Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 46. kapitola

24.08.2011 (07:15) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2986×

Som v háji!

46. kapitola

Emmove básnické okienko

(Coldplay - Every Teardrop Is A Waterfall)

„Žiadne fúzy! Zlomte mu tú fixku!“ Strhla som sa a do niekoho vrazila.

„Pšt, Bells.“ Poriadne som rozlepila rozospaté oči a pohliadla do Edovej tváre.

„Hm? Kde sme?“ opýtala som sa dezorientovane, dívajúc sa do čierňavy za oknom.

„Už takmer doma.“

„Tak to som si fakt pospala,“ skonštatovala som sucho. Pozrela som na zvyšných Cullenovcov a zistila, že Alice tiež zaspala Jasperovi na ramene a Rosalie s Emmom si medzi sebou niečo potichu šepkali. V tej chvíli mi došlo, čo som ešte pred sekundou vykrikovala zo spánku na celý autobus.

„Ed, musím sa ťa niečo opýtať,“ začala som vážne. Mlčky ma povzbudzoval, aby som pokračovala.

„Naozaj mi Emmett nakreslil fúzy?“ spýtala som sa placho. Odpoveďou mi bol jeho pobavený smiech.

„Nemáš žiadne fúzy,“ dodal s úsmevom.

„Panebože, takže je to briadka?!“ hysterčila som nad ďalšou možnosťou.

„Bell, nemáš na tvári jedinú bodku. To by som predsa nedovolil,“ ubezpečil ma Ed a chrbtom dlane ma pohladil po tvári. S úľavou som sa naňho usmiala.

„Vidíš? Vravel som ti, že by tie fúzy chcela. Teraz je sklamaná,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Pozbierala som všetok vražedný potenciál, ktorý vo mne driemal a pozrela na Emma s úmyslom vypáliť mu tým pohľadom na čelo nápis „idiot“. Emm sa okamžite stiahol späť k Rose a doprial mi tým čas, aby som sa úplne prebrala. Či skôr uchránil svoje veľké čelo pred označkovaním ako máva krava na zadku.

***

Už za pár minút sme stáli na parkovisku pred školou a lenivo si vyberali veci z kufra. Vytiahla som zo zadného vrecka nohavíc mobil v úmysle zavolať Charliemu, aby po mňa prišiel, no Ed mi ho v sekunde nato vytrhol z ruky a ukázal prstom na ich autá, ktoré si tu zrejme zhmotnili alebo čo. Všetky svoje haraburdy sme teda napakovali do ich áut a zatiaľ čo jedna polovička - čiže Emmett, Rosalie a Jasper - sa vybrali priamo domov, druhá polovička – ja, Éďa a Alice – sme vyšli Edovým Volvom smerom k nášmu domu. Trochu ma síce iritovalo, že som práve ja sedela vzadu a pritom ma do ramena dokonca tlačil aj kufor, ktorý sa nezmestil do úložného priestoru auta. Podotýkam, Alicin kufor!

V kuchyni a obývačke sa svietilo, čo ma prekvapilo, vzhľadom na hodinu, ktorej odbíjalo. Už si viem predstaviť Renée, ako celé dni nervózne pochodovala po dome, šliapajúc po Tomových hračkách. A Charlie... ten to určite nonšalantne ignoroval a sledoval nejaký zápas v telke. Ach, Tom, dúfam, že si na tých dvoch pubertiakov dal pozor.

Rozlúčila som sa s Alice a poďakovala Edovi za odvoz. Naliehal však, že mi odnesie veci aspoň na chodbu, čomu som nenamietala. Veď čo som blbá? Moja batožina mala zrejme tonu, čo tam Renée popchala všetky tie nezmyselné, bujné, prakticky nevyužiteľné a občas i neidentifikovateľné... no proste to boli kraviny.

Ani som nestihla uchopiť kľučku, keď sa dvere prudko rozrazili, div ich dotyčný nevyrazil z pántov. Stála v nich rozžiarená Renée s tanierom v ruke. Nedočkavo prešľapovala z nohy na nohu a celá sebou nejako divne vrtela. Odkedy má moja mama epilepsiu?

„Och, zlatko! Tak si mi chýbala. Nechápem, ako si to dokázala. Už hodinu umývam tú kopu riadu a ona sa v tom dreze asi množí. Ak to takto pôjde ďalej, za chvíľu ma zožerie tlakový hrniec!“ Skvelé! Ona úplne kašle na svoju dcéru, veď práve dorazila jej umývačka riadu, čo? Jej materinský cit je obdivuhodný.

Len som nad ňou pokrútila hlavou a voviedla Eda do našej chodby. Tam všetko zložil a s pozdravom smerujúcim k mojim rodičom a letmým objatím so mnou odišiel späť k Volvu. Zabuchla som za ním dvere a otočila sa k Renée. Tá zrazu šokovane pohliadla na moje rameno a tanier, ktorý stále zvierala v ruke, pustila v spomalenom zábere na zem. Predpokladám, že to budem musieť upratať tiež ja. No veď jasné, som hneď multifunkčná.

Medzi mojím ufrflaným myšlienkovým monológom vpochodoval do chodby aj Charlie a zmätene zízal na situáciu, ktorá sa odohrávala v jeho dome. Renée naňho pohliadla, potom si jednou rukou zakryla ústa a druhou roztrasene ukazovala na mňa, akoby som bola kométa, ktorá jej lieta po baráku. Vzápätí mi ale konečne bliklo, čoho sa tak zľakla. Moje rameno totiž zdobil biely obväz.

„Ja snáď omdliem,“ vykoktala zo seba Renée nie príliš lichotivú hypotézu a herecky si priložila ruku na čelo. V momente, kedy si už aj Rex myslel, že so sebou flákne o zem, sa Renée rozhorčene vzpriamila a zamračila sa na svojho manžela.

„Hovorím, že asi omdliem! Nechceš ma chytiť?“ vyčítala mu pohoršene.

„Oh, prepáč, zlato. Už idem,“ zareagoval hneď Charlie a už aj stál pri už po druhýkrát omdlievajúcej Renée. Hrdinsky ju zachytil a odvliekol do kuchyne, kde jej ihneď ponúkol pohár vody. Ja som sa medzitým s pretočením očí za nimi vliekla ako slimák. Táto nemožná scénka by zožala úspech určite aj na Oscaroch.

(Fanfarlo – Outsiders)

„Čo sa salto? Teda, mám na mysli – čo sa stalo?“ opravila sa Renée, načo ju Charlie obdaril starostlivým pohľadom, ktorým akoby naznačoval, že jeho manželka pomaly dementnie.

„Je to len malý škrabanec. Omylom som sa dostala do šarvátky s medveďom,“ odpovedala som, akoby to bola každodenná záležitosť.

„Do šarvátky?!“ zopakovala šeptom a v šoku sa začala mierne knísať do strany. V poho, Charlie to vychytal. „A čo ti vzal cukrík?“ pokračovala zrazu nahnevane. „V potoku došli ryby a tak si ju šlohla z papule medveďovi? Alebo o čo išlo?“

Vyvalene som pozorovala svoju matku a rozmýšľala, kde asi pobrala všetky tie výrazy. Sadla som si oproti nej na stoličku a chlácholivo ju chytila za ruku.

„Bola to len nešťastná náhoda. Naozaj to nič nie je,“ upokojovala som ju ako najlepšie som vedela.

„A prečo si nepoužila slzný sprej? Máš ho predsa v bočnej kapse toho modrého ruksaku.“

„Mami, v tej chvíli som bola dosť indisponovaná, ak mi rozumieš.“ Renée aj Charlie na mňa mlčky civeli.

Povzdychla som si a znova pretočila očami. „Bola som na WC.“

„Ou, aha.“

„No...“ Bože, tento rozhovor je trápnejší a trápnejší.

„Je to fakt len škrabanec? Máš to vydezinfikované?“ vložil sa do toho zodpovedne Charlie.

„Áno, Ed mi to ošetril,“ odpovedala som a spomenula si, ako som mu pri ošetrovaní stále omdlievala. Ten z toho musel mať zážitok. Či skôr traumu?

„To mi stačí. Renée, tebe tiež,“ pozrel sa Charlie rázne na svoju manželku a, chvalabohu, tým ukončil náš rozhovor. Vedela som, že zajtra ma bude čakať podrobnejší výsluch, ale aspoň nateraz som mala pokoj.

Pozametala som črepy z taniera, ktorý Renée rozbila, potom poutierala riad, na ktorý sa vykašľala, a potom nadávala, prečo šikmookí nevynašli robota, ktorý by robil všetky tieto úkony za mňa. Medzitým som vyšla schody do svojej izby.

Vybalila som si veci z batožiny a špinavé oblečenie začala hádzať do koša na bielizeň. Keď sa mi tá hromada handier vysoká sťa Empire State Building začala rozpadať pred očami a keď už moje úbohé opätovné nahadzovanie oblečenia navrch nefungovalo, vzdala som ten truc voči Renée a jej lenivosti a rozhodla sa to rovno vyprať.

Po krátkej sprche, kedy mi zabudli oznámiť, že nám netečie teplá voda, som totálne zničená zapadla do postele a zaspala.

***

(All saints - pure shoes (BO la plage))

Raňajší zvuk toho prekliateho cárachu ma zobudil do nového dňa. Vykonala som rannú hygienu, obliekla sa, pobalila si knihy do školy (podotýkam, hocijaké knihy) a zišla dolu sa naraňajkovať. Nikto z rodiny, nepočítajúc Rexa, už nebol doma, a tak som spokojne podišla k chladničke v úmysle vybrať si niečo pod zub. Žltý lístok pripevnený magnetkou v tvare prasaťa mi vrazil do očí ako obočie Leonida Brežneva a, úprimne, text načmáraný na ňom nebol o nič lichotivejší.

Nemysli si, že včerajškom sa náš rozhovor skončil. Keď prídem z práce, očakávam, že dom bude uprataný a celý sa bude lesknúť, až ho bude vidieť z vesmíru. Účasť na rodičovskej prednáške povinná.

V chladničke máš sendvič. Pôvodne si ho mala na stole, lenže Rex ho schmatol a trochu z neho odhryzol, tak som ti ho schovala. Fakt netuším, prečo ti práve toto píšem.

Kvôli tebe - frustrovaná mama

Vycivene som zízala na jednotlivé slová a snažila sa s nimi spojiť nejaký význam. Tak upratovaniu sa už zrejme nevyhnem, rodičovská prednáška bude ďalšie divadlo podobné tomu včerajšiemu a čo sa týka toho sendviču – Rex, ty nenažranec!

Raňajky teba pozostávali z nového sendviča a jablka. Potom som zhrabla tašku, bundu a rozrazila dvere ako veľká voda. Aké prekvapenie ma postihlo, keď práve po schodoch vykračoval Ed.

„Čau, čo tu robíš?“ opýtala som sa zvedavo a zabuchla za sebou dvere.

„Ahoj. Povedal som si, že ťa odveziem do školy,“ odpovedal, zatiaľ čo sme spoločne kráčali po príjazdovej ceste nášho domu.

„Aha. A čo keby som si ja povedala, že sa na teba vykašlem a pôjdem autobusom?“ Lišiacky som nadvihla jedno obočie a zvedavo naňho pozrela.

„Proste by som ťa uniesol,“ odvetil pokojne, načo som ja zarazene zastala a skepticky naňho civela.

„Och, ďakujem, že mi dávaš toľko voľnosti,“ predniesla som pateticky a pretočila nad ním očami.

„Vždy džentlmen,“ prikývol a spokojne sa usmial, akoby bol taký naivný a fakt si myslel, že je to pravda.

Vždy fracek, pomyslela som si s úsmevom. Nakoniec som rezignovane podišla k jeho autu, pričom mi on, samozrejme džentlmensky, otvoril dvere.

(Ludovico Einaudi – Andare)

„Ďakujem, Edward.“

Uprostred nasadania do jeho auta som zamrzla a šokovane civela niekam pred seba. Hrdlo mi zovrelo v nečakanom prekvapení. Pozrela som na Eda a hľadala v jeho tvári uistenie, že sa mi to len nezdalo, že sa to naozaj stalo... že som to naozaj povedala.

„Ja...“ začala som, no nevedela ako ďalej.

Ed na mňa neveriacky pozeral. V jeho očiach sa odzrkadľoval obrovský šok, presýtený toľkou radosťou, akú som v nich ešte doposiaľ nevidela.

„Ty...“ zasekol sa aj on a so širokým úsmevom potriasol neveriacky hlavou.

„Tvoje...“ pokúsila som sa znova, ale opäť som zlyhala.

„Moje...“ Náš rozhovor bol fakt mizerný, ale jeho zmysel veľkolepý, pre iných nepochopiteľní.

„Meno,“ šepli sme napokon obaja zároveň a ani netuším, koho zavinením, ale už som bola v jeho náručí a divoko sa točila do kruhu.

Bola som v spleti mnohých pocitov, ovíjali sa okolo mňa, vznášali, čechrali mi vlasy, čarovali na mojej tvári úsmev. Bola som šokovaná, no šťastná. Cítila som niečo, čo chcelo akoby vybuchnúť, chcelo sa to vydrať von. Naplnila som vzduch svojím smiechom a dovolila pár slzám radosti, aby ozdobili moju tvár.

Bolo zvláštne, že to šlo tak ľahko. Proste som jeho meno vyslovila a bolo to. Už žiadna bolesť, smutné spomienky, len jemný úsmev na tvári, ktorý zračil moju spokojnosť. Bola som na seba hrdá a dúfala som, že môj braček je na mňa hrdý tiež. Viac som vedieť nepotrebovala.

„Bells, ty si vyslovila celé moje meno!“ zvolal Ed nadšene, zatiaľ čo ja som ho pevne zvierala za šiju a užívala si ten kolotoč pred mojimi očami. Obaja sme boli z tejto chvíle rozčarovaní, užívali si ju plnými dúškami, proste sa radovali ako malé deti. Po chvíli ma Ed postavil na zem a ja som sa opäť radostne zasmiala. Ed sa uprene pozrel do mojich očí a nežne ma pohladil po líci.

„Prosím, prekristapána, prosím, zopakuj to.“ Jeho hlas bol naliehavý a preskakoval do rôznych výšok, čo mi prišlo neuveriteľne roztomilé.

„Myslíš ten náš rozhovor? Ja, ty, tvoje, moje? Viem aj lepšie, počúvaj. Povedali naši vašim, aby prišli vaši k našim. Čo na to hovoríš?“ prešibane som sa naňho zacerila. Samozrejme, vedela som, čo chcel počuť, ale rozhodla som sa ho trošku potrápiť. Keď už som mala dojem, že sa mi tu rozplače, podišla som bližšie k nemu a pohliadla mu do očí.

„Tak čo ty na to, Edward?“ zvýraznila som jeho meno a, tak ako pred chvíľou on, ho nežne pohladila po líci.

„Je to skvelé,“ pousmial sa a tuho ma objal, že sa mi nedarilo ani nadýchnuť.

„Chápem, Éďo – Méďo, že ťa to potešilo, ale nemyslela som si, že až tak veľmi, že ma zabiješ,“ vytisla som zo seba a sledovala, ako sa mi tvary predo mnou točia, mixujú, totálna centrifúga. Náš dom teraz vyzeral ako špirálovitý cukrík, ktorý sa vešia na vianočné stromčeky, či kam sa to vlastne má dávať. Edward ma nakoniec, našťastie, pustil.

„Ježiši, prepáč mi to. Strašne ma to prekvapilo, nečakal som to a... proste som šťastný,“ Ospravedlňoval sa mi a neustále ma držal za ruky.

(Calvin Harris – Fell so close/pustiť od 0:30)

Po tomto incidente sme boli obaja vyoraní ako myši. Nevedeli sme, čo so sebou ďalej, tak sme proste nasadli do auta a vyrazili do školy. Pochopiteľne, s obrovským meškaním. Na prvú hodinu sme sa úplne vydlabali, keďže do zvonenia ostávalo už len pár minút. Tento čas sme zabili vymýšľaním básničiek a rýmovačiek na jeho meno. A viete si predstaviť, aké ťažké je vymyslieť rým na meno Edward?

Keď sa schyľovalo k druhej hodine, na chodbe sme natrafili na Emma, ktorý k nám okamžite priskočil a spustil:

„Bozk, to je tá slizká vec,

čo zaviní ju lásky hec,

výmena slín, tá je istá,

tak ja už idem, hasta la vista.“

„Hou-hou-hou,“ brzdila som ho a znela pritom úplne nemožne... Vlastne ako Santa Claus. „To už hovoríš zbohom, keď si nepovedal ani ahoj?“ vyčítala som mu a karhavo naňho hľadela.

„Soráč, no nazdar.“ Divoko mi zamával pred ksichtom a už ho tu nebolo. Opäť vyorane som pozrela na Edwarda. Ten len pomykal plecami a odprevadil ma na hodinu.

Celý deň potom prebiehal v podstate normálne. Ed ma odprevádzal z hodiny na hodinu, bavila som sa so spolužiačkami i Cullenovcami a snažila sa dávať pozor na hodinách. Jedinou čerešničkou šibnutosti bol Edov a môj výraz. Stále sme sa cerili na všetky strany a viete si domyslieť, čo sa stalo, keď sa na niekoho usmial Edward s tým jeho jasným chrupom. Povedzme, že toľko oslepených študentov ešte svet nezažil. Och, a sem-tam sme začuli Emmove výkriky pri recitácii jeho básničiek. Zrejme sme dnes neboli jediný, kto mal poetické cítenie.

Báseň – Chudák, on ju mal tak rád, že by ju aj zjedol snáď, láska, tá mu žily trhá, tak sa na ňu rýchlo vrhá. – považujem za vrchol jeho tvorby.

Ani som sa nenazdala a už som sedela v jedálni za stolom, obhrýzajúc šunkový sendvič. Dnes som sedela s Angelou, Sam a pripojil sa k nám aj Edward. Nečakaným prekvapením bol však aj Emmet vykračujúci si smerom k nám. Rosalie ho taktiež sledovala a dala jasne najavo svojím pohľadom, že nie je spokojná s Emmettovou trajektóriou.

Ten si k nám medzitým prisadol a typicky sa zazubil na každého z nás. Potom sa nadýchol a hromovo spustil:

„Dvojmetrová potvora,

vkročila k nám do dvora,

asi už k nám nevkročí,

má motyku v obočí.“

V omráčenom tichu znelo len moje sipenie, keď mi zabehol kúsok sendviča. Ed ma pobúchal po chrbte, kým ja som sa pevne pridŕžala stola a snažila sa nezmodrať.

„Tak inú,“ ozval sa Emmett znova, načo som naňho zhrozene pozrela. To nie!

No nedalo sa to zastaviť. Bolo príliš neskoro! Otvoril ústa a z hlasiviek sa mu vydralo:

„V dome máme samé myši,

nocujú nám na semiši,

škrabú, hryzú celý noc,

tak to je už na mňa moc.“

To sa neovládla už ani Rosalie, s hrmotom odsunula stoličku, dovalila sa k Emmovi a za ucho ho ťahala k svojmu stolu.

„Nie, ja za to nemôžem! Neviem to ovládať. Slová idú zo mňa samé!“ bránil sa o dušu Emmett. „Ó Bože, je to tu znova! Gúľalo sa vajíčko, gúľalo sa z vŕšku, narazilo na kameň, rozbilo si držku!“ zjačal a nie prívetivo schytal poriadne zaucho. Keď sa opäť pokúsil otvoriť svoju papuľku, Rosalie ho spražila veľavravným pohľadom a to sa už aj nezastaviteľný Emmett zastavil. Pokrútila som nad ním hlavou, ale pridala sa k smiechu ostatných. No čo, bolo to príjemné spestrenie obeda.

O pár minút a nejakých tých Emmettových výkrikoch neskôr sa Ed ospravedlnil, že sa musí kvôli niečomu ešte porozprávať s profesorom. Všetkým sa slušne pozdravil, potom sa ku mne priklonil a pobozkal ma na líce.

„Ahoj, Bella,“ pozdravil aj mňa a s iskrou v očiach na mňa pohliadol.

„Ahoj,“ oplatila som mu ledabolo a ďalej sa venovala svojmu sendviču, na ktorý som odrazu opäť dostala chuť.

„Ehm,“ herecky si odkašlal a zopakoval: „Ahoj, Bella.“ Zdôraznil moje meno viac než Hitler svoje prejavy, teda až na to jeho rozmachovanie rukami a hailovanie. Pobavene som sa zasmiala a splnila mu jeho nevyslovenú prosbu.

„Ahoj, Edward.“ Zdôraznila som rovnako ako on a takmer mu pritom skomolila meno. Nechcem ho uraziť, ale keď sa na to človek sústredí, jeho meno sa vyslovuje fakt blbo. Ed sa na mňa spokojne zazubil a ešte raz ma pobozkal na líce. Potom som pohliadla na svoje dve kamarátky. Ich výraz by sa dal prirovnať k vytretému vlkovi, ktorý vidí srnku nacvičovať kung fu.

„Čo je?“ opýtala som sa, nervózne sa zavrtiac na stoličke.

„Ty ho voláš celým menom?“ neveriacky pokrútila hlavou Sam a potom pozrela zmätene na Ang. Tá zrejme ešte stále videla tú kung fu srnku, pretože jej oči boli vypúlené ako Charlieho brucho, keď ho nadúva. Nepekný pohľad.

Mierne som prikývla a na obe sa neisto usmiala. Razom obe vystrelili z ich stoličiek a už ma aj objímali.

„Sme na teba také hrdé,“ jasala Ang a ešte pevnejšie ma stisla v objatí. Radostne som sa s nimi zasmiala a oplatila im objatie tak tuho, že sme si vzájomne privádzali zástavu prúdenia kyslíku.

(Florence and The Machine - Dog Day Are Over)

„To je také romantické,“ vydýchla zasnene Ang, keď sa opäť usadila na stoličku a podoprela si hlavu rukou vyloženou na stole. Pretočila som nad ňou očami a zahľadela sa na vedľajší stôl, kde Emmett pantomímou dramatizoval, predpokladám, ďalšiu zo svojich básničiek.

„Myslím to vážne, závidím ti tvoj vzťah s Edwardom,“ pokračovala Angela, načo som sa na ňu neisto pozrela.

„Ang, nemáš mi čo závidieť. Vieš, ako Edward pri jedení mľaská?“ snažila som sa to otočiť v žart a vzdialiť sa od tejto nebezpečnej témy najviac, ako je to možné.

Uvedomila som si totiž, že my s Edwardom vlastne žiadny vzťah nemáme. Celé je to stále len divadlo, do ktorého som ho zapojila. Klamstvo, ktoré som začala a vystupňovala do takých rozmerov, až je to neodpustiteľné! Keď som si to uvedomila, celé telo som mala razom ako na vode. Oblial ma pot, žalúdok mi zvieralo a náhle som nevedela, čo s rukami.

„Nie, Bella. Vy ste úplne iní. Keby si sa videla, ako sa pri pohľade naňho rozžiariš, okamžite sa usmeješ, je to proste niečo neskutočné. A to ešte nespomínam Edwarda. Pozerá na teba s takou nehou, no zároveň neustále kontroluje, či si v bezpečí a šťastná,“ vysvetľovala mi Angela a pritom zasnene pozerala niekam do stropu. Závidíš našim hereckým schopnostiam, Ang? Závidíš tomu klamstvu?

Každým jej slovom som sa čoraz viac ošívala, sendvič bol už rozdrobený na malé kúsočky. Mala som chuť kričať, utiecť alebo napchať niečo Angele do úst, len aby už zmĺkla. Nič som jej nevyčítala, lebo o ničom ani len netušila, ale každou novou vetou mi do teda zabodla ostrú dýku, ktorá preťala moje srdce a to začalo krvácať.

„Nikdy som u nikoho nevidela takú lásku ako u vás,“ nôtila si stále svoje, zatiaľ čo ja som sa snažila ovládnuť točiaci svet pred mojimi očami. V hlave mi hučalo, akoby v ňom odbíjali kostolné zvony. Už som to nemohla vydržať.

„Musím ísť,“ vyhŕkla som pridusene, pri vstávaní zvalila stoličku a rýchlym krokom zamierila k dievčenským záchodom.

Keď som rozrazila dvere na záchodoch, pri zrkadle stálo nejaké mladé dievča.

„Vypadni,“ zamrmlala som jej smerom, načo sa ona na mňa pobúrene pozrela.

„Nebudeš mi hovoriť, čo-“

„Vypadni!“ okríkla som ju podráždene. Pohŕdavo na mňa pozrela a zamrmlala si, že som cvok.

Odignorovala som to a sledovala, ako sa vlečie k dverám. Keď konečne vypadla, zavrela som oči a prichytila sa umývadla. Hlava sa mi neskutočne krútila, nevedela som sa zorientovať. V hlave mi hučalo, no zároveň som mala vo všetkom tak jasno. Udrelo mi to do hlavy tak silno a priamo, až som sa takmer neudržala na nohách.

Využila som Edwarda pre hnusné, nezmyselné klamstvo a ani si neuvedomovala, ako dlho to už trvá. Panebože, koľko týždňov už klamem mojej rodine, priateľom, všetkým známym? Ako dlho už nútim Edwarda pretvarovať sa? Koľko dievčat by už mal, keby som sa mu nepostavila do cesty? A s ktorou z nich by to začalo byť vážne? Zneužívala som jeho dobrotu a srdečnosť pre moje potreby a to voči nemu nie je fér!

Chrstla som si studenú vodu do tváre a pohliadla na svoj odraz v zrkadle. Pohliadla do očí zradkyne, klamárky a mrchy!

Musela som priznať, že som si chvíle strávené s Edwardom užívala viac, než bolo zdravé, čo len dokazuje moju sebeckosť. Možno ho to už aj štvalo. Možno nemal to srdce mi povedať, že už pri mne nevydrží. Možno... toľko otázok a žiadna odpoveď neprichádzala. Bola som z toho zúfalá, no aj napriek tomu mi bolo jasné, čo musí nasledovať.

Toto sa musí skončiť!

Zhlboka som sa nadýchla, rozrazila dvere a s odhodlanosťou v očiach sa vydala napraviť to, čo som pokazila.

Dúfam, že sa Vám táto kapitola páčila. Ale čo myslíte, ako to bude ďalej? Kam sa to Bella vybrala? Čo teraz urobí? A ako na to zareaguje Edward?

Ešte by som Vás chcela poprosiť, teda ak sa Vám páči moja tvorba, aby ste zabehli na moje zhrnutie a pozreli sa do časti "Čo by mohlo byť?". Sú tam nápady na nové poviedky a keďže som sa ich rozhodla rozpracovať podľa záujmu, poprosila by som Vás o názor, ktorú by ste si chceli prečítať ako prvú, druhú, proste ktorú by ste viac uvítali.

Som Vám vďačná, Pítrska

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 46. kapitola: