Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 23. kapitola

02.11.2009 (09:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 4563×

Som v háji!

23. kapitola

Prosím, ak uvidíte vo vzdialenosti dvesto metrov gigantického svalnatého obra a dievčinu, ktorá zrejme zakopáva na každom metri, nepanikárte, len utečte čo najďalej ako sa dá. Opakujem - ČO NAJAĎALEJ! Riziko úrazu. Za psychické či fyzické ujmy nezodpovedáme!

(15Steps-Radiohead )

,,Hmmm... jo, idem si kúpiť krysu.“ Krysu? Óóó maj goš!

Tak toto nerozdýcham. On to myslí vážne? Tak to mu nestačilo to s tým mackom, on chce riskovať zdravie nejakého úbohého zvieraťa? Ak Rose ublíži Emmetovi, to je mi jedno, nech ho aj plesne panvicou po hlave, ale nechceme predsa týrať zvieratá, že?

,,No... ako chceš, ale Rosalie ťa zabije... alebo prinajmenšom ďalšieho tvojho plyšového macka.“ Dodala som po chvíli a sama sa nad tou kravinou zaškerila. Emm záporne pokrútil hlavou.

,,To mám tiež vyriešené.“

,,Hmmmm a smieš mi ten svoj taktický plán prezradiť?“ Opýtala som sa zvedavo a vyčkávala odpoveď. Emmet sa zatváril tajomne a svoj vzhľad finálne podtrhol nadvihnutím jedného obočia.

,,Dočkaj času ako hus klasu.“ No len nech sa z toho nepo...

Viac som už tú jeho Mission Impossible, či ako to mám nazvať, neriešila a zamerala svoju pozornosť k oknu. Šlo to dosť sťažka, pretože Emmeta začala jazda nudiť a tak sa zodvihol a snažil sa udržať na nohách zatiaľ čo aut- ,,prcimašina“ bočila v zákrutách. Nebezpečne sa kymácal sem a tam a jediné, čo mi ostávalo, bolo modliť sa za to nevinné dieťatko v kočíku. Ak by naňho Emm spadol, zrejme by trochu deformoval jeho obvyklý tvar a nie som si istá, či by ho potom vôbec spoznala vlastná matka.

Moje modlitby boli vyslyšané a bez akejkoľvek ujmy. Vystúpili sme v menšom centre a rozhliadli sa navôkol. No... neviem, čo si od toho Emm sľúbil, ale veľa tu toho nenájde. Zamierili sme teda do prvého obchodu so zvieratami, ktorý sa týčil len pár metrov od nás. Zverstvo- tešte sa!

Len čo sme vstúpili cez veľké presklené dvere, celý obchod utíchol. Aj hluchý by tu počul spadnúť ihlu na podlahu. Všetci nás pozorovali a nevydali zo seba ani hlásku akoby snáď niekto umrel. Trochu som zneistela, ale to som ešte nevedela, čo sa bude diať ďalej.

To ,,ohlušivé“ ticho trvalo asi päť sekúnd a hneď nato akoby v miestnosti vybuchla bomba. Psy začali rozzúrene ale zároveň rozrušene štekať a vrčať, vtáctvo poletovalo nervózne v klietkach a škriekalo na všetky strany. Hlodavce sa tlačili v tých najtmavších zákutiach ich terárií a predavačky nevedeli, čo si počať.

Ehm... to sa boja akože nás? Nie sme teroristi, muži v čiernom ani nič podobné, tak kde je problém?? Kiežby som bola Dr. Dolittle, to by som aspoň vedela, čo si myslia. Žeby Emmet neobedoval a práve dostal chuť na nejaké to stehienko alebo vtáčie krídelko? Ou! Začínam mať dojem, že by som mala volať na slobodu zvierat. Potriasla som hlavou a vyhnala tie stupídne myšlienky z hlavy.

Zatiaľ čo ja som tam stála ako prikovaná, Emmet už obdivoval myši krčiace sa vo svojich klietkach. Podišla so preto k nemu a sledovala jeho výber.

,,Krátky chvost, veľké uši, malé nohy,...“ Mumlal si popod nos a ja som ho s naddvihnutým obočím sledovala.

,,Emm, chceš aby tá krysa vyhrala Miss krásy alebo čo?“ Opýtala som sa ho po chvíli, keď mi to pripadalo už naozaj smiešne. Zaškeril sa na mňa a ďalej si ich prezeral. Ak má takéto nároky aj pri ženských... No, vlastne sa ani nečudujem. Rose tomu všetkému, koniec koncov, nasvedčuje.

,,Ona je tá pravá!“ Poteš pán Boh! Tak to je vážne ako pri tých ženských. Emmet to vykríkol akoby sa práve bezhlavo zamiloval. Dokonca som sebou mierne trhla ako zhíkol. Pretočila som očami a zamerala sa na myš, na ktorú ukazoval prstom.

V rohu presklenej nádoby sa krčila malá biela myška s červenými očami. Očividne mala dostatočne dlhé nohy, malé uši a všetky tie zvyšné parametre na Emmetovom dotazníku. Naskytol sa tu však úplne iný problém.

,,Ehm.... Emm, je mi to ľúto... no, akoby som ti to povedala... ta myš sa ťa bojí!“ Povedala som čo najráznejšie. Snáď to jeho mozoček pochopí.

,,Nie, nie. Určite nie. Len má málo miesta.“ Tak fajn, zrejme to nepochopí.

,,Emmet, vojde sa tam ešte dvadsať takých ako je ona. Bojí sa ťa.“ Oboznamovala som ho znova s krutou realitou a súcitne sledovala malú myšku. Som si istá, že ak by to bolo v jej silách, tak by prehryzla sklo, objednala si vrtuľník Jamesa Bonda a odletela s ním do Afriky.

Emm si po chvíli dal povedať a so zvesenými plecami pokračoval ďalej. Popri tom si niečo mumlal asi v zmysle: ,,To nie je fér. Ona bola jedinečná. Ona bola tá pravá.“ Ach, Emmet, Emmet. Ty si vážne dement.

(WhoLetTheDogsOut? )

Žiadne zviera nevyhovovalo jeho požiadavkám a tak sme sa chceli pobrať do ďalšieho obchodu na opačnom konci nákupného centra. Spomenula som si však na to, že som pôvodne chcela kúpiť aj nejakú tú hračku Rexovi, aby v budúcnosti nemusel okusovať moju nohu. Využila som preto situácie, že sme vo zverimexe a podišla ku košu plného pískacích hračiek. Prehrabovali sme sa v nich a snažili sa nájsť niečo vhodné. Celým obchodom sa pritom ozývalo škreklivé pískanie sprevádzané našim smiechom.

Neviem, čo nás to napadlo, ale v jednej chvíli sme pomocou nich začali tvoriť melódiu. Vypiskovali sme jedno cez druhé a utvorili z toho čosi prapodivné, no ku podivu to znelo dobre. Schmatla som do ruky pískajúce gumené kura a naradostene mu stláčala do rytmu krk, z ktorého sa vyludzovali rôzne zvuky. Vyzeralo to, akoby som ju chcela uškrtiť, ale čo. Hlavne že je zábava. Naďalej sme tam poskakovali a vypiskovali budúce melódie konkurujúce Vivaldimu. Alebo prinajhoršom plechovke štrngajúcej po asfalte za burácania silného vetra.

Okolo nás sa zhromaždila skupinka ľudí, ktorí nás s pobavením sledovali. No jo, takéto duo tu zrejme nemožno vidieť každý deň. Dokonca som mala dojem, že nám jedná stará pani hodila mincu. Žeby sme sa tým začali živiť? Po chvíli sme skončili, dav nám zatlieskal a po chvíli sa rozpŕchol. Čupla som si a zodvihla zo zeme lesknúcu sa mincu. Páni, štvrťák! Tak to si môžem kúpiť... nič.

Nechala som mincu mincou, čapla do ruky nejakú hračku a utekala ju zaplatiť. Pritom som sa potkla o vrece granulí a priamo do nich vletela. Tvár som zaborila do vreca a chvíľu zotrvala v bolestivej polohe. Potom som sa s menšími ťažkosťami postavila a vypľula zvyšok granulí z úst ako z guľometu. Emmet sa zatiaľ váľal od smiechu po zemi a chytal sa za brucho.

Keď k nemu pribehla jedna mladá pokladníčka, vyprskla som a tento krát sa váľala po zemi ja. Dievča k nemu priskočilo a chcelo mu dávať dýchanie z úst do úst. Emmet rýchly ako dym z pušky vyskočil na nohy, vzal nohy na ramená a utekal kade ľahšie. Tá baba to neskôr vysvetlila tak, že si myslela, že dostal Emm záchvat. No jasné... a chcela mu pomôcť tým, že ho zadrhne jej vlastným jazykom, nie?

S červenými lícami a slzami, ktoré mi od smiechu stekali po tvári som sa vykulhala z obchodu a pohľadom pátrala po Emmetovi. Našla som ho sediac zachmúrene na lavičke. Trochu som sa zahihúňala a nakoniec sa k nemu vydala.

,,Tak ti treba!“ Doberala som si ho, keď som stála tesne vedľa neho. Nemal sa mi smiať, keď som mala ústa plné granúl.

***

V druhom obchode nám to šlo už o niečo lepšie. Cha cha... dobrý vtip! Bola to pohroma, ale začnem pekne od začiatku.

Hneď po vstupe do malého obchodíku mi Emmet niekam zdrhol. Nechala som to plávať a rozhliadla sa navôkol. Zaujali ma teráriá v rohu miestnosti a tak som sa k nim vybrala. Sledovala som jednotlivé plazy a ostatné potvory. Rôzne pavúky, hady, škorpióny... ble. Nič pre mňa. Som rada, že Emm chce LEN nejakú krysu. Ak by totiž snil o anakonde, zrejme by ma na mieste klepla pepka.

Zaujato som obzerala jednu nádobu s listami, všemožnými halúzkami, ale zviera nikde. Zmätene som sa rozhliadla do všetkých zákutí, ale po ňom ani chýru, ani slychu.

,,Aha čo mám!“ Zvolal radostne Emm. Zmätene som sa otočila a ak som pred tým spomínala pepku, tak teraz na to už neexistuje diagnóza. Stál tam predo mnou s výrazom malého decka, ktoré dostalo cukrík, lenže tu so zásadným rozdielom. Namiesto sladkého cukríku sa v Emmetovej ruke zračila odporná, chlpatá, osemnohá, obrovská, odpudivá, nechutná... musím sa nadýchnuť... hrôzostrašná tarantula.

,,Nech ťa to ani nenapadne!“ Varovala som Emma a už teraz sa cúvaním vzďaľovala. S vytreštenými očami som sledovala každučký pohyb tej ohavy a opatrne kládla jednu nohu za druhú.

,,Ale, ale. Niekto sa nám tu bojí?“ Uťahoval si zo mňa, no mne to dvakrát vtipné naozaj neprišlo. Nechápem, ako to vôbec môže držať v rukách.

Vykročil ku mne a ja som odskočila dozadu. Mami, pomoc!!! Ak ma máš rada, ZACHRÁŇ MA!... Takže mama ma mala v paži a tým pádom som bola v háji. Musím zahájiť ústup a obranný režim.

,,No tak, je to len malé nevinné zvieratko.“ Mu dám nevinné, počkaj keď ťa kusne! Opäť ku mne načiahol ruky. To som už psychicky nezvládla a zdrhla. Uskočila som za roh a utekala sa skryť. Svoj bunker som našla vzadu medzi bedňami. Skrčila som sa medzi ne a vyčkávala, čo sa bude diať. Keď som tam čupela už hodnú chvíľu, nabrala som odvahu a vybrala sa hľadať Emmeta s tou... brrrr.

V uličke som zabočila doľava a konečne ho našla. Stál tam a upieral zrak priamo na mňa. Nevinne sa usmieval a mne bolo hneď jasné, že sa niečo stalo.

,,Tak vyklop to! Čo si spravil?“ Pýtala som sa na rovinu a bez zbytočných okolkov.

,,No...“ poškrabal sa ruko vzadu na krku. ,,ona mi akosi... vyskočila z ruky a... ehm... ušla.“ Uš-čo?

,,To nemyslíš vážne! Kde je tá potvora?!“ Zavrčala som rozzúrene a mala chuť zavolať deratizátora. ,,Čo budeme... nie, počkať. Čo budeš TY robiť, hm?!“ Opravila som sa. S týmto nemám nič spoločné, ja som v tom nevinne. Nepoznám ho, neviem kto je Emmet Cullen a netuším, čo za zviera tu teraz pobieha. Jednoducho- ja nič, ja muzikant.

,,Seď a uč sa.“ Predniesol a ladným krokom odplával preč. Ako sa mám asi tak učiť, keď ho ani nevidím? Povzdychla som si a posadila sa na veľké vrece granúl. Sedela som tam nejakú tú dobu a pomaly si začala myslieť, že išiel domov a mňa tu nechal v pazúroch alebo, lepšie povedané, v pavučine tej príšery.

Keď som v to už ani nedúfala, ozval sa Emmetov hlas. Nie však odtiaľ, ako som si myslela. Ani zďaleka nestál pri mne, jeho hlas sa ozýval z REPRODUKTORA!

,,Vážení zákazníci. S ospravedlnením vám oznamujeme, že v priestoroch tejto miestnosti unikla zo svojho terária tarantula. Prosím, nerobte paniku a s pokojom opustite areál obchodu.“ Páni, nejaký je diplomatický. ,,Kašlite na to, jednoducho zdrhajte!!“ Hmmmm, tak už ani nie. Typický Emmet.

V obchode to priam ožilo. Spomínal pokoj? Tu to žije ako na letnom výpredaji alebo nejakom rokovom koncerte. Všetci strachom kričali, pišťali a utekali k východu. Pred ním sa utvorila tlačenica. Ľudia okolo mňa pobiehali a sem tam do mňa aj niekto strčil. Samozrejme teraz ospravedlnenie neprichádzalo do úvahy, že?

Zmätene som sa rozhliadala a premýšľala nad tým, čo mám asi tak robiť. Dav ma samovoľne natlačil do skupinky a mne neostalo nič iné, než rozhliadať sa po Emmovi. Netuším ako, ale zrazu sa objavil vedľa mňa s víťazným(pre mňa priblblým) úsmevom na tvári.

,,Ty si sa už načisto zbláznil!“ Kričala som na neho. Tak najprv bez povolenia vyberie z terária tú tarantulu, potom ju stratí a nakoniec sa angažuje aj do rozhlasu. On je vážne IDIOT!

,,Pšt, buď ticho a zdrhaj. Nechceš predsa, aby to na nás našili.“ Šepkal na mňa akoby som ja bola tá neschopná.

,, Na NÁS? Nie, to je TVOJA vina, takže ak to zistia, všetko si zlízneš TY!“

,,Fajn, len už poď.“

Aj keď nerada, musím uznať, že to mal vymyslené dobre. V dave sme sa stratili a nikoho ani len nenapadlo v tom zmätku hľadať vinníka. Vybehli sme vonku a ja som kútikom oka zahliadla jednu ženu, na ktorej vlasoch sa hompáľala, už spomínaná, tarantula. To som zvedavá, čo bude robiť, keď to zistí. Popadala som dych a pre lepšie dýchanie sa trochu predklonila. To je teda adrenalín. Žiadny bungee-jumping alebo paragliding, stačia jednodňové nákupy s Emmetom.

Keď som sa spamätala z toho šoku, rozhodla som sa to s ním skúsiť ešte raz a naposledy. Potom to vzdávam. Vybrali sme si jeden útulný a zároveň posledný obchod v tomto meste. Zvyšné sme už rozbili alebo inak poškodili, tak čo iné nám ostalo, že?

Teraz sme pre istotu nerobili žiadne voloviny a len sa obzerali. Opäť ma zaujala prázdna nádoba. Prosím, prosím, len nech v tom nie je namočený Emmet. Nečakala som však nečakané. Odrazu z rohu vystrelila kobra a ukázala mi svoje ostré tesáky. Zasyčala na mňa, ale našťastie cez sklo nemohla prejsť. Predsa len ma to vydesilo. Od úľaku som automaticky odskočila a vrazila do Emmeta, ktorý stál za mnou. Zatackal sa dozadu a chrbtom vrazil do klietky, tá vrazila do ďalšej a tá do ďalšej. Rozpútali sme peklo. Vlastne nie. Tentoraz som JA bola tá blbá.

Klietky padali jedna za druhou ako domino a ja som len nečinne prizerala. Ani som netušila, čo by som vlastne mala robiť. Pritrafiť sa do rany a utrpieť otras mozgu? Nie, ďakujem. Obchodom sa rozlieval rachot a rinčanie plechu. Pri každom zadunení som vydesením poskočila, až to muselo vyzerať, akoby som mala epileptický záchvat.

Emmet fascinovane hľadel na scénku pred sebou akoby s očakávaním, ako celé to domino vyvrcholí. Čakal, že tá posledná vrazí do terária, to sa rozbije a opäť rozpútame panický útek všetkých prítomných? Vďakabohu, sa nič podobné nekonalo a posledná klietka konečne padla na zem. Chvíľu sme na ne zarazene pozerali, nakoniec sa spamätali a začali to upravovať.

Všetko sme postavili na svoje miesto a modlili sa, nech na nás nenabehne Greenpeace. To, čo sme za tento deň povyvádzali niektorí nestihnú ani za rok. Naša snaha nám v jednej záležitosti však bola zbytočná. Prvotná klietka, do ktorej vpálil Emmet, už nebola v tom najlepšom stave. Vlastne v nej bola zanechaná priehlbina po Emmetovom chrbte. Nechápem, ako to dokázal. Ja by som si na tých tyčkách zlomila stavce, ale on nie. On ich dokonca sám ohne. Preukázal svoju šikovnosť a silu a navrátil tomu aspoň aký- taký tvar. Byť ale majiteľom tej klietky, tak sa až tak veľmi nespolieham na dvierka.

Chcela som sa spakovať skôr než niekto príde. Mala som vedieť, že to takto dopadne. Čo iné som vlastne čakala? Vykročila som k východu, keď ma zarazil Emmetov výkrik.

,,Našiel som ju.“ Už ďalšiu manželku? S očakávaním som k nemu prišla a pohliadla na šedú krysu pobehujúcu po klietke. No.... vyzerala normálne, tak prečo nie. Vlastne huráááá! Konečne si nejakú vybral. Vzal si ju a my sme za ňu išli zaplatiť. Cestou sme ešte zabočili do uličky a vybrali jej nejaké jedlo.

,,Len pozor, aby si jej nekúpil jed na krysy.“ Neodpustila som si uštipačnú poznámku a ďalej ho sledovala ako si všetko možné jedlo pchá do rúk. Predavačka nám vložila krysu do krabice a zvyšok hodila do igelitky. Zaplatili sme a vyšli von.

Konečne sme zamierili na vytúženú zastávku. Cestou ma Emmet ignoroval a naopak, celú svoju pozornosť venoval tej svojej kryse. Tak to bude Rose naozaj nadšená. Emm k nej mumlal niečo v znení: ,,Naučím ťa rôzne povely ako sadni, ľahni, rob mŕtvolu. Uvidíš, budeš tá najmúdrejšia krysa na svete a všetkým vytrieš zrak.“ On je vážne cvok. Hm... neviem či to bol s tou krysou dobrý nápad.

Moje úmysly ohľadom zastávky prekazil Emmet. Bez slova ma viedol niekam do neznáma a stále sa venoval tej svojej kryse, ktorá, mimochodom, už má meno. Freddie. Najčastejšia ju volá Fredík. Emm je vážne psychicky labilný.

Sama som sa domov ale vrátiť nemohla. Ešte by si mysleli, že som ho zabila a čo potom? Cestou niekam- neviemkam Emmet zavolal Edovi, aby po neho prišiel pred náš dom. Ničomu som nechápala, ale zbytočne som nenamáhala svoj mozog a ostala radšej v nevedomosti.

Keď som konečne zistila, kam mierime, neubránila som sa zachichotaniu. Pred nami bolo hračkárstvo. A viete, prečo tam ideme?... Kúpiť do zásoby plyšových mackov, pretože ako poznám Rosalie, ich spotreba sa teraz rázne zvýši. Tak toto je to jeho riešenie? Ach Emmet, ty si teda číslo.

Po pätnástich minútach s taškou plnou modrých mackov, dvoma taškami so žltými a troma taškami s rúžovými mackami sme konečne opúšťali hračkárstvo a poberali sa domov. Nič iné nám ani vlastne neostalo, pretože sme vybrakovali celý obchod a aj keby sme veľmi chceli, ďalšieho maca už nevyhrabeme ani z hlavy plastovej princezničky.

(Blink182 )

Keď sme nastupovali do autobusu, uvedomila som si, aký to bude s tými taškami problém. Vyzerali sme ako vianočné stromčeky a napchať sa cez tie mrňavé dvierka autobusu dnu bol až nadľudský výkon. Nakoniec sa nám to podarilo a my sme zaplnili taškami štyri ďalšie sedadlá, za ktoré sme samozrejme museli zaplatiť.

,,Rose ťa zabije.“ Neodpustila som si malú poznámočku, ktorá mi stále vírila hlavou. Vlastne som si ju za dnešné poobedie povedala najmenej tisíckrát. Musela som sa trochu pousmiať, keď som si všimla Emmeta ako nasucho preglgol. No jo, Emmetíka čaká peklo na zemi. Blbec, sám si za to môže.

,,To máš za to, že si taký podrazák.“ Rypla som si do neho a sledovala jeho reakciu. Po chvíli záporne pokrútil hlavou a odpovedal.

,,Doteraz som bol podrazák, ale urobil som otočku o 360 stupňov.“ Hm... aha tak dob- ale počkať!

,,O 360 stupňov? Mňa neoblbneš Emmet.“ Vrčala som len čo mi to konečne došlo. Ako som sa mohla, preboha, dať nachytať? Už som mu na to skoro skočila. Zas taká blbá z matiky nie som. Došlo mi, že sa vlastne len otočil, takže je stále taký imbecil ako predtým. Emm sa zatváril ako neviniatko a pomykal plecami. Plesla som ho po hlave a keď už sme začali s tými porekadlami či čím to vlastne, ani ja som si jedno neodpustila.

,,Vieš, ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva.“

,,Hmm.... skôr tak dlho do lesa volal, až prišiel horár a rozbil mu hubu.“ Vyprskla som smiechom a Emm sa ku mne pripojil. Kam on na tie hlody chodí? Mňa by toto nikdy nenapadlo. Pokrútila som nad ním hlavou a snažila sa popadnúť dych. Mám dojem,  že ak príde ešte jeden nával smiechu, skolabujem.

Po dvadsiatich minútach zaplnených smiechom a pochybnými pohľadmi ostatných cestujúcich sme konečne vypadli z autobusu a to doslova. Pošmykla som sa totiž na schodíku a zletela na Emmeta, ktorý stál predo mnou. To snáď ani nie je možné, to je už druhýkrát, čo som do neho vpálila. Zvalili sme sa do trávy a tašky vyleteli do vzduchu. S žuchnutím dopadli na zem a ich obsah sa, ako ináč, vysypal po celej ceste. Ležali sme tam vedľa seba a zarazene sledovali nebo. Okolo nás sa povaľovali ružoví, žltý a modrí mackovia a kopa igelitových tašiek.

Trochu vykoľajene som sledovala obláčik vznášajúci sa na oblohe až pokým mi môj výhľad nezatienila bronzová hlava.

,,Mám sa vôbec pýtať?“

,,Radšej nie.“ Uistila som Eda a posadila sa. Emmet sa už tiež vzchopil a práve naháňal po ceste plyšových mackov, ktorých nadnášal vietor. S pomocou Eda som sa postavila a, už sama, sa oprášila.

Všetko sme pozbierali a bohužiaľ, ľútosťou sme sa museli rozlúčiť s jedným z mackov, ktorého prešlo okoloidúce auto. No... život je krutý.

,,Tak, koľko ľudí zomrelo?“ Pýtal sa s pobavením v hlase Ed, keď sme zakončili minútu ticha na poctu Pufíka, ako ho Emm stihol nazvať. A chcete počuť ďalšie mená? Pufík, Hufík, Ňafík,... atď., atď.

,,Ha ha, veľmi vtipné.“ Povedala som sarkasticky. ,,Ja nemôžem za to, že tvoj brat je chodiaca katastrofa.“ Rozčuľovala som sa.

,,Tak ja som katastrofa? Kto do mňa vkuse vrážal?!“ Nedal sa Emm a založil ruky v bok.

,,A komu zdrhla chlapatá tarantula?!“ Pokračovala som ja a zlostne ho prepaľovala pohľadom. Chcel ešte niečo povedať, ale Éďa ho prerušil.

,,Emmet, čo sme ti nehovorili, že nechceme žiadne problémy?“

,,Ja za tie prúsery nemôžem... alebo teda nie za všetky.“ Obraňoval sa Emmet a ja som sa tvárila akoby som bola vzduch.

,,Ešte sme ti to pripomínali, to si to nepochopil?!“ Rozčuľoval sa Ed a mne pripadal až priveľmi naštvaný. Zas toľko sa toho nestalo, nie? V mysli som sa modlila, nech si ma Ed nevšimne. Nepriala by som si, aby na mňa takto reval. Normálne mi začína byť Emmeta ľúto.

,,No... tak som to nepochopil, no.“ Hovoril previnilo Emmet so sklopenou hlavou.

,,Má pravdu.“ Vložila som sa do toho konečne ja. ,,Nepochopil to.“ Zvalila som celú vinu ,,nenápadne“ na Emmeta. Bleskurýchlo sa na mňa otočil a zabodol do mňa svoj vražedný pohľad. On hovoril, že to nechápe, tak čo s tým mám teraz ja?

,,No čo? Ty si sa priznal.“ Pomykala som plecami a tvárila sa ako anjelik so svätožiarou nad hlavou.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 23. kapitola: