Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-2.kapitola

14.08.2009 (10:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3685×

Som v háji!

2.kapitola

Už ZASE v maléri!

Pohľad Belly:

Je sobota skorého rána a ja sa cítim dosť divne. Fakt! Tak nejak...... šťastne. Už od chvíle, čo moje viečka prepustili prvé slnečné lúče cez svoju oponu, sa priblblo usmievam. Vážne! Žeby kvôli tomu včerajšku? Nie... nie, to je hlúposť. Zrejme to bude preto, že má dnes domov prísť môj mladší braček. Do dneskajška má byť u babičky Renaty v Calgeri. Pôvodne som tam mala ísť aj ja, lenže na moju letenku nám už akosi nevyšli peniaze a tak išiel len brácha. Mimochodom, volá sa Tom. Pravda je, že kedysi som mala bratov dvoch. Bohužiaľ...... jedného mi život vzal.

Moje myšlienky sa začali uberať nebezpečným smerom a aj úsmev mi pohasol a tak som rýchlo zatrepala hlavou a znova sa naladila na optimizmus. Zvesila som nohy z postele a došuchorila sa do kúpeľne. Umyla som si zuby a snažila sa učesať to hniezdo na hlave. U normálnych ľudí sa to nazýva vlasy. Sčesala som ich do drdola a zopla gumičkou. Dobehla som naspäť do izby a obliekla sa do športového oblečenia. Tenké tepláky, krátke tričko a pohodlné botasky. Moja obvyklá voľba.

http://www.bonprixshop.eu/sk/offer.htm;jsessionid=403AE8ED4522A7F8F1F72E22428EFF16?cat=1.10.512.1.19.1.&pr=29373 -tak nejako to mohlo vyzerať

Možno sa to niekomu bude zdať divné, ale každú sobotu si ráno chodievam zabehať so svojím psom. Oh, áno. Zabudla som sa vám zmieniť o tom, že máme aj psa. Volá sa Rex a je to zlatý retriever.

Je to už taká naša sobotňajšia rutina. Zvykla som si na to a zdá sa, že Rex tiež nie je proti. Už oblečená a pripravená som zbehla schodmi ( zdolávala som ich po dvoch) a tak nebolo nič zvláštne, keď som sa práve na tom poslednom pošmykla o Rexovu hračku a natiahla sa na podlahe cez celú chodbu. Celá dolámaná, no s odhodlaním som vstala, dala Rexovi porciu jeho granulí a sebe taktiež pripravila výdatné raňajky v podobe mlieka s cereáliami a potom ešte jablko.

Moji rodičia mali cez víkendy voľno, takže to aj naplno využívali. Spali väčšinou až do jedenástej, čo je u nich rekord. Ale ja sama som stále šampión. Raz sa mi podarilo spať až do jednej poobede, ale za to mohla vlastne chrípka. No nič. Nechala som rodičov spať a vyšla som s Rexom na vodítku von. Slnko bolo zatiahnuté, ale zima nebola a tak mi stačila len tenká mikina.

Chodievame spolu do parku, ktorý je trochu vzdialený od Forks. Takže to máme tri kilometre do parku, tam sa vždy poprechádzame a oddýchneme si a potom tri kiláky naspäť. Niekedy to bolo pre mňa náročné, ale postupom času sa to už nezdalo byť až tak ťažké. Rex poslušne bežal popri mne a ak náhodou potreboval niečo oňuchať, vždy ma upozornil brechotom.

Keď sme dorazili do parku, nejaký čas sme sa prechádzali. Bola tu čerstvo pokosená tráva, príjemná vôňa a najmä tu vládol pokoj. V podstate som to tu zbožňovala. Práve som išla popri jednej lavičke pod rozrasteným dubom a Rex poslušne pobehoval okolo mňa. Rozhodla som sa, že sa trocha ponaťahujem. Podišla som k lavičke a Rexa mala pre istotu stále pripútaného na vodítku, ktoré som držala v ruke. Nikdy neviete, čo sa môže stať. Jednu nohu som vyložila na lavičku a začala sa k nej naťahovať. Bola som celkom rozcvičená, ale kvôli môjmu pádu doma ma trochu pobolievala noha. Rex zatiaľ oňuchával nožičku lavičky a tváril sa nanajvýš pátravo. Pokračovala by som v cvičení, lenže Rex sa zrazu zahľadel niekam za mňa a rozbehol sa tým smerom. Mňa strhol dozadu a zacítila som, ako som do niečoho tvrdého narazila. Myslela som si, že je to nejaký stĺp aj keď to bola totálna blbosť, ale tak u mňa sa dá očakávať všetko možné. Otočila som sa a to čo som videla, nebol ani zďaleka  nejaký ošemetný stĺp.

Oči mi div nevypadli z jamôk a sánku som si mohla zbierať rovno zo zeme. Bol tam on! Edík! Neveriacky som na neho pozerala a Rex očividne tiež o neho prejavoval záujem. Nemyslite si, že je môj pes gay. To nie.

,, Ahoj.“ Pozdravil ma a ja som si konečne uvedomila, že musím vyzerať ako imbecil. Ústa som s cvaknutím zatvorila a oči navrátila do normálnej polohy.

,, A a-ahoj.“ Vykoktala som zo seba stále prekvapeným tónom.

,, Ty si to dievča, ktoré prepadáva cudzích ľudí v obchodoch?“ Opýtal sa s úsmevom.

,, A ty si ten chalan, ktorý chodí do obchodu s dámskym spodným prádlom? Tak čo, našiel si si tam pre seba nejaký vyzývavý kúsok?“ Vrátila som mu to aj s úrokmi a lišiacky sa na neho usmiala. On sa tomu len zasmial a pokrútil hlavou.

,, Nejaká odvážna na niekoho, kto bol ešte včera taký zúfalý.“ Chcela som pokračovať poznámkami typu- Tak to hovorí ten pravý!! Neviem, kto bol vtedy viac zúfalý.- ale prerušilo ma vyzváňanie môjho mobilu. S tichým ,,prepáč“ smerom k Edovi som ho vytiahla z vrecka a pozrela sa na displej. Na obrazovke blikal nápis FÍZEL. Mám tak uloženého otca a tak som to radšej ihneď zdvihla.

,, Áno, oci??“ Opýtala som sa rutinne.

,, Bells, Tom sa už vrátil.“

,, Naozaj? Tak to je skvelé! Ihneď som doma.“ Oznámila som nadšene. Od chvíle ako som prišla o môjho staršieho brata sa snažím pre toho prcka urobiť všetko, čo je v mojich silách.

,, No ono Bells.... mala by si prísť skôr do nemocnice.“ Oboznámil ma Charlie. Najprv som sa zhrozila, ale uvedomila som si, že to hovorí trochu pobavene a tak to hádam nebude nič až tak vážne.

,, No super! Čo zase ten zasran urobil?“ Opýtala som sa ho.

,, Pomýlil si jedlo s hubkou na riad. Robili mu výplach žalúdka a už by mal byť v poriadku. Prídeš?“

,, Áno, budem tam tak rýchlo, ako len budem môcť.“ A s klapnutím hovor ukončila. Pohľad som opäť upriamila na Edíka.

,, Prepáč mi to, ale môjmu malému bratovi akosi zachutili hubky na riad a tak musím ísť do nemocnice. Zatiaľ sa maj.“ Narýchlo som sa s ním rozlúčila obyčajným mávnutím ruky a otočila sa k odchodu. No začal na mňa ešte kričať.

,, Počkaj!“ Nechápavo som sa otočila. Spravila som niečo? ,, Vieš, môj otec je lekár a dnes som ho chcel navštíviť. Auto mám kúsok odtiaľto. Ak chceš, môžem ťa tam odviesť.“ Ihneď som s tým chcela súhlasiť, ale potom som sa zarazila.

,, A čo Rex?“ Opýtala som sa a ukázala som na môjho chlpáča. Stočil pohľad k nemu a, zrejme uvažovaním, sa zamračil. Bolo mi to jasné. Nikto nechce riskovať, že sa pes cudzej osoby vyšpiní na jeho sedadlo. Ale ak čo i len uvažoval nad tým, že ho tu jednoducho len tak nechám, nech na to ihneď zabudne. Nakoniec si rezignovane povzdychol.

,, Môže ísť tiež.“ Radosťou som skoro poskočila, ale našťastie som sa na poslednú chvíľu ovládla. Celú cestu k autu som mu ďakovala a začínala som mať pocit, že mu to už aj lezie na nervy.

,, Stáva sa ti to často?“ Opýtala som sa, keď sme nastúpili do jeho, mimochodom celkom pekného, auta.

,, Čo myslíš?“ Opýtal sa nechápavo.

,, No.... že zachraňuješ pometené tínedžerky z ich problémov.“

,, Aha....“ Zdal sa byť trochu zaskočený a dosť ťažko z neho liezli vety. ,,... no vlastne... ani nie.“ Oboznámil ma s tak ,,omračujúcou“ skutočnosťou. Po zvyšok cesty sme boli potichu. Jazdil rýchlo a to sa mi páčilo. S jeho dovolením som stiahla okienko, a užívala si, ako sa vánok pohráva s mojimi vlasmi. Vzadu bol Rex a tiež bol priaznivcom jazdy, pri ktorej máte vystrčenú hlavu z okna.

Keď sme dorazili, nechali sme psa v aute a ja som sa ponáhľala do nemocnice. Pred tým sme sa s Edom ešte dohodli, že keď budem na odchode, mám prísť do kancelárie Dr. Carlisla Cullena. Rozbehla som sa za rodičmi, ktorí postávali na chodbe. Pozdravili sme sa a potom mi povedali všetko o bráškovom stave. No radšej by som bola, ak by som ho videla na vlastné oči a tak som ho išla navštíviť.

,, Ahoj, ako ti je?“ Pozdravila som ho a prisadla si k nemu na posteľ.

,, Celkom fajn. Neviem, prečo z toho robíte takú vedu.“ Povedal jemne podráždeným hláskom.

,, A čo ťa to vôbec napadlo? Jesť hubky na riad? To si už nič lepšie a najmä CHUTNEJŠIE nenašiel?“ Chrlila som na neho otázky ako pri výsluchu.

,, Ten starý sused pri babičke Renate hovoril, že chutia ako lasagne. A tak som si to chcel len overiť.“ Mykol plecami. No jasné. Ten pometený sused Lancvik. Vždy hovorí nezmysly a samozrejme, vždy je pri tom aj Tom. ,, Ale klamal. Chutia skôr ako brúsny papier s cibuľou. Dosť zvláštne.“ Zadumal a rukou si šúchal po brade a napravoval si tak svoje imaginárne fúzy. Musela som sa nad ním zasmiať.

,, Kedy už budem môcť ísť domov?“ Opýtal sa ma zúfalo.

,, Už zajtra. Tú jednu noc snáď vydržíš.“ Upokojila som ho, ale jeho odpoveď ma aj tak zase dostala.

,, Ale ja mám chuť na koláčiky.“ To je celý on. Nič mu neskazí chuť do jedla. Ja by som po takom incidente, ktorý by sa MNE mimochodom nikdy nestal, nejedla aspoň dva dni.

Ete chvíľu som bola s ním a potom ho už nechala sa pokojne vyspať. Dnes tu ešte zostane na pozorovanie a zajtra si preňho môžeme prísť. Zamierili sme k autu, no vtedy som si uvedomila, že ešte musím ísť po Rexa. Oznámila som rodičom, že sa stretneme pri aute a zamierila som hľadať kanceláriu toho doktora. Išla som okolo nejakej postaršej sestričky a opýtala som sa jej na cestu. A viete, čo mi povedala? Skrátila mi to jednoduchej ,,krátkej“ vety.

,, Takže... pôjdete rovno, doprava, potom dvakrát doľava po schodoch na ďalšie poschodie, rovno, doprava a sú to tie druhé dvere sprava.“ Samozrejme, že som to ihneď všetko zabudla. Vykulene som na ňu hľadela. Nebola ani najmenšia šanca, že by som z toho niečo pochytila a tak som sa jednoducho vydala, kam ma nohy viedli a každých pár sekúnd sa pýtala na cestu okolného personálu. Po asi 5 minútach som našla kanceláriu Dr. Cullena. So zaváhaním som zaklopala a spoza dverí sa ozvalo pokojné a tiché ,,ďalej“.

Vstúpila som a tam sedel Edík a za pracovným stolom zrejme jeho otec. Bol to mladý blonďavý chlap. Nezdalo sa, že by mal mať až tak starého syna. Pristúpila som k nim.

,, Dobrý deň. Som Bella Swanová.“ Predstavila som sa mu.

,, Teší ma. Som Edwardov otec.“ Znova som pri vyslovení toho mena sebou trochu trhla a zrejme si to všimol aj ten doktor, ale dokončil to. ,, Carlisle.“ A potriasli sme si rukami.

,, Ehm... prepáčte, že vás vyrušujem v rozhovore,“ začala som a teraz sa otočila smerom k Edovi: ,,ale ja a moja rodina sme už na odchode a tak som sa prišla opýtať, či by sme mohli ísť po Rexa.“ Snažila som sa hovoriť čo najzdvorilejšie a celkom sa mi to aj darilo. No, nebolo to úplne perfektné, ale na mňa to bolo priam dokonalé.

,, Áno, samozrejme.“ Prebral sa akoby z kómy Ed a vyletel na nohy. Keď sme boli medzi dverami, stihla som sa ešte rýchlo otočiť.

,, Rada som vás spoznala.“ Zvolala som smerom k doktorovi.

,, Aj ja teba Bella.“ Počula som na oplátku, ale to sme už mierili po chodbe smerom na dvor.

,, Tak... ako sa má tvoj brat?“ Začal opatrne rozhovor.

,, No, vlastne fajn.... hubky na riad to vzdali. A už sa mu aj navrátil apetít. Teda... vlastne mi oznámil, že hubky chutia ako brúsny papier a cibuľa. A že chce koláčiky.“ Zaškerila som sa a očividne to pobavilo aj Eda. Keď sme prišli k autu, odomkol ho a ja som otvorila dvere.

Z vnútrajška zavial nepríjemný smradľavý zápach a ja som dúfala, že moje obavy nie sú pravdivé. Bohužiaľ, potvrdila ich škvrna na poťahu zadného sedadla. Je to pravda. Môj pes vykonal potrebu v JEHO aute. Som totálne v háji. Pozrela som na neho s nevinným kukučom, ale ten mi bol nanič, pretože on sa tváril ako boh pomsty.

,, Prepáč. Je mi to tak ľúto.“ Chvíľu sa stále mračil, ale potom sa mu tvár vyhladila. Nechápala som to. To už nie je naštvaný? Čo sa zbláznil?

,, Ehm... no, je to v poriadku. Bolo to jednoducho volanie prírody. Síce v mojom aute... ale i tak.“ Jemne, naozaj jemne sa pousmial a mykol plecami.

,, Zaplatím ti to. Vážne! Len povedz cenu.“

,, Nie, je to v poriadku. Peniaze je to posledné, čo potrebujem.“

,, No, očividne ale potrebuješ nové poťahy.“ Usmiala som sa, no potom som sa zatvárila vystrašene a zahanbene. ,, Prepáč, to som prehnala.“ Zvonivo sa zasmial. Zodvihla som pohľad zo svojich topánok a pozrela do jeho očí. Zračilo sa v nich pobavenie a aj jeho tichučký smiech to dokazoval.

,, Si naozaj zvláštna, vieš to?“ Opýtal sa a neveriacky nado mnou krútil hlavou. Ja som len nevinne pomykala plecami a divne sa zaškerila. Nevedela som, čo mu na to odpovedať a tak som začala niečím iným.

,, Tak ak si to rozmyslíš, tak... tak...“ Tak čo?! Zavolaj? Nemá moje číslo. Tak sa stav? Nevie, kde bývam. Tak máš smolu? To je tá najväčšia blbosť zo všetkých. Vtedy mi blikla nad hlavou žiarovka. Vytiahla som z kabelky fixku a chcela mu napísať moje číslo. Nemala som však papier a neviem, čo ma to napadlo, ale stočila som sa ku kapote auta a už už naň skoro začala písať. No pár milimetrov od nepoškodeného laku som si uvedomila, čo vlastne robím a zarazila sa.

,, Písať ti na kapotu auta ti asi veľmi nepomôže, čo?“ Opýtala som sa nevinne a stočila na neho pohľad. Ruky mal zložené na prsiach a v tvári pobavený, VEĽMI pobavený výraz.

,, No, nie je to ten najlepší nápad.“ Pritakal. A čo teraz? Viete, keď stojíte s fixkou v ruke pred tak nádherným chalanom, ktorý vám pomohol v núdzi, a vy ste sa mu odvďačili akurát tým, že váš pes si uľavil v jeho aute a ešte vy sama ste skoro naň začali čmárať, veľa vecí, ktoré by ste mohli urobiť, vám nezostávajú.“

Chvíľu som tam len postávala a nakoniec to vyriešila dosť jednoducho. S obyčajným ,,prepáč“ som mu schytila ruku a napísala na ňu moje číslo. Radšej som sa mu ani nepozrela do tváre, pretože som sa bála, čo v nej uvidím. Vlastne by som sa ani nečudovala, keby mi nasledujúci deň zaklopali na dvere chlápkovia v bielom a odviedli by ma do blázinca. Bolo by to pre ľudstvo asi to najlepšie.

,, Tak ak si to rozmyslíš, zavolaj. A ešte raz ďakujem. Už je to po druhýkrát čo si mi pomohol. Veľmi si to vážim.“ No dobre strápnila som sa už dosť. Zobrala som Rexa a zamierila k nášmu autu. Cestou som sa však ešte zamotala do Rexovho vodítka a chvíľu mi trvalo, kým som sa z neho dostala a samozrejme, že ma popri tom Ed, stále s pobavením, sledoval. Rýchlo som nastúpila do auta a v duchu si nadávala. Nechápem prečo, ale v blízkosti Eda sa mi dejú trapasy neustále.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-2.kapitola: