Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 49. kapitola

19.10.2012 (08:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2073×

Som v háji!

49. kapitola

Nečakané zvraty

hudba

Hľadela som do hlbokej čierňavy jeho očí a cítila, ako mi srdce kleslo. Si strašná, rezonovalo mi v hlave.

Nenávidí ma, uvedomila som si a snažila sa cez slzy zaostriť na jeho tvár.

„Celý čas,“ Edward preťal dusivé ticho a náhle sa postavil. Jeho prudký pohyb ma vystrašil a prinútil ma nepatrne cúvnuť.

„Po celý ten čas som bol s tebou. Kývol som ti na všetko, čo si si zmyslela,“ pokračoval a približoval sa ku mne ako šelma zaháňajúca svoju korisť do kúta. Krútila som hlavou v nesúhlase, zaháňala vzlyky a nechápala, prečo mi to všetko hovorí. O krok sa priblížil, o krok som ustúpila. Cítila som sa ako chytená v sieťach. Chce ma úplne zničiť? Akoby samotný fakt, že som sa dobrovoľne vzdala lásky nebol dostatočne deštruktívny. On mi ešte sype soľ do zakrvavených rán.

„Vždy som tu bol pre teba. Celý ten čas, od kedy ťa poznám som patril len tebe. Robil som všetko, na čo si si zmyslela, aj keď som toho už mal pokrk!“

Vzlykla som a chrbtom vrazila do steny. Oblečenie mi vypadlo z rúk a rozsypalo sa navôkol mojich roztrasených nôh. Čochvíľa sa zveziem na zem.

„A aj napriek všetkému hnevu a zlosti, ktorý som kvôli tebe kedy pocítil...“ prehovoril chladne a tvrdo. Pocítila som hanbu. Za svoje činy, za všetko, čo som mu spôsobila. No zaslúžila som si to. Rozhodla som sa čeliť hnevu, ktorý mi patril, a pohliadla mu skrz slzy do očí. „... som to robil s láskou.“ Doznelo nežnejšie, než by som si kedy dokázala predstaviť a jeho ruka spočinula na mojom líci v hebkom dotyku, ktorý sa mi snáď len sníval.

hudba

Ako, prosím?

Zamrkala som a prekvapene hľadela do zlatých dúhoviek. Hľadala som krutý vtip, výsmech, iróniu... Bola som úplne stratená a popletená. Nohy som mala roztrasené a tento nápor bol už aj na mňa príliš silné kafe. Kolená sa mi podlomili a ja som padala k zemi. Edward ma však zachytil, zdvihol si ma do náruče a odniesol ma späť k posteli. Zmätene som hľadela do jeho očí a nechala sa uložiť do mäkkých perín. Starostlivo ma prikryl, odhrnul mi vlasy za ucho.

„Vždy som tu bol pre teba,“ zopakoval to znovu, no s nehou a láskou v hlase, „pretože som to tak chcel. Bol som vďačný za každý jeden okamih s tebou.“ Chytil ma za ruku a príjemne ma hladil. Zaskočene som pozorovala každý jeho pohyb a čakala na moment, kedy sa opäť vrátim do reality, kde na mňa Edward valí spŕšku výčitiek, ktoré mi právom patria.

„Bol som vytočený, pretože som bol zbabelec a stalo sa to, čo som koniec koncov aj predpokladal. Bol som sklamaný a úzkosťou šialený, že som mal byť len akousi náhražkou tvojho priateľa, ale zbabelo som sa toho držal, pretože som o teba nechcel prísť. Bál som sa dňa, kedy si uvedomíš, že je to celé hlúpe a pošleš ma dočerta. A to si práve urobila... Nie som naštvaný na teba, ale sám na seba,“ dodal zlomene a sklonil hlavu k našim prepleteným prstom.

„Tvoje rozhodnutie rešpektujem.“ Pokrútil hlavou a dával úškľabkom najavo, aký je sám sebou znechutený. Vyčítal si to, bral to ako svoju chybu. Zlyhanie. „Len som chcel... chcem, aby si vedela...“ povzdychol si a zaťal svaly, akoby ho rozčuľoval fakt, že niečo nedokáže povedať.

„Milujem ťa, Bella,“ povedal razom naliehavo, no očami mi venoval len prchký pohľad plný neistoty. Vidieť ho v takomto rozpoložení vo mne okamžite vyvolalo vlnu emócií.  Akoby mi srdce vybuchlo a teplá krv mi príjemne zalievala útroby. Šialený pocit. „Už od prvého dňa. Po celý ten čas,“ vypľul na mňa tých pár viet a nevedomky ma donútil tváriť sa ako totálny blbeček.

Opäť so slzami, no tentokrát radosti, som zízala na toho cvoka a mala chuť ho plesnúť panvičkou po hlave.

On ma miluje? Už od začiatku? Ancijáša, to sa mi snáď zdá!

Rozosmiala som sa a udrela ho dlaňou do hrude. „Ty blázon!“ vyhŕkla som a prepukla do nekontrolovateľného smiechu. Všetok ten smútok, stres, šok z jeho vyznania ma natoľko psychicky vyčerpal, že som sa snáď pomiatla.

Došlo mi to vo chvíli, keď som si všimla Edwardov dotknutý a smutný výraz. Odtiahol svoje ruky a začal sa mi tvárou odvracať. Bože, nie! On to len zle pochopil!

hudba

V panike som sa ho snažila zadržať a jediné, čo ma v tej rýchlosti napadlo, bolo schmatnúť ho za šiju a pobozkať. Vtisla som mu teda ten najživelnejší a najprecítenejší bozk plný hravosti, aký som kedy v živote vyprodukovala. A že by som ich napočítala na prstoch jednej ruky. Ehm... jeden. Práve tento.

Edward prekvapene pootvoril ústa, čo som okamžite využila a začala sa pohrávať s jeho jazykom. Cítila som sa ako na inej planéte. V jednom momente som bola zdrvená z nášho „fake rozchodu“ a v druhom som už naše jazyky zoznamovala osobným kontaktnom. Bláznivé! No konečne som cítila naplno. Všetku tú radosť, nehu a lásku z nášho dotyku. Moje vnútro kolísalo pod náporom emócii. Celá som sa chvela. Bola som nedočkavá, ako malé dieťa. Bolo to, akoby moja duša chcela opustiť telo a ešte viac sa priblížiť Edwardovi.

Pevnejšie som ho uchopila za šiju, ešte viac si ho pritiahla, až bol nútený si na mňa ľahnúť. Podoprel sa lakťom a sám sa intenzívnejšie zapojil do nášho bozku. Po lícach mi nevysvetliteľne ešte stále tiekli slzy, usmievala som sa a konečne si priznala, že som celé tie mesiace hľadala lásku, ktorú som mala priamo pod nosom. Otvorila som oči a spojila sa s mojím Edwardom v nemom geste. Hľadeli sme si navzájom do očí a vyjadrovali nimi všetko, čo sa slovami vyjadriť nedalo. Všetky vyznania a prísľuby lásky sme si odovzdali mlčky. Ed si s úľavou a  úsmevom povzdychol, a oprel si čelo o moje. Boli sme to opäť my. Keď zrazu...

Vrz! Buch!

„Opa!“ Emmett stál s priblblým výrazom v tvári v rozčapených dverách, šokom ani nemrkal. „Sorry, panstvo. Nevedel som, že pracujete na malom Edíkovi.“

Vrz! Buch!

S Edom sme strnulo ležali v posteli a zaskočene civeli jeden na druhého. Vzápätí sme sa rozosmiali, pričom sa Edward zvalil vedľa mňa a obaja sme v záchvate smiechu rozhadzovali končatinami na všetky strany, div si nestrelili facku.

Po chvíľke sme obaja razom stíchli a ostali odpočívať s pohľadom zabodnutým do stropu. Jeho ruka spočívala na mojej v dôvernom dotyku. Príjemný pocit. Akoby tam odjakživa patrila. Usmiala som sa sama pre seba a spokojnosťou sa v posteli zamrvila.

„Nemôžem tomu uveriť,“ uchechtol sa Ed. Zvedavo som k nemu stočila hlavu, no on zrakom naďalej prevŕtaval strop.

„Mal som strach, že o teba prídem, keď sa to celé... skončí.“ Konečne sa na mňa pozrel a smútok, frustrácia a skľúčenosť zachytená v jedinom pohľade okamžite obmäkčila moje srdce.

„Som tu.“ Pohladila som ho po líci a vtisla mu naň bozk. „Chcem byť s tebou a budem s tebou. Tak dlho, až ti budem liezť na nervy. Budem ako pijavica. Ako upír, zahryznem sa ti do krku a nepustím, rozumieš? Páčidlo bude proti mne slabý protivník.“

(hudba )

Prešla som od romantického vyznania do žartu, ktorý však on akosi nepoberal. Práve naopak. V jednej chvíli celé jeho telo stuhlo do silného kŕča a jeho pokojný výraz sa zmenil v nepriechodnú masku.

Čo som urobila? pomyslela som si nešťastne.

Skôr, než som však stihla zareagovať, sa vo dverách opäť objavil Emmett a natešene sa ku mne rozbehol.

„Tak ona to už vie?“ zjasal a otvoril svoju náruč. Prekvapene som zamrkala a cúvla od Emma čo najďalej. Lenže to sa už v miestnosti objavila aj Alice, ktorá s hrôzou v očiach Emma zadržala a niečo kričala, no ničomu z toho som nerozumela. Ed už dávno neležal vedľa mňa, ale šokovane na oboch zízal a márne sa snažil zabrániť niečomu, čo sa už nenávratne udialo.

Boli rýchly. Nadľudsky. To všetko sa totiž stalo v jednej jedinej sekunde.

***

Moje srdce bilo ako zvon. Bola som vystrašená, zmietaná emóciami ako vo zveráku. Skákala som pohľadom z jedného na druhého a snažila sa nájsť vysvetlenie.

Edward mi zničene pohľad opätoval a urobil ku mne krok, no ja som sa ešte viac pritisla k rámu postele. Keď zazrel moje zdesenie, zarazil sa a so žiaľom ustúpil. Zamrkala som a dúfala, že je to celé len výplodom mojej fantázie. Márne.

„Myslel som si, že vie, že...“ ozval sa Emmett smerom k tým dvom a previnilo sklopil hlavu.

„Chcela som ho zadržať... nestihla som to,“ reagovala Alice, no Edward naďalej zarmútene civel na svoje topánky.

Bez slova som ich pozorovala a netušila, čo sa navôkol mňa deje. Cítila som sa ako vo sne, kde sledujem konanie úplne cudzích ľudí. Chcela som ujsť niekam preč a nikdy sa nevrátiť. Desili ma.

Ako mohli byť takí rýchli? Sotva som klipla viečkami a bolo po všetkom! Po chrbte mi prebehli zimomriavky a vlasy na šiji sa mi zježili. Ešte viac som sa ukryla pod perinu.

Toto nemôže byť ľudské. Ľudia to nedokážu. Ľudia takí rýchli nie sú. Tak kto sú?

Zjavila sa mi v hlave desivá otázka.

„Vysvetlíme ti to.“ Konečne Edward opäť nabral hlas, no jeho mŕtvolný podtón bol predtuchou čohosi strašného.

Priznaj si, akú máš šancu na útek? vyprskla na mňa tá časť môjho ja, ktorá už bola zmierená snáď i so smrťou. Sú rýchlejší než divá zver. Pred nimi neuniknem.

Nemáš na výber.

Naprázdno som prehltla a prevŕtala Edwarda pohľadom.

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 49. kapitola: