Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 36. kapitola

02.02.2010 (12:45) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3440×

Som v háji!

36.kapitola

V tomto lese sú samí banditi!

(WhatSarahSaid )

,,To bolo...“

,,Pre zamilovaný pár normálne?“ Prerušil ma uprostred vety Ed a tak som nestihla skonštatovať, že to bolo perfektné, kúzelné, bombastické, geniálne a úplne pritiahnuté za vlasy. Ostala som na neho nemo zízať. Nechápala som, ako ten svoj dotaz myslel, ale zrejme sa jedná len o to  naše divadlo. Trochu ma to sklamalo... vlastne ma to poriadne sklamalo, ale nedala som na sebe nič poznať. Preto som zabila prvé, čo ma v tej chvíli napadlo.

,,No... hráme to presvedčivo.“ Súhlasila som s Edom, no ten sa teraz zatváril akosi zvláštne. Čo som zase povedala?

,,Hm.“ Dostal zo seba nakoniec a ja som sa cítila ako pako. Určite mu prekáža to, čo sa teraz stalo. Ach Bella, už zase si to dovrzala. V duchu som si povzdychla a chcela sa uškrtiť. To som ešte nevedela, čo vypustím z huby ďalej.

,,Ber to tak, že sme sa konečne pobozkali. No... už mnohokrát sme od toho boli len o vlások a... ehm... vždy nás niekto vyrušil.“ Trepala som dve na tri a červenala sa viac ako rajčina, viac ako krvavo červené jablko, viac ako paviánov červený zadok. Viac ako rajčina, krvavo červené jablko a paviánov zadok položené vedľa seba. Fajn... ten zadok som si mohla odpustiť. Ale pokiaľ z neho nevyjde tá hnedá nádielka, tak to ešte prekusnem. No proste som bola fakt červená. A čím ďalej viac som sa snažila znieť vyrovnane, tým horšie kraviny som vypúšťala z úst.

,,Vlastne sme sa raz už pobozkali... v tom obchode, ale to bola len taká letmá pusa, no a teraz... wau... no proste...Vieš čo? Radšej už mlčím.“ Rukami som naznačila, že si zipsujem pery, zamkýnam kľúčom, ktorý zahadzujem, že ich kódujem na heslo a uzatváram do truhlice. Nikdy som  si nemyslela, že sa dá posunkami ukázať až tak veľa.

Ed sa na mojom zmätkovaní zvonivo zasmial a odhalil tak svoje zuby, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani bobor... Vážne som teraz prirovnala Edove nádherné biele zuby k dvom bobrím zubom? Tá príroda mi vážne nesvedčí.

,,Máš pravdu, šťastie nám doteraz akosi neprialo.“ Pousmial sa a mne v tej chvíli nehorázne odľahlo. Na jeho mieste by som totiž ušla s krikom alebo ma prinajmenšom aspoň ovalila panvičkou. Ale kde by tu vzal panvicu, že? Tak možno by ma ovalil nejakým bobríkom, keď sme už pri nich.

Ed sa zrazu niekam uprene zahľadel. Civel na niečo dosť dlhú dobu a i keď som sa snažila GPS - kou vypátrať jeho cieľové stanovisko pohľadu, nepodarilo sa mi to.

,,Čo je?“ Opýtala som sa nedočkavo po dvoch tisícročiach čakania, či zo seba niečo vyprdne. Nestalo sa.

,,Čo máš s matracom?“ Opýtal sa zaujato. A kruci, tá zdeformovaná obluda. Nechápem, ako sme na nej mohli ležať. A keď nad tým tak uvažujem, keby som naklonila hlavu trochu doprava, tak mi možno pripomína Alpy, ale to je len môj geografický poznatok. Ale späť k veci - čo mu mám povedať?

,,No... menší... no dobre, OBROVSKÝ výbuch hnevu.“ Priznala som so sklonenou hlavou, červená až na zadku. A to som urážala paviánov, hlavne že teraz môžem pokojne nejakému konkurovať. Ed to našťastie pochopil a dokonca sa zatváril trochu previnilo. Tak mu treba! Bol to vlastne on, kto mi ju zničil. Ja som bola len jeho nástroj skazy.

(Good Charlotte - I just wanna live )

Nastala ďalšia trápna a najmä otrepaná minúta ticha. No, hádajte čo ju pretrhlo? Môj vrčiaci žalúdok. Zalarmoval na poplach až tak hlasno, až som mala dojem, že prídu dobrovoľníci zo Somálska a dajú mi, podvyživenej chudinke, kus chleba.

,,Mala by si sa najesť.“ To sa mu ľahko povie. Už som sa o to pokúšala a ako to dopadlo? Vyskočil na mňa ten bandita alias Mike. Nie, nie, ja nikam nejdem. A navyše nepotrebujem znášať verejnú potupu po tom, čo sa stalo. Už vidím ostatných - zatajené dychy, vypúlené oči, ruky s foťákom namiereným  na mňa ako na hlavný klinec dnešného večera, cvak! Záblesk, dočasná slepota, omdlenie, húkačky, sanitka, pípanie prístrojov, jedno nekonečné pípnutie, tichý plač, márnica, truhla, vôňa fialiek odspodu. To mi je ale pestrá a pri konci najmä voňavá budúcnosť.

,,Neviem, či je to ten najlepší nápad.“ Hovorila som nepresvedčeným tónom a rovnako sa aj tvárila. To jest skrivená tvár do neprirodzenej grimasy s prižmúreným okom.

,,Chápem.“ Prikývol Ed. ,,Niečo ti donesiem.“ On ma pochopil! Ave Ed! Nech žije Ed! Sláva Edovi! Heil (hajl) Ed! Pardon, to sem už nepatrí. Nie som fašista.

Ed teda vyklusal zo stanu a zbehol niečo uloviť. Samozrejme nie doslova... dúfam. Vďaka Bohu, neulovil králika len akési paštéty, klobásu a rožky (rohlíky). Poďakovala som mu a pustila sa do jedla.

,,Nedáš si?“ Opýtala som sa ho ako zdvorilá dáma. Haha! Vtipná hláška, tá sa fakt vydarila.

,,Nie, ďakujem. Držím diétu.“ No jasné.

,,Anorektik.“ Zafrflala som si popod nos, pre istotu to zamaskovala zakašlaním a ďalej sa venovala svojej klobáske.

,,Hej! Ja som to počul a nie som anorektik.“ Hovoril ublížene. Len som sa na neho pozrela, premerala si ho pohľadom a pomykala plecami.

,,No vážne nie som!“ Stál si na svojom, keď videl moje presvedčenie či skôr NEpresvedčenie.

,,Nehanbi sa za to.“ Upokojovala som ho a potľapkala ho po pleci.

,,ALE JA NAOZAJ NIE SOM ANOREKTIK!“ Kričal už pobúrene. No ako myslí.

,,Dobre, verím ti.“ Ešte to tak. To mi rovno môže tvrdiť, že Jackson bol spopolnený a zatavený do lega, aby sa aj naďalej mohol hrať s deťmi.

Nechali sme to už tak a ďalej sa venovali jedlu. Vlastne iba ja, pretože anorek- pardon, Ed, nič jesť nechcel. Keď som dojedla, uznala som za vhodné, aby som sa konečne ukázala aj vonku. Nemôžem sa predsa skrývať naveky. Hypoteticky by to boli len dva dni, ale v tomto stane sa cítim tak trochu ako na samotke a tak radšej vypelášim von.

Ed trval na tom, že pôjde so mnou. Keď myslí. Ale ja, nech sa stane čokoľvek, som nevinná. To len aby sme v tom mali jasno. Zhlboka som sa nadýchla, dodala si odvahu a vyskočila von. Nikto ma zatiaľ nezbadal a tak som sa nepozorovane ako Bond, James Bond zakrádala pomedzi stany.

,,No konečne!“ Zahulákal niekto vedľa mňa až som vyskočila do výšky dva metre dvadsať. Zbrklo som sa otočila a popritom stihla zakopnúť o kolík v zemi. Kruci, kto sem dal ten stan? Capla som naň celou váhou, ale našťastie v ňom žiadny pasažieri neboli, a tak to prežili bez ujmi na zdraví. Čaptavým kopaním sa mi nakoniec podarilo postaviť. Oprášila som si oblečenie a venovala minútu ticha nebohému stanu. Potom som schmatla za ruku Eda a Angelu - to bola mimochodom tá vreštiaca vec, čo ma vyplašila - a zdrhala s nimi kade ľahšie. I keď je mi majiteľa stanu ľúto - ja nič, ja muzikant. Keď sme ušli do bezpečnej vzdialenosti, toť ukrytý za smrekom, dvadsať metrov ďalej od stanoviska a s nohou v niečom mäkkom... Do prdele! MRAVENISKO!

Opäť som ukázala, že olympiádu v skoku do výšky mám v malíčku a popritom to dokonca dotvorila sonátami pripomínajúci vresk strigy, ktorú ťaháte za vlasy. Nie že by som to už zažila, ale raz sa mi omylom podarilo pricviknúť Jessikine vlasy do môjho zipsu na mikine a to ste mali počuť tie zvuky. Od sirény cez policajnú húkačku až k čajovej kanvici hlásajúcej bod varu.

Keď som zo svojich nohavíc všetky tie malinkaté zvieratká vyskackala, obetovala som minútku svojho drahocenného času na vydýchanie sa. Bola som na tom až tak zle, že som sa chytila za srdce a snažila sa ho akoby vtlačiť späť do tela. Mali ste to vidieť - hrudník sa mi dvíhal ako krvný tlak pri teste z matiky a mám dojem, že sa mi z hrude vytláča akýsi tvar srdiečka. No čo to len môže byť? Mala by som obmedziť dávky adrenalínu.

Tí dvaja zradcovia sa na mne až tak rehotali, že sa váľali od smiechu po zemi. Dokonca si ani nevšimli, že svoje zadky zapichli priamo do mraveniska. Tak šup, šup, mravčekovia, do práce! To som zvedavá, kedy ich ten smiech prejde.

,,Hahaha! Chochó. Chichichi!... chichi... chi...“ Zrazu ich výrazy zmrzli, zornice sa rozšírili. Súčasne na seba pomaly stočili pohľad a vzápätí v rýchlosti, že by ich ani svetelný rok nedostihol, vystrelili s bľakotom zo zeme. Poskakovali po okolí ako králiky a teraz som bola ja tá, ktorá sa v kŕčoch váľala po zemi. Samozrejme som si dala pozor, aby som nedopadla ako tie dve indivíduá. A aký aforizmus nám z toho vyplýva? Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje tak, že chytí kŕč v bruchu a umrie. Hm, mám dojem, že to tak nebolo.

(Kesha-TakeItOff )

Keď sme sa po 15 minútach upokojili, uvedomila som si, že musím ešte niečo vybaviť.

,,Hej, decká, musím si na chvíľu odskočiť.“ Vyrušila som Eda a Angelu zo zanieteného rozhovoru. Chvíľu sa na mňa pozerali a potom Ang vypustila z úst niečo, za čo som sa mala chuť zahrabať pod zem a prekopať sa až k šikmookým.

,,Aha, chápem. Len to potom nezabudni zahrabať.“ Tak práve teraz som taká červená, že nejaký pavián mi môže leda tak pobozkať prdel. Svojimi spaľujúcimi lúčmi som žeravila všetko na dosah môjho žiarenia. Hlavu som mala sklonenú a nožičkou som robila do zeme malé koliečka.

,,Ale ja nejdem na... záchod. Chcela som ísť za Samanthou. Musím sa jej ospravedlniť.“ Vysvetlila som, ako sa veci majú.

,,Ou aha, to ma akosi... nenapadlo. To vieš, príroda volá, ale čo to plácam, len už choď.“ Ed sa rehotal na našom zmätočnom rozhovore a my sme sa cítili ako kravičky na paši. Nechcela som sa do toho ešte viac zamotávať – ako to mám ja vo zvyku – a tak som radšej odišla.

Mala som však jeden menší problém. Nemala som ani len tušenia, kde sa Sam nachádza, ani len, kde má postavený stan. Dala som teda na šiesty zmysel alebo inštinkt – hovorte tomu ako chcete. Zapla som teda svoju GPS navigáciu, udala svoj cieľový bod a prechádzala pomedzi jednotlivé stany za zvukov pípania. Píp... píp... píp... píp, píp... píp, píp píp, píp. Zdá sa, že som ju našla. ( Samozrejme, celé navigačné vysielanie vychádzalo len z Bellinej hlavy. Žiadna GPS. ) No kto je tu king? Kto je number one? Kto je boss? Ten malý čierny krtko... ale nie, samozrejme, že ja. Najradšej by som si potľapkala po pleci a aj by som to bola urobila, lenže ostatní by ma považovali za cvoka alebo masochistu. Možno keby som to uhrala, že si oprašujem rameno...

Potriasla som hlavou a usporiadala si tým v hlave prioritné myšlienky. Žiadna GPS, žiadne plece ani tľapkanie. Ide len a len o Sam. Nejakú dobu som tam len tak stála a zhlboka dýchala. Bála som sa, že mi Sam neodpustí a pošle ma do hájov zelených, čo by som možno aj brala, pretože ten útes sa mi stále nezdá byť bezpečný. Bože, veď je to útes! Ako môže byť útes bezpečný?

Z mojich bezvýznamných myšlienok ma vytrhla osoba, ktorá práve vystúpila zo stanu. Keď ma zbadala, tázavo sa na mňa pozrela a vyčkávala. Bola to Sam a ja som bola až taká zaskočená, že som tam stála ako soľný stĺp. Keby ma uvidel profesor, zrejme by si myslel, že som nejaká vypchanina človeka a odvliekol ma do múzea.

,,Hej, Bella, si v pohode?“ Zatriasla mi za ramená a ja som si až vtedy uvedomila, že som musela vyzerať ako totálny psychopat.

,,Č-čo? Ale jasné, som okej.“ Snažila som sa ju presvedčiť i keď zdá sa, neúspešne.

,,Vyzerala si ako Alice, keď vo výklade zbadá model od Gucciho. Tak zasnene...“ Sam sa zasmiala a ja som sa k nej musela pridať. Predstava Aliciných očiek, v ktorých sa odráža model Gucciho bola totiž naozaj k popukaniu. Keď sme sa upokojili, rozhodla som sa jej konečne ospravedlniť.

,,Vieš, Sam... je mi strašne ľúto, že som na teba kričala ako Harpia, ale mala som to trochu ťažké. Vybuchli mi nervy na nesprávneho človeka, prepáč.“ Vykoktala som zo seba najlepšie ospravedlnenie, aké som dokázala a čakala na ortieľ smrti.

Sam sa mi pozerala do očí a doposiaľ zo seba nevydala ani hlásku. Trvalo to niekoľko nekonečných sekúnd či minút. Bola som už taká nervózna, že som mala chuť zahryznúť si do topánky, aby som nekričala.

,,No tak. Cítim sa ako na súde.“ Prehovorila som znova, keď to už nebola moja topánka, do ktorej som chcela zahryznúť. Bola to práve Samanthina a tak, v rámci je zdravia, som sa ju prinútila prebrať k životu.

,,Hm... škoda, že nemám to kladivko. Nemám to teraz čím odklepnúť, ale áno. Odpúšťam ti!“ Zašveholila a ja som sa jej hodila okolo krku.

,,Ďakujem, ďakujem, ďakujem.“ Opakovala som stále dookola. Spoločne sme v objatí poskakovali na mieste a správali sa ako pubertiačky. Skákali sme už nejakú chvíľu a očividne nás to dosť bavilo, ale trochu som zmrzla, keď sa okolo nás obmotal pár obrích rúk. Ja so Sam sme strnuli a pozreli sa na toho votrelca.

,,Jupí, jupí, jupí!“ Kričal Emmet a skackal s nami v náručí. Keď si všimol, ako na neho zízame, to jest ako na úplného dementa, zastavil a tekal striedavo pohľadom od Sam na mňa.

,,No čo je?“ Spýtal sa a tváril sa ako zmoknuté psíča. So Sam sme sa na seba pozreli a vybuchli v hurónsky smiech. Neviem, čo to s nami bolo, či nejaké výpary v ovzduší alebo čo, ale rehotali sme sa až tak, že ma bolela bránica a dostala som kŕč do brucha.

Po dlhej dobe sme sa opäť upokojili a ja som sa opýtala na niečo, čo mi hlodalo v hlave ako červík v jablku už poriadne dlho.

,,A kde ste vlastne boli?“ Opýtala som sa zvedavo Emmeta.

,,No predsa si zaloviť...“ V tom sa tam zrazu objavila Rose a strelila mu za ucho.

,,Chce len povedať, že sme sa boli prejsť.“ Dopovedala za neho. Merala som si ich trochu podozrievavo, pretože mi akosi vôbec nedochádzalo, čo sa tu práve dialo. Hm, zrejme len ďalší Emmov pokus o vtip.

Odrazu sa tu objavila celá rodina Cullenových. Dozvedela som sa, že sa boli pozrieť na nejakú jaskyňu, ktorú tu Jasper našiel, keď tu bol pred dvomi rokmi. Nešlo mi to do hlavy, pretože sa predsa len prisťahovali len pred pár mesiacmi, ale čo ja vlastne viem. Možno tu boli na dovolenke. Asi po hodinovom rozhovore nás zvolal profesor.

,,Mládež, teraz sa naučíme založiť oheň...“ Ani to nestihol dopovedať a už sa mu do toho motal Emmet.

,,No problemo, dajte mi kanister benzínu, zápalku (sirku) a urobím vám takú vatru, že si na nej budeme môcť opekať lietadlo, ktoré náhodou preletí okolo.“ Zavládlo hrobové ticho narušené len cvakotom čeľustí, ktoré si študenti postupne montovali na svoje miesto.

,,Takže pán Cullen pôjde ako posledný a žiadny benzín nedostane.“ Kázal pán Banner ďalej. ,,Sme v prírode a tak sa pokúsime založiť oheň len pomocou vecí, ktoré nám poskytne matka príroda.“ Hm... a čo tak matka vlezminahrb?

,,Tak v tom prípade potrebujem živicu zo stromov, uhlie, suchú trávu...“

,,Na čo ti to všetko je?“ Spýtala sa trochu otrávene Rose. Predsa len už pozná svojho manžela.

,,Myslím, že sa z toho dá zhotoviť bomba.“ Odpovedal zadumane a prechádzal si rukou po imaginárnej kozej briadke.

,,Žiadna bomba sa konštruovať nebude!“ Hovoril ráznym a nad mieru naštvaným tónom profesor.

Emmet sa zatváril ako Alice pri zatváracej dobe obchodov a stiahol sa s menším frflaním na téma spravodlivosť do úzadia. Keď nás pán Banner povolal do jednotlivých úloh, dali sme sa do práce. Škreli sme o seba dva kamene, šúchali drievko o trs suchej trávy, ba dokonca sme sa snažili lupou a slnečným lúčom vznietiť trávu, čo nám bolo nanič, pretože slnko svietilo asi ako vybitá baterka. Nikomu sa nedarilo ani len vzkriesiť jednu iskru k životu, samozrejme až na všemohúcich Cullenových, ktorý si už váľali šunky a opekali klobásky. Mňam!

Nakoniec sa na to polovica osadenstva vyprdla a skončila pri zápalkách. Ja som pochopiteľne medzi nimi. Keď bola naša Mission Impossible hotová, každý sa odobral, kam mu srdce ráčilo. Ja som sa nejakú dobu rozprávala s Angelou, Samanthou a Cullenovými. Potom sa od nás oddelili Emmet s Rose a Alice s Jazzom.

(Hammy Rules )

Mierne sa zotmelo a spolu s tmou prišiel aj väčší chlad. Na tele sa mi začali objavovať zimomriavky a tak som si zabehla po mikinu. Bola som uprostred cesty, keď mi niekto prekryl ústa a zdrapil ma do stanu. To snáď nemyslia vážne!

Pretočila som očami, rozvalila rukami a snažila sa dostať zo seba toho imbecila, čo ma napadol tento krát. Bohužiaľ, jeho svalová hmota bola až príliš vysoká nato, aby ho zdolali moje tenučké pahýle pripomínajúce hokejky. Bolo to nezmyselné asi ako zápas býka a švába v ringu. Bezmocne som teda čakala, čo sa bude diať ďalej. Po chvíli ma pustil a ja som sa na toho kreténa naštvane otočila.

,,Čo to, do frasa, robíš?!“ Bliakala som na neho z plnej huby a moja tvár i bez opaľovania chytala prvotný červený odtieň.

,,Čo by?“ Povedal ledabolo. Ja ho zabijem! Vážne to urobím a Rose mi aj bude vďačná. CELÝ SVET mi bude vďačný, že som ich zbavila tej pohromy pomenovanej – Emmetonátor.

,,Únos je trestný čin, aby si vedel. Udám ťa na polícii.“ Vyhrážala som sa Emmovi.

,,A kde ju tu asi tak chceš vziať?“ Pýtal sa pobavene. A som v loji! Čo mu mám povedať? No teraz mudruj! Nadávala som si v duchu.

,,No... tak... skrotím orla a urobím si z neho poštového holuba. Vyšlem SOS a si nahraný. Alebo na teba pošlem čatu veveričiek... alebo armádu mravcov. Spravia ti peklo na zemi. Alebo takí králici! Nedaj sa zmiasť ich nevinnými kukadlami a dlhými ušiskami. Sú to potvory so zubami ostrejšími než má Biely Tesák.“ Pokračovala som v tých breptoch, zatiaľ čo som vymýšľala taktiku úniku.

,,Jo, jo. Jasan, len už nehysterči. Môj milášek má z teba strach.“ Žvatlal ako Glum z Pána Prsteňov.

,,Aký milášek?“ Pýtala som sa zmätene. Vtom odniekiaľ vyšmátral tú chlpatú vec a strkal mi ju pred oči.

,,Bella, toto je krváčik.“ Predstavil mi ctene svojho kamaráta a ja som na neho ostala nemo zízať.

...

...

...

...

,,Ááááá!“ Začala som kričať ako šialená a odťahovať sa od tej nohatej príšery. Tá beštia zmizla a mne sa opäť na ústach objavila jeho ruka. Bola som pekne nakrknutá až sa mi dymilo z uší ako parnej lokomotíve Tomášovi či ako sa volal (tá rozprávka). Či už je to humánne alebo nie, otvorila som ústa a zahryzla sa Emmetovi do ruky. Zrejme to nebol dobrý nápad, pretože som si skoro vylámala všetky zuby. Nechcem mať už v sedemnástich protézu. A čo by to už len bolo za budúcnosť? Viem si to veľmi živo predstaviť. Ja, spolu s mojím manželom - vo vášnivom rozpoložení. Náruživo mu zahryznem do pier a moja protéza (nepočítajúc sliny) sa mu ostane hompáľať na ústach. Vážne romantika. NECHUTNÁ romantika.

Emmet stiahol svoju ruku a ja som si ho vražedne merala. Chcela som na neho ziapať, ale uvedomila som si, že niečo v ústach mi v tom bráni. Vypľula som to teda na ruku a moje zrenice sa rozšírili v priamej úmere o sto percent na druhú krát tri.

,,Čo je to?“ Pýtal sa pochybovačne akoby som z úst vytiahla atómovú bombu. Nie som Al Káida!

,,To je moja plomba, ty pako!“ Zrejme sa mi splní sen o protéze.

,,Plomba, to čo je?“ Mňa picne! Tak toto so mnou skoro seklo.

,,Ty nevieš, čo je to plomba? V živote si nebol u zubára?“ Pýtala som sa ho neveriacky. Pokrútil záporne hlavou a mne sa zahmlilo pred očami. Ja... asi... omdlievam...

...

...

...

Nie, to bol len prvotný šok, stále som pri vedomí. Bohužiaľ. Nemala som v pláne mu tu líčiť násilnícke aktivity pošahaných zubárov, ktorí keď majú v ruke tú zbíjačku na hĺbenie kráterov v mojich zuboch, sú horší než vrah z Masakru motorovou pílou. Už len ten piskľavý zvuk je príšerný. Pamätám si, ako mi kamarátka hovorila o tom, že svojho zubára uhryzla do ruky. Nechápem, ako to spravila, keď ja si tu teraz po zemi zbieram plomby.

,,Teraz k veci. Prečo si ma uniesol?“

,,Robím výskum...“ Áno, výskum - ako rýchlo dokáže banda veveričiek natrhnúť Emmovi prdel.

,,Aký výskum? Snažíš sa splodiť Frankensteina?... a zo mňa? Ty hovädo!“ Rozčuľovala som sa, keď mi došlo, že to ja budem ten pokusný králik.

,,Necháš ma dohovoriť?“ Mračil sa na mňa ako Brežnev.

,,No pardón, vaše všemohúce potrhlé veličenstvo.“ Galantne som sa mu ospravedlnila a čakala na tie jeho keci.

,,Takže... kde som to skončil? Vidíš?! Pretrhla si mi niť myšlienok!“ Penil ako bernardín, keď si nevedel spomenúť. Ja nemôžem za to, že je sklerotik.

,,No bóóóže, tak si zviaž uzlík a je to.“ Mrmlala som si svoje.

,,Ááá, už to mám! Takže... mám pripravený menší dotazník, na základe ktorého zistím obvyklé konanie ľudí v rôznych situáciách. A ty máš tú česť a ideš prvá.“ No, bohovská česť.

,,A smiem vedieť, k čomu ti to bude?“ Pýtala som si, pretože mi akosi nedochádzal zmysel celej tej jeho šaškárny.

,,Ja neviem, nudím sa.“ To myslí vážne? Povzdychla som si a rozhodla sa obetovať kúsok svojho času na Emmeta.

,,Tak davaj.“ Popohnala som ho a on radostne zvýskol.

,,Takže otázka number one – aké si pohlavie?“ Tak toto bude nadlho. Poriadne dlho... POMOC!!!

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 36. kapitola: