou Cullenov. Takže SÚ príbuzní. V zdesení som sodovku namiesto prehltnutia vyprskla na všetkých pri stole. Boli mokrý, ale ja som si to ani poriadne nevšimla a stále neveriacky pozorovala tú osobu. Musím vypadnúť. Inak to praskne. Prebleslo mi hlavou. Okamžite som sa zodvihla, nechala oprskaných spolužiakov oprskanými spolužiakmi a vyparila sa z jedálne.

Mala som ešte pätnásť minút do začiatku biológie, ale nenapadlo ma iné miesto, kam by som mohla ísť a tak som zamierila do triedy. Cestou som uvažovala ako sa z toho vymotám. Čo teraz poviem kamoškám? Ako im to vysvetlím? Dozvedia sa, že s ním nechodím a potom ma budú zrejme nenávidieť. Dopekla, čo teraz?!

Došla som do triedy. Nikto tu ešte nebol, čo nebolo nijak zvláštne. Dočvachtala som sa ku svojej lavici a zúfalo na ňu padla. Podoprela sa lakťami a tvár schovala do dlaní. To som zvedavá, čo budem robiť teraz. Ako sa z toho vymotám? Prestávka končila a trieda sa začala zapĺňať. Jeden za druhým sa usádzali na svoje miesta. V záplave zúfalstva som im nevenovala pozornosť a do reality som sa vrátila až na hlas učiteľa.

(JesseMcCartney-Leavin )

Povzdychla som si a zodvihla hlavu. Všetko bolo tak, ako každý deň. Skontrolovala som ešte miesto vedľa seba, lenže to nebolo voľné ako som si doposiaľ myslela. Prekvapilo ma to a ja som nadskočila. Na stoličke som stratila rovnováhu a spadla na dlážku. Poriadne a bolestne spadla. Rukou som si šúchala narazený zadok a nemohla tomu uveriť. Všetci stíchli a keď ma uvideli, vybuchli smiechom.

,,Pardon.“ Zasýpala som smerom k učiteľovi a ďalej si trela zadnicu. Zdalo sa, že je trochu vydesený a tak som ho pre istotu ešte upokojila.

,, Som v poriadku.“ Dodala som chrípavým a zároveň pištiacim tónom.  Zodvihla som sa a padla späť na stoličku. Tým ma zadok opäť zabolel. Z toho bude pekne fialová modrina. Asi týždeň nebudem môcť poriadne sedieť. Všetci sa vrátili do normálu a ja som sa naklonila k môjmu spolusediacemu.

,, Mohol si ma aspoň upozorniť, že tu sedíš!“ Zasyčala som a všimla si jeho pokrivený úsmev. Teraz by som mu najradšej vlepila facku. Ani nevie, do akých problémov ma priviedol.

Po zvyšok hodiny som bola ticho, no v mojom vnútri to vrelo. Nevedela som, čo mu mám povedať. Ani čo mám povedať Angele, Samanthe a Jessike. Uvedomila som si, že týmto som to prehnala. Je to až príliš veľká lož. Čo ma to vôbec napadlo, klamať kamarátkam? Som otrasný človek. Lenže teraz už niet cesty späť, tak čo mám robiť? ČO by som mala urobiť? Bola som vo víre neistoty, strachu a chaosu. Vôbec som nevnímala o čom dnešná hodina biológie je. Za to som ale vnímala pohľady nášho milovaného Edíka. Celú hodinu ma pozoroval a mne to nebolo príjemné. Chcela som sa otočiť a povedať mu, nech tak nezíza, ale zrejme by mi zlyhal hlas. Radšej som to pretrpela.

Hodiny, ktoré som mala predtým sa mi zdali byť nekonečné, ale bolo to nič v porovnaní s touto. Sekunda sa vliekla za sekundou a čas sa akoby spomaľoval. Sekundová ručička na hodinách na stene sa ledva pohla z miesta. Každým tiknutím hodín som bola nervóznejšia a mala chuť kričať. V tom..... zazvonilo.

Pomaly som si začala baliť veci a keď som videla, že chce Ed odísť, rukou som ho zastavila. Nechápavo na mňa zazeral, ale zostal. Keď všetci odišli, nabrala som odvahu a prehovorila.

,, Čo tu preboha robíš?“ Opýtala som sa trochu naštvane. Vo mne to kypelo a bolo len otázkou času, kedy vybuchnem.

,, Ehm... chodím sem do školy.“ Odpovedal trochu zmätene. Samozrejme nemal ani tušenie v akom maléri som. A to kvôli nemu.

,, Eh.... no vieš, ja ti to vysvetlím. Moje kamarátky sa mi už dosť dlhú dobu snažili nájsť chlapca. Nedokázali pochopiť, že ja jednoducho o žiadneho nemám záujem. Poriadne ma to štvalo a tak som im povedala, že ja už priateľa mám. Čo, samozrejme, nebola pravda. Chceli ho spoznať, tak sme sa dohodli, že im ho predstavím v Port Angels. Nenašla som žiadneho cvoka, ktorý by so mnou išiel a tak som ho hľadala až tam. A prvý, na koho som natrafila si bol ty. Prepáč, nemyslím tým, že si cvok.... no možno aj hej, keď si súhlasil... ale to je vlastne už jedno. Pomohol si mi a za to ti vážne ďakujem, ale tým, že si sa prisťahoval si to všetko pokašlal.“ Vychŕlila som zo seba a opäť zúfalo padla na stoličku a dlaňami si zakryla tvár. Zrejme tam zarazene stál. Kto by aj nie, že? Cítila som sa hrozne. Myslela som si, že už odišiel, ale mýlila som sa.

,, Takže... som mal byť akože tvoj frajer?“ Uisťoval sa.

,, BINGO!“ Zahlásila som a ukázala na neho prstom, no stále som mala tvár skrytú v jednej dlani.

,, A teraz nevieš, čo máš robiť, pretože som tu. A to nebolo v tvojich plánoch.“ Oboznámil ma so svojim ,,omračujúcim“ zistením. Len som nad tým pretočila oči.

,, Postupuješ do ďalšieho kola, Einstein.“ Utvrdila som ho v jeho inteligencii. Nastalo ticho a ja som si myslela, že už konečne odišiel, ale zase (ako obvykle) som sa mýlila.

,, Tak v tom pokračujme.“ Povedal a mne už naisto zlyhávalo srdce.

,, ČO?“ Opýtala som sa ho neveriacky s vyvalenými očami. On je cvok. Má horúčku, je chorý, chudák, nevie, čo robí. Má zápal švindľov. Hocičo, len určite nie je normálny.

,, Hovorím, že v tom môžeme pokračovať.“ Povedal, akoby to bolo viac, než samozrejmé. Už som hľadala číslo na psychiatriu, pretože tento chlapec má určite nejaké psychické problémy.

,, Ty mi chceš vážne pomôcť?“ Opýtala som sa ho znova, len trochu inak. Možno to, chudák, nepochopil.

,, Prečo nie?“ Tak on je vážne neuveriteľný.

,, Prečo nie? Tak počúvaj dôvody.

Po prvé- prepadla som ťa v obchode.

Po druhé- prepadla som ťa v parku.

A po tretie- prepadla som ťa v škole.... No, skôr ty mňa... ale to je vlastne jedno.

A to ešte nespomínam, čo sa pri tých stretnutiach stalo! V obchode som ťa bez zmysluplného vysvetlenia zdrapila za ruku a ťahala pre teba nevedno kam. Potom som ťa bez dovolenia, prepáč, pobozkala. Čo bolo pekné, vážne.... teda, o čom to hovorím! No... jednoducho to nebolo správne.“ Vysvetľovala som a popri tom stále pochybovala o jeho zdraví.

,, To je pravda, ale zachránila si ma od nákupov so sestrou. A nezabudni... dostal som päťdolárovku.“ Povedal a pri poslednej vete sa zasmial. Jeho asi nič len tak neodradí, ale veď musí pochopiť, že som katastrofa a tak som pokračovala.

,, V parku som do teba vrazila, míňal si na mňa benzín, môj pes sa ti... ehm... vyšpinil v aute a ja sama som ti po ňom skoro začala čmárať. A popísala som ti som ti ruku.“ Skúšala som to znova.

,, Aj to je pravda, ale toto bolo vážne. Išlo o tvojho brata.“ Opäť ma presviedčal o svojom. Chcela som začať už kričať, ale potom som si všimla jeho ruky.

,, Hej... ty tam máš stále moje telefónne číslo?“ Opýtala som sa trochu neveriacky a užasnute. Pozrel sa na ňu a pousmial.

,, Ehm... áno, nejde to totiž dole. Popísala si ma centro fixkou. Bude to trochu trvať, než to zmizne.“

,, Eh.... výborné.“ Horko som sa zasmiala. ,, Mám to ešte vôbec komentovať?! Som kráčajúca katastrofa. Apokalypsa! Hurikán!! Tsunami!!! Čokoľvek.“ Opäť som si zakryla tvár dlaňami.

,, Ver mi. Rád ti pomôžem....“ Oslnivo sa usmial. A mne sa samovoľne tiež po tvári rozlial úsmev. Je tak ľahké podľahnúť jeho nálade. ,, .... A aspoň ma nebudú otravovať miestne dievčatá. Nechcem sa chváliť, ale už dnes som musel odmietnuť tri pozvania do kina či do mesta. Bŕŕŕ.“ Otriasol sa a ja som sa musela zasmiať.

,, Musím ťa varovať. Ani ak budeš chodiť so mnou, nenechajú ťa na pokoji. Budú o teba bojovať.“

,, Mám sa začať báť?“

,, Niektoré sú veľmi dravé.“ Prikyvovala som a zároveň ho so zúženými očami varovala.

,, No.....“ Tváril sa, že premýšľa. ,,... Myslím, že to risknem.“ Znova sme sa na seba usmiali a ja som čakala, kedy sa z tohto krásneho sna zobudím. Potajme som sa štipkala do kože, ale nič sa nedialo. Stále som bola tu. Toto nemôže byť skutočnosť.

,, Odkiaľ si?“ Opýtala som sa stále neveriacky a pri tom krútila hlavou.

,, No, predtým sme bývali neďaleko Aljašky, ale.... “ Odpovedal, ale ja som ho prerušila.

,, Neverím.“ Krútila som hlavou. ,, Ty si buď Marťan z Marsu alebo môj anjel z neba.“

,, To si môžem akože vybrať?“

,, Nech sa páči.“ Mykla som plecami, pohodila rukou a potom sa oprela lakťom o roh lavice.

,, No... nič proti mimoňom, ale radšej beriem toho anjela.“ Povedal trošku samoľúbo.

,, V tom prípade...“ Vystrela som sa a načiahla po ňom ruku. ,,... som Bella Pozemská. Inak Swanová.“ Podal mi ruku a potriasli sme si.

,, Edward... Nebeský? Inak Cullen.“ Odpovedal a ja som žasla nad jeho fantáziou. Anjeli sú z neba, nie? Tak aké ho asi mohlo napadnúť priezvisko. Nejako mu to pomaly páli.

,, Tak.. aké máte tam hore počasie?“ Previedla som reč inam aj keď dosť divným spôsobom. Chvíľu nad odpoveďou premýšľal.

,, Hm... priaznivé.“ No, originálna odpoveď. Uvedomila som si, že už znova meškám. Zdržala som sa viac, než som mala v úmysle. Rýchlo som sa postavila.

,, Tak zajtra?“ Opýtala som sa nesmelo. Prikývol. Zamávala som mu na rozlúčku a otočila sa k odchodu. Spravila som pár krokov a, úprimne, čakala som, že ma zastaví a začne sa mi posmievať, že to bol len vtip, ale on bol potichu. Pomaly som sa vo dverách otočila a dlaňou sa oprela o rám.

,, Ty to myslíš vážne?“ Opýtala som sa napokon. Prikývol a mykol plecami akoby to nič nebolo. Otočila som sa a spravila jeden krok. Potom mi to nedalo a znova som sa otočila. On si to nerozmyslí? Opäť som neveriacky (tento pocit začnem nenávidieť)smerom k nemu pokrútila hlavou a už definitívne odišla.

Predošlý diel Ďlaší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-5.kapitola: