Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-10.kapitola

11.09.2009 (19:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3533×

Som v háji!

10.kapitola

JA sa nebojím!

(U can´t touch this )

Celé ráno ubehlo ako zvyčajne. Teda až do chvíle keď som si uvedomila, že moji rodičia ešte stále nevedia o tom, že dnes idem do kina. A keď si spomeniem na akčný včerajšok, moje vyhliadky nie sú najlepšie. Nakoniec som to vyriešila celkom jednoducho. Moje lúčenie s mamou vyzeralo asi takto: ,, Veľa šťastia v práci. Dnes idem do kina. Ahoj.“ A zabuchla som za sebou dvere. Neviem či mi vôbec rozumela, ale to je už jej smola.

Dnes som mala ako tretiu hodinu chémiu. A hádajte s kým? No jo.... s Edom. A hádajte s kým som sedela? Správna odpoveď, s Edom. A hádajte, kto sa na mne smial, keď som sa cestou k lavici potkla? A opäť, Ed...... a samozrejme zvyšok triedy. Ale ja za to nemôžem. Tá stolička sa tam len tak zrazu objavila a povedala si, že mi skríži cestu a rozbije mi nos. Od čoho, mimochodom, nebolo ďaleko.

Počas hodiny sme pozerali nejaké video s pokusmi. Vedcom bol tučný starček s okuliarmi na nose a plešinou v strede hlavy. Miešal tam jedno cez druhé a ja som sa len modlila, aby to u neho nedopadlo tak, ako u nás doma. Vlastne by mu tam mohlo niečo vybuchnúť. To by som aspoň vedela, že nie som jediný idiot na zemeguli. Bohužiaľ sa žiadna explózia nekonala. A čo bolo vrcholom všetkého bolo, že za celý film tam ukázali aspoň stokrát vetu:

Prosím, toto nikdy neskúšajte doma!!!

Nemohli mi to povedať včera? Teraz je mi to už nanič. Ešte stále cítiť v kuchyni zápach tej pripálenej vesmírnej hmoty. Zrejme budem musieť ísť do obchodu kúpiť škripce na nos inak sa tam od smradu zadusíme. Neustále opakovali vety typu, že je to nebezpečné a nikdy by sme to nemali skúšať doma atď., atď. V jednej chvíli som to už nevydržala a naštvane sa postavila.

,, Ja som za to nemohla! Tak som sa nudila, to je toho!“ Naštvane som skríkla na celú triedu a až vtedy si uvedomila, čo vlastne robím. Všetci ma vyvalene pozorovali ako nejakého imbecila, ktorým som vlastne aj bola. ,, Upsi! Prepáčte, len mi to...... niečo pripomenulo.“ Vytlačila som zo seba ospravedlnenie a rýchlo sa posadila. Vedľa mňa sa to otriasalo smiechom. Bože, prečo JA musím mať vždy takú smolu?!

,, Mám sa vôbec pýtať?“ Vyhŕkol zo seba Ed zatiaľ čo maskoval svoj smiech za kašľanie. Chabý pokus. Stále bolo vidieť ako sa usmieva.

,, Vieš čo, sme na chémii, tak ti to vysvetlím v jednoduchej rovnici. Ja+Tomova vedecká výbava+ kuchyňa= explózia.“ Vysvetlila som mu v skratke. Vyprskol smiechom tak, že sa za nami ostatní otáčali. Akoby som toho už dnes nenarobila dosť. Po zvyšok hodiny som sa potichu a najmä horko smiala na tom, aké užitočné veci pomocou svojich cimpr-campr koktejlíkov zistil. Jediné, čo som zistila z môjho pokusu JA, je to, že zmyť si z hlavy tú gebuzinu je ťažie než vylúpiť banku s obrneným tankom. V ten večer som mala dojem, že si budem musieť ísť kúpiť parochňu. A pocit, že mám na sebe hrivu alebo chvost KOŇA nebol najlákavejší. Našťastie to moje nádherné vlásky prežili. Teda keď si odmyslím ten chuchvalec, ktorý som si musela odstrihnúť a zahodiť.

Aspoň už mám výstrahu na budúcu hodinu. Pre istotu už nebudem do ničoho pchať ruky. Tentoraz si to zlízla kuchyňa, lenže nabudúce by to mohlo skončiť atómovou bombou, s pomocou ktorej by vyletelo celé Forks do povetria.

Hodina úporného mučenia a pripomínania toho, aká som nemožná, konečne skončila a ja som s úľavou pokračovala na ďalšiu hodinu. Mala som ju s Jasperom, ktorý sedáva s Angelou. Neviem čím to je, ale tvári sa, akoby mal stále kŕč alebo akoby si omylom sadol na ježka..... alebo kaktus. No, možno videl ako som zo seba v pondelok vyprskla tú sodovku a od vtedy mu ostal taký prestrašený výraz. Žeby sa bál toho, že ho niečím oprskám alebo ochrchlím?.... Bože! Vážne tu teraz riešim takú kravinu? Potriasla som hlavou a vypudila všetky nezmyselné myšlienky.... Teda až do chvíle, kým ich nezaplnili iné. U mňa klasika, hlava nikdy nezostane prázdna. Teda.... nemôžem povedať, že by som v nej mala mozog, ale nejaké piliny sa tam určite nájdu.

Hodina skončila a ja som zamierila spolu s Edom, ktorý ma čakal pred triedou( že ho to vôbec baví), na obed.

,, Takže..... dnes idete do kina?“ Opýtal sa ma cestou. Žeby zabudol? Čo je sklerotik?

,, Ehm... jo. Zmenil si názor a chceš ísť s nami?“ Opýtala som sa. No čo? Možno vážne chce ísť. Nepodlizujem sa, to nech nikoho ani nenapadne!

,, Nie to nie.“ Vyhováral sa narýchlo.

,, No dovoľ! Hovoríš to, akoby to bolo za trest ísť s nami.“ Povedala som pobúrene. Zasmial sa. ON SA ZASMIAL!!! Kde mám baseballovú palicu?

,, No.... je pravda, že keby som šiel s vami, tak mi zrejme nejakým omylom zlomíš nohu, ale tak som to nemyslel. Len som sa pýtal.“ Hovoril s oslnivým úsmevom a pomykal pri tom plecami. Ešteže tak. Už som chcela volať Charliemu nech mi požičia svoju policajnú pištoľ. Stáli sme v rade na obed a rozprávali sa. Keď sme si kúpili jedlo, zamierili sme k stolu.

,, Nebudeš sa báť?“ Opýtal sa s úsmevom.

,, NIE, nebudem! Čo som strachopud? Neboj sa, ja som stvorená pre horory. Nič ma len tak nevydesí.“ Upokojovala som ho.

,, Máš pravdu. To skôr ty desíš ostatných, čo?“ Zažartoval.

,,Hej!“ Zvýskla som a vrazila mu lakťom do rebier div mi nespadla tácka. ,, Budem sa tváriť, že som to prepočula.“No namiesto toho som zrazu začula hurónsky smiech. No... začula, vlastne mi niekto priamo VRIESKAL do ucha.

,, Pozrite, kto nás prišiel navštíviť.“ Povedal Emm, zatiaľ čo sa váľal od smiechu na zemi. ,, Žeby nám karkulka zablúdila?“ Pokračoval ďalej a ja som si až vtedy uvedomila, že som došla s Edom k ich stolu. Alice sa priateľsky usmievala div jej neroztrhlo tvár, Jasper sa zrejme bál, že ho niečím oprskám a nenápadne sa odo mňa vzďaľoval. Rosalie ma v mysli vraždila motorovou pílou, ktorú si zajtra na nákupoch vybaví a Emmet? Ten prekonával srdcový kolaps. Ale teraz hlavná otázka- ČO tu preboha robím?!

,, Óóóó Bella!“ Pokračoval Emm. ,, Sme ti vďačný, že si nás zachránila pre treťou svetovou. Ako sa ti len poďakujeme?“

,, Počkaj, čo?! Nejaký kretén mi vrieskal do ucha, tak nič nepočujem!“ Robila som si z neho srandu a naoko, že som hluchá, som kričala. Emmet sa zatváril ublížene a všetci ostatní sa rozosmiali. Ale už by som asi mala vypadnúť. Tu nemám čo robiť.

,, Ehm.... tak ja už.....“ Odkašlala som si. ,,..... pôjdem.“ Dokončila som po záchvate kašľa, ktorý ma postihol a pálila si to k správnemu stromu. Celou cestou som bola v podstate mimo. Premýšľala som nad svojou existenciou a vyšli mi len dve možnosti.

Prvá- som beznádejný prípad, takže jedine na odstrel.

Druhá- je možnosť, že by som ešte niekedy v budúcom tisícročí mohla byť normálna.

Začalo ma desiť, že prvá možnosť je pravdepodobnejšia. To som vážne dobrá len na odstrel? Tak fajn, kdeže je tá brokovnica?

Bez toho, aby som si to vôbec všimla, som dorazila k stolu. Nezaujate som hodila tácku s jedlom na stôl a išla sa posadiť. Lenže jediné, do čoho som si sadla, bol vzduch. Presvišťala som ním, až pokým môj zadok nepobozkal podlahu. Poriadne to bolelo a zrejme si celý budúci týždeň nebudem schopná sadnúť. Opäť som prilákala pozornosť celej školy (dokonca aj UČITEĽOV) a perfektne ich svojim ,,číslom“ pobavila. Boľavo som si trela zadnicu, zatiaľ čo som sa kresala na nohy.

,, Kto odtiahol tú stoličku?!“ Opýtala som sa naštvane, keď som sa postavila. Prisahám, že tam tá stolička pred chvíľou bola. Tak KTO mi chce odfakliť môj ctený zadok?!

,, Bella, sama si si tú stoličku odtiahla.“ Odpovedala so smiechom Sam akoby to bolo už nad slnko jasnejšie. Ale počkať! To som urobila ja? A kedy, preboha? To už ani neviem, čo robím? Zamyslene a teraz som sa uistila, že tam tá stolička je, som sa posadila. Bŕľala som sa v jedle a uvažovala nad svojou predošlou nepozornosťou. Dobré, nie? Som zamyslená nad svojou zamyslenosťou. To môže vážne napadnúť len mňa. Z úvah ma opäť vytrhol burácajúci smiech. Tak ČO sa, do kelu, zasa deje?!

Všetci ma pozorovali a prskali smiechom na všetky strany. Opäť som prikyvovala na nemožné otázky?

,, Tak čo? Zase som sa chcela vyspať s Mikeom?“ Opýtala som sa otrávene a všetci sa rozosmiali nanovo. Len aby bolo jasno, ja nikoho zo záchvatu kriesiť nebudem!

,, Nie. Tento krát si chcela letieť s Obamom(Barack Obama) a káčerom Donaldom na mesiac.“ Vyprskla zo seba Angela. Tak dosť! Obedy zrejme budem vynechávať, pretože jediné, čo tu požívam, je ich smiech a výhľady na možné budúce zástavy srdca.

Prestávke konečne odzvonilo. Biológia sa zaobišla bez trapasov( Ku podivu. Kam to napíšem?). Potom som si zbalila veci a zamierila na zastávku. A aby sa neopakoval incident s volvom, skryla som sa ZA drevenú zastávku. Opatrne som vykúkala a sledovala trajektóriu strieborného volva. Keď som si všimla, ako zastalo pri zastávke, potichu som sa zasmiala.

,, Teraz ma nedostanete.“ Komentovala som uličnícky sama pre seba.

,, Bella!“ Začula som krik Emmeta. Do kelu! Som odhalená. ,, Máš smolu! Tvoju veľkú hlavu je vidieť aj zo Seatllu.“ Hovoril so smiechom. Zvesila som plecia a rezignovane vyšla zo svojho provizórneho úkrytu. Došla som k otvorenému okienku a nakukla dnu.

,, Vy si s tým nedáte pokoj, že?“ Opýtala som sa ich. Všetci zborovo zakrútili hlavami a ja som si musela povzdychnúť. ,, Tak fajn!“ Súhlasila som a všetci sa víťazne usmiali. Otvorili mi dvere a ja som poslušne nasadla. Alice tam niečo klábosila, ale stíhala som ju vnímať len okrajovo. Huba jej išla nepretržite. Brblala ako parný stroj a môj mozog, teda vlastne piliny, nestíhali všetky tie informácie zaznamenávať. Len som prikyvovala a tvárila sa, že všetkému chápem. Bože, aká blbosť. JA a niečomu chápať? To skôr zmutujem na chobotnicu než niečomu automaticky rozumieť. A ak by náhodou, dala by som to zapísať do GUINESSOVEJ KNIHY REKORDOV. Už vidím tú titulku.

DÁMI A PÁNI! ISABELLA SWANOVÁ NÁS VŠETKÝCH OHÚRILA SVOJOU INTELIGENCIOU. SAMA POCHOPILA PRINCÍP CHODENIA NA ZÁCHOD!

Vážne nádhera. Po pár minútach, či skôr sekundách? Netuším, trochu ma zmiatla tá šmuha, ktorú som videla celú dobu. Ale kde bola vlastne cesta?

,, No vidíš. A ani to nebolelo.“ Presvedčovala ma Alice.

,, AU, AU!.... Zlomili ste mi ruku!“ Všetci sa na mňa vystrašene pozreli a ja som vyprskla smiechom. Pretočili zborovo očami, takže zrejme vedia, ako ,,oceniť“ môj vtip. Vychádzala som z auta, ale jednou nohou sa zakvačila o jeho rám a spadla. U ostatných sa opakovalo predošlé pretočenie očami, zatiaľ čo ja som sa škrabala na nohy.

,, Ehm..... tak dík za odvoz.“ Poďakovala som a popritom si z bundy zotierala blato. A hádajte, čo? Nešlo mi to vôbec dole. A ako sa hovorí, do tretice všetko dobré, takže ostatní nesklamali a znova pretočili očami. Zamávala som im a dobíjala sa do domu. Keď som vošla dnu, privítal ma Rex a zrejme sa mu moja bunda nezdala dostatočne skrášlená a tak ju ešte vylepšil svojimi slinami. Vzdala som to a pretočila očami (Čo s tými očami všetci máme?).

Mokrú bundu som si vyzliekla a hodila ju rovno do práčky. Navarila som jednoduchý obed a narýchlo sa naučila. Potom som vybehla na poschodie a cestou ako inak, než zakopla o schodík. Mám dojem, že by bolo lepšie sem dať eskalátory. Teda.... to by asi nebol dobrý nápad, pretože zrejme by som si tam zasekla nohu, ktorú by mi museli neskôr amputovať. Vletela som do izby a začala sa prehrabovať v skrini. Nevedela som nájsť to pravé, takže nakoniec to skončilo tým, že celý obsah skrine ostal porozhadzovaní na posteli a po zemi.

Zúfalo som si povzdychla a práve vtedy ku mne naklusal Rex a v papuli sa mu hompáľala biela blúzka. Zohla som sa k nemu a vytiahla mu ju spod zubov.

,, Ehm..... Rex.... ďakujem za pomoc, ale už si ju vziať nemôžem. Celú si ju oslintal.“ Smutne sa zatváril a sklopil hlavu. Povzdychla som si a pohladkala ho po hlave. ,, Ale máš vkus. To sa musí nechať.“ Pochválila som ho. Natešene zodvihol hlavu a oblizol mi ruku. Ďakujem Rex, ale to si fakt nemusel. Potom sa zodvihol a s niečím v papuli vybehol z izby. To som zvedavá, ktorá topánka mi bude chýbať tento krát.

Nechala som topánku topánkou a vrátila sa k mojej dileme. Po chvíli som už konečne niečoho dosiahla a vybrala si oblečenie. Vyhrali to kárované nohavice, modré tričko a botasky. (http://www.bonprixshop.eu/sk/offer.htm?cat=1.10.371.1.15.2.&pr=30616 ) Jednoduchá kombinácia.

Obliekla som sa a vletela do kúpeľne. Vlasy som len prečesala kefou a nechala ich rozpustené. Pery som pretrela leskom a na oči dala len špirálu. Nič komplikované, ale ako sa hovorí, v jednoduchosti je krása. Práve keď som si brala do ruky bundu, začula som na príjazdovej ceste trúbiť auto.

Vyletela som z domu ako raketa a už si to mierila k autu. Potom som sa však zarazila a plesla si rukou po čele. Zabudla som zamknúť! Vrátila som sa späť a zamkla vchodové dvere. Toto sa naozaj môže stať len mne. Stavím sa, že keď by som večer prišla, celý dom by bol už vyrabovaný. Forks síce nie je mesto s masívnym počtom lupičov, ale som si istá, že aj keby tu bol čo i len jeden, vybral by si práve ten náš dom. A ja by som mu spravila tú radosť a nechala otvorené. No jeho by určite nenapadlo, že je otvorené, pretože to žiadny normálny človek nerobí a tak by nám rozbil, úplne zbytočne, okno. Tak či tak by to dopadlo katastrofálne.

Nastúpila som do auta a pozdravila ostatných. Cestou sme sa o všeličom rozprávali, no ja som sa do debaty veľmi nezapájala. Najčastejšie som sa bavila asi so Sam a Ericom. Cesta ubehla ako mávnutím prútika (Čo sme v Harrym Potterovi?) a my sme si to už mierili do kinosály. Kúpili sme popcorn, kolu a vstúpili dnu. Cestou som si všimla reklamný plagát a trochu ma sklamal.

(horormusic )

Bol na ňom chlap s motorovou pílou v jednej ruke a s hlavou, teraz už neboštíka, v druhej. Takže žiadny upíri sa nekonajú. No čo, i tak si to užijeme. Posadili sme sa na svoje miesta. Sedela som medzi Samanthou a Mikeom. Zhasli svetlá a sálu zaplavila tma. Automaticky všetci začali kričať a to ešte ani film nezačal. Zaškerila som sa typu- Kde som sa to dostala? a ďalej to nechala plávať. Pohodlnejšie som sa usadila a začala vyjedať zásoby popcornu. Sotva film začal a už všade striekala krv. Vážne! Hneď prvý záber, čo ukázali bolo, ako na plátno vyprskla krv.

Už teraz mi bolo jasné, že som ten film asi trošku podcenila. Čo som to dneska hovorila Edovi? Že nie som strachopud? Pekná blbosť. Teraz by som sa určite zľakla aj telefónnej búdky. Celý film bol vlastne o skupinke tínedžerov, ktorý sa vybrali na horskú chatu. Ako v každom horore im samozrejme došiel benzín a oni boli totálne v riti. Dostali sa k nejakej starej búde, kde sa zrazu objavil chlapík s motorovou pílou v ruke a všetkých ich rozpílil na kúsky.

Bol to vlastne typický horor, ale tá záplava krvi ma dostala. Do sedačky som bola priam vlepená a držala som sa operadla tak, že by ma odtiaľto nedostal ani samotný Mcgyver(Mac Gajver). Pri každom desivom výkriku som nadskočila a tým vysypala časť pukancov. Keď som nadskočila už asi desiaty krát, sáčok s pukancami bol prázdny. Naopak zem sa pýšila ich hojným počtom. Dokonca aj žena, čo sedela predo mnou mala jeden pukanec vo svojich vlasoch. To som zvedavá, kedy si to asi všimne. Jesť som už nemala čo, ale zrejme by som do seba nedostala ani jeden kúsok. Bránil mi v tom totiž knedlík v krku. Sáčok som odhodila nevedno kam a ešte viac primrzla do sedačky.

Pri každej krvilačnej scéne som si zakryla tvár rukami a ako naschvál som ich vždy odkryla, keď niekomu odťali ruku, hlavu alebo inú potrebnú časť tela. Nahla som sa na stranu a hlavu schovávala do niekoho ramena. Až po chvíli som si uvedomila, že je to Mike. Zodvihla som hlavu a jeho laškovný úsmev mi....... no proste mi bolo nagrc. Ihneď som sa odvrátila a začala devastovať rameno teraz pre zmenu Samanthe.

Keď film konečne skončil, skoro doslova som z kina vybehla. Bolo mi z neho akosi blivno, určite som bola v tvári celá zelená. Toto je zrejme film s najväčšou spotrebou kečupu (krvi) za posledné tisícročie. Je vidno, že s ním neplytvali. No odteraz ho radšej uprednostňujem len na hranolkách než na niekoho odťatej hlave.

Mali by zakázať premietanie takýchto filmov. Čo keby to uvidelo nejaké malé decko. Zajtra by mohlo na záhrade nájsť kosačku a povedať si, že by bola ohromná zábava, keby s ňou prešiel po svojom ockovi. Bŕŕŕ. Až ma striaslo na tou predstavou lietajúcich vnútorností.

Vyšli sme von a mňa zaplnila panika. Rozhliadala som sa na všetky strany a kontrolovala každé tmavšie zákutie. Teraz by som sa vôbec nedivila, keby spoza rohu vybehla smrtka s kosou alebo, ešte horšie, nejaký maličký školáčik s guľometom. Všetci sa na mne ohromne zabávali, ale ja som vážne mala strach.

V diaľke som začula rachot kontajnerov. Nadskočila som a zvískla. Vrazila som tým do Tylera, ktorý sa rozosmial na celé kolo.

,, Žeby tu bol niekto pokakaný?“ Zažartoval, no mne to vôbec neprišlo vtipné. Skoro mi vyletelo srdce z hrudi. Počkať! Mám ho ešte vôbec? Aha.... to čo tak splašene bije zrejme je srdce a nie zvuk štartujúcej helikoptéry, čo?

,, Haha. Veľmi vtipné.“ Povedala som sarkasticky. Pokračovali sme v ceste k autu, keď som zrazu začula nejaký nepríjemný ba až vražedný hlas. Opäť som nadskočila a vrazila do Mikea.

,, Bella. Čo je to s tebou? Len som chcela povedať, že to bol dobrý film.“ Aha, tak to bola Jessika. Ale to s tým vražedným hlasom stále platí. Keď som si uvedomila, že som stále nalepená na Mikeovi, pohliadla som mu do tváre. Znovu sa tak nechutne usmieval a tak som od neho odstúpila a pár krokov zacúvala. A už ZNOVA som do niekoho vrazila. Tak, kto to bude tento krát?

Otočila som sa a od strachu skoro hodila bobček. Predo mnou stál vysoký fúzatý chlap. Tieň zakrýval jeho tvár a zvýrazňoval jeho tmavé oči. Vyzeral desivo. Veľmi desivo.

,, Áááááááá!“ Skríkla som vystrašene div ma neranila mŕtvica.

,, Slečna, ste v poriadku?“ Opýtal sa ma ten tajomný neznámy. Tak ja som skoro skolabovala a to je len nevinný pocestný. Z toho filmu som vážne zmagorená.

,, Áno, je. Nemajte o ňu strach.“ Odpovedala za mňa Samatha, chytila ma okolo ramien a kráčala so mnou preč. ,, Bella, už ma desíš.“

,, Eh.... prepáč.“ No super. Nakoniec ja budem tým vraždiacim psychopatom. Stále som mala strach a tak som pevne zvierala Samanthinu ruku. Doviezli ma rovno pred dom a ja som až vtedy bola ochotná sa jej pustiť. Keď som to urobila, úľavne si oddychla.

,, Už som myslela, že mi ju rozmačkáš.“

,, Prepáč.“ Opäť som sa jej ospravedlnila. Rozlúčila som sa s nimi a doslova utekala ku dverám. Popritom som sa rozhliadala všade navôkol, takže niet divu, že som sa potkla a spadla. Neriešila som to, zodvihla sa a rýchlo utekala ďalej. Keď som konečne bola dnu, oprela som sa o dvere a snažila sa spomaliť si pulz. Keď som ho ako tak vrátila do normálu, vyzliekla som si kabát a zamierila do kuchyne pre pohár vody.

,, Tak ako bolo zlatko?“ Opýtala sa ma Reneé. Prekvapila ma a ja som znova nadskočila. Oprela som sa rukou o stôl a druhou sa chytala za srdce.

,, Čo ste sa na mne dnes všetci dohodli?“ Šepkala som skôr sama pre seba.

,, Ehm... bolo fajn. Tak ja už idem spať.“ A skôr než som sa tu stihla zložiť na zem, som zamierila do svojej izby.

,, Počkaj! Nezabudni, že máš ísť s Tomom kupovať jeho novú hračku.“ Pripomenula mi. Zamumlala som niečo v zmysle ,,jo, jo“ a už konečne vpadla do izby. Zhrabla som kozmetickú taštičku, ale nevšimla si, že je otvorená. Celý jej obsah sa mi vysypal na zem a tak som to ešte musela všetko zbierať. Keď som sa osprchovala, vrátila som sa do izby a pozorovala tú pohromu. Ete stále bolo všade rozhádzané moje oblečenie. Dokonca jedno tričko viselo na lustri. Povzdychla som si a namiesto toho, aby som to poskladala a vložila do skrine, som to jednoducho zhrabla a šmarila do zásuvky. Skoro som ju nezatvorila, ale nakoniec sa mi to podarilo.

Nemohla som sa zbaviť vtieravého pocitu, že ma niekto sleduje a tak som vytiahla z komory starú dobrú kamarátku baseballovú palicu a položila si ju tesne vedľa posteli. Mal by sa s ňou hrať baseball, ale ja by som zrejme trafila niekomu loptičkou do oka a tak to využijem na sebaobranu. Aspoň môžem realizovať svoju nemotornosť. Ľahla som si do postele a po hodine strašidelných zvukov a tieňov vrhajúcich sa na všetky strany, ktoré mi nápadne pripomínali obrysy vrahov, som zaspala.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-10.kapitola: