Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 43. kapitola

21.08.2010 (07:15) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3906×

Som v háji!

43. kapitola

Čoho sa pri raňajkách človek nedočká...

(MatrixSoundtrack)

Prerývaný dych. Panické nádychy a výdychy preťali ticho ako ostrý meč. Vrazili mi do uší a vtiahli ma do nepoznaného. Tma sa stratila a ja som si uvedomila, že som sa ocitla v lese. Slnko prerážalo listy stromov svojou poslednou silou, zachádzalo, a o svoje slovo sa pýtal mesiac. To bol prvotný šok z prostredia navôkol mňa, ale úplne zaskočená som bola pri zistení, že podo mnou šuští lístie. Sklonila som hlavu a upierala oči na moje nohy, ktoré utekali ako o závod. Bežala som lesom čo mi sily stačili, to preto som dýchala tak prerývane. Ako lusknutím prsta sa moje pocity zmiešali a ja som pocítila, ako sa mi hrudník zovrel. Prinútila ma to jemne vzlyknúť. Na šiji som cítila studený pot presýtený strachom. Bála som sa a utekala... prečo?

Zasiahla ma ďalšia vlna poznania. Chcelo ma to zabiť. Nech už to bolo čokoľvek, môj strach k tomu bol nevýslovný. Naháňalo ma to, bolo to za mnou. Zrak sa mi zastrel, cez slzy, ktoré sa mi tlačili do očí, som videla rozmazane. Párkrát som zamrkala a ignorovala slzu putujúcu po mojom rozhorúčenom líci. I keď som sa snažila potlačiť to, z hrdla sa mi opäť vydral vzlyk. Ale nehodlala som sa vzdať bez boja a donútila sa utekať ešte rýchlejšie. Klopýtala som nešikovne pomedzi stromy, pozorne im uhýbala z cesty, dávala si pozor na cestu a snažila sa vnímať každý nerovný povrch, aby som nezakopla. Striehla som na všetko okolo a napínala uši, aby som vedela, kde sa ten netvor nachádza. Ubehla chvíľka a ja som prudko vydýchla.

Sotva dva metre za chrbtom som začula žuchnutie a šumenie lístia. Blížilo sa to. Zreničky sa mi rozšírili strachom a ja som sa okamžite strhla do strany. Prudká zmena smeru mi síce zaistila trochu času, ale koľko? Sekundu? Dve? Držala som svoje zmysly v strehu, ale telu som viac rozkázať nemohla. Bolo vyčerpané, nohy sa mi chveli pod náporom, akým som ich tlačila vpred. Síl ubúdalo, z môjho času ubúdalo.

Došlo mi, že to nemá cenu. Je to rýchlejšie ako ja, je to silnejšie ako ja. Stala som sa korisťou predátora. Zahrávalo sa to so mnou, náramne sa zabávalo mojím zdesením. Mysľou mi preletela myšlienka, ako dlho to ešte potrvá. Ako dlho ma bude trápiť? Kedy ma konečne zabije? Len zbytočne naťahuje nevyhnutné. Zabije ma to, riešiť niečo viac nemá zmysel.

V sekunde som sa zmierila so svojím osudom, zomriem. Výraz v tvári mi stvrdol, nahradila ho chladná maska. Prudko som zabrzdila a zatvorila oči. Nedovolím tomu, aby sa mi to vysmievalo. Nedožičím mu tú radosť z lovu. Zomriem, ale zomriem s hrdosťou. Neutekám pred svojím osudom, staviam sa mu čelom. Poslednýkrát som vydýchla a zacítila prudký úder vrážajúci mi do chrbta.

„Nie!“ Strhla som sa a vyletela do sedu. Hrudník sa mi zbesilo zdvíhal a klesal, hrdlo sa mi chvelo a vytváralo sípavé zvuky.

(DeathCabForCutie )

„Bol to len sen. Bol to len sen.“ Šepkala som dokola, snažila sa upokojiť a uistiť sa, že to za žiadnych okolností nebola realita.

„Bell?“ ozval sa tieň, ktorý sa objavil po mojom boku. Edova ruka si ku mne v tme našla cestu a objala ma okolo ramien. Privinul si ma k boku a jemne mi trel rameno.

„Prepáč, zobudila som ťa,“ ospravedlňovala som sa pošepky. Nebola som si istá svojím vlastným hlasom, nechcela som riskovať, že by sa mi v plnej sile zlomil a tým by som zbytočne strašila Eda.

„Tým sa netráp. Snívalo sa ti niečo zlé? Možno s tým medveďom?“ pýtal sa starostlivo a ďalej mi trel rameno. Bol to medveď? Naháňal ma medveď? Zrejme hej. Možno je to len šok z toho, čo sa mi stalo a preto mám také sny. Prikývla som, stále nenachádzajúc svoj hlas.

„Chceš sa o tom porozprávať?“ Rázne som potriasla hlavou. Nikdy viac nechcem pocítiť a ani spomínať na tú bezmocnosť.

„Ako...?“ vydýchla som prekvapene, keď som sa rozhliadla. Bola som v stane a vonku zrejme vládla noc.

Ed si vynaložil môj spýtavý pohľad správne a tichým hlasom mi odpovedal: „Keď som ťa ošetril, únavou si odpadla. Preniesol som ťa sem.“ Aha, jasné. Méďov attack. Prikývla som a pohliadla na svoje rameno. Čakala som desivé, odpudivé šrámy plné zaschnutej krvi, ale ku podivu som civela len na kus bielej látky. Obväz – došlo mi vzápätí.

„Mala by si si ešte pospať. Bol to pre teba ťažký deň.“

„Koľko je hodín?“ opýtala som sa, keď som pocítila, že mnou naozaj naďalej zmieta únava. Takže som nemohla spať dlho...

„Sú dve hodiny ráno. Naozaj musíš byť vyčerpaná.“ Utvrdzoval sa ďalej. Bez slova som prikývla a sledovala, ako ma Ed uvoľnil zo svojho objatia. Zaplavila ma panika, cítila som sa znova taká sama a zraniteľná. Po jeho rukách mi ostali na pokožke chladné miesta zívajúce prázdnotou. Chýbalo mi jeho objatie. Potrebovala som ho v tejto chvíli zo všetkého najviac. Žiadne prášky na spanie ani antidepresíva, potrebujem jeho objatie!

Medzi mojimi úvahami si Ed ľahol späť na svoj matrac a obozretne na mňa hľadel. Skúmal každý milimeter mojej tváre a keď som sa nemala k pohybu, opäť prehovoril.

„Si v poriadku?“ vyslovil svoje obavy. Chcela som ho o niečo požiadať, ale hanbila som sa za to ako pes. Nie som predsa malé decko, žiadny Bubák tu nie je. Hlavu mi zaplavila spomienka na sen a toho desivého netvora. Tak to rozhodne nebol ledajaký Bubák.

„Ja... nemohla... nemohla by som spať v tvojom náručí?“ opýtala som sa nesmelo. „Cítim sa tak bezpečnejšie,“ vyhŕkla som, keď sa na jeho tvári objavil prekvapený výraz. Cítila som sa trápne, ale naozaj túžim po jeho objatí. Som vystresovaná a on je jediný, kto ma dokáže tak dobre upokojiť.

Ed si ma chvíľu premeriaval, až nakoniec prikývol. Poštvornožky som k nemu pricupitala a vkĺzla pod jeho deku. Viem, že ma v tej tme nemohol vidieť, ale moje líca pálili ako oheň. Radšej som sa mu otočila chrbtom, až som vrazila do jeho hrude. Trošku som sa odsunula a vytvorila mu tak nejaké miesto pre seba, lenže on ma odrazu chytil okolo pása a opäť si ma privinul k sebe. Bola som zaskočená, ale aj nevýslovne potešená. Pousmiala som sa a objala jeho ruku svojou. Som si istá, že zvyšok noci už bude bez strašidelných snov s Bubákom alebo inou odpornou háveďou.

***

(IWillBe )

Otravné cvrlikanie cvrčkov a pospevovanie ranných vtáčkov sa mi v ušiach ozývalo hlasno ako motorová píla. Rozladene som sa zamračila a povzdychla si. Prekvapením bolo, keď sa vzduch od čohosi odrazil a pošteklil ma po tvári. Otvorila som jedno oko a zazrela čosi divné. Vyzeralo to ako nejaké koleno alebo čo. Otvorila som aj druhé oko a uvedomila si, že to takzvané „koleno“ je Edov ohryzok. Akoby až teraz moje telo zaznamenalo dve ruky, ktoré ma objímali okolo pása. Celá som bola schúlená v jeho tesnej, ale zato naozaj príjemnej náruči.

Rozpomenula som si na náš neskorý rozhovor a ako som sa ako vyplašené mačiatko k nemu skrútila do klbka. V noci som sa zrejme musela otočiť. Zopár minút som ležala nehybne, užívala si vôňu, ktorá pulzovala z Edovej pokožky. Nechcela som ho zobudiť. Už v noci som ho otravovala, nie som predsa jediná, ktorá potrebuje spánok. Zotrvala by som tak pokojne aj celú večnosť, keby sa o slovo neohlásil prázdny žalúdok. Škvŕkal také symfónie, že nejaké cvrčky mi mohli s tým svojim pílením dreva vyliezť na hrb.

Keby som sa nevzdialila z Edovej blízkosti, určite by sa zobudil a pýtal sa, kto si so sebou doniesol zbíjačku. Preto som opatrne chytila jeho ruky a vyšmykla sa z ich objatia. Vykĺzla som spod deky, obozretne sledujúc Edov výraz v tvári. Keď som tak pred ním kľačala, nedokázala som si odpustiť jeden nežný úsmev. Keď bol ponorený do spánku, vyzeral tak nevinne, rozkošne... Nedokázala som odísť bez toho, aby som sa nad neho nahla a pobozkala ho na čelo. Láskyplne som mu ešte prehrabla vlasy a dala sa na odchod.

Lenže, ako to už u mňa býva, pritom, ako som sa stavala na rovné nohy, som sa zakvačila o deku a letela k zemi. Capla som hlavou do trávi a nádherne sa vymáchala v zemine. Napol zadku v stane a napol pod holým nebom som zakliala a obzrela sa, či ten môj ohlušujúci pád Eda neprebudil. Ku podivu stále spal. Dal si v noci tie prášky na spanie on? Myslím, že by ho nezobudil ani štartujúci raketoplán vzdialený len meter od neho. Mykla som plecom a konečne položila na zem svoje nohy a nie ksicht. Oprášila som si tvár, ale bez zrkadla... no, bohvie, ako vyzerám. Keď, tak sa vyhovorím, že som opálená alebo čo.

Rozhliadla som sa po okolí a s radosťou vítala slniečko, ktoré mi príjemne hrialo tvár. Pri našom provizórnom stole som zbadala Angelu a Samanthu , ako si pripravujú raňajky, a tak som sa vydala za nimi. Nechápala som to, ale bola som taká vytešená, až som si mala chuť pospevovať. Dokonca som poskočila! Neúmyselne, proste sa to stalo. Hneď nato som priklincovala nohy k zemi a tvárila sa nezúčastnene. Nikto ma nezbadal, uf...

(LetMyLoveOpenTheDoor )

Keď som sa dostala až k nim, zaželala som im dobré ráno a ony mi ho opätovali. Angele však neunikol môj vyškerený výraz a podvihla jedno obočie.

„Čo sa tak culíš?“ Rázom sa naklonila k Sam, ona sa priklonia k zase Ang a obe zatrilkovali spevavým hláskom: „Žeby láska?“ Čo sú siamské dvojčatá? Alebo telepatia? Ako to, že vedeli, na čo tá druhá myslí?

„Neblbnite!“ karhala som ich okamžite. „Niekto mal na raňajky vtipnú kašu, čo?“ zafrflala som si popod nos.

„Ja ťa aj tak nechápem.“ Vyjadrila svoj názor Sam. „Len včera večer ťa skoro prizabil medveď a ty sa dnes usmievaš, akoby bol ten grizzly rúžový a chcel od teba jahodovú pusinku.“ Angela vyprskla smiechom a ja som zase len teatrálne pretočila očami. Toto môže fakt napadnúť len Sam. Vlastne aj Emmet je dosť veľký exot na takéto hlášky. Mali by si podať ruky.

„Nekazte mi ráno, jasné? Vyzerá to na prekrásny deň.“ Úprimne som sa tešila a opäť nastavila svoju tvár slnku a zatvorila oči. Slnečné lúče ma príjemne hriali, ale vzápätí mi svet za viečkami akosi potemnel. Zamračila som sa a zmätene otvorila oči. Predo mnou sa ťahala obrovská, tmavá, naničhodná obluda, ktorá preliala slnko a úplne ho zahalila. Oblak.

„Alebo aj nie,“ dodala som rozladene. Sklonila som hlavu a začala pomáhať dievčatám s raňajkami. Konverzácia sa uvoľnene rozniesla pomedzi nás.

Mazala som už asi tisíci krajec chleba paštétou, Angela nakrájala hádam sto paradajok na kolieska a Sam sa zasa skoro trikrát porezala pri krájaní klobásy. A že kto je nemehlo... Debatovali sme tak zanietene, že sme si ani neuvedomili, že sme pripravili jedla pre celú Ugandu. Všetky tri sme zarazene hľadeli na stôl plný dobrôt. Šokovane som zodvihla pohľad na Ang, tá zízala na Sam a tá zízala na mňa. Vládlo napäté ticho, ktoré vzápätí pretrhol náš hurónsky smiech.

Niekoľko ľudí pofllakujúcich sa po okolí sa strhlo a pozrelo na nás, zopár stanov sa zahemžilo a čochvíľa z nich vychádzali zvedaví spolužiaci. Zobudili sme snáď celú osadu. Z jedného z nich dokonca vykĺzol aj Ed. Mal na sebe oblečené čierne voľné tepláky a obtiahnuté čierne tielko. Vlasy mu neposlušne stáli do strany. Vyzeral na zožratie. Čo to meliem? Som hladná? Okamžite som si vrazila do úst kúsok chlebíka s paštétou.

Zatiaľ čo som divoko prehĺtala, Ed si ponaťahoval všetky svaly a keď si skrížil ruky nad hlavou a natiahol sa, spadol mi na zem chlebík, ktorý som dovtedy omámene zvierala v dlani. Uponáhľane som ho zodvihla a zahodila niekam do kríkov.

„Čo to...?“ začula som prekvapene znejúcu otázku a kútikom oka zahliadla spolužiaka, ktorý si práve vymotával chlebík z vlasov a potom sa šokovane zahľadel na oblohu. No snáď si nemyslí, že spadol z neba, magor!

Opäť som sa tvárila nevinne a pustila sa do ďalšieho jedla na podnose. Až teraz som si všimla, že na stole leží aj tácka s tou Emmetovou rybou. Jemne som sa zasmiala a zahliadla Eda, ktorý ma asi začul, i keď to je na tú vzdialenosť nemožné. Proste sa pozrel mojím smerom a žiarivo sa usmial. Ako to ten chlap robí?! Aj keby si týždeň neumýval zuby a brodil sa žumpou, chrup mu ostane biely ako sneh. Nevidím inú možnosť, než že si ich lakuje nabielo.

Zatiaľ čo som sa ja zaoberala svojimi úvahami, Ed zamieril ku mne... teda k nám, ale pozeral pritom stále do mojich očí. Znie to samoľúbo, ale on to fakt robil. Čestné skautské! Ani ja sama som od neho nedokázala odtrhnúť zrak a s vrúcnym úsmevom ho medzi nami privítala.

„Dobré ránko!“ poprial všetkým a prekorčuľoval ladným krokom ku mne. Objal ma zozadu okolo pása a vlepil mi pusu na líce.

„Dobré ráno, láska.“ No to ma poser! Čo to hovorí? Láska? Aká lá... A sakra!

Tak ma to oslovenie zaskočilo, že mi zabehlo jedno sústo, ktoré som práve žviakala. Začala som sa dusiť a nekontrolovateľne chrchlať. Všetci, vrátane Eda, odo mňa vydesene odskočili a sledovali ma s vypúlenými očami. Vy idoti, tak mi pomôžte! Bľačala som na nich v myšlienkach.

Konečne niekto vypočul moje prosby, chytil ma okolo pása a zahájil Heimlichov manéver. Stlačil mi hrudník a v tej chvíli som mala dojem, že nevypľujem len to osudné sústo, ale že vyvrátim celý svoj žalúdok. Po pár stlačeniach, našťastie, tento manéver zabral a vzduchom letel napoly strávený zvyšok potravy. Kde skončil? Mno... chudák chlapec, dnes nemá šťastný deň.

V ten okamih som si uvedomila, prečo ma Ed oslovil tým pomenovaním pre zaľúbencov. My totiž SME zaľúbenci... samozrejme, chcem povedať, že to len hráme. Musí to však vyzerať dôveryhodne a preto tá jeho „lá-“. Bože, ja to snáď ani nevyslovím.

„Ty si fakt neskutočná! Začínam mať dojem, že robíš všetko preto, aby si sa zabila!“ vmietla mi do tváre Ang. Tie moje „autoatentáty“ na ňu asi nemajú dobrý vplyv. Ale robím to snáď zámerne? Proste smola, no... a to nespomínam toho chlapca, ktorého tak často oboznamujem s jedlom z neba.

„To sa predsa môže stať každému!“ bránila som sa hneď po tom, ako som popadla dych.

Po celý čas ma Ed starostlivo sledoval a keď usúdil, že som v poriadku, opäť ma zozadu objal (tentoraz žiadny nečakaný Heimlich).

„Áno, ale zväčša si ten ,každý´ práve TY.“ Skonštatovala sucho Sam a obzerala si zamyslene špinku medzi nechtíkmi. Ja ju zadrhnem! To sa ma nemôže zastať?! Pretočila som očami a nemienila o tom viac diskutovať. Našťastie sa k nám prikmotril Emmet a zarazil akúkoľvek debatu na téma – moja sudičkami udelená smola.

(AvrilLavigne-MyWorld)

„Zdarec, Sparta!“ zahučal zvesela a už sa prstami šprtal v pripravených pokrmoch. Vzal si jednu sušienku a s hviezdičkami pokušenia v očiach si z nej labužnícky odhryzol. Párkrát prechrúmal, zatváril sa zhnusene a sústo vypľul do trávy. Jeho súrodenci, ktorí sa medzitým k nám pripojili, majúc na tvárach zdesený výraz, sledovali Emmeta, akoby práve nahý priletel z Venuše na Zem. Mne, na rozdiel od nich, bolo všetko jasné.

„Fuj! Čo za kus blata som práve žviakal v hube?“ zahromžil a prstami si utieral jazyk. Zišlo by sa to odfotiť...

„Sú to sušienky bez obsahu cukru.“ Oboznámila som ho so zložením tých „chutných“ keksíčkov.

„Ja nie som diabetik! To si rovno môžem dať bobky. Ak okamžite neabsorbujem kalorickú bombu, tak za seba neručím!“ predniesol naoko šialene a vzápätí sa rozchechtal, akoby mu v krku uviazol chuchvalec chlpov. On pindá, že nie je diabetik. Tak pardon, je to kocúr s veľkým problémom, to je toho.

Ešte stále sa smejúc si uždibol z ďalšieho jedla na stole. Hodil si ho do úst ako sardinku a natešene žviakal. Prekvapením bolo, že sa znova zatváril ako kakajúci krtek, a pokrm ako z guľometu postupne vypľúval z úst.

„A čo za blivajz je zase toto?“ opýtal sa rozhorčene a utieral si rukávom na tričku ústa.

„To je tvoj bájny Mobi dik,“ odpovedala mu s pobavením Sam, dychtivo sledujúc jeho reakciu. Emm vypúlil oči, ktoré okamžite, aby sme ho neodhalili (čo sa mu aj tak nepodarilo), vrátil na svoje pôvodné miesto a vrhol sa k podnosu s jeho rybou. Vzal si za hrsť do ruky a hodil to do seba, akoby po prvýkrát zistil lahodnosť Milka čokolády.

„Mňam, delikatesa.“ Okomentoval svoj úlovok a hrane zamľaskal. „Skvost všetkých skvostov, ako pekne sa mäsko na jazyku rozkladá, ako vláčne ti pohladí hltan a ako bravúrne zakotví v žalúdku.“ Napadlo ma iné zakotvenie (inak povedané vývod), ale je to také nechutné, že radšej pomlčím. No všetci predsa vieme, kde skonzumovaná potrava končí, že?

Všetci sme sa na Emmovom komentári schuti zasmiali a pustili sa do raňajok. Páčil sa mi nádych tejto idylky. Pomaly som prechádzala pohľadom cez všetkých svojich priateľov, ktorí zanietene konverzovali a zväčša sa na niečom smiali. Vidieť Emmeta šťuchajúceho prstom do Jaspera, Alice, ktorá Jazza utešovala hladením jeho ruky, Rose, ktorá fllieskala Emmovi pohlavky, aby prestal, a Ang so Samanthou, ktoré sa na tom smiali, vo mne vzbudzovali príjemný pocit. Bola som naplnená pokojom a šťastím. V tejto chvíli mi k životu nič nechýbalo, stačilo mi, že boli so mnou a zabávali sa.

Priala som si, aby takáto nálada mohla panovať večne. Žiadne starosti, ponuré chvíľky, žiadny plač či strach a zúfalstvo, len úprimný smiech, pohoda, klídek a tabáček... počkať, to už kopírujem text piesne.

„Vyzeráš zamyslene,“ zašepkal mi do ucha Ed. Trošku ma nadhodilo, pretože ma tým prekvapil. Stočila som k nemu hlavu, naďalej spočinúc v jeho objatí.

„Len som sa zamyslela.“ Šepla som odôvodnenie mojej mlčanlivosti.

„Prestaňte si tam hrkútať, lebo vám ukážem, čo všetko som stihol pojesť.“ No hnus! Radšej som sa od Eda odvrátila a kyslo sa zaksychtila na Emmov účet. On, na oplátku, otvoril ústa, priložil si k nim prst a tváril sa, že sa čoskoro pozvracia. Rose to zrejme zahanbilo, lebo mu vlepila pohlavok. Emmovi sa tým pádom zaryl jeho prst do hrdla a začal sýpať ako mačka. Myslím, že je ľahké uhádnuť, čím bol v minulom živote.

No... kto sa teraz drhne, hm? Emm si rukami ovinul krk, stále sa drhol a tváril sa, že sa čoskoro nasmrť udusí. Fakt som očakávala moment, kedy zmodrá, ale ničoho som sa, bohužiaľ, nedočkala. Emma to prešlo a všetko sa vrátilo do starých koľají. Čiže k pošťuchovaniu, pohlavkom, frflancom a ostatným záležitostiam typickým pre túto pošahanú bandu.

Po raňajkách nás zvolal pán Banner a učinil nasledujúce oznámenie: „Ako všetci dobre viete, dnes nás čaká posledný deň strávený v týchto horách. Preto som sa rozhodol vám dať pár hodín voľna, takže v čase od 11:00 do 14:00 si nájdite vlastnú zábavku. Potom si všetci zbalíme stany a vrátime sa k autobusu, ktorý na nás bude čakať na tom istom mieste, kde nás predtým vysadil. Prajem vám zatiaľ veľa zábavy.“

No úchvatné! Keď je taký mudrlant, povie mi, ako sa tu mám na ďalšie tri hodiny zabaviť?

„Bella? Môžeš na chvíľku? Chcem ti niečo ukázať.“ No... zjavne už mám o zábavu postarané.

~~~

Tak čo myslíte? Kto oslovil Bellu? A čo jej chce ukázať?

Predošlý diel Zhrnutie Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 43. kapitola: