Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-13.kapitola

16.09.2009 (14:45) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2927×

Som v háji!

13.kapitola

Bolestivé spomienky.

(TwoStepsFromHell-MovingMountains)

,, ZASTAV! Tak už zastav!“ Kričala som ako zmyslov zbavená a stále zvierala dlane v pästiach. Nepozrela som sa na neho. Bála som sa toho, čo v jeho očiach uvidím. Namiesto toho som mala oči zatvorené v tvrdej linke a čakala, kým ucítim, ako auto zastavuje.

Vedela som, že sme zišli z cesty a ako sa auto zastavilo pri krajnici. Bez akéhokoľvek slova som vyšla. Nečakala som na to, či niečo povie alebo že pôjde za mnou. Bola som naštvaná a zároveň plná smútku. Mala som chuť rozbíjať veci a zároveň bolestne vzlykať. Všetko sa to vo mne miesilo a úplne ma to miatlo.

Prehrabla som si rukou vlasy a zničene sa rozhliadla. Stáli sme pri lese a na druhom kraji sa rysoval začiatok piesočnatej pláže. Bez rozmyslu som sa vydala cez cestu k lesu. Nerozhliadla som sa či náhodou nejde auto. Bolo mi to srdečne ukradnuté.

Prešla som cez cestu a kráčala ďalej do lesa. Natrafila som na spadnutý kmeň stromu a tesne vedľa neho ležala veľká skala. Bez rozmyslu som sa za ním vydala. Chcela som sa posadiť, ale potom som sa zarazila. Opäť som spravila pár krokov a zase sa zastavila. Otočila som sa na Eda, ale jeho pohľad som nezniesla. Zabodla som pohľad do zeme, potom na strom v diaľke. Neskôr som znova vyšla ku kmeňu. Tesne pri ňom som sa zastavila, zrýchlene dýchala a snažila sa konečne vzchopiť. Bola som úplne rozklepaná a neistá. Netušila som, čo mám robiť.

Premýšľala som nad tým, či bude lepšie, ak ostanem stáť alebo sa naopak, radšej posadím. Obidve mali svoje zlé stránky. Ak by som sedela, nemohla by som sa chôdzou upokojovať, ale ak by som stála, mohla by som sa zrútiť. Bezcieľne som tam stála, prešľapovala neustále z nohy na nohu, prehrabovala si rukami vlasy. Srdce mi búšilo o závod a do hrdla sa mi drali vzlyky. Bola som ako zviera polapené v klietke. Bez nádeje, zviazaná v smútku.

Opäť som pohliadla na Eda. Zdalo sa, že aj on sa z toho už zblázni. Znova som sa od neho odvrátila a cítila, ako mi slza vykanula z oka a teraz si schádzala svojou cestičkou po líci. Začula som šuštivé kroky v listí. Chytil ma za ramená a donútil sa mu pozrieť do tváre.

,, Bells, desíš ma. Čo sa stalo?“ Pýtal sa naliehavo so zúfalým podtónom. Vymanila som sa mu a o pár krokov odstúpila. Musí sa dozvedieť pravdu. Má na to právo. Znova som zatla päste a došla k spadnutému stromu. Posadila som sa naň a zhlboka dýchala. Došiel za mnou a posadil sa vedľa mňa.

,, Bells ja....“

,, Prosím“ Prerušila som ho zúfalo. ,,.... buď ticho. Musím ti povedať pravdu.“ Chvíľu som prerývane dýchala a snažila sa poskladať dohromady. Zakryla som si tvár rukami a tie si podoprela kolenami. Z hrude sa mi vydral vzlyk a prestúpil na povrch. Snažila som sa ho potlačiť, ale nemalo to zmysel. Nenávidela som to. Všetok ten žiaľ, smútok, beznádej a bolesť.

(Evanescence-Hallo )

Po pár minútach, keď som sa snažila bezvýsledne upokojiť, som to vzdala. Zložila ruky z tváre a položila ich na kolená. Prepaľovala som ich pohľadom a vo svojom vnútri hľadala svoj hlas. Už to viac nemôžem odkladať.

,, Kedysi som mala bratov dvoch.“ Zašepkala som chladne a donútila potlačiť slzy do úzadia. Toto bude veľmi bolestivé, ale musí už konečne poznať pravdu.

,, Prepáč mi, ja... nevedel som.....“ Začal a konejšivo mi položil ruku na rameno, ale ja som ju striasla.

,, Prestaň! Musíš vedieť pravdu.“ Ani som sa na neho nepozrela. Nevenovala som  mu ani jeden jediný pohľad. Namiesto toho som tupo civela na mokré lístie nahromadené kúsok od nás.

,, Bol starší než ja.“ Začala som znova. ,, Bol to ten najlepší brat na svete..... Pomáhal mi, chránil ma, vždy stál pri mne..... Keď som niečo vyviedla, vinu zvalil na seba. Hrával sa so mnou a bol mojou veľkou oporou......“ Oči sa mi zaplňovali slzami. Všetko som videla rozmazane. ,, Bol mojím vzorom. Postupne som rástla, no on stále hovoril, že som jeho malá sestrička.“

Snažila som sa držať smútok v pevnom zovretí a nedopustiť, aby vyšiel na povrch, ale nedokázala som to. Spomienky sa drali do mysle jedna za druhou. Plynuli v hlave ako film. Zovretie povolilo a ja som cítila, ako slzy pretiekli cez okraj a stekajú jedna za druhou po mojej tvári. Nasledovali ich aj mohutné bolestné vzlyky plné utrpenia. Oprela som sa chrbtom o skalu a chvíľu potichu vzlykala. Nič nehovoril. Neprerušoval ma a za to som mu aj bola vďačná. Keď som sa uistila, že zvládnem niekoľko ďalších slov, roztrasene som prehovorila.

,, Priala som si byť ako on. Za kamarátov by položil vlastný život. Ak by ho volali uprostred noci, neváhal by a išiel by im pomôcť.... A bol inteligentný. Vzdelanie bolo pre neho hlavné....... Chcel..... chcel doštudovať a byť doktorom..... Pomáhať ľuďom. To bolo to, čo chcel naozaj robiť.“ Ďalšie slzy mi kanuli po tvári, lenže teraz ich zotrela chladná ruka.

Pozrela som sa na neho, ale cez clonu sĺz som ho videla rozmazane. Tváril sa súcitne...... a to som ešte ani poriadne nezačala. Opäť som sa nadýchla, otvorila ústa, ale nič z nich nevyšlo. Skúsila som to znova, ale opäť s rovnakým výsledkom. To ma pobudilo k ešte mohutnejším vzlykom.

,, Jedného večera...... sa vybral s- s priateľmi do nejakého baru. Všetci sa zabávali, popíjali alkohol a fajčili cigarety...... Až na môjho brata. Nikdy nepil, neokúsil žiadnu cigaretu alebo drogu. Tak ako jeho priateľka Clair. Obidvaja boli slušní a táto spoločnosť nebola pre nich vhodná. Im to však nevadilo.“ Hovorila som neveriacky a trochu pobúrene.

,, Mali ich radi.... Aj napriek ich chybám mali radi svojich priateľov.“ Pokrútila som záporne hlavou a tým roztriasla ďalšie slzy z tváre. ,, Až nadránom sa rozhodli vybrať domov. Môj brat mieril k autu s tým, že bude šoférovať keďže je triezvy, ale jeho kamarát, Ben, mu vytrhol kľúče z ruky a dobíjal sa za volant....... Snažil sa mu dohovoriť, ale nemalo to význam..... Spolu s Clair išli preto domov pešo. Bolo mu jedno, čo sa stane s jeho autom.... Len chcel, aby bola Clair v bezpečí.

Cestou ju držal okolo pása, hrial ju svojim vlastným telom.... dal jej svoju bundu a on sám mrzol v chladnom neúprosnom počasí. Urobil by pre ňu všetko. Nevnímal ostatné dievčatá v škole a okolí. Pre neho existovala len jediná.... Clair. Miloval ju celým svojim srdcom.“ Fascinovane som krútila hlavou.

,, On miloval viac než ktokoľvek iný na tomto svete.... Doteraz to neviem pochopiť. Driemalo v ňom toľko citu.... Nikdy som nevidela tak silnú lásku ako u nich dvoch.“ Pohliadla som mu cez opuchnuté oči do jeho tváre. Súcit a súčasne bolesť. Zároveň trochu viny? To netuším, ale už len tým, že tu bol mi pomáhal. Je to trochu divné, pretože ak by tu nebol, tak to ani nemusím hovoriť. Viem, som zvláštna.

,, Jeho priatelia, i keď mali auto, boli pozadu.....“ Môj hlas prešiel do hnevu a rozhorčenia. ,, Bol pre nich totiž PROBLÉM trafiť kľúčom do zapaľovania.“ Horko som si odfrkla. ,, Ani nevedeli rozoznať brzdu od plynu.“ Krútila som hlavou zo strany na stranu a opäť vzlykla.

,, Nakoniec sa im podarilo naštartovať a vyjsť na cestu. Išli nepovolenou rýchlosťou, ale akoby si to ani nevšimli. Hulákali na celé auto a pospevovali nejaké stupídne pesničky..... Išli plnou rýchlosťou po lesných cestičkách a nebrali na nikoho ohľad....“ Sklonila som hlavu a cítila, ako sa niekoľko sĺz skotúľalo z mojej tváre na chudý krk.

,, Užívali si jazdu.... Až pokým nad autom nestratili kontrolu. Nezvládli prudkú zákrutu..... Zákrutu, po ktorej práve kráčali v objatí môj brat s Clair....“ Opäť som vzlykla a ďalší nával sĺz sa spustil po mojej tvári. Ed ma objal okolo ramien. Prehodil si cez svoje nohy tie moje a stiahol si ma do náruče.

,, Zachránil ju.“ Smutne som sa usmiala. ,, Odsotil ju nabok, ale sám sa už uhnúť nestihol. Auto do neho vrazilo v plnej sile a rýchlosti. Prikovalo ho to medzi strom a kapotu auta....“ Vzlyk sa mi vydral z hrdla. Pevnejšie ma stisol a pobozkal do vlasov.

,, Bol ešte živý...... trpel. Jeho telo  bolo v podstate na dve polky. Ak by ktokoľvek čo i len najjemnejšie pohol autom.... zomrel by. Jeho kamarát sa vyplazil z auta a so smiechom pohliadol na auto. Vieš čo povedal?“ Zlostne som zavrčala. ,, Prepáč kamoš, ale asi som ti nabúral auto.“

,, Toto boli jeho slová.... Ani si nevšimol čo sa tam dialo naozaj.“ Kričala som naštvane. ,, Keď z auta liezol aj ten druhý, príliš silne vrazil do auta a... môj brat..... on...“ Mohutne som vzlykla. Slza kanula jedna po druhej. Dokazovali moju bolesť a smútok.... Žiaľ.

,, Zomrel.“ Zašepkala som zničene. ,, Prečo mu to osud urobil?“ Opýtala som sa ho a pohliadla mu do tváre..... Nevedel, čo povedať... Nemal čo povedať.

,, Choval sa správne. Nešiel do auta s opilcami, pretože chcel chrániť Clair. Išiel radšej pešo a na svoje auto sa vykašľal. Dal jej svoju bundu, aby jej nebola zima..... A aj napriek tomu všetkému zomrel.“ Hovorila som naliehavo. ,, Nezaslúžil si to.“ Krútila som hlavou zo strany na stranu. ,, Svet si ho nezaslúžil. Bol až príliš dobrý na to, aby žil v takomto svete plnom svinstva.“ Hovorila som rozhorčene. Hrdlo ma od vzlykov už pálilo, oči boli opuchnuté a podliate žiaľom.

,, Vieš, čo je na tom najhoršie?“ Opýtala som sa s neskrývaným hnevom.

,, Jedna zlomená ruka, jedna zlomená noha a naštiepené rebro....... To je všetko, čo utrpeli oni. Jedna debilná noha a ruka za cenu života môjho brata.“ Zatla som naštvane päste a mala chuť tých dvoch zabiť. Bolo by mi jedno, či by ma zavreli, ale aspoň by som ho pomstila..... Ale nemohla som, aj keby som chcela. Môj brat by to nechcel. Neprial by si to. Zničene som si povzdychla.

,, Po jeho smrti som plakala neustále dva týždne. Potom som jeden mesiac tupo civela do steny. Nedokázala som sa pohnúť, chcela som ísť za ním..... Chýbal mi a stále mi chýba. O ďalší týždeň som konečne zliezla dolu a videla otca s mamou, ako spolu v objatí sedia na pohovke. Mama vzlykala otcovi do ramena.

,, Máme malého syna, o druhého sme prišli a dcéra sa nám psychicky zrútila. Bojím sa, že to nezvládneme.“ Hovorila zničene otcovi a zmáčala mu košeľu slzami.

,, Neboj sa, my to zvládneme.“ Dohováral jej otec, ale aj v jeho hlase bolo počuť bolesť. ,, Vieš, že on by to chcel. Prial by si, aby sme žili ďalej.“ Pokračoval smutným hlasom. Pevne som zvierala zábradlie a prizerala ich bolesti. ,, Chcel by, aby sme boli šťastní.“

Môj hlas naberal na bolesti a slzy sa opäť spustili z očných kanálikov.

,, Otec mal pravdu. Môj brat by nechcel, aby sme boli smutný. Prial by si, aby sme boli šťastní. V ten deň som si to všetko uvedomila. Vôbec som rodičom nepomáhala..... Ešte viac som to zhoršovala. Len som im pridávala na starostiach. V ten deň som sa rozhodla žiť odznova. Stále ma bolela strata člena rodiny. Chýba mi stále a aj navždy bude. Nikdy na neho nezabudnem, ale odvtedy.... od toho momentu.... som sa rozhodla splniť jeho nevyslovené prianie.

Pomáhala som rodičom, opäť som komunikovala a starala sa o svojho brata najlepšie, ako som vedela. Keď spinkal, sľubovala som mu, že ho ochránim. Že nedovolím, aby mu niekto ublížil. A toho sa aj držím. Nedopustím, aby sa mu niečo stalo. Nikdy.“ Hovorila som rozhodne. Nikdy sa mu nestane nič podobné. Nedopustím to.

,, No stále to nie je všetko.“ Vydýchla som bolestne a pozrela sa mu do očí. ,, On sa... on....volal sa ako ty.“ Zašepkala som zničene.

,, To.... to meno sa v týchto časoch veľmi nepoužíva, ale rodičom sa páčilo. Bolo  pre neho ako stvorené a teraz..... vždy keď.... ťa niekto osloví, sa mi v hlave prebúdzajú všetky tie bolestivé spomienky. Ale aj všetky radostné zážitky, ktoré teraz avšak bolia. Každý kúsok jeho tváre sa mi znovu zjaví pred očami. Usmieva sa na mňa a hovorí, že všetko bude dobré, ale už nebude.“ Kývala som záporne hlavou. ,, Už nikdy to nebude dobré.“ Zašepkala som. Opäť mi vtisol bozk do vlasov a ja som sa mu pevnejšie schúlila v náručí.

,, Ale.... ale ak ti to vadí. Ja- ja to zvládnem. Naozaj.“ Hovorila som naliehavo. ,, Len potrebujem trochu času, ale zvládnem to. Ed- Edwa....“ Silnejšie som sa rozvzlykala. Prečo to musí byť, dopekla, také ťažké?!

,, Pššššt...“ Prerušil ma. ,, Nemusíš sa trápiť.“ Položil mi dlane na tvár a otočil tak, aby sa mi pozeral priamo do očí.

,, Nezáleží mi na tom. Je mi to jedno. Máš na to celú večnosť, neponáhľaj sa.“ Upokojoval ma a opäť si ma zvinul do náruče. Zmáčala som mu rameno a snažila sa vzchopiť.

Plakala som. Plakala som dlhú dobu. Bolo to náročné a snažila som sa tie prívaly sĺz zastaviť, ale nedokázala som to. Nemala som na to síl. Asi po pol hodine oči vyschli. Už som nemala čo plakať. Slzy vyprchali. Bez pohybu som sedela v jeho náručí. Vdychovala jeho vôňu.

,, Chýba mi..... Sú to už dva roky, ale stále mi chýba.  A navždy bude.“ Zašepkala som do ticha. Dokonca aj v lese vládlo ticho. Akoby sa bálo, že ak čo i len zafúka jemný vetrík, znova by ma to zložilo.... Nespievali vtáky, nešušťalo lístie..... Nefúkal vietor a ani nebolo počuť kroky lesnej zvery.

,, Bude to dobré.“ Upokojoval ma. Jeho hlas mal neznámu silu, ktorá ma naozaj dokázala vrátiť do reality. Bol ako príjemná zvonkohra.

,, Prosím, hovor niečo.... tvoj hlas ma upokojuje.“ Opäť som zašepkala. Ak by som chcela rozprávať normálne, zrejme by sa mi hlas lámal a nechcem ho trápiť ešte viac než teraz. Zase mu robím starosti.

,, Môžem sa ťa na niečo opýtať?“ Len som pokývala hlavou na súhlas.

,, Ako to robíš? Teda.... teraz vidím, ako ťa to veľmi bolí, ale inokedy.... to vôbec nevidieť. Nechcem ti znova ublížiť, len.... nechápem, ako dokážeš trpieť toľkou bolesťou v tichosti.“ Smutne som sa zasmiala a pomykala plecami.

,, Snažím sa..... nechcem trápiť ostatných.“

,, To som si mohol myslieť.“ Nesmelo sa zasmial. Zrejme sa bál, že sa znova rozplačem, ale mne už naozaj bolo lepšie. Zasmiala som sa s ním. Rozhliadla som sa po okolí a až teraz si všimla, že sa začína stmievať.

,, Ako sme tu dlho?“ Opýtala som sa zvedavo.

,, Asi tak dve hodiny.“ Povzdychla som si. Dve hodiny. Trvalo mi to dve hodiny dať sa dokopy.

,, Už by sme mali ísť.“ Zašepkala som a chcela vsať. Stiahol ma však späť. Nechápavo som na neho pohliadla.

,, Si unavená. Nechcem riskovať, že ešte spadneš.“ Usmial sa a so mnou v náručí sa postavil. Oprela som sa hlavou o jeho rameno a on ma pevnejšie stisol. Popritom ma jemne hladil po chrbte. Bolo to príjemné a ja som naozaj zaspávala.

Až teraz som si všimla, ako ďaleko som vôbec zašla. Musela som byť poriadne vystrašená a zmätená. Došli sme k autu a on ma posadil a zapásal. Cesta ubehla mlčky. Možno mi chcel nechať čas to všetko vstrebať a za to som mu bola aj vďačná. Neviem či by som zvládla normálnu debatu.

Keď sme došli k domu, pomohol mi so všetkými taškami a zaniesol ich dovnútra. Počula som ako je niekto v dome, ale nevenovala som tomu pozornosť. Keď bolo všetko vo vnútri, išla som odprevadiť Eda ku dverám. V nich sa otočil a uprel svoj pohľad do mojich očí.

,, Je mi to ľúto.“ Pohladil ma po tvári. ,, Máš času, koľko len budeš potrebovať.“ Smutne sa usmial a odišiel. Zatvorila som dvere a práve vtedy z kuchyne vyšla Reneé. Nevenovala som jej pozornosť a vykročila ku schodom.

,, Ahoj, zlatko. Kto to bol?“ Pýtala sa zvedavo, no ja som na to teraz vážne nemala náladu.

,, Kamarát.“ Odpovedala som jednoducho. Zrejme nepostrehla moju zlú náladu a ešte viac ju zhoršovala.

,, Len nezabudni na našu dohodu. Tomova hračka!“ Komentovala výstražne. Zastavila som sa pri schodoch, ale neotáčala sa. Ani neviem prečo, ale zaliala ma vlna hnevu. Zatla som ruky v päste a zatvorila oči.

,, Pôjdem zajtra, dobre?! Zajtra!“ Hovorila som tvrdo s náznakmi skutočného hnevu.

(NatalieMerchant-MySkin )

Opäť som sa pohla a vyšla po schodoch. Už som viac nevnímala, čo Reneé hovorí. Z izby som zhrabla pár potrebných vecí a rozbehla sa do kúpeľne. Spustila som horúcu vodu a nechala ju stekať po mojom tele. Sadla som si na zem a začala plakať. Nanovo.

Spomínala som na spoločné chvíle. Na chvíle, keď sme boli šťastní.

Vtrhla som naradostene do domu.

,, Edward! Edward, kde si?“ Výskala som nadšene.

,, Čo je? Čo sa stalo?“ Vybehol z obývačky.

,, Pozri! Mám čisté jednotky!“ Pochválila som sa a ukazovala mu svoje vysvedčenie. Prezrel si ho a oslnivo sa usmial. Chytil ma do náruče a zatočil sa so mnou vo vzduchu. Keď ma pustil, pevne ma objal.

,, Hovoril som, že si naša hlavička.“ Povedal a postrapatil mi vlasy.

Neznášala som to a on to dobre vedel, ale čo by som dala za to, aby to mohol urobiť ešte raz. Aspoň jedenkrát, prosím. Kvapky na mojom tele bubnovali a moje slzy ich nasledovali.

,, Je to hrozná herečka. Pche a že vraj Júlia.“ Pohŕdala som filmom, na ktorý sme sa práve spoločne pozerali.

,, Aaaale čo! Ty by si to nebodaj dokázala lepšie?“ Uťahoval si zo mňa Edward.

,, To si piš.“ Vyskočila som z pohovky a kľakla si pred neho. ,, Óóóó Rómeo, prečo si len Rómeo.“ Začala som známu repliku a Edward sa rozosmial.

,, No poď ku mne, ty moja Júlia.“Pobádal ma a tak som mu vyskočila na kolená. ,, Na teba nikto nemá. Budeš navždy tá najlepšia Júlia.“ S pobavením ma chválil.

Chcem ho späť. Chcem, aby sa vrátil. Chcem späť svojho staršieho bračeka. Keby som mohla zomrieť za cenu jeho života, neváhala by som. S radosťou by som zomrela, len aby bol on živý. Nech sa vráti čas. Nech sa to všetko zmení. Ach, Edward. Prečo si s nimi musel ísť von? Prečo ste šli autom? Prečo si im dovolil piť a zobrať ti tvoje kľúče?

Prosím, vráť sa. Šepkala som v mysli a priala si vrátiť čas. Na dverách sa rozoznelo burácajúce klopanie a vystrašený hlas.

,, Bells! No tak, Bells! Si v poriadku?“ Kričala zúfalo matka. Vrátila ma do reality. Bohvie, ako som tu bola dlho.

,, Som v pohode. Za chvíľu som vonku.“ Zakričala som na ňu späť. Poriadne som si opláchla tvár a vyšla von. Osušila som sa a pohliadla do zrkadla. Vyzerala som otrasne. Strhaný výraz a opuchnuté oči. Povzdychla som si a vyšla von.

,, Čo je to s tebou?! Vieš, ako som sa o teba bála? Bola si tam hodinu. Už som mala strach, že si sa utopila!“ Kričala zhrozene Reneé a mykala so mnou. Držala ma za ramená a trhala mnou. Vyvliekla som sa jej a naštvane na ňu skríkla.

,, No a čo! Tak nech sa utopím! Aspoň by som mohla ísť za Edwardom!“ Kričala som so slzami v očiach. S matkou to trhlo a aj ona začala mať na krajíčku. Uvedomila som si svoju chybu a začala toho ľutovať. Objala som ju a pevne tisla rukami.

,, Prepáč mi to. Prepáč. Nemala som....“ Šepkala som zničene. Stáli sme na chodbe a zvierali sa v náručí. Potichu vzlykali a smútili. Ona za svojím synom a ja za bratom.

V tom zo svojej izbičky vyšiel Tom. Okamžite sme si utierali premočené tváre od sĺz a snažili sa upraviť si skrčené oblečenie.

,, Prečo plačete?“ Pýtal sa svojím detským hláskom.

,, Ale to nič Tom. Ideme sa hrať?“ Opýtala sa Reneé. Nadšene prikývol a spolu zamierili k dverám jeho izby. Videla som na Reneé, že to nezvládne a tak som ich zastavila.

,, Pôjdem ja.“ Presviedčala som ju. Zdalo sa, že sa jej uľavilo, ale stále bola trochu neistá.

,, Určite?“ Pýtala sa opatrne.

,, Jasné!“ Usmiala som sa. ,, Budeme sa hrať na kovbojov, že?“ Opýtala som sa Toma. Nesúhlasne pokrútil hlavou.

,, Na zloduchov a policajtov.“ Vyhlásil. Spolu s Reneé sme sa zasmiali. Vďačne sa na mňa usmiala. Ešte raz som ju objala a pritom jej zašepkala do ucha jediné slovíčko.

,, Prepáč.“

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-13.kapitola: