Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 28. kapitola

21.11.2009 (20:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3282×

Som v háji!

28.kapitola

Som pako!

Edward:

(SillyBoy )

Ja idiot! Chumaj, imbecil, kretén, hovädo! Ja blbec, pako, chuj drevený, mamľas!

Už ma vážne nenapádajú žiadne nadávky, ktoré by som na seba mohol vychrliť. Čo vlastne niet ani divu. Už dobrú hodinu tu totiž nadávam na svoju maličkosť a bijem hlavou do steny ( asi je mi jedna diera za deň v stene málo).

Ako som si mohol myslieť, že sa opila sama? To mi už vážne práši na mozog? Mal by som Emmeta poslať do IKEI, aby kúpil tú štetku na utieranie prachu a vymyl mi s ňou mozog. Aj to by však bolo k ničomu a tak, keby už bol v tej IKEI, mohol by sa popýtať aj po nejakej truhle. Už vidím ten reklamný pútač:

S rakvou vystlanou matracom Dormeo sa vám bude odpočívať ako v perinke. Nech je vám zem ľahká. Reklamácia v dôsledku rozkladajúcich sa pozostatkov tiel- nemožná!!!

Vážne skvelé! Opäť som vrazil hlavou do steny, ktorá už tento krát nápor mojej tuposti nezniesla a ja som sa hlavou objavil na chodbe, zato s telom stále v mojej izbe. Stačí, aby vyšiel Emmet a začal mi do hlavy hádzať balóniky s vodou a rodinná idylka je hotová. Pokrútil som hlavou a trhol ňou dozadu. Kusy omietky a tehál padali všade navôkol mňa a diera v stene nebezpečne naberala na rozmeroch. Ešte nech sa zrúti celý barák a Esme ma vlastnoručne uškrtí.

,,Edward! To opravíš!“ No nehovorím? Esme. Povzdychol som si a ihneď zišiel do garáže. Nech už to mám konečne za sebou. Vzal som cement, vodu, farbu, štetce a všetko potrebné na prekrytie tej obrovskej ,,ozónovej diery“. Mám dojem, že lepšie by bolo tam dať rovno okno, ale to by bolo asi dosť od veci. Z chodby okno priamo do mojej izby- vyzeralo by to ako v nejakej liečebni, kde musia neustále kontrolovať psychický stav pacienta... čiže mňa.

Vzal som to všetko hore a začal pracovať upíriou rýchlosťou. Začal som na prázdny priestor patlať cement a tehly. Keď som bol asi v polke pribehol Emmet s kusom papiera v ruke. Zmätene som ho sledoval až pokým sa neukázalo, že je to kutilská čiapočka. Emm mi ju nasadil na hlavu, pokochal sa tým výhľadom, dokonca si ma cvakol foťákom a naprosto spokojný odtancoval do svojej izby. Ešte chvíľu som sledoval jeho miznúcu trajektóriu, až pokým moje zmyslové bunky neprišli z obednej prestávky, cvakli kartou a opäť nabehli do svojho obvyklého režimu.

Keď som dieru prekryl, musel som ju nechať stvrdnúť a vyschnúť. Chcel som sa zvaliť na pohovku a hľadieť doblba, ale moje úmysly prekazila Alice.

,,Opováž sa taký špinavý ľahnúť na pohovku!“ Zavýskala svojím tenkým hláskom, ktorý by som jej niekedy najradšej poupravil a to v podobe malého Alicinho krčku a kladiva v mojej ruke. Prečo mi to len pripomenulo rozprávku o tých kozliatkach a vlkovi? Hm...

Zbytočne som neriskoval (už si viem predstaviť svoj trest v podobe nákupov- zmiluj sa bože) a ľahol si pre istotu na zem. Ruky som skrížil za hlavou a hľadel do stropu. Premýšľal som nad tou našou hádkou, ktorú som spôsobil. Prečo som radšej nečušal a nerozoberal to s tým, či by sa so mnou vyspala a že by chcela, teda keby som to navrhol, teda nie že by sa to stalo, ale... atď., atď.

Skoro som odpadol, keď o tom začala hovoriť. Takže jej nie som ľahostajný? Ale to je vlastne jedno. Aj keby ma mala rada, ja s ňou nemôžem byť! To však nemení nič na tom, že som to totálne pohnojil. Kričal som na ňu a to úplne bezdôvodne, ale skadiaľ som mal vedieť, že sa neopila svojou vôľou?

Keď sa Alice s Jasperom vrátila z lovu a ukázala mi svoju víziu, mal som čo robiť, aby som nezmenil upíriu históriu a neupadol do kómy v dôsledku zástavy srdca a iných intímnych partií muža. Alice po mne nazúrená vyštartovala a v hlave spriadala plány, ako ma hodí pod kosačku, ktorá ma rozseká na drobné kúsky, tie hodí do kade (nádoba) s žeravou kyselinou a tú divnú zmes mojich zvyškov a leptavej hmoty hodí pyraniam, ktoré v dôsledku otravy zdochnú. Pyrane upečie nad žeravými uhlíkmi a spečené ryby hodí do bubna s cementom, ktorý som jej ochotne ponúkol a kus vzniknutého betónu hodí do priepasti o výške minimálne dvesto metrov. To jest budúcnosť Edwarda Cullena od preslávenej autorky Alice Cullenovej.

Našťastie som bojové vpády alá Jackie Chan prežil a neskončil v priepasti. Ale prisahám, že keď sa mi pod ruku dostane Mike Newton, ten Alicin súhrn všetkých vražedných praktík využijem a možno aj doplním nejakou tou gilotínou. Ako si dovolil opiť moju Bellu?! Chlapče, modli sa za svoj život! Pomyslel som si a vybehol späť do izby dokonať svoju prácu.

Stenu som pretrel bielou farbou a opäť nechal vyschnúť. Až teraz som si uvedomil, že som mal po celý ten čas na gebuli tú Emmetovu čiapočku. Strhol som ju dolu a zahodil do koša. Viem, že to bolo detinské, ale napadlo ma dať Emmetovi menšie prekvapenie. Nie je jediný, ktorý ovláda taje orgiami. Vytrhol som kusy novín a zlepil ich páskou, potom som sa trochu pohral s predstavivosťou a o pár sekúnd neskôr sa predo mnou už týčil finálny výtvor.

Zaniesol som ho do spoločnej spálne Emmeta s Rosalii a poupratoval ten neporiadok v mojej izbe. Pustil som si nejakú hudbu a zvalil sa na pohovku. Premýšľal som nad tým, ako sa Belle ospravedlním. Musím nejako napraviť chybu, ktorú som učinil. Bell si nezaslúži byť smutná a to ani keď sa jedná o takého imbecila ako som ja.

Asi hodinu som uvažoval nad zajtrajším dňom a myšlienky ostatných z hlavy úplne vygumoval. Preto bolo pre mňa prekvapením, keď do izby vtrhol Emmet.

,,Čau brácho, dík za darček. Ale snáď si nemyslíš, že ho mám takého malého!“ Kričal pobúrene a ukazoval na svoje prirodzenie natlačené do zjavne tesných papierových trenírok. Keď som ho uvidel, vyprskol som smiechom a mám taký pocit, že som opľul aj vázu po svojej pravej strane, ale ten obrázok vážne stál za to. Emmet vo farebných papierových boxerkách a navyše s tým svojím priblblým výrazom.

,,Tak prepáč, nabudúce pribalím väčšie číslo.“ Dostal som zo seba medzi záchvatom smiechu.

,,A inak, zakladám rapovú skupinu. Nechceš sa pridať?“ Už len toto mi chýbalo.

,,Nie dík, Emmet.“ Odmietol som skôr než mi na hlavu navlečie pre zmenu šiltovku a na krk zavesí minimálne desať reťazí a nedajbože škrtiaci obojok pre psov.

,,Ako chceš.“ Pomykal plecami. ,,Aspoň ti zarapujem nejakú pesničku.“

Nato sa Emmet postavil do rozkročenej pózy, zalomil ruky, začal nimi pohadzovať na strany a spievať.

,,Jasper, známy chlapa kus, proti mne je len vtáčí trus...“

,,Dobre, dobre, skús inú.“ Zastavil som ho skôr než sem nabehne Jasper zo samopalom a zahrá sa na vojaka z druhej svetovej.

,,Tak jo. Alice, elfý shopaholik, bude z nej raz alkoholik...“

,,Emmet, skús pokračovať a budeš so mnou mesiac chodiť na nákupy!“ Zakričala Alice zo svojej izby, takže niet divu, že Emmet okamžite stíchol... Teda ak nerátam to vypúlenie očí.

Tak dám Edwardovu, aspoň sa poteší. Pomyslel si a zaškeril sa tým nebezpečným úsmevom, že keby ho spomalene prehrávali v kinách, všetci prítomní by sa od strachu ehm... viete čo.

,,Emmet, opováž sa vydať čo i len hlásku a letíš oknom.“ Varoval som ho a snažil sa tak uchovať si aspoň kúsok cti.

To je hrozné! Nikto tu nemá pochopenie pre jedného nadaného upíra. A čo mám teraz spievať? Sťažoval si Emmet v myšlienkach. Ja som len sledoval, ako opúšťa moju izbu a zdá sa, že svoju dilemu vyriešil veľmi rýchlo. Odišiel totiž za spevu Sex bomb, sex bomb, you´re my sex bomb! v myšlienkach. Pokrútil som nad ním hlavou a dúfal, že si tie trenky nevezme do školy. Nedajbože by sa mu uprostred chodby rozpadli...

Bella:

(TheCorrs-SummerSunshine )

Vkročila som na verandu a pred vstupom do domu som sa prežehnala. Nikdy neviete...

Uchopila som do ruky kľučku a opatrne zatiahla. Z obývačky sa rinuli nejaké tlmené zvuky, takže tam niekto musí byť. Sústredením som zatvorila oči a modlila sa, nech ma nik nezačuje. Vykročila som a po špičkách sa pelášila ku schodisku. Ale nebola by som to samozrejme ja, keby som aj tak nedupala ako slon a nevrzlo podo mnou prkno. V duchu som na seba nadávala taktiež ako na tú bandu fyzikov, ktorí prehlasujú, že byť neviditeľným je nemožné. Do pekla s ich vedeckými teóriami.

,,Čo tu robíš?“ Pýtal sa zvedavý hlások. Ešte šťastie, že je to Tom. Ale čo mu poviem? Stojím tu celá dobitá v tenkom pyžamku. ,,Bola som si zaboxovať a akosi zabudla, že mám na sebe pyžamo?“

,,Nič... len som bola vyniesť odpadky.“

,,A prečo si taká fialová?“ Pýtal sa znova.

,,To je len špina.“ Vymýšľala som narýchlo nejaké výhovorky a čudovala sa, že zatiaľ majú vôbec nejaký význam. U mňa nezvyklé.

,,A prečo si špinavá?“ Len mne to pripomína Červenú čiapočku ( karkulku) s tými jej otravnými otázkami a vlka?

,,Ja... som spadla zo schodov na verande.“ Fúúú, gratulujem Bella. Teraz ti to celkom páli. Veľmi živo sa pamätám na svoje predošlé pokusy klamať. Omylom som rozbila vázu a Tom ma pritom pristihol. Začala som sa vyhovárať, že nám do domu vbehol potkan a ako sa snažil schovať pred Kocúrom v Čižmách, omylom strčil do vázy. Vtedy som plácala jedno cez druhé, ale teraz mi to celkom ide. Ale prisahám, že ak sa Tom opýta ešte na niečo, tak mu odrežem jazyk a upečiem nad pahrebou... Bože, to sú krvilačné scény.

,,A prečo si išla v pyžame?“ A som v háji! Čo mu mám povedať? No ták, mysli, mysli, MYSLI! Radšej by som uvítala, keby sa ma spýtal, prečo mám také veľké uši alebo zuby. Prekliata karkulka!

,,To... nie je pyžamo, ale nový módny trend.“ Tak to je riadna kravina. Musím vypadnúť skôr než natrepem ešte väčšie hlúposti. A ja že ako mi to pekne ide a teraz zabijem TOTO!

,,Kde je mama?“ Pýtala som sa pre zmenu ja. Charlie je v práci, takže toho mám v kapse, ale vážne nemám potuchy, či dnes Reneé pracuje alebo nie.

,,Je v kúpeľni.“ To je moja šanca. Okamžite som zamierila ku schodom a podľa možností sa ich snažila vybehnúť. Stále som totiž pociťovala bodavú bolesť v hrudníku. Musím ju ignorovať, inak mi na to prídu. Konečne som bola na chodbe a mala v pláne zapadnúť čo najrýchlejšie do izby. To som vak už nestihla.

(Evanescence )

,,Bella!“ Ozval sa panický krik Reneé, ktorá práve vychádzala z kúpeľne.

,,Bella!“ Zopakovala úplne vyvedená z miery a priskočila ku mne. ,,Čo sa ti to stalo?“ Začala sa vypytovať a pevne ma chytila za ramená.

,,Nič.“ Zamumlala som a snažila sa jej vyvliecť z držania.

,,Ako nič! Veď sa pozri na seba! Myslela som, že si spala u Cullenov, to oni ti ublížili?“ Pýtala som a jej hlas sa chvel strachom o svoju dcéru.

,,Nie, Cullenovi nie.“ Obhajovala som ich rýchlo.

,,Tak čo sa ti stalo?!“ Pýtala sa naliehavo.

,,Hovorím, že nič! Som v poriadku.“ Zvýšila som trochu hlas aj keď som to nemala v pláne.

,,Neklam mi, Bella! Okamžite mi povedz pravdu!“ Rozkričala sa už aj Reneé a stále si ma premeriavala od hlavy až po päty.

,,A ako, mami, keď ju JA sama nepoznám! Zmlátil ma jeden chlap, ale naozaj netuším čo sa v skutočnosti stalo!“ Bliakala som na Reneé a ignorovala slzy, ktoré sa spustili z mojich očí. Môj hlas bol zúfalý tak ako ja a moje pocity sa odzrkadľovali aj v tých kvapôčkach vody stekajúcich po mojich lícach.

,,Ako sa to so mnou rozprávaš, som tvoja matka!“ Odvetila chladným hlasom a vlepila mi zaslúženú facku. Hlavou mi trhlo do strany a ja som ju v tej pozícii aj nechala. Očami som sledovala koberec, na ktorý dopadali moje slzy.

,,Prepáč.“ Zašepkala som a konečne pohliadla Reneé do očí. ,,Prepáč mi, že som sa tak chovala. Spala som u Cullenových, ale nič viac už neviem.“ Šepkala som ďalej a sledovala ako sa jej výraz čím ďalej viac zmäkčoval.

,,To ty mne prepáč tú facku.“ Začala sa ospravedlňovať a pevne ma objala. Obidve sme si navzájom plakali v náruči. Ona kvôli svojej dcére a ja kvôli svojmu malému IQ. ,,Bála som sa o teba Bella. Veď sa pozri na seba. Celé telo máš samé modriny, veď to je...“ Ahá a preto si mi vlepila facku, že? Asi ich mám ešte málo. Chcela pokračovať, ale prerušila som ju. Tie slová mi oživovali neostré spomienky a ešte viac to celé zhoršovali.

,,Ja viem, mami. Ja viem.“ Zašeptala som. ,,Ale sľubujem ti, že zistím, čo sa stalo a poviem ti pravdu. Ale musíš mi niečo sľúbiť.“ Prepaľovala som jej uslzenú tvár pohľadom až pokým neisto neprikývla.

,,Zabudni na to, áno? Nerieš to, nemysli na to a už vôbec o tom nehovor Charliemu.“

,,Ale Bella, veď Charlie je tvoj otec a navyše policajt. Musí to predsa vedieť.“ Bránila sa.

,,Prosím, mami. Ja to vyriešim. Nechcem mu robiť starosti a taktiež nie je dobré, že to vieš ty. Preto na to zabudni. Celé sa to vyrieši, sľubujem.“ Snažila som sa ju presvedčiť a ďalej ju utvrdzovala mojim rozhodným pohľadom.

,,Nie som si istá, zlatko.“

,,Prosím, mami.“ Zaprosila som znova a vydýchla si, keď konečne prikývla.

,,Ale buď opatrná.“

,,Ďakujem.“ Vypískla som a ešte pevnejšie ju zovrela v náruči. Už už som sa od nej chcela odtrhnúť a zamieriť ku dverám, lenže Reneé ma prerušila.

,,Nemysli si, že nemáš domáce väzenie.“ Povzdychla som si a zvalila sa jej na ramene ako mŕtvola.

,,No jasné, výchova, čo?“ Zachichotala som sa a odstúpila od nej. To som však ešte nevedela, aký je ten jej nápravný program Isabelly Swanovej dlhý.

,,Navyše...“ Prerušila ma v polke chôdze ku svojim dverám. ,,... mesiac budeš chodiť nakupovať, robiť všetky domáce práce, starať sa o Toma. Žiadny televízor,...“

,,Je toto naozaj náš dom alebo koncentrák?“ Zažartovala som.

,,Ha ha, vtipné.“ Sarkasticky sa zasmiala. ,,Takže, kde som to skončila?... Aha, už viem. Žiadny televízor, žiadny počítač ani mobil. Ak to porušíš všetky zákazy sa o týždeň predĺžia.“ Vyvalila som oči a premýšľala nad tým či sa do Reneé neprevtelil prinajmenšom Hitler. Ale čo, zaslúžim si to.

Odobrala som sa preto konečne do svojej izby, ale na prahu sa ešte otočila.

,,Mimochodom, máš slušný pravý hák!“ Zakričala som na Reneé a ukázala jej zodvihnutý palec.

Vošla som do svojej izby, zobrala čisté pyžamo a išla sa osprchovať. Teplý prúd vody uvoľnil celé moje telo a spravil zo mňa opäť človeka. Po pol hodine som sprchu vypla a osušila sa. Pristúpila som k zrkadlu a zamračila sa nad tým, čo som videla. Celé telo ponorené do fialovej. Dotkla som sa pokožky na bruchu a zasyčala bolesťou. Páni, je až zázrak, že som doteraz zvládala ignorovať tú bolesť. Do očí sa mi už dnes po niekoľký krát vtlačili slzy. Vyzerala som otrasne.

(AlreadyOver )

Moja psychika opäť padla na nulu a ja som mala čo robiť, aby som sa nezložila na zem. Videla som to všetko tak živo, akoby som to zažívala opäť. Každý kopanec, každý úder vrcholiaci až do tmavofialových modrín. Každý povýšenecký výsmech, každý rozzúrený výkrik a nadávky. Všetko... už znova. S vypätím síl som sa obliekla a pomalým krokom došla späť do izby. Nemohla som predsa zostať v kúpeľni, ešte by ma tam niekto našiel.

Vstúpila som potichu do izby a pustila si rádio. Započúvala som sa do melódie rinúcej sa z plechovej krabice. Práve hrali pomalú pesničku nacpanú depresiou a smútkom až po úplný okraj. Ako keby mi to bolo treba, akoby som toho už nezažila dosť, musia mi to ešte všetci pripomínať. Oprela som sa bezvládne o dvere a sklonila hlavu. Malé slzičky sa jedna za druhou nasledovali a padali na mäkký koberec.

Emócie sa vo mne miesili až ich nakoniec prehlušila zlosť. Mala som zlosť na svet za to, že sa to stalo práve mne. Bola som naštvaná na to, že sa neviem vyznať vo svojich pocitoch k Edovi, bola som naštvaná na toho odporného chlapa, že ma zmlátil. Bola som naštvaná, lebo som si nepamätala žiadny alkohol a bola som úplne rozzúrená kvôli tomu, že mi pravda po celý ten čas uniká pomedzi prsty.

Premohla ma zloba a ja som potrebovala vybiť svoj hnev. Odrazila som sa od dverí tak, že som do nich kopla nohou a rýchlym krokom prešla k posteli. Strhla som rozzúrene plachtu s perinou, rozhádzala vankúše, hádzala nimi o stenu. Celá som sa triasla a moje telo to dokazovalo. Jeden vankúš som potom uchopila do rúk a zvalila sa na posteľ. Zaborila som do neho hlavu a rozkričala sa na celé hrdlo.

Začula som vonku zašuštenie a zodvihla k nemu hlavu. Nič som tam nenašla a to ma akoby ešte viac vytočilo. Vrazila som päsťou do matrace a znova, a znova. Opäť som zaborila hlavu do vankúša a vykríkla. Kus látky tlmil môj zúfalý a zároveň rozzúrený výkrik. Bušila som päsťou do matrace a oči mala pevne stisnuté. Ešte chvíľu som sa chovala ako zmyslov zbavená až pokým ma neopustili všetky sily.

Vtedy som už len bezvládne ležala na posteli a nechala slzy prúdiť po mojej rozhorúčenej tvári. Už som toho mala dosť. Už nevládzem. Bola moja posledná myšlienka predtým, než ma pohltila temnota.

***

(PuddleOfMudd-Spaceship )

Ráno som sa prebudila s o čosi lepšou náladou. V očiach mi poletovala nádej, že dnes konečne zistím, čo sa stalo. Musím to zistiť!

Svižne som vyskočila z postele a po slzách už ani chýru- ani slychu. Mala by som tie wrestlingové chmaty používať častejšie. Chudák vankúš- zrejme moja stála obeť. Bolo by totiž asi dosť zvláštne, keby som bezdôvodne mlátila cudzích ľudí hlava nehlava.

Osprchovala som sa a s odtekajúcou vodou odtiekli aj spomienky na včerajší večer. Obliekla som sa a išla sa naraňajkovať. Nikto už v dome nebol a tak som to mala ľahšie. Bolelo by ma vidieť utrápenú tvár mojej matky a mimo to, aspoň nemusím vymýšľať ďalšie stupídne výhovorky pred Tomom. Už sa počujem, ako mu znova trepem o Kocúrovi v Čižmách. Pokrútila som nad sebou hlavou a ďalej do seba pchala vločky s mliekom.

Celý ten čas som premýšľala nad pravdou. Prehrávala som si, aj keď veľmi nerada, ten otrasný večer. Sekundu po sekunde som si ho prechádzala, ale nenašla nič podstatné. Prečo som bola s tým chlapom? Ako som sa s ním spoznala? Ako to, že som si to celé uvedomila až keď ma chcel... znásilniť. Bože, aj v myšlienkach je to ťažké vysloviť.

Chodila som po dome s výrazom alá Sharlock Holmes a uvažovala nad tým všetkým. Keby mi niekto rozrezal mozog a nakukol dnu, uvidel by koliečka a závity ako sa tam krútia a idú na plné obrátky až sa z nich parí. Mala by som si ich trochu schladiť. Pomyslela som si a naliala si pohárik mlieka. Vypila som ho do dna a rozhodla sa už konečne zamieriť na autobus.

Celé ráno som nechápala to, čo som vlastne robila. Naliať si mlieko aby sa schladil mozog... no jo, to môže napadnúť len moju maličkosť. A najhoršie na tom je, že som to brala úplne prirodzene akoby to bolo zvykom. Mlieko a mozog... ach, nikdy to nepochopím. Aj tak neviem, ako som si ho chcela schladiť, keď žiadny nemám, ale to je už detail.

Ale je pravdou, že počas rána som bola ako duchom neprítomná. Som si istá, že by som si ani nevšimla, keby som si namiesto botasky obula kvetináč. A až v polke cesty na autobus by som si uvedomila, že mi na počudovanie z nohy trčí bambus. Chúdence pandy, čo asi teraz tak okusujú. Ja si z bambusu robím provizórne botasky a ony tam možno hladujú. Znovu som potriasla hlavou a zamkla vchodové dvere.

Nastúpila som na autobus a vydala sa konečne zistiť pravdu. Pche! Sharlock Holmes bude oproti mne nula, veď počkaj!

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 28. kapitola: