Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 41. kapitola

13.05.2010 (14:45) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3447×

Som v háji!

41. kapitola

Tak nejak... dajako... akosi som to prepískla...

(Dropped)

Keď sa vernisáž údov predčasne ukončila, ešte stále celá červená som sa odpojila od ostatných a radšej zamierila k Bannerovi ujasniť si taktiku boja proti Emmovi. Stávka síce pôvodne nabrala divný spád, ale stále platí. Nech si ten zasran nemyslí, že sa len tak ľahko vzdám.

A možno to bol jeho zámer. Chcel ma priviesť do takého šoku, že by som celú dobu len civela pred seba a ani si nevšimla, keby ma náhodou prezliekli do klaunského kostýmu, odviezli ma do cirkusu a natlačili do dela ako hlavný bod programu. Ten chuligán, takže on takto, hej? No veď počkaj!

Rozhodne som sa nadýchla, bojovne sa zamračila a chôdzou king konga pribaletila k Bannerovi. Spočiatku sa môjho výrazu zľakol, až to s ním trhlo. Pateticky som sa od neho odvrátila, zahľadela sa do imaginárnej kamery a so zamľaskaním úst som pokrútila hlavou. Bojí sa ma vlastný učiteľ. Toto je fakt nemožný chlap.

Opäť som sa k nemu otočila a pre tento krát radšej nechala svoj bojovný výraz v šuplíčku, pretože Bannerovi očividne psychicky neprospieva. Ale čo mňa to vlastne trápi? Možno by ho kleplo a bol by pokoj. Pokrútila som hlavou a vyplašila myšlienky na Bannera krčiaceho sa vystrašene pod stromom v snahe s ním splynúť. Po celú dobu ma pán B sledoval s vytreštenými očami a v spojení jeho výrazu s okuliarmi, ktoré sa mu zošmykli na špičku nosa, vyzeral naozaj nemožne. Už si nie som taká presvedčená, či je pán B úplne pri zmysloch (nie že by inokedy bol), ale za pokus nič nedám.

Sprvu koktal, ďalej si čosi mrmlal a potom sa učil zrejme svahylštinu. Dosť nevhodná doba na výučbu cudzích jazykov, ktoré som ani netušila, že vôbec existujú. Približne po desiatich minútach som sa konečne dozvedela, čo som potrebovala.

Návnady. Vraj potrebujem návnady. Dosť logické, nie? Tak hor sa na červíky! Hm, len kde ich vziať? To je mi ale šlamastika.

Zbehla som do stanu a začala sa prehrabovať vo svojich veciach. Lenže okrem špinavých fuseklí, ktoré zrejme nie sú obľúbeným chodom rybičiek, som nič iné nenašla. Stratená v tom bodreli, ktorý som narobila ma napadla otrasná vec.

Nenápadne som sa poobzerala dookola a priplazila sa k Edovým taškám. Viem, že to bolo odo mňa neetické, ale veď čo oči neuvidia, to srdce nebolí, že? Napodobňujúc Harryho Pottera s neviditeľným plášťom okolo tela som otvorila zips na taške a nahliadla dnu. Samé tričká, nohavice, boxerky. Ou páni, tie sú veľké. Musí mať do nich poriadnu výbavičku. Ďalej hrebeň na tu jeho neskrotnú leviu hrivu (mala by som mu kúpiť pomádu ako mal Travolta) a pár párov ponožiek. Tašku som zazipsovala a zahľadela sa na ňu. Chvíľku som sedela v tichu a hypnotizovala Edovu tašku. Tak ma to lákalo,... no proste som sa neovládla.

Znova som otvorila tašku a vytiahla boxerky. Chytila som si ich pred sebou rukami, aby som mala pekný výhľad. Cítila som sa ako perverzák, ale toto je fakt husté. Mohol by robiť reklamu na spodné prádlo od Kelvina Klaina. A aj to by sa musel Klainko poriadne snažiť, aby skonštruoval bielizeň, ktorá by Edovi v jeho proporciách, ktoré mu pán Božko nadelil, sadla.

A hádajte čo? Práve v tej najnevhodnejšej chvíli vstúpil Ed. No nekecám! Fakt vošiel dnu a keď ma zbadal, tipnite si, ako sa tváril? No, akoby ste sa tvárili vy, keby ste vošli do stanu a našli tam osobu druhého pohlavia skúmať dobre, že nie pod mikroskopom vaše spodné prádlo? Jasné, že bol úplne vyhúkaný!

(Fader)

„Čo to... čo to, prosím ťa,...“ koktal, vyvedený z miery.

„Ja... ja som len... hľadala niečo, čo by som použila ako návnadu na ryby.“ Ed sa zatváril šokovane. Veď koho by napadlo hľadať návnadu v jeho taške s boxerkami, že?

„Myslíš, že by mali záujem o moje boxerky?“ spýtal sa už s pobavením v hlase.

„Môžeme to vyskúšať, heh.“ Snažila som sa to obrátiť v žart, ale aj tak to bolo strašne trápne. Ešte šťastie, že som k nim nečuchala, to by som sa skutočne mohla ísť zakopať akurát tak pod zem.

„Tak fajn,“ vzdala som to bez akéhokoľvek ďalšieho, a najmä zbytočného, zatĺkania, „nemôžeme sa proste tváriť, že sa to nikdy nestalo?“

„Prečo? Mne to príde celkom vtipné,“ zasmial sa.

„No, aspoň niekomu,“ zahundrala som, starostlivo poskladala jeho boxerky a uložila ich do tašky.

„Myslím, že tie návnady by si mala hľadať niekde inde.“

„Veď už padám,“ povedala som previnilo. Nemusí mi tak okato naznačovať, že sa mám pakovať do hájov zelených.

„Nie, počkaj. Nie som na teba naštvaný. Len som tým myslel, že ryby očividne jedia dážďovky. Skús hľadať v zemi.“ Zaľahlo mi v ušiach alebo mi Ed naozaj tvrdí, že sa mám rýpať v zemi ako krtko?

„To sa mám hrabať v zemine?“ ujasňovala som si to úplne zaskočená zmyslom jeho slov.

„Ak chceš vyhrať tú stávku...“ nechal to znieť dostratena. Sakra! S tou stávkou bude viac práce ako som si myslela.

„Tak to si beriem výbavičku, no,“ povedala som skleslo a radšej sa ani nepozastavovala nad dvojzmyslom, ktorý som vyslovila. Z mojej batožiny (to je riadne čudné slovo – že batožina, heh) som vyhrabala skrutkovač a formičky na cesto, ktoré som tam predtým našla. Nie je to zrovna bager, ale hádam to postačí.

Na Eda som sa radšej už ani nepozrela, ale počula som, že kráča za mnou. No nazdar! Chce, aby som sa strápnila ešte viac? Bohvie, čo si pomyslel, keď ma videl brať si skrutkovač. Ostatné baby majú v taškách šminky a tony make-upu, no ja tam mám skrutkovač a formičky na cesto. Nezvyklé, čo? Určite chce teraz zistiť, akú poličku mám v úmysle skrutkovať tu, v lese.

Bude to záhul, prplať sa v zemi, a to ešte za asistencie poloboha. Čo poloboha? Celého Boha s mocninou na druhú! Ale čo iné mi ostáva? Nedovolím sa Emmetovi chechtať pre nič, za nič. Toto zvládnem!

Nevšímala som si Eda cupitajúceho za mnou ako psík na vodítku. Veď už som zvyknutá na Rexa. Ed - Rex. Nie je to fuk?

Pochodovala som smerom niekam do lesa, kde budem mať, v rámci možností, pokoj. Hľadala som vhodné miesto, kam by som mohla zapichnúť vlajku. Po chvíľke som našla priestor, ktorý sa mi celkom zahováral. Čupla som si a rozložila svoje nádobíčko. Kútikom oka som si všimla Eda, ktorý sa oprel o jeden strom a s úsmevom na mňa hľadel.

„Máš v úmysle na mňa civieť po celý čas?“ spýtala som sa ho ufrflane.

„Asi áno, zjavne to bude psina.“ No nehovorím? Ed – Rex, je to fuk. Pes ako pes.

„Vieš, musíš nechať umelca voľného. Aby bol tvorivý. Kazíš mi tu vzduch!“ snažila som sa ho odtiaľ vypudiť.

„Chápem, kúdeľ smogu už odchádza, madam.“ Kúdeľ smogu? Nazval sa kúdeľom smogu? A mňa oslovil madam? Skadiaľ to to chlapčisko berie? Pokrútila som hlavou a kľakla si na zem.

Je to fakt nutné? Vrhať sa k zemi a hrabať ako krtko? Vidíš, to je dobrý nápad! Šlohnem krtka. Heh, ale kde ho tu splaším? Asi neexistuje GPS na navigáciu k hrabošom, že? Holt si musím pomôcť sama, keď ma majú ostatní v paži.

V živote som neskúšala hrabať zem so skrutkovačom a poviem vám, tak to teda aj vyzeralo. Proste som chytila rukoväť a zabodla skrutkovač do zeme. Vytiahla som ho a zabodla znova. Pripadalo mi to celé absurdné a zároveň som sa cítila ako psychopatický vrah. Akosi ma to väčšmi namotivovalo a ja som si namiesto zeminy začala predstavovať ľudí, ktorých nemám tak úplne v láske.

Tu máš, Hitler!

Chutná ti, Jack Rozparovač?

A sežer si to, prasacia chrípka!

Zem bola čochvíľa rozrytá namaderu. Bola som celá strapatá, po čele mi stekal pot a v tvári som istotne mala šialený výraz. Preboha! Som cvok! Vlastne... to nie je nič nové. Planý poplach, som v pohodičke. Uhladila som si vlasy a v duchu sa presviedčala, že na tomto mojom vystúpení nebolo nič šialené ani retardované... Nemá to cenu, som proste čistý postih.

Ale tú stávku musím vyhrať!

Vykašľala so sa na svoje duševné zdravie a zahľadela sa do rozrýpanej zeminy. Hm, životom to tu zrovna nehýri. Len tráva, hlina a rozdrvené mravce. Asi hodím šabľu, fuj. A kde sú tie červíky?! To som to robila zbytočne? Povzdychla som si a začala o meter ďalej znova. Pritom som si samozrejme nezabudla v duchu frflať.

Pod pojmom „výlet“ som si predstavovala leňošenie na deke niekde na čerstvom vzduchu a namiesto toho tu kľačím na zemi špinavá ako bezďák, fetujem hlinu a snažím sa dokopať k rope pre ropný vrt nejakého šejka. Tak toto som ešte nežrala. Už mi tu chýba hádam len Emmet.

„Čauky.“ No to si robíš srandu!

„Hľadáš pozostatky dinosaura?“ zubil sa tým svojim pripitomnelým kukučom.

„Nie, kopem ti hrob, ty pako!“ vyštekla som naňho nevrlo.

„Niekomu sa tu asi nedarí, čo?“

„Chceš mať ten skrutkovač v zadku?“ pohrozila som mu znova.

„Veď sa len pýtam, nehysterči.“

„Ja nehysterčím, ale ty budeš, keď ťa tu začnem naháňať s formičkami na cesto.“ On sa smeje! ON sa smeje! On SA SMEJE! Už trikrát som mu naznačila, že som ochotná ho zavraždiť  alebo z neho urobiť impotenta a on sa mi smeje! Ruka, v ktorej som držala skrutkovač mi razom stŕpla a mala som čo robiť, aby som ho po ňom nešmarila.

„S takouto tú stávku vyhrám ako po masle... a to mi postačí chytiť len maličkú žubrienku.“ Zubil sa spokojne, krúžiac okolo mňa ako sup.

„Tým mi chceš povedať, že nič nechytím?!“ Už strácam zdravý rozum. Fakt som hysterka!

„Maličkej to konečne došlo.“ Zašepkal mi do ucha.

Budem pokojná...

Stále budem pokojná...

A aj naďalej budem pokojná...

Seriem na to!

„Ááá!“ zrevala som hlasom preplneným šialenosťou s podtónom strašidelného smiechu ježibaby s obrovskou chlpatou bradavicou na frňáku. Vyskočila som na nohy a vražedne sa na Emmeta zahľadela.

„Mami!“ zapišťal Emm ako dievča a rozutekal sa preč, až sa za ním len tak zaprášilo. Naháňala som ho nepretržite po celom lese, až som nakoniec unavene padla k zemi neďaleko našich stanov. Ležala som na tráve, v ruke stále zvierajúc skrutkovač. Emm bol zrejme už v inej galaxii a s ufónikmi si usrkoval z intergalaktického kokteila a hral Prší. Ako môže tak rýchlo utekať? Čo má v riti Bleskového McQueena? Ja som skoro vypľula srdce a on sa tváril, akoby sa pokojne ešte vrhol do Bostonského maratónu. Zavrela som oči a snažila sa dopriať pľúcam vzduch. Hrudník sa mi divoko dvíhal, div ho nerozdrapilo.

„Radil by som ti hľadať bližšie pri vode.“ Zatrilkoval vedľa mňa Emmov hlas a keď som otvorila oči, videla som len jeho zadnicu ako trtúlila ku stanom. Ten zasran! Nemala som síl na to ho opäť naháňať, a tak som sa na to proste vykašľala. Teraz som mala iné problémy a to, že som sprostá!

Dážďovky majú rady vlhké prostredie, je jasné, že budú pri vode. Ako je možné, že ma to nenapadlo? To mi to musel pripomenúť tento dilino? Kde sa to pokazilo? Kde sa začalo to peklo, v ktorom som ja tá blbá a Emmet ten inteligentný? Kvôli tejto stávke asi skončím na psychiatrii.

(NewAgeGirl)

Vrátila som sa ku svojim veciam, to jest formičky na cesto, a premiestnila som sa bližšie k rieke. Trochu som rozhrabala zem a vualá, konečne som ich našla. Prišla som k nášmu táborisku, odkiaľ som si zo skaly vzala kelímok, ktorý tam ležal a vrátila sa zasa späť.

Teraz príde tá nepríjemnejšia časť. Chytať tie nechutné, slizké potvory. Pán Božko, prečo ma tak tresceš? Málo som venčila Rexa? Málo som venčila Toma?

Sama pre seba som si zúfalo zaskučala a priblížila sa rukou k jednej z tých požiarnych hadíc. Najprv som sa jej dotkla a ihneď ucukla prstom, no potom som sa premohla a chytila ju do ruky. Nazbierala som si ich približne desať, aby zaplňovali samý okraj kelímku. Keď som sa vracala k stanom, natrafila som cestou na Mikea, ktorý sa zadivene pozrel na kelímok plný červíkov a potom strelil pohľadom ku mne. Nasucho preglgol a zatváril sa znechutene. Čo si myslí, že si idem robiť červí kokteil? Nech si Mike trhne... trebárs aj nohou!

Podišla som ku skale, o ktorú boli opreté všetky udice a jednu z nich vylovila. Samozrejme, že všetky ostatné pritom popadali, ale na moju nešikovnosť sme si už zvyklo, no nie? Nechala som ich tam rozvalené ako pri obednej sieste a zamierila si hľadať nejaký dobrý flek na rybárčenie. Kráčala som popri toku rieky a už za pár sekúnd si našla miestečko. Označkovala som si svoje teritórium... kecám, samozrejme, že som to tu neočúrala.

Položila som si všetky veci na zem, rozložila si sklápaciu stoličku a pohodlne sa usadila (pohodlné to rozhodne nebolo, ale vždy lepšie ako tvrdá zem). Veľmi nebezpečne som uchopila udicu a na kolená si pripravila jeden háčik. Namotala som ho okolo nylonovej nite a zobrala z kelímku jednu dážďovku. Asi päť krát sa mi vyšmykla z rúk, tri krát mi pritom spadla na zem, dve minúty som ju musela hľadať v tráve (Kto by povedal, že sprosté dážďovky sú také rýchle? Alebo že by sa ma až tak prehnane báli?) a keď sa mi konečne podarilo ju nájsť, omylom som ju rozdlávila, čo bolo dosť nechutné, keď rátam jej vnútornosti rozmliaždené medzi mojimi prstami. Nikdy by som si nepomyslela, že rybárčenie je taká fuška.

Opláchla som si tú gebuzinu z rúk a skúsila to znova. Nejakú chvíľu mi to trvalo, ale vo finále sa mi to podarilo. Dážďovka bola namotaná. No... ale čo teraz? Mám uviazať uzlík? Stačí polovičný štítový uzol alebo mám skúsiť krížový? Ten krížový je totiž elegantnejší... ČO TO TU, PRE LÁSKU BOŽIU, TREPEM?! Je to červík! Nemôžem uviazať červík z uzlíka... vlastne uzlík z červíka! Zase by sa mi rozflesol v rukách a to nechcem zažiť po druhýkrát. Nemá mi niekto požičať sekundové lepidlo? Krepá otázka, ja viem. Tak sa tam proste bude musieť udržať sám. Nie je to moja vina, že nemá ruky ani nohy, ktorými by sa držal. To je už jeho bordel.

A teraz mi ostáva posledná bod – švihnúť udicou do vody. Vo filmoch to vyzerá jednoducho, lenže viete, tam vyzeralo jednoducho aj pokladanie červíkov na háčik a predsa mám dojem, že je to ťažšie ako skonštruovať Frankensteina.

Pre väčší švih som sa postavila a trochu odstúpila od brehu. Všimla som si, že navôkol mňa už tiež rybárči pár študentov. Nemyslím, že je to pre nich v tento okamih bezpečné. Dúfam, že sú poistení.

Čiže... zatočiť udicou a keď sa bude háčik nachádzať za mnou, proste švihnem dopredu. Chápem to správne? Neznie to zložito. Mohol by to dokázať aj kyptiak ako som ja, nie?

Rozkročila som nohy a poriadne sa zaprela do zeme tak, že by ma odtiaľ nevytrhol už ani samotný Chuck Norris. Rozkrútila som si nad hlavou nylonovú niť akoby som sa chystala lasom chytiť funiaceho býka s krúžkom v nose. Problémom bolo len to, že mi niť zmizla sponad hlavy a keď som sa zmätene otočila, zamotaná v korune stromu mi visela pred očami. Skvelé! A taký som mala pekný rozbeh... za umelecký dojem by som určite schytila desiatku ako vyšitú.

V snahe dostať tú sprostú niť zo stromu som máchala rukami na všetky strany, skackala som ako kengura, hopkala ako králik a poletovala ako vtáčik. Nestranný pozorovateľ by si pomyslel, že udicou odháňam svoje halucinačné muchy. Aj som si hovorila, čo to tu tak bzučí...

Po desiatich minútach som na to nemala nervy, a tak som tam proste udicu nechala len tak visieť zo stromu. Chúďatko dážďovka, tá si pri mne toho riadne vytrpela. Ale čo, mám ďalších osem v zásobe. S nevinným pohľadom alá ja nič, ja muzikant som čmajzla novú udicu a začala odznova. Zručne som namotala červíčka a roztočila udicou. Vyzeralo to nádejne, ale v okamihu, keď som ňou trhla dopredu, začula som čujné: „Chrschs!“

Na mieste som strnula, čiže z diaľky to pôsobilo akosi takto: stála som rozkročená s pokrčenými kolenami, oči zavreté, vymletý výraz, vo vzduchu ruky zvierajúce udicu a... a obrovská diera v mikine, kde si pokojne hovel ten drbnutý háčik!

Narátala som do desať, ale ta zasratá technika upokojovania vôbec nefungovala. Musela by som narátať minimálne do 1222 a to by som bola tiež nazúrená, že musím rátať tak dlho. Zhlboka som sa nadýchla a následne vydýchla. Hodila som udicu na zem a vyzliekla si mikinu. Ako som si myslela... priamo stredom mojej nádhernej, modrej, NOVOKÚPENEJ mikiny sa tiahol už len zdrap neidentifikovateľnej látky. Akoby ma dotrhala svorka divokých psov alebo ma niekto narval do skartovačky a na cucky skartoval. Och, už by som na to bola zabudla. Na mikine sa mi vynímajú aj pozostatky nebohej dážďovky.

Takže mikča môže ísť do kytek, však? Hodila som si ju k svojim veciam a už mi ani neprekážalo, keď sa na ňu vysypal kelímok s červíkmi. Nech si na nej ulahodia, aj tak je v háji! Stratili sme ju, navždy. Chudina mikina, toto si nezaslúžila.

Zodvihla som udicu a rozhodla sa to vyskúšať posledný krát. Ak to nevyjde, tak na to dlabem. Stávka - nestávka. Ale skôr je mi ľúto Eda. Ak prehrám, schytá facku. A navyše, ešte budem musieť ísť aj na nákupy s Alice... počkať! To som čo za nemožnú stávku uzavrela? Ak prehrám ja, vyjdú mi z toho dva negatíva. Nákupy a Edovo červené líce. A ak prehrá Emm? Musí len presvedčiť Alice, aby zrušila nákupy. Veď to je dva ku jednej. To nie je fér! Idem sa sťažovať na Úrad stávkových podvodov... ak niečo také existuje, čo asi neexistuje, že?

Namotávajúc v poradí už štvrtého červíka na háčik, som neustále vzdychala nad nespravodlivosťou tohto sveta. Ak to takto pôjde ďalej, za chvíľu vyhubím celú populáciu dážďoviek. Nechcem mať za krkom Greenpeace aj so záhradkármi, ktorí tie červíky potrebujú.

Vyplašila som z hlavy bandu cvokov, ktorí sa priväzujú k stromom a hádžu sa do cesty ropným tankerom a opäť sa rozmáchla udicou. V správnej chvíli (teda aspoň ja som si to myslela) som trhla rukami dopredu a moje oči žasli, keď háčik s návnadou ladne čľupol do vody a stratil sa pod hladinou. Bola som z toho taká vytešená, že som si poskočila a vlasy si zamotala do háčika, ktorý ostal visieť na strome ešte z môjho prvého pokusu o rybársky švih. Ehm, kto tu má koho loviť? Myslela som, že ja mám chytať ryby a nie že ma uloví moja vlastná udica. To sú mi spôsoby, pche!

Nejakým zázrakom som sa vymotala a išla sa posadiť na sklápaciu stoličku. Moja ďalšia úloha – čakať. Čakanie sa stane asi mojou najobľúbenejšou časťou rybačky. Vysedávala som približne takých pätnásť minút, keď sa podo mnou začala triasť zem a v mojich ušiach zaľahlo z dunivého dupotu. Kto si sem doniesol slona, šmankote?! Ako sa ukázalo, tým dupotajúcim chobotom bol Emmet. A keď som sa naňho zahľadela, neubránila som sa výbuchu smiechu, až ma to zvalilo zo stoličky a ja som drcla do červíkov. V tej chvíli mi to bolo dokonca jedno, pretože som mala čo robiť, aby som sa od smiechu neudusila. Kde mám foťák? Kde mám, sakra, ten foťák?! Toto treba zvečniť!

Predo mnou sa totižto týčil vysmiaty truhlík s rybárskou čapicou, na ktorej mal pokvačkané rôzne ligotavé návnady z plieškov, oblečenú mal červeno-čiernu károvanú košeľu, ktorú mal zastrčenú v tmavých monterkách a namiesto nôh mu vytŕčali lesklé gumáky. V jednej ruke hrdo zvieral udicu a v druhej sa mu hompáľal žltý obedárik. Tak jeho určite neobliekala Alice, ale musím uznať, že ten pohľad stál za všetky drobné!

Z prvotného záchvatu som sa dostala po dobe, v ktorej sa zatiaľ Emmet pohodlne usadil na svojej vlastnej ružovej stoličke, bravúrne si zahákol návnadu a na prvú šupu ju šmaril do vody. Potom si z obedárika vytiahol sendvič (mám dojem, že s treskou) a začal chrúmať, i keď sa zrovna nadšene netváril.

„Už ťa to konečne prešlo?“ spýtal sa po chvíli a tým to totálne zabil. Znova som vyprskla a s híkaním natvrdlého osla som sa dokola prevaľovala v tráve. Z dôvodu tvoriaceho sa kráteru pod mojou maličkosťou som sa radšej postavila a, stále sa chichotajúc, sa usadila na stoličku.

(TooMuchOfAGoodThing)

Odvtedy to medzi nami pripomínalo scénku na divokom západe. Vražedné pohľady boli v strehu každých päť sekúnd a celý čas vládlo ticho. Chýbali nám snáď už asi len pištole, ktorými by sme po sebe strieľali i keď si nie som úplne istá svojou zručnosťou v streľbe.

Veľmi živo sa pamätám na deň, keď ma otec vzal na strelnicu. Mala som sa trafiť to terča postaveného niekoľko metrov predo mnou. Chcela som sa trafiť do hlavy panáka a kde guľka nakoniec skončila? V jeho ľavom stehne tesne nad ústrojom rozmnožovania, takže asi toľko k tej mojej zručnosti. A potom, že prečo má Charlie zbrane uložené v trezore na dve zámky a kód. Zrejme sa bojí, že by sa nejakou náhodou ocitli v mojich rukách a to by neveštilo nič dobrého.

Zjavne som sa s tým divokým západom sekla. Skôr to pripomínalo zápas v ringu. Všimla som si to až vtedy, keď pri upotenom Emmetovi (tiež by som chcela vedieť, kde sa vzal ten pot) stála Rosalie a chladila mu čelo sodovkou a liala mu do hrdla minerálku. Pri mne zase kľačal Ed a povzbudzoval ma, že to zvládnem. Prijateľné hranice zboril Emmet, ktorý sa postavil, začal poskakovať a skúšať si údery päsťami. Vtedy ho späť k rybačke usmernila Rosalie, ktorá odniekiaľ vylovila sumca a strelila mu ním po hlave. Takže Rose si sotva príde a už má v ruke rybu? To má byť nejaký zlý vtip? Som si istá, že tá ryba je gumová.

Takže tá ryba nie je gumová. Po tom, čo som pribehla k Rose, vytrhla jej sumca z ruky, ktorý sa mi následne celý slizký vyšmykol, som doputovala k tomuto vyčerpávajúcemu zisteniu. Zrejme nemám vlohy ani na rybačku.

Približne po pol hodine sa ako zázrakom všetci Cullenovi, ktorí nás doposiaľ povzbudzovali, vyparili. Ignoranti!

(PraiseYou)

Nastalo trochu nudné obdobie, počas ktorého som sa rozhodla spisovať si v hlave imaginárny denník.

10:30

„Plná optimizmu sa púšťam do boja.“

10:35

„Stále nič. Ale nestrácam vieru.“

10:45

„Uštipol ma komár. Mám podozrenie, že ho na mňa poštval Emmet.“

10:47

„Podozrivo čumím  na Emmeta, ktorý odniekiaľ vylovil Game boy-a a práve drtí Crasha Bandicoota.“

10:50

„Chcem Emmetovi ukradnúť Game boy-a. Nedá sa tvrdiť, že som dvakrát nenápadná. Nuž, James Bond zo mňa nebude.

10:54

„Ležím na zemi. Emmet ma zhodil hneď po tom, čo som sa mu zavesila na krk a začala ho škrtiť. Myslím, že som vykrikovala niečo v zmysle: Bandicoot alebo háčik v oku!“

11:00

„Nehorázne sa nudím. Mám chuť sa na to vyprdnúť, ale Emmetovi tú radosť nespravím.

11:20

„Čumím na oblohu vo viere, že by zhodou náhod práve teraz mohol padať meteorit a ja by som konečne zažila nejaké vzrúšo.“

11:40

„Prečo mi nikto nepovedal, že ryby vymreli?“

11:45

„Frflem, že vodná komunita vymrela kvôli ropným tankerom. No modlím sa ku Greenpeace, určite je to len chvíľkový odliv rýb.“

11:50

„Tie ryby asi fakt vymreli!“

11:52

„Emmet sa ma snaží presvedčiť, že nevymreli. Na dôkaz mi pred ksichtom máva sumcom. Nech sa s tým jeho sumcom strčí... trebárs aj do zadku!“

11:59

„Chytám mikrospánky. Fakt neviem, či to doká-“

12:15

„-žem. Ukázalo sa, že som fakt zaspala. Tak to je moc. Mimochodom, zobudila som sa až po dunivom stretnutí so zemou. Emmet bol taký milý, že ma nechytil. Vyhovára sa, že bol až príliš zahĺbený do rybačky. To mu tak verím.“

12:25

„Niť sa pohla! Moje srdce sa zalieva nádejou.“

12:33

„Osem minút som zápasila s udicou a ono to bola chaluha. Chaluha!“

13:30

„Rybačka sa pomaly končí. Vo vedierku mám kapra a sumca prťavého vzrastu. Ďalší kapor je celkom nádejný, ale ako tak čumím, na toho Emmovho sumca nemá, som v háji! Lepšie povedané, nie ja – Ed je v háji!“

Pán B nakoniec vyhlásil našej rybačke záverečnú. Čelo mám orosené potom a dušička je plná strachu o Edovu fasádu. Mimochodom, Ed záhadne zmizol. Zarmútene som postavila udicu do stojana a vydala sa pohľadať toho strašpitlíka. Emm sa rozhodol robiť mi spoločnosť a našu pátraciu výpravu skrášľoval tancom – myslím, že to bol odzemok alebo žeby disco?

Po nekonečnej dobe sme ho konečne našli. S ostatnými sedel pri ohnisku a tváril sa nanajvýš nenápadne. Nechcela by som byť teraz v jeho koži. Schytať do tváre facku Emmetovou rukou z titánu nebude prechádzka ružovou záhradou.

„Mám to u teba. Toto mi budeš splácať celú večnosť.“ Mieril na mňa prstom Ed.

„Čo len budeš chcieť. Viem, že som to prepískla, prepáč.“ Snažila som sa mu aspoň trochu ospravedlniť.

„S tým už nič nenarobíme.“ Povzdychol si a kývol na Emmeta, ktorý sa síce snažil po celý náš rozhovor pokojne stáť, ale aj tak sa pokyvkával na všetky svetové strany a prestupoval nedočkavo z nohy na nohu.

Aby sme ušetrili Edovu hrdosť, vzdialili sme sa od ohniska, kde to hýrilo študentmi, a vrátili sa k našej obľúbenej riečke, ktorá očividne trpí úhynom rýb. Po celý čas som nervozitou funela a dychčala ako ženská, ktorá zažíva predpôrodné kontrakcie. Fakt mi bolo Eda ľúto, to ja som ho do toho uvrtala. Súcitila som s ním, naozaj! Ale nie až natoľko, aby som sa ho zastala a povedala Emmetovi, aby vlepil facku mne. Mám predsa zdravý rozum. Len kretén by riskoval taký úder (nič v zlom, Ed).

Tí dvaja sa k sebe postavili čelom a ostatní z rodiny Cullenových sa zhromaždili navôkol. Ed mal útrpný výraz, Emm zase natešený so štipkou... no dobre, s poriadnou horou škodoradostného škľabku.

„Neboj sa, ak pocítiš bolestivú ranu a potom uvidíš čierno-čiernu tmu. To budeš zrejme len v kóme,“ oboznamoval Emmet Eda s možnými reakciami na jeho dlaň.

„Tak to už nenaťahuj. A nemysli si, že ti to niekedy nevrátim.“ Aspoň nejaká útecha. Veriť, že to raz schytá aj Emmet je v tejto chvíli upokojujúce... teda aspoň pre mňa.

Emm sa dramaticky rozpriahol a ja som sa rozhodla radšej odvrátiť tvár. Nemohla som sa prizerať tomu, ako ubližujú môjmu takzvanému ružovému panterovi... pardon, ľúbostnému partnerovi. Lenže to, čo som po odvrátení hlavy uvidela, by nepredpokladal zrejme ani režisér tých najväčších a najnereálnejších sci-fi filmov. Oči sa mi prekvapením rozšírili, moje ústa tou absurdnosťou pootvorili a moje srdce zaplesalo.

Rýchlo som zvrtla hlavu späť ku dvom aktérom pouličnej bitky a v duchu si priala, aby to vyzeralo ako vo filmoch, kde pre väčší efekt spomalia záber, takže by mi vlasy divoko lietali v závane vetra, čo by dokreslilo a akosi pozdvihlo celú scénu. Vyčerpávajúca myšlienka.

„Počkajte!“ zakričala som srdcervúco. Emmetova ruka počas úderu, sotva centimeter od Edovej tváre, strnula. Všetci sa ku mne stočili a ja som vtedy radostne vykríkla: „Niečo sa chytilo!“ a na dôkaz som sa obrátila k udici, ktorá sa prehýnala pod náporom nejakého šupinatého plavca. Rozbehla som sa k udici a namotávať niť na naviják. Šlo to ťažko, takže to musí byť poriadny kus. Len dúfam, že to nie je nejaká chaluha, to by ma asi porazilo. Snažila som sa navíjať ďalej, lenže v jednej chvíli to už viac nepovolilo, a preto som začala od brehu cúvať smerom do lesa. Snáď neskončím kilometer od brehu, to by ma asi kleplo. Ed sa ku mne rozišiel, hádam mi chcel pomôcť, no Alice ho zastavila.

„Musí ju chytiť sama,“ tvrdila a fakt neviem, či si to moje uši vymysleli, ale začula som v jej hlase dávku pyšnosti a hrdosti na svoju kamarátku... alebo na tú rybu? Tak teraz neviem...

Zápasila som dlho a keď mi začínali dochádzať sily, nebolo to dobrým znamením. Preto som nahromadila ešte posledné zvyšky svojej energie a zatiahla dozadu. Navôkol sa rozšplechla voda a s trepotaním plutvy spod hladiny vyletel sumec ohromnej veľkosti. Ten Emmetov sa teraz môže strčiť do vačku, muhehé!

„Zvládla si to!“ zvolal rozjasane Ed, vyzdvihol ma do vzduchu a divoko sa roztočil. Pár krát sa so mnou zatočil a zrejme mu nevadilo, že som tu po obvode kružnici točila minimálne jeden a pol kilovým sumcom. Keby som niekoho tou rybou trafila do tváre, to by až bola poriadna facka. Keď ma Ed pustil na zem, vzájomne sme sa na seba usmiali a akosi sa zakliesnili pohľadom do očí toho druhého. Našu intímnu chvíľku, keď nerátam vrtiacu sa rybu, prerušil veľmi nenápadným odkašlaním Emmet.

„Ehm, banda, nerád vám kazím radosť, ale stávka platila len do oficiálneho ukončenia rybačky, čo bolo presne pred 11 minútami. Tvoja výhra, Bella, je neplatná.“ O-ou. My s Edom sme na seba hľadeli ako puci a vtedy mi hlavou kolovala len jedna jediná myšlienka – Kámo, už zase si v háji!

Predošlý diel Zhrnutie Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 41. kapitola: